OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 21.



Gambit bohov - Kapitola 21.V prospech môjho ľudu

 

Kapitola 21.

Essien

Oveľa radšej by práve teraz čelil nepriateľovi.

K tej myšlienke sa od rána vrátil hneď niekoľkokrát. Čím častejšie ju však začul ševeliť v kútoch svojej mysle, tým väčšmi túžil po jej splnení. Jeho kôň sa pásol neďaleko. Rýchlo by sa k nemu dostal. No jeho útek by neušiel pozornému zraku nielen jeho radcov, ale aj všetkých veliteľov, ktorí ho obletovali ako vtáča vypadnuté z hniezda.

Vlastne si aj pripadal ako taký neokrôchaný operenec.

Na tróne sedel len niekoľko krátkych mesiacov. Za ten čas sa v krajine stihlo poroznášať veľa klamlivých správ nielen o jeho správaní, ale najmä o rozhodovaní. Bojoví mágovia síce nepodliehali poplašným správam a ich vernosť neprevažovala verejná mienka, no stále na tom všetkom záležalo. Preto posledných niekoľko dní striedavo trávil v konskom sedle a pri stoloch s veliteľmi niektorých jednotiek.

Posledným bodom jeho dlhej cesty bola Aghanská pevnosť.

Nielen miesto výcviku, ale aj stanovisko väčšiny nádejných bojovníkov, ktorí v momente dokončenia výcviku vytvoria vlastné jednotky a väčšina z nich dostane príležitosť nakloniť šťastenu na ich stranu. Nikdy nekončiace boje ich pohltia ako hladné monštrum. Mnohí z nich už z jeho papule nikdy nevyjdú.

Dovnútra pevnosti zatiaľ nevkročili. Návštevu panovníka vo výcvikovom tábore vždy vnímali ako príležitosť predviesť sa. Teraz sedel Essien na lavici spolu s časťou svojho sprievodu. Pred ostrým slnkom ho chránila len strecha stanu, ktorý iste postavili veľmi rýchlo. Priestranstvo bolo obrovské, išlo o pustinu, ktorú v jednej časti pretínala udupaná cesta. V improvizovaných zápasoch cvičenci dokazovali svoju obratnosť, silu a schopnosť vrhať jednotlivé kúzla nielen rýchlo, ale aj presne.

Podobné divadlo prilákalo veľa divákov. V dave, ktorý sa zhromaždil po stranách narýchlo zhotovenej drevenej ohrady, nachádzal nielen mužov, ale najmä ženy a deti. Matky, sestry a dokonca aj družky bojových mágov. V tvárach im žiarila hrdosť, ale aj obava.

Nečudoval sa im.

V tento konkrétny moment boli v bezpečí. Predvádzali svoje umenie, hrdili sa schopnosťami, ktoré do nich dlhé roky vštepovali. Každá krajina by mala mať svoje vojsko. Lepšie byť pripravený ako nariekať nad mŕtvymi nevinnými, ktorí nedokázali pozdvihnúť meč proti nepriateľovi. Mágov pred ním vychovávali pre niečo iné. Nie na ozdobu, ale do boja.

Dnes sa smiali, odrážali rany a stále sa učili.

Už o niekoľko týždňov neskôr však mnohí z nich výcvik dokončia a ich silu preverí skutočný boj. Z neho sa ich mnoho nevráti. Možno aj nikto. Obava v ženských tvárach sa premení na žiaľ a nenávisť. Mali by ho nenávidieť. Bol panovník, ktorý, rovnako ako mnoho jeho predchodcov, zdedil konflikt s ich juhozápadným susedom. Každý z nich plánoval natrvalo boje ukončiť. Ich predsavzatia sa nikdy nezmenili na činy. Ostali len v rovine nenaplnených vízií.

Bezmocne sa tomu všetkému prizeral. Cítil horkú pachuť blížiacej sa porážky. Nevedel to nijako zastaviť. Jeho vlastní radcovia odmietali premýšľať nad možným permanentným ukončením bojov. Tak dlho žili v područí vojny, až si na jej hrozivú prítomnosť zvykli. Byť bez nej pre nich predstavovalo ako prísť o jednu z istôt. Akokoľvek znepokojivo to mohlo pôsobiť, predstavovalo to ich každodennú rutinu.

A medzitým krajina trpela.

Každoročne prihádzala o stovky a tisícky nadaných bojových mágov. Ak sa boje zintenzívnia, nebudú stíhať vychovávať novú generáciu bojovníkov a čoskoro ich na bojiská začnú posielať nepripravených. Videl každoročné správy. Už aj teraz bojovali o každého nového majstra výučby. Radšej ani nemyslel na všetky tie zásoby, uniformy a zbrane, ktoré museli neustále nahrádzať.

Vojna predstavovala to najdrahšie, čomu sa ako mocnosť mohli venovať.

Najhoršie na tom ale nebola tá zdanlivá nekonečnosť. Išlo o čosi iné. Vojna tvorila súčasť ich životov tak dlho, až si na ňu nielen zvykli, ale oni aj zabudli, kvôli čomu vlastne začala. Pohltila celé generácie, no z tej, ktorá stála na samotnom počiatku prvého švihnutia mečom, ostali len ohlodané kosti a z mnohých dokonca prach.

Predsavzal si, že to šialenstvo ukončí.

Čím dlhšie sledoval umučené tváre žien, ktoré čoskoro prídu o svojich mužov, synov alebo bratov, tým väčšmi sa ho zmocňovalo odhodlanie. Avšak v tomto boji ostal stám. Poveril svojich radcov, aby mu pomohli nájsť riešenie. Miesto toho mu len dodávali dôvody, pre ktoré by mal vytrvať v ďalších bojoch.

Keď navrhol, aby sa vzdali, okamžite ho upozornili, že ľudia by mu to nikdy neodpustili. Vzbúrili by sa proti slabému cisárovi. Zosadili by ho z trónu, možno by ho dokonca zabili. Navyše by tým krajina prišla o všetkých spojencov. Možnosť vzdať sa a dopriať všetkým mier, hoci aj za cenu vlastného života, zamietli. Očakávať, že sa vzdá ich nepriateľ, sa rovnalo pochabosti. Predsa by susedný kráľ neurobil to, čo jemu samotnému radcovia tak svedomito vyhovorili.

Takže vyrukoval s ponukou mieru.

Podpísanie obojstranne výhodnej dohody však takisto neprijali. Keby ich nezastavil, určite by mu boli ochotní vymenovať niekoľko dôvod, pre ktoré by sa na niečo podobné nemal podujať. Začínal mať podozrenie, že jeho vlastní ľudia stáli proti nemu. Avšak nemal to ako dokázať. Išlo len o pocit.

Napriek tomu sa s nimi podvedome prestal rozprávať o svojich plánoch.

Uvažoval, že prišiel čas nahradiť starú radu novými členmi. V tom ho utvrdila aj udalosť, ktorá sa odohrala niekoľko dní po návšteve Aghanskej pevnosti. Už sa blížili k hradu, keď mu jeden z radcov povedal, že prišla správa. V jeho neprítomnosti dorazil posol od susedného kráľa s ponukou na mier.

„Dôrazne vám odporúčame, aby ste odmietli, vaše veličenstvo.“

Kývol hlavou. Nie na znak súhlasu. S takouto radou nemienil súhlasiť bez toho, aby si správu sám prečítal. Netušil, akým spôsobom zastupovali títo muži jeho otca, ale nadobudol pocit, že si zvykli až príliš zasahovať do záležitostí, ktoré boli v cisárskej právomoci. Keď nemienili ustúpiť, povedal im presne to, čo si myslel – že ide predovšetkým o jeho rozhodnutie a on sa nemienil rozhodnúť, kým si tú ponuku sám neprečíta.

Popohnaný ich nie príliš nadšenými reakciami sa spojil s jedno sestrou z cechu, ktorá s ním vyrastala. Dôveroval jej úsudky a takisto veril v jej schopnosti. Takže vedel – keď jej posielal tajné rozkazy, aby získala správu zo susedného kráľovstva bez toho, aby sa o tom niekto dozvedel –, že jeho prianie splní.

Trvalo ešte dva dni, kým sa dostali až k bránam cisárskeho mesta. Ľudia vychádzali do ulíc a mávali mu. Prijímal ich oddanosť, no uvedomoval si, že radosť v ich tvárach nebola úprimná. Rovnako ako ich život, aj toto postávanie bolo len výsledkom naučeného zvyku. Rozhodol sa, že si ich lásku zaslúži. Veď tak by to aj malo byť.

Jeho otec vždy hovoril, že panovník nepotreboval na vládnutie lásku svojho ľudu. Jeho matka však neustále opakovala, že bez nej to bude oveľa náročnejšie. Láska a oddanosť išli ruka v ruke. Videl to na vlastné oči, keď ľudia z celého cisárstva niekoľko dní smútili nad smrťou svojej milovanej cisárovnej. Keď prednedávnom zomrel jeho otec, ľuďom skôr odľahlo. Dúfali, že ich životy by sa mohli zmeniť k lepšiemu. Essien cítil ich smútok, rozumel ich obavám, ale i očakávaniam. Ak ich chcel splniť, musí zobrať záležitosť do vlastných rúk.

Keď konečne dorazil domov, takmer mu odľahlo. Kedysi mu palác jeho predkov pripadal veľký a prázdny, takmer až desivý. Teraz sa naň pozeral s láskou a úľavou, akoby očakávala, že keď príde, nájde po ňom len trosky. Stál na malom okrúhlom nádvorí, ktoré pred lúčmi slnka chránila masívna strecha podopieraná štyrmi svedomito vyrezávanými stĺpmi. Vítali ho premenlivým modro-zeleným iskrením. Mozaika pod jeho nohami rozprávala príbeh o dávnej minulosti ich sveta. Ako dieťa ich s fascináciou sledoval. Teraz sa s očakávaním pozeral na vysoké veže paláca.

Nevšímal si čulý ruch, ktorý zavládol v momente jeho príchodu. Istým krokom vykročil do svojich súkromných komnát. Súčasťou sa stala aj malá pracovňa, v ktorej sa mohol bez strachu radiť so svojimi najbližšími. Keď vošiel dnu, už na neho čakali. Päť sestier zo Sachapovho cechu, ktoré sa za tie roky naučil volať priateľkami.

Boli si bližší ako pokrvná rodina. Aj napriek tomu, že sestry spadali pod právomoc cisárovnej a nie cisára. Keďže nemal sestru, prešla právomoc na jeho hlavu. Zadíval sa do ich stoických tvárí. Nakoniec sa sústredil na tú, ktorá mu bola najbližšie. Skrývala najviac tajomstiev, no dôveroval jej vo všetkom. Nielen preto, že spolu vyrástli. Viac ako len raz mu zachránila život. Čo na tom, že o nej nevedel nič, dokonca ani to, prečo so sebou neustále nosila tú palicu.

„Získali ste tú správu?“ uisťoval sa hneď po tom, ako sa s nimi zvítal.

Batu pokrútila hlavou. „Nie, nemali sme príležitosť. Správu sme si stihli prečítať predtým, než ju zvyšní radcovia zničili. Tým pádom ti môžu klamať. Ostal tu len kráľovský posol, ktorého svedomito strážia. Ukryli ho do západnej časti paláca, aby si sa o jeho prítomnosti náhodou nedozvedel.“

Nepáčilo sa mu, ako to znelo. Uvedomoval si, že niektorí z jeho radcov stoja proti nemu, ale dopočuť sa dokonca o dôkaze... to bolo niečo celkom iné.

Nič zo svojho momentálneho hnevu však nedával najavo.

„A tá správa?“

Vtedy ďalšia zo sestier, tentoraz Femi, zobrala zo stola akýsi zdrap. Podľa všetkého sa obávala, že si všetko nebude vedieť zapamätať, takže si to zapísala. Jej dôslednosť mu mnohokrát zachránila život.

„Najskôr začal so všetkými formalitami, ktorými ťa nebudem zaťažovať. Nepotrebuješ počúvať o tom, ako ti praje dlhý život a pevnú vôľu. Každopádne samotný obsah bol zaujímavejší.“ Očami behala po jednotlivých slovách, akoby sa uisťovala, že si to dobre zapamätala. „Najskôr vyjadril ľútosť nad smrťou tvojho otca. Aj to urobil len preto, aby následne mohol apelovať na fakt, že s novým panovníkom by mali prísť aj nové rozhodnutia. Dúfa, že prejavíš viac prezieravosti ako tvoj otec.“

„Takže ma urážal.“

Femi prikývla. „Ale robil to veľmi obratne. Najskôr to teda nepísal on.“

„Čo navrhol?“ pobádal ju k pokračovaniu.

Vtedy zodvihla hlavu a zadívala sa mu do očí. „Navrhuje uzatvorenie mieru,“ prezradila mu vyrovnaným hlasom. „Tvrdí, že je veľmi náročné viesť vojnu tak dlho. Všetci už zabudli, prečo to začalo a je ťažké udržiavať morálku medzi vojakmi, ktorí ani len netušia, za čo vlastne bojujú.“

Essien nechcel podliehať nádeji.

Avšak nemohol sa jej celkom striasť.

„Chce teda uzatvoriť dohodu?“

„Áno, navrhuje podpísanie mierovej dohody. Obe krajiny by sľúbili, že sa vzdajú ďalších útokov. Bolo tam ďalších veľa detailov, ale jedným z tých dôležitejších bolo náboženstvo. Chcú, aby sme rešpektovali ich bohyňu a oni budú na oplátku rešpektovať našu nezdravú vieru.“

„Takže nás zase urážal.“

Femi prikývla. „Hej, ale len trošku.“ Opäť sa zadívala na svoje poznámky. „Skutočné podmienky boli až na samotnom konci. Niektorí z tvojich predkov vraj prejavil snahu o uzatvorenie mieru a vtedajšiemu kráľovi ponúkol výmenou za mier územie Okwụlských ostrovov.“

Essien sa zamyslel. O tých ostrovoch mu kedysi rozprávala matka. Divočina chránená pred ostatnými. V súlade s prírodou tam žili naozaj podivní ľudia, ktorí uzatvorili akýsi pakt s obrovskými vtákmi, podľa ktorých tie ostrovy pomenovali. Ak by ich niekto dokázal presvedčiť k spolupráci a uzatvoril s nimi spojenectvo, na svoju stranu by tým získal nesmierne mocné bytosti. Lenže ľudia, ktorí tam žili, boli aj nesmierne hrdí. Ich pomoc dokázali získať len tí, čo si ju zaslúžili. Jedným zo spôsobov mohla byť aj vyhratá vojna nad susednou mocnosťou.

„Matka mi kedysi povedala, že celá táto vojna vznikla kvôli tým ostrovom,“ zamumlal.

„Je to pravdepodobné,“ súhlasila s ním Femi, akoby len čakal na túto príležitosť. „Nejestvuje iný dôvod, pre ktorý by Ambar a Ȧudobské kráľovstvo nedokázali prestať bojovať. Iste nešlo o kultúrne alebo náboženské rozdiely. Muselo ísť o nejaké územie a keďže chce kráľ práve tieto ostrovy, asi tým aj odpovedá na túto otázku.“

„Čo ponúka na výmenu za ostrovy?“

Mier bol vlastne len iným druhom výmenného obchodu.

„Osȧȧmirskú zátoku.“

Essien si spomenul na maličkú časť kráľovstva ležiacu na samotnom juhu. Prístav i priľahlé mesto vybudovali ambarskí vojaci a niekoľko rokov slúžilo ako významné centrum obchodu. Potom však vypukla táto nikde nekončiaca vojna a kontakt s mestom bol prerušený. Nebolo to tak, že by si Ȧudobčania zátoku privlastnili. Stále uznávali, že patrí Ambaru. Avšak zároveň nedovoľovali Ambarčanom prekročiť hranice ich krajiny, aby sa tam dostali. Takže sa museli plaviť po mori, čím sa cesta predĺžila nielen o drahocenné dni, ale niekedy aj týždne.

„Tá zátoka nám patrí, prečo by nám ju ponúkali darom?“

„Ponuka sa týkala tejto zátoky, to je pravda, ale jej podstatou bolo niečo iné. Ak by si súhlasil s mierom a venoval im Okwụlské ostrovy, výmenou za to by Igbu vyhlásili za neutrálne územie a takisto aj cestu vedúcu do zátoky. Tým pádom by sme získali bezpečnú cestu. Čo by výrazne pomohlo našim obchodným záujmom.“

Veľmi lákavá ponuka. Keby ju prijal, kupci by slintali blahom.

„Prezraď mi čosi iné,“ vyzval Femi po krátkom premýšľaní. „Povedz mi viac o Okwụlských ostrovoch.“

Prikývla, no slova sa nezhostila ona. Rozprávať začala Kacia. Ak si spomínal dobre, jej stará mama pochádzal z tých ostrovov a Kacia sa aj napriek tomu, že tam nevyrástla, považovala za jednu z miestnych. Možno kvôli tradíciám, možno pre niečo iné. Každopádne kto iný ako ona by mal vedieť viac o tom, ako miestni domorodci premýšľali?

„Tie ostrovy boli vždy samostatným územím. Náboženstvom sa nám podobajú, uctievajú tých istých bohov. Povráva sa, že kedysi strážca morí odtrhol ostrovy od pevniny. Splnil tak želanie miestnych ľudí, aby mohli žiť v pokoji a chránení pred výpadmi ostatných národov, ktoré ich chceli zneužívať pre ich spojenie s Okwụlmi.“ Je hlas bol plochý a vecný, napriek tomu jej v očiach blčal zvláštny oheň. „Šamanky vedú svoj ľud dobre a aby všetkých ochránili, nezapájajú sa do šarvátok svojich susedov. Veria, že boj ich má strhnúť len vtedy, keď sa ich to osobne dotýka. Takže ak by išlo o osud sveta, vďačne by sa vrhli do víru boja, inak však radšej len všetko pozorujú. Žijú skromne a vážia si česť. Nie je možné si ich kúpiť. Ich vernosť sa dá len získať, hoci nie vždy je jasné, čím presne.“

„Keďže boli odtrhnuté od pevniny, predpokladám, že sa považujú za samostatnú krajinu.“

Kacia prikývla. „Ich ostrovy sú ich kráľovstvom a nezodpovedajú sa nikomu, len samy sebe. Za celé tie roky, čo trvá táto vojna, sa ani raz nezapojili do bojov. Nepomohli ani jednej, ani druhej strane. Ticho vyčkávali, čo sa stane.“

Essien si šúchal bradu.

„Ak to územie patrí len im samotným, nie je v mojej moci niekomu ho darovať.“

Do rozhovoru sa opäť zamiešala Femi: „Máš sa vzdať nároku na toto územie. Keďže ostrovy sú pomerne blízko Ambaru, niektorí ľudia predpokladajú, že by mali byť súčasťou cisárstva. Lenže Ȧudobčania zase tvrdia, že ostrovy kedysi tvorili súčasť ich posvätnej Igby, a preto by sme si nemali nárokovať ich územie.“

Otočil sa ku Kacii. „Ako šamanky zareagujú, keď sa vzdám nároku na ich územie?“

„Šamanky nepovažujú naše mocenské hry za dôležité a ak sa vzdáš nároku na ich územie, najskôr si pomyslia, že si konečne dostal rozum.“

Essien si pomyslel, že to nebolo práve najdôveryhodnejšie upokojenie.

„Čo dúfajú Ȧudobčania, že získajú, ak sa my vzdáme nároku na ostrovy?“

„Okwụlské ostrovy sú mocné aj napriek tomu, aké sú malé. Vďaka Okwụlom získavajú status naozaj elitnej bojovej skupiny. Ak by si ich niekto naklonil, dokázal by vďaka nim vyhrať nejednu vojnu. Hádam, že kráľ si to uvedomuje a dúfa, že si ich získa a bude ich môcť použiť proti nám, ak by sme sa niekedy dostali do ďalšieho konfliktu.“

„Takže chce, aby sme sa vzdali územia, ktoré nám nikdy nepatrilo, aby sme sa potom museli báť, že to proti nám zneužije. Výborné vyhliadky.“ Otočil sa ku Kacii. „Predpokladám však, že jeho záujmy najskôr nebudú zdieľať.“

Kacia pokrútila hlavou. „Musel by si vykonať niečo naozaj odporné, aby si tým upútal ich pozornosť a ešte čosi horšie, aby ich to prinútilo stretnúť sa s tebou na bojovom poli.“

Ȧudobský kráľ od neho žiadal, aby sa vzdal územia, ktorá mu nikdy nepatrilo. Ak sa ho vzdá, dostane svoju mierovú dohodu, avšak riskuje, že si tým znepriatelí obyvateľov Okwụlských ostrovov. Ak je tá legenda o nich aspoň čiastočne pravdivá, ich osamelý život je výsledkom celoživotnej snahy ochrániť sa pred tými, ktorí by chceli zneužiť ich operených miláčikov.

Kacia mu síce môže poradiť mnohé, ale pravdou ostávalo, že na ostrovoch nikdy nežila a tým pádom nemohla predpovedať, ako presne šamanky zareagujú. Hoci panoval veľkému cisárstvu, nemienil podceniť ani toho najmenšieho možného nepriateľa. Susedný kráľ v to možno dúfal. Alebo bol len zúfalý a chcel to všetko ukončiť rovnako ako Essien. Avšak nemohol to všetko brať na ľahkú váhu len preto, že už bol zúfalý z nedostatku možností, ako ukončiť tú nezmyselnú vojnu.

Otočil sa k svojim najbližším.

„Dobre, potrebujem od vás isté službičky.“ Nezadával úlohy menovite. Vedel, že si ich rozdelia podľa vlastného uváženia. On veril všetkým piatim. „Zariaďte, aby ten posol prežil. Chráňte ho a ak budete musieť, presuňte ho. Potrebujem ho živého, aby doručil správu svojmu kráľovi. Ale až v pravý čas. Medzitým musí aspoň jedna z vás zájsť na ostrovy a vysvetlí tam šamankám, čo sa deje. Dúfam, že pošlú svoju zástupkyňu, aby sa mohla zúčastniť na mierových dohodách.“

„Dúfaš, že si ich tým nakloníš?“ vyzvedala Kacia.

Pokrútil hlavou. „Nie. Len si myslím, že je načase, aby im niekto dal príležitosť vyjadriť sa k tomuto všetkému. Veď ide aj o ich životy. Nemali by sme sa s nimi hrať len preto, že ony odmietajú zapájať sa do našich šarvátok – ako si to sama pomenovala.“

Femi sa na neho usmiala. „Predpokladám, že plánuješ prijať kráľovu ponuku.“

„Áno. Už je na to čas.“

„Vzdáš sa takej mocnej výhody?“

Tentoraz nevedel, ktorá z nich sa spýtala. Nakoľko ten hlas akoby nepatril ani jednej.

„Vzdal by som sa aj vlastného života, ak by to znamenalo, že moji ľudia budú môcť žiť v pokoji a bezpečí.“

Vtedy sa sestry napriamili a postavili sa vedľa seba. Upierali na neho usmievavý pohľad.

„Správna odpoveď, vaše veličenstvo.“

Hlas, ktorý sa ozval, im nepatril. Bol mužský.

Jemu zase nepatril titul, ktorým ho oslovili.

Lenže nedostal príležitosť k čomukoľvek z toho sa vyjadriť.  

Kapitola 20. ¦ Kapitola 22.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 21.:

2. LiliDarknight webmaster
01.02.2018 [14:02]

LiliDarknightSunShines, neboj sa, skúškami nemusia prejsť všetci, len niektorí. Svoje si odkrútil Accai a teraz Essien. Neskôr sa to vysvetlí. Teda, ono je to tak trochu už vysvetlené, ale nevyzerá to na to. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

1. Sunshines
01.02.2018 [11:15]

Koľko tých skúšok musí prekonať a o čo vlastne ide, prekonáva ich len Accai alebo všetci členovia ich...ehm...výpravy? Tak to sú cca otázky, ktoré mi idú v hlave. Emoticon
Opäť raz perfektné Lili! Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]


Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!