OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 18.



Gambit bohov - Kapitola 18.Je to rozprávka alebo história?

 

Kapitola 18.

V temnote sa pohlo akési malé svetielko. Zľahka ako plávajúca rybička. Neskôr ako poletujúci vták. Až napokon vyrástlo a vrhalo vlastné tiene. V rozstrapkaných obrysoch vyformovali sa postavy. Najskôr zakliesnené do seba, neskôr vytvorili skupinku ôsmych nedočkavcov.

Pred nimi pohasínala žiara. Žiadna hviezda. Tiež osoba. Najviac pripomínala ženu. Neurčitého veku. Kto by sa na ňu pozrel, tvrdil by, že vyzerá inak. Dlhé vlasy sa jej točili okolo pása až kdesi ku kolenám. Pri nohách jej sedelo podivné stvorenie. Ani šelma, ani vták.

Rozprávaj, prosili tiene ženu zo svetla.

Tak počúvajte, prehovorila hlasom starej mamy, ktorou nikdy nebola.

Kedysi dávno, keď tento svet tvorili svetlo spolu s tmou, vyslovil ktosi v tieňoch záhadné proroctvo. Raz mal prísť niekto, kto bude hroziť zadupať tú žiaru. Svetlo sa preľaklo krutého osudu. Odtrhnutím kusu vlastnej nesmiernej moci vytvorilo bytosť. Vytvarovalo ju. Vdýchlo jej život. Postavilo ho na svoj obraz. Hrejivé a nápomocné pre tých, ktorí si ho vedia vážiť. Smrtiace a páliace pre tých, ktorí by jeho silu chceli zneužiť.

Takto bol stvorený prvý boh.

Ako tvor svetla, bez temnoty, v ktorej sa rodia pochybnosti.

Najdôležitejšia však bola jeho tvár. Na takú by ste nikdy nezabudli. Kto by sa do nej pozrel, videl by v nej to, čoho sa najviac bojí. Svetlo každý deň chodilo a hľadalo odpovede. No tvár muža sa nemenila. Bola zrkadlom, v ktorom svetlo videlo len samé seba a nikoho iného.

Mysliac si, že ide o nevydarený žart tmy, rozhodlo sa svetlo konať. Uväznilo tmu v nepreniknuteľnom väzení. Premenilo ho na prameň, aby nikto, kto náhodou objaví ten žalár, nevedel, kto v ňom sedí.

Zdalo sa, že svetlo vyhralo. Keď teraz v tvári prvého boha videlo stále to isté, neobávalo sa. Myslelo si, že je v bezpečí. Nepochopilo však, že schopnosť jeho vlastného výtvoru tkvie v čomsi inom. Boh neukazoval to, čoho sa bojíme. Ukazoval podobu toho, čo má silu nás zničiť.

Prvý z bohov však svetlu neprotirečil.

Ťažko sa hádať s niekým, kto nechápe, že niet svetla bez tieňov.

Prešli dlhé veky. Boh, držaný v spoločnosti samoľúbeho svetla, zatúžil po spoločnosti. Svetlo bolo mocné, no nie všemocné. Muselo odpočívať. Raz keď spalo, prikradol sa k nemu boh. Keby tma nebola uväznená, dohliadala by teraz na svet ona. Zastavila by boha v tom, čo sa chystal vykonať.

Nezničil svetlo.

Vedel, že bez neho by už nič nejestvovalo.

Odobral však z neho dosť na to, aby mohol vytvoriť ďalších takých, akých bol on sám. Vedený neznámym inštinktom, zanedlho vo svojom pustom príbytku privítal družku a dva páry priateľov. Boli si takí podobní, no zároveň sa líšili. Ich moc akoby pochádzala z inej podstaty. No ich srdcia, ak nejaké mali, všetky tĺkli rovnako. Ušľachtilosť im pretekala žilami, radosť sprevádzala ich kroky.

Svetlo, keď si uvedomilo, čo už najvyšší zo všetkých bohov vykonal, nahnevalo sa. Len ono malo mať vládu nad stvorením. Jemu samotnému mala ostať v rukách moc zaplniť pustý svet obyvateľmi. Aby mocným ukázalo, že sa mu nikdy nebudú môcť rovnať. Stvoriť ďalších bohov však nedokázalo. Toľko moci by ho mohlo zahubiť.

Vo svojej odhodlanosti prišlo za tmou. Láskalo sa, podlizovalo a sľubovalo. Ak mu tma pomôže, prepustí ju a nikdy viac neuväzní. Tma, hoci plná pochybností, pristala na ponuku. Svetlo ju oslobodilo. Spoločne začali tvoriť. Modelovali a tvarovali, rozdúchavali a hasili. Bytosti, ktoré sa zrodili, však boli iné. Ich sila nespočívala v dokonalosti, ale v mnohosti. Ľudstvo malo byť dôkazom, že svetlo a tma musia pracovať spoločne, aby mohol nastať poriadok.

Lenže svetlo nechcelo počúvať. Len čo dokončili svoju úlohu, a naplnili túto zem slabými a obyčajnými ľuďmi, ktorí oplývali sotva zlomkom božskej sily, svetlo opäť uväznilo tmu. Tma ho však varovala, aby si dobre premyslelo svoje konanie. Svetlo nepočúvalo. Stále videlo domnelú zradu.

Tma prijala svoj osud.

No zároveň spletala pomstu. Už vedela ako. Stačilo vyčkať. Trvalo dlhé roky, kým nadišiel ten správny čas. Niekoľko generácií ľudí sa narodilo a ešte viac ich zomrelo. Keďže ich tvorilo svetlo aj tma, prišli o nesmrteľnosť svojich tvorcov. Bohovia však na nich dozerali. Viedli ich kroky, našepkávali im správne rozhodnutia. Stáli pri nich a podporovali ich, no rovnako ich aj trestali.

Aj bohom sa rodili deti, ale menej často ako smrteľníkom. Družka najvyššieho z bohov nakoniec tiež počala. A na ten moment vyčkávala tma. Dlhé tisícročia prešli, no nakoniec sa dočkala. Nezabila to ešte nenarodené dieťa, ktorého prítomnosť si poriadne neuvedomovali ani rodičia. Jeho jasné a krásne svetlo miesto toho poškvrnila temnotou. Nie príliš, pretože inak by sa narodilo ako smrteľník. No dosť na to, aby sa v ňom zrodilo zrnko pochybností v ten správny čas.

Narodilo sa im dievčatko. Utešená dcérenka, ktorá sa smiala a všetkým robila radosť. Svet smrteľníkov prekvital blahobytom. Všade vládol mier. Po dlhých vekoch to vyzeralo tak, že sa ľudia predsa len naučili rešpektovať svoje rozdiely. Nie dosť na to, aby sa tí mocní vzdali nadvlády nad ostatnými, no všetko malo svoj čas.

Pre najvyššieho z bohov bolo oveľa dôležitejšie vychovávať dcéru. Učil ju všetkému, čo sám vedel. Ukazoval jej dobrotu a pripravoval ju, že jedného dňa, keď bude dostatočne mocná, preberie na plecia časť jeho povinností.

Dievčatko rástlo. Utešene sa dívalo na svet a tešilo sa. Pretože vo svojej odvahe si trúfalo aj na najväčšie otcove zodpovednosti. Lenže sa prerátalo. Vo svojej nevinnej opovážlivosti sa nazdalo, že nahradí otca v patronáte. Ako najvyšší z bohov dozeral na blahobyt nielen celej krajiny, ale aj na zdravie cisárskeho rodu.

Kto iný ako jeho dcéra by ho mal vystriedať?

Lenže dievčina sa nádejala zbytočne. Tejto jedinej povinnosti sa nemohol vzdať. Vtedy sa vo vnútri dovtedy nevinného dieťaťa zrodila pochybnosť a závisť. Tma, ktorá v nej dovtedy driemala, sa začala prebúdzať. Navonok počúvala otca a učila sa, no potajme spriadala vlastné plány. Ak jej nedá to, čo chce, sám, sama si to zoberie. A to tak šikovne, že si to nevšimne, kým nebude neskoro.

Plánovanie zabralo roky. Veky plné odriekania a utajovania. Od každého z bohov sa naučila presne to, čo potrebovala. Medzi bytosťami svetla nejestvovala pochybnosť alebo strach. Dôverovali si medzi sebou. Nezdráhali sa zdieľať svoje znalosti, dokonca aj s mocou sa vedeli podeliť.

No nie každý si ich štedrosť zaslúžil.

Začalo to zmiznutím jednej z mladších bohýň. Nikto to nepostrehol. Až zrazu sa jej druh začal správať akosi čudne. Menil svoje rozhodnutia, často od nich bočil a donekonečna sa o niečo snažil. Nikto nevedel, o čo presne išlo. Začali mu venovať pozornosť až príliš neskoro. Až keď kvitli Ifụry.

Posvätné kvety dovtedy svetlu a tme vracali silu, ktorú prepožičali každému človeku. No zrazu sa tá moc niekam presúvala. Kvety mŕtvych patrili komusi inému. Pretože dcéra najvyššieho boha pochopila, že moc nemá ten, kto vládne. Najväčšiu silu získa boh, ktorého najviac uctievajú. Budú sa k nemu modliť, lebo uveria, že ich dokáže ochrániť. A potom radi zabudnú na toho, kto ich naozaj stvoril...

Možno to však nezačalo ani tým. Na počiatku toho všetkého možno stála osoba, ktorá uniesla cisársku dcéru. A možno tam bola tá, ktorá zaujala jej miesto. Falošnica s jej tvárou, no srdom bažiacim po moci, ktorú jej nechceli dopriať.

Neskoro si najvyšší uvedomil zradu vo vlastných radoch. Všetko, čo spoločne s ostatnými bohmi vytvoril, malo padnúť. Najkrajší les zomrel a vyschol. Najúrodnejšia pôda zmenila sa v púšť. Napokon aj bohovia zmizli. Stratili sa v útrobách zabudnutého zvera a zmenili ich do podoby, ktorá s nimi nemá nič spoločné. Nikto by ich nebol schopný spoznať.

Dcéra najvyššieho naplnila poslanie, ktoré do jej srdca vložila tma. Zradila všetkých. Tak, ako kedysi svetlo zradilo tmu, keď odmietlo vyplniť svoj vlastný sľub. Ostávalo už len jediné. Zahubiť vlastných rodičov. No nech sa pokúšala akokoľvek chcela, nemala na to dostatok sily. Zatiaľ ju nemala.

Teraz by jej už nestačila viera smrteľníkov. Keď sa bohom nevyrovná vlastným nadaním, premôže ich počtom. Rovnako ako kedysi ľudia. Každé dieťa narodené z jej tela posilní jej odboj proti najvyššiemu bohovi. Avšak v boji dcéry a otca ostala zapletená aj matka. Žena milujúca svojho druha a matka ochraňujúca svoje dieťa. Na bojovom poli sa nesmeli stretnúť.

Obetovala preto svoj život. Prekliala lono vlastnej dcéry, aby deti, ktoré z neho vzídu, nikdy neokúsili sladkosť žitia. A svet zaťažila ďalšia kliatba. Rod mocných bohov bol takmer vyhubený. Svetlo slablo a tma sa tešila, lebo každým dňom sa božské veľdielo viac potápalo do temnoty. Zabrániť tomu mohli len starec, ktorého meno nikto nepoznal a tieň v snoch, ktorého tvár nikto nevidel. Prízrak nemožno polapiť. No ak ľudia zabudnú na svoju minulosť, aj najvyšší z bohov príde o moc.

Zradkyňa ho nemohla zabiť. Tak ho uväznila. V cele, ktorú vykopala v podzemí. V labyrinte nekonečných ciest, kam nezablúdil jediný lúč slnka. Aby sa odtiaľ nikdy nedostal, zabodla do jedného možného východu z toho bludiska zub najmocnejšieho z hadov. V útrobách toho tesáka vyhĺbila komôrky. Do nich zatvárala tých, ktorí ju ohrozovali.

Plazov zub bol dômyselnou pascou. Vysával mágiu z obyvateľov ciel a tá následne oslabovala pôvodného najvyššieho boha ukrytého kdesi v bludisku. To sa však udialo pred dávnymi vekmi. Dlho predtým, než sa narodili vaši starí rodičia. Smrteľníci zabudli. Už ani nepočúvajú túto rozprávku. Len jeden si pamätá. Ten, kto má právo písať o zabudnutých bohoch. Lenže jeho musíte najskôr nájsť. Aby vám odhalil tajomstvá, ktoré nikto iný nepozná.

A jeho tvár? spýta sa jeden z tieňov.

Čo je s jeho tvárou?

Aj on má tvár toho, čo nás môže zničiť? dokončil otázku iný poslucháč.

Svetlo sa zachvelo. Nie, nemá. No keby ju stále mal, nič by sa nezmenilo. Ak by svetlo pohliadlo do jeho tváre, stále by videlo seba. Pretože to ono je zodpovedné za temnotu, ktorá ho ničí a spolu s ním aj náš svet.

Odmlčala sa. Lenže pisár nie je boh. Boh však potrebuje pisára, aby na neho ľudia nezabudli. No pisár však nepotrebuje boha. Pretože to, o čom píše, už predsa dávno vie.

Prečo nám to rozprávaš? vyhŕkli viacerí.

Pretože tento príbeh vás môže zachrániť. Vy nechcete spať. Nie ste deti. Ak by som vás chcela uspať, dávno by som to urobila. Nepotrebujem k tomu zabudnutú históriu. Lenže by chcete vstúpiť do hory. Dúfate, že nájdete odpovede na nevyslovené otázky. Chcem, aby ste najskôr pochopili, že odtiaľto už nevedie cesta späť. Čakajú vás nástrahy a prekážky. Tie prekonáte len ak budete mať predstavu o tom, čomu vlastne čelíte.

Tak nám pomôž! okríkol ju ktosi.

Usmiala sa. Vedela, kto to bol.

Veď vám pomáham.

Svetlo niekoľkokrát zablikalo. Keď naposledy zhaslo, začal priestor belieť. Najskôr opatrne, ba až hanblivo. Neskôr s ostrosťou a ráznosťou prísneho panovníka. Na zemi ležalo poskrúcaných osem tiel. Dve mužské, zvyšné ženské. Sedem z nich sa usmievalo, akoby sledovali čosi príjemné a krásne. Posledná osoba sa mračila. Prehliadla hrôzy ukrývajúce sa za neškodnými obrazmi. Ten sen nemal vplyv na jej vnímanie.

Pretože ju nemohla ovládnuť sila, ktorej teraz sama rozkazovala. 

Kapitola 17. ¦ Kapitola 19.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 18.:

2. LiliDarknight webmaster
17.01.2018 [12:20]

LiliDarknightSunShines, ďakujem. Emoticon Emoticon

1. Sunshines
10.01.2018 [22:55]

Och, Lili. Že wau. Áno, vedela som, že to bude zložité a premakané, ale, že wau.
A nechce sa mi momentálne viac písať len tu budem žasnúť, čo si zas vytvorila. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!