OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 27.

12.03.2018 (11:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 742×

Kapitola 27.

Accai

Cválali dlho. Cítil, ako v nich rastie napätie. Hoci sa nezdalo, že by ich niekto sledoval, kedykoľvek ich mohli vystopovať. Nevyzeralo to tak, že by sa v dohľadnej dobe blížil dážď a konské kopytá sú veľmi vďačným objektom zanechávania stôp.

Avšak nič zo svojich obáv nevyslovil nahlas. Považoval to za zbytočné. Určite si to uvedomovali aj ostatní. Radosť z toho, že sa im podarilo utiecť z hory, tak bola udupaná do prachu zabudnutia obavami. Tie príšery im pomohli. Stvorenia také podivné a odlišné, že o nich nikdy ani nepočul.

Osobne ho zaujalo to jedno, ktoré pôsobilo, akoby prenasledovalo Zaru.

Stopovalo ju a odmietalo sa od nej pohnúť. Veľkosťou bolo ohromné a nebezpečné, napriek tomu mal pocit, akoby to bolo len mláďa. Netušil, prečo ich nasleduje. V pamäti sa mu z hustej hmly vybavovali útržky spomienok. Ak však o tom stvorení niečo niekedy čítal, muselo to byť veľmi dávno.

Avšak to všetko boli problémy, ktorým sa mohli venovať aj neskôr. To, že podvedome mieria k najbližšiemu obývanému miestu, k Ezinu, si uvedomil niekde v polovici cesty. Nesnažil sa proti tomu namietať. Ezin obývali jednoduchí ľudia, ktorých nezaujímali mocenské hry. Toľko si pamätal zo svojho výcviku. Návštevníci tam síce neboli až takým častým úkazom, ale nemali na výber. Budú musieť riskovať záujem miestnych. A možno nielen ich.

Veľmi dobre si spomínal na svoju skúsenosť. Bojoví mágovia tu ešte stále trénovali nových adeptov. Ktokoľvek by ich mohol spoznať a nahlásiť ich prítomnosť majstrom. Obozretne sledoval ich okolie, keď povedľa koní prechádzali po prašnej hlavnej ulici. Domy boli rovnako kamenné a jednoliate, ako si spomínal. Až na dom najmocnejšieho muža, ktorý to tu všetko riadil.

Ako pocestní by mali zájsť do miestneho hostinca a kúpiť si jedlo. To bude hrozné a nebude mať hodnotu ani polovice toho, čo zaň budú musieť zaplatiť. Accai však vedel, že vzbudia pozornosť nech sa vydajú kamkoľvek. Preto sa nezdržoval pozývaním hostinského. Len mu kývol hlavou a pokračoval ďalej.

Prejsť cez mestečko im netrvalo dlho. Čoskoro sa ocitli až v časti, ktorá bola do začiatku jeho cieľom. Keď tu plnil svoje cvičenie, miestni mu prezradili, že kedysi tam vypukol požiar. Od toho dňa začali domy stavať z kameňa, aby dlhšie vydržali. Avšak pôvodné drevené ohoreniny, kedysi obývané mladými i starými, nechali stáť ako pripomienku.

Tie chatrče sa len s nutnou dávkou fantázie dali považovať za obydlia, ale ich zámeru poslúžia.

Potrebovali si na chvíľu oddýchnuť a vymyslieť, ako budú pokračovať. Ich zámerom by mala byť obozretnosť a nenápadnosť. Nie ako teraz, keď Zarin nový miláčik vydesil polovicu populácie a tú druhú nútil ostriť zbrane. Vďaka tomu stále sledoval svoje okolie. Síce necítil prítomnosť iných bojových mágov, no to neznamenalo, že nemohli byť niekde nablízku.

„Prečo sme zastavili práve v tejto diere?“ oborila sa na neho Kacia.

Zdalo sa, že v ich nefungujúcej skupinke sa opäť menili funkcie. To Zara predtým spochybňovala všetko, čo povedal a nemienila mu veriť. Teraz jej pozíciu prebrala Kacia. Vrčala na všetkých a podľa výrazov v sestriných tvárach nebol Accai jediný, komu to prekážalo.

Napriek tomu bol odhodlaný správať sa pokojne a rozvážne.

Hoci ho to bude stáť oveľa viac sebaovládania, než dá najavo.

„Toto miesto je najbližšie hore. Keďže našou úlohou je pozbierať niekoľko predmetov uložených v rôznych kútoch nielen cisárstva, ale aj v iných krajinách, mali by sme sa nejako dohodnúť. Bolo by zbytočné, ak by sme sa stále držali spolu. Čím väčšia skupina, tým väčšiu pozornosť k sebe pritiahne. Preto navrhujem, aby sme sa rozdelili.“

Zara prikývla, takže svoju pozornosť obrátil na ňu.

„Je pravda, že by sa nám tak jednoduchšie cestovalo, ale čo sa stane, ak na nás niekto zaútočí?“

Hlas mala pokojný a ponúkala naozaj pádny argument.

Tušil však, že sa za tým skrývalo naozaj silné sebaovládanie.

To však aj tak narušila Kacia. „Idú nám po krku jeho maznáčikovia,“ bradou pohodila Essienovým smerom a znechutene pri tom vraštila ústa, „a možno aj cisárovná. Čím viac nás bude, tým väčšiu šancu máme na prežitie.“

„Je možno pravda, že v množstve je sila, ale my potrebujeme byť aj rýchli. Navid predsa povedal, že tá prastará bohyňa alebo ktokoľvek sa to má prebudiť, sa dostane k sile už čo nevidieť. Ostávať spolu a spomaliť celú misiu by nás mohlo stáť život,“ oponoval jej Essien.

Podľa výrazu v jej tvári to asi nemal robiť.

„Nikto sa ťa nepýtal na názor!“ okríkla ho Kacia.

Tí dvaja sa očividne neznášali. Teda, Kacia nemohla zniesť Essienovu prítomnosť a on, namiesto toho, aby mu ešte viac neprovokoval, jej doslova mával rukami pred tvárou a očakával, že sa nič nestane. Lenže Kacia svoje slovné útoky očividne až príliš hrotila, pretože ani sestry z nej neboli nadšené.

Nakoniec zasiahla Zara. „Či sa ti to páči alebo nie, Kacia, Essien má pravdu. Nemôžeme strácať čas len kvôli tomu, lebo cestovať spolu by bolo bezpečnejšie. Musíme sa rozdeliť.“

Kacia sa tvárila, akoby chcela ešte pokračovať v hádke, ale niečo v Zarinej tvári ju zastavilo.

Accai by rád poznal to gesto, ktoré ju konečne umlčalo.

Zara sa otočila na Accaia a pokynula mu hlavou.

Netušil, kedy sa z nich dvoch stali spojenci.

Avšak rozhodol sa mlčať. Na rozhovor bude čas neskôr. Napokon, ak si budú dôverovať, bude ich cesta o to jednoduchšia. Siahol do svojho vaku a vybral odtiaľ poskladanú mapu. Tú, ktorú mu dal Navid. Vedel, že sa budú musieť rozhodnúť už vtedy, keď odchádzali z jeho ríše. Pre čo iné by im namiesto jednej mapy, dal rovno tri.

Čo mu dával jasnú predstavu o tom, čo Navid chce, aby urobili.

Stále riadil ich kroky.

Prstom ďubol do ich prvého cieľa. „Navrhujem, aby sme sa rozdelili na niekoľko skupín. Prvá by sa mala vybrať do púšte a...“

Nestihol však dokončiť. Pretože mu do reči skočil niekto, do koho to nikto neočakával – Batu.

„Do púšte by mala ísť Zara. Aj preto, lebo najbližšie k tomu je aj ďalší cieľ, kráľovstvo Nkita. Tam sú odpovede, ktoré Zara bude potrebovať.“

Bolo znepokojujúce, ako dokázala hovoriť o Zare tak, akoby tam ani nebola.

A pritom sa jej pozerala do očí.

„Nkita? Čo je to za miesto?“

Batu sa mierne zodvihol jeden kútik úst. „Je to krajina, ktorú skoro niekto nevie pomenovať. Po tom, ako bolo cisárstvo násilne roztrhané na menšie časti, oddelila sa aj Nkita. Ale vtedajší králi urobili viac ako len to – oni sa úplne izolovali od zvyšku sveta. A tak sa postupne stalo, že svet na nich zabudol. Iste, všetci vedia, že za púšťou je ešte kus zeme. No zároveň žije len málo tých, čo ju vedia pomenovať a ešte menej tých, ktorí by ju navštívili.“

Accaiova myseľ sa automaticky vybrala na potulky. Nkita. Slovo, na ktoré narazil už niekoľkokrát, avšak vždy si myslel, že ide o opis nejakého zvieraťa. Niečo mu našepkávalo, aby si tú myšlienku pamätal. Aj keď v skutočnosti Nkita mala byť kráľovstvom, malým a izolovaným, možno to miesto obývali všakovaké stvorenia.

„A ty chceš, aby som sa tam dostala,“ skonštatovala nakoniec Zara. „Prečo?“

Prstom ukázala do miest, kde sa predtým schúlilo to chlpaté čudo. „Pretože potrebuješ vedieť, aké stvorenie ťa prenasleduje a prečo. V Nkite ti môžu poskytnúť odpovede.“

Accai si bol istý, že to bola kombinácia slov, ktoré Zaru mohli presvedčiť.

„Ale najskôr musíme prežiť prechod cez púšť.“

„Nikdy som nepovedala, že to bude jednoduché,“ oponovala jej Batu.

Zara prižmúrila oči. Pohľadom začala prechádzať po svojej záhadnej sestre a hneď ho odvracala, aby prehliadla okolité tiene. Presne vedela, kde sa to zviera uložilo. Akoby vycítila jeho prítomnosť, hoci v jeho blízkosti nestrávila veľa času. On sám bol naklonený možnosti, že sa o tom tvorovi dozvie niečo viac. Aj preto, lebo ich tak nečakane začalo chrániť. Teda, rozhodne nie ich všetkých, len Zaru, ale jeho zvedavosť sa tým o nič nezmenšila.

„Niečo mi nehovoríš,“ obvinila ju Zara.

Batu sa usmiala. Čím nepriamo potvrdila jej slová.

„Je toho veľa, čo ti nehovorím. Ale to si vždy vedela. Rovnako ako si vedela, že ti poviem presne to, čo potrebuješ v momente, keď to potrebuješ.“

Zara sa zasmiala jej nič nehovoriacim slovám. „Nechaj ma hádať, toto je ďalšia vec, ktorú jednoducho vieš.“

Odpovedala jej rýchlym prikývnutím.

Tým sa pre Zaru rozhovor uzavrel. Accai sa v duchu potešil, že jednu časť cesty už vyriešili a Batu so Zarou vyzerali ako schopný tím, ktorý sa po ceste nestihne pozabíjať. Navyše spolu strávili naozaj dlhý čas či už vďaka výcviku ako aj neskorším misiám. Aspoň kúsok spokojnosti v tejto ich nepredvídateľnej situácii.

Vtedy sa však Zara zamerala na neho. „Mal by si ísť s nami.“

To ho prekvapilo. „Prečo?“

„Chceš mi povedať, že Nkita ťa ani len trochu neláka a nechceš sa o nej dozvedieť všetko?“

Pravdivé. Takže sa to ani nesnažil popierať.

Stále ho však zarážal jej náhly záujem.

„Ty mi niečo hovoríš,“ prehodil s miernym úsmevom.

„Možno,“ zasmiala sa.

Vzápätí však zvážnela. Vtedy si uvedomil, že mu viac neprezradí. Netušil teda, čo si o jej slovách myslieť. Pochyboval, že išlo len o nejaký rozmar. Zara možno mala sklon správať sa impulzívne a neovládať sa tak dokonale, akoby by možno bolo prospešné pre všetkých, ale nepredpokladal, že by niekedy urobila niečo, čo by úplne nedávalo zmysel.

Keď boli v podzemí, veľa času strávila s Nrọ. Uvedomil si to v momente, keď sa prebudili z toho sna. Toho zdieľaného. Od začiatku sa zdalo, že Záhadná bohyňa má pre Zaru slabosť. Nečudoval by sa, ak by jej prezradila niečo, čo nechcela, aby vedeli ostatní. Možno to bol dôvod, pre ktorý Zara chcela, aby im robil spoločnosť.

Prikývol. „Myslím, že tým sme doriešili prvú skupinu.“

Zara na to nijako nereagovala, len jej postoj sa mierne uvoľnil.

Následne prst zabodol do tej časti mapy, kde sa rozprestierali Okwụlské ostrovy.

„Na týchto ostrovoch sa ukrýva ďalší náš cieľ. Hoci o Okwụloch vieme viac, aj vďaka úteku z Edetu, stále nevieme dosť. Netuším, ako na našu prítomnosť zareagujú kňažky, nakoľko Ambarské cisárstvo a Ȧudobské kráľovstvo sa vždy bilo o nadvládu práve nad týmito ostrovmi.“

Dúfal, že sa niekto prihlási dobrovoľne. Hoci ako bojový mág vedel rozdeľovať moc a všeličo o stratégii, nerád by narušil morálku ich skupiny ešte viac tým, že by do nebezpečenstva posielal nesprávnych ľudí.

Prekvapilo ho, keď prehovorila Zara: „Podľa mňa by tam mala ísť Kacia.“ Otočila sa na menovanú. Kacia pôsobila, akoby ju niekto udrel do žalúdka. „Tvoju starú mamu odtiaľ síce vyhnali, ale stále vieš o kňažkách a ich zvykoch viac, ako ktokoľvek z nás. Máš najväčšiu šancu získať si ich a nájsť tam presne to, čo potrebujeme.“

Podľa výrazu v jej tvári z toho nebola dvakrát nadšená.

No takisto nepôsobila, akoby plánovala protestovať.

Nakoniec si rukou pretrela čelo. „Dobre, ale pôjdu so mnou dvojčatá.“

Zara ani na chvíľku nezaváhala, keď odpovedala: „Nie, s tebou pôjde Femi.“

„Ale veď my sme sa...“ namietla chabo Kacia.

Zara prikývla. „Áno, pohádali ste sa. Vlastne nie, ani to nie, ty si na ňu kričala a ublížila si jej. Práve preto by ste mali ísť na túto misiu spolu. Mali by ste dostať príležitosť urovnať si to medzi sebou.“ Mierne sa na Kaciu usmiala. „Obe vieme, že si to prehnala, ale takisto obe vieme, že si to nemyslela vážne. Urovnajte si to medzi sebou – buď to, alebo sa pobite, záleží len na výsledku. A okrem toho...“ Teraz sa otvorene zasmiala. „Femi je dosť pokojná na to, aby držala v relatívnom pokoji aj teba. Mal by tam byť niekto, kto by ti zabránil v rozpútaní vojny.“

„Až tak veľmi mi veríš?“ Pri vyslovovaní tých slov držala bradu vysoko vo vzduchu. Napriek tomu sa nedal nepočuť ten ublížený podtón.

„Ja ti verím. Poznám tvoje schopnosti a vážim si tvoj úsudok. Ale takisto viem, akú horúcu máš hlavu. Wen s Rae toho síce niekedy veľa nenahovoria, ale rady vytvárajú chaos.“ Dotyčné sa teraz otvorene usmievali, akoby si spomenuli na nejakú zábavnú chaotickú príhodu. „Ak by ste skončili spolu, mohlo by sa stať, že by vás tam všetky tri zabili. S Femi máš väčšiu šancu, že sa odtiaľ dostaneš živá.“

Kacia sa zasmiala. „A takisto si nemohla zmeškať šancu potrestať ma za to, čo som jej povedala.“

Zara sa len usmiala a nič nehovorila.

Všetci si však uvedomovali, že Kacia trafila stred terču jej zámerov.

„Dobre, hádam, že nemám na výber, len prijať. Okrem toho by som sa rada pozrela do vlasti svojej starej mamy a dozvedela sa, čo také hrozné vykonala, že si zaslúžila vyhnanie. A s ňou aj všetci jej potomkovia.“ V hlase jej zaznievala istá krvilačnosť, ale aj nedočkavosť. Chcela vedieť viac o svojom dedičstve. To, ako si maľovala tvár, jasne vypovedalo o jej hlade po poznaní.

„Možno ti to pomôže viac ako nám,“ prisvedčila Zara, ale tvárila sa akosi... neisto.

Accai sa zhlboka nadýchol. Zatiaľ ich plánovanie vyzeralo celkom obstojne. Nikto nechcel nikoho zabiť a dokázali sa celkom dobre dohodnúť. Aj keď na druhej strane, nemali veľmi na výber. Poslednýkrát sa zadíval na mapu. Ostávalo posledné miesto. Vedel, kto sa tam bude musieť vydať, no pripadalo mu to kruté. Lenže ako vždy, aj teraz ho Essien predbehol.

„Nechaj ma hádať, ja sa musím vrátiť do kráľovstva.“ Jeho hlas bol ľahký a nadnesený, ale tvár mal zvraštenú.

„Neviem, ako dlho si žil u našich susedov, ale určite vieš o ich živote viac ako my všetci dokopy. Ak má niekto šancu nájsť tam to, čo máme hľadať, si to práve ty.“

Essien na neho zodvihol obočie. „Za predpokladu, že ma nechytia a nezabijú za zradu ȧudobskej armády.“

„Nemajú predsa dôkaz o tom, že si zradil,“ namietla Zara.

„Oni ho nepotrebujú,“ vysvetlil jej Essien. „Od začiatku, keď som sa k nim pridal, mi dávali najavo, že nie som viac ako len stratený cudzinec. Hoci som sa nakoniec vypracoval až na hodnosť veliteľa, ani moji vlastní muži mi neverili. Čakali na akýkoľvek prejav vzdoru alebo nebodaj na zlé rozhodnutie. To, že som s vami vošiel do hory a potom s vami utiekol, je pre nich ako splnenie sna. Konečne majú dôvod popraviť ma.“

„Tak prečo si sa k nim pridával, keď si vedel, že ťa chcú len zabiť?“ nadhodila Kacia svojim typickým útočným spôsobom, lenže tentoraz bola jej otázka aspoň k veci.

„Keď ma vyhodili z pevnosti, túlal som sa. Potom ma našiel nejaký muž a ponúkol mi nový začiatok za hranicami. Nemal som dôvod odmietnuť. V cisárstve ma aj tak nič nečakalo.“

„To ti ponúkol len tak, neznámemu mužovi?“ dotierala ďalej Kacia.

Essien sa zasmial. „Niekto mu za to zaplatil, to som si domyslel. Mal ma zabiť.“ Hovoril úplne pokojne, akoby komentoval dnešné počasie. „Zbabelo ma napadol od chrbta, ale ja som ho porazil a takmer zabil. Výmenou za svoj život mi ponúkol miesto v ȧudobskej armáde.“

„Ale kto by ťa chcel zabiť a ešte by k tomu najal nepriateľského vojaka?“ uvažoval nahlas Accai.

Nepáčili sa mu detaily, ktoré sa dozvedal o živote svojho niekdajšieho cvičiteľa.

„Pravdepodobne ten istý, kto sa postaral o moje vyhnanie z pevnosti.“

Až teraz začal pôsobiť nesvoj. Bočil od nimi očami. Ak by mal Accai hádať, Essien dávno uhádol, kto sa postaral o jeho pád. Nech to bol ktokoľvek, nechcel o ňom hovoriť. Dokonca sa dalo povedať, že ho až chránil. Čo vypovedalo veľa o osobe, ktorá to všetko zosnovala. Accai by sa nečudoval, ak by v tom mal prsty Essienov vlastný otec.

Essien sa pozeral na dvojčatá. „Predpokladám, že vy budete robiť spoločnosť mne.“

Wen a Rae sa ešte stále usmievali. „Zdá sa to nevyhnutné.“

Opäť netušil, ktorá z nich dvoch prehovorila. Accai si nebol istý ani len tým, či ich dokázali rozoznať ostatné cechovníčky. Podľa všetkého ich vo väčšine prípadov vnímali ako dva kúsky toho istého celku. Dokonca ich tak vnímali aj ostatní. Femi mu niekoľkokrát rozprávala o misiách, na ktoré ich posielali vždy spoločne.

„Zdá sa to tak, to naozaj,“ skonštatoval Essien. „Mal by som vás však varovať. Miesto, ktoré máme nájsť, je nebezpečné. Obávajú sa ho dokonca aj miestni a ak nemusia, nepribližujú sa k nemu. Čo je dosť náročné, keďže v blízkosti Roztrúsených jazier vedie cesta.“ Zamračil sa. „Neviem, čo býva v tých jazerách, ale ľudia si rozprávajú príbehy. Vraj tam ȧudobská bohyňa Nȧȧmu za trest vyhostila nejaký svoj neposlušný výtvor, ktorý jej prisahal pomstu.“

„Výborne,“ ozvali sa dvojčatá, „to znie zábavne.“

Essien sa zasmial. „Uvidíte, ako veľmi zábavné vám to príde, keď sa budete musieť do toho jazera ponoriť. Podľa tej rozprávky je to, čo hľadáme, ukryté na dne.“

„Keď už hovoríme o tej rozprávke – ako vlastne máme vedieť, čo presne hľadáme?“ zamiešala sa do rozhovoru Zara s pádnou otázkou.

Accai pouvažoval. V duchu rýchlo rekapituloval slová, ktoré si vypočul.

Prebehla ho však Femi. „V príbehu sa hovorí o miestach, kde tie objekty nájdeme. V korunách stromov. Na dne jazera. V čelenke nejakého hada. A posledným kusom by malo byť nejaké puto. Nie je to veľmi verný opis, ale predpokladám, že hľadáme niečo, čo je veľmi mocné. Určite to bude možné nejakým spôsobom spoznať.“

„To je veľa neznámych,“ doplnila Kacia.

Femi sa jej slová nijakým spôsobom nedotkli. „Hľadáme prísady do kúzla starého celého veky. Jeho recept sa asi nikde nezachoval.“

Kacia rozhodila rukami. „Len som chcela poukázať na to, že pracujeme s veľa neznámymi.“

„To sme vedeli už v momente, keď sme s touto misiou súhlasili.“

Accai si odkašlal. „Pridelili sme si úlohy a navrhujem, aby sme sa zajtra vydali na cestu. Musíme si ešte rozdeliť zásoby. Ale to je náš najmenší problém. Určite si aj samy uvedomujete, že to bude nebezpečné. Navyše nevieme, kto všetko sa nám ešte postaví do cesty.“

„Očakávaš problémy?“ uisťovala sa z ara.

„Ja neočakávam nič. Ale opatrnosti nikdy nie je dosť.“

Na to mu nikto neodpovedal. Nebolo čo povedať. Na istej úrovni si každý z nich uvedomoval, že na nich nečaká jednoduchá cesta bez nástrah. Accai nechcel ešte viac prehlbovať ich obavy, no mal zlé tušenie, že by to nemuseli všetci prežiť. Ich misia neostane nepovšimnutá.

Avšak výhodnejšie bude zaoberať sa tým v momente, keď to bude viac potrebné.

„Predpokladajme, že sa nám podarí dať všetko dokopy. Ako to budeme vedieť? Kde sa potom stretneme? Ako si navzájom budeme posielať odkazy?“ vyzvedal znepokojene Essien.

Accaia za skočilo, že sa na to pýta. Lenže potom si uvedomil, že to nemal ako vedieť.

Jemu samému to prezradila Femi.

O spojení medzi cechovníčkami nevedeli všetci.

Aj teraz sa pozrel na sestry, aby sa uistil, či je v poriadku, aby o tom hovoril.

Keď prikývli, spustil: „Preto je v každej skupine sestra z cechu. Plnohodnotné sestry sa z nich stanú až vtedy, keď prežijú obrad. Vďaka nemu sa zmenia a potom neskôr dokážu medzi sebou komunikovať na dlhé vzdialenosti. V mysliach si posielajú obrazy.“

„Ehm... to je... veľmi výhodné,“ skonštatoval nakoniec Essien.

Zara sa zasmiala jeho prekvapeniu. „Aspoň nás naše správy nemôžu zradiť. A nikdy sa nedostanú do nepovolaných rúk. Len my vieme, čo sa deje na opačnom konci cisárstva.“

Tým boli zodpovedané aj posledné otázky. Novovzniknuté skupiny sa medzi sebou ešte doťahovali kvôli posledným detailom. Snažil sa nepočúvať. V duchu zvažoval všetky možnosti. Jeho myseľ sa nikdy nedokázala zastaviť. Bol zvyknutý všetko analyzovať. Napriek tomu sa stále nevedel striasať nepríjemného pocitu. Akoby ich sledovali neviditeľné oči. V zátylku cítil dych ich prenasledovateľov.

No nič z toho nevyslovil nahlas.

Miesto toho sa nechal učičíkať mizivým pocitom bezpečia.

Aspoň na túto jedinú noc.

Kapitola 26. ¦ Kapitola 28.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 27.: