OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 17.



Gambit bohov - Kapitola 17.Jednoduchý plán je niekedy najlepší plán

 

Kapitola 17.

Zara

Očakávala, že správa o pečati, ktorú našla pri svojom pátraní, všetkých zaskočí. Možno aj rozčúli. No nepredstavovala si až takú ostrú reakciu. Od Kacie áno, ale zvyšné sestry ju prekvapili. Aj keď možno nemali. Sama sa pomerne výrazne rozčúlila, lenže takisto mala dlhší čas na strávenie podobného odhalenia. Nakoniec bola schopná ako-tak si vyčistiť hlavu. Ale aj tak by väčšina ostatných jej spoločníkov tvrdila, že bola rozzúrená.

Snažila sa na to pozerať zo všetkých uhlov.

Pravda síce bola, že objavila správu zapečatenú cisárovniným erbom. No nepodarilo sa jej zistiť, aký je obsah tých riadkov. Pokojne sa mohla nepriateľom vyhrážať. Nepoznala pravdu. A navyše teraz ani nemala priestor ju hľadať. Všetci si uvedomovali, že mali pred sebou len obmedzený čas. Ak sa chcú dostať z miesta a naplniť svoju misiu, nesmú sa veľmi zdržovať.

Zara mohla kedykoľvek odísť, ale to nebol prípad jej spoločníkov. Zviazaní a strážení mali len málo príležitostí k úteku. Ponúkla sa, že im putá veľmi rada poprerezáva. Určite to od nej očakávali. Keďže bola mŕtva a priesvitná, nejestvovalo veľa činností, na ktoré by sa skutočne hodila. Lenže aj keby ich pustila a prebojovali by sa z tábora von, ocitli by sa v neriešiteľnej situácii.

Potrebovali sa predsa dostať dovnútra hory, nie od nej utiecť čo najďalej.

Zara prehľadala celú dočasnú základňu. Ȧudobskí vojaci tu toho veľa nemali, predovšetkým seba, svoje zbrane, svojich vtákov poslov, o ktorých vedela len to, že boli dostatočne vyspelí a múdri na to, aby vedeli kam majú letieť a komu dať správu. Telá pôvodných strážcov Edetu nikde nevidela, takže sa ich buď zbavili, alebo mala Femi pravdu a odišli skôr, ako sa sem Ȧudobčania vôbec dostali.

Osud vybraných bojových mágov a cechovníčok ju pramálo trápil.

Jej išlo len o ich veliteľa, ktorý pri sebe nosil kľúč od vchodu do hory.

Vďaka Batu mala aspoň predstavu, čo presne hľadala. Prezradila jej, že naň niekto zoslal kúzla. Teraz pulzoval mágiou. Zistila, že po smrti je na magické vlnenie zvláštnym spôsobom citlivá, hoci zo začiatku si to veľmi neuvedomovala. V honbe za jeho momentálnym držiteľom zúrivo prehľadávala stany na južnej strane hory. Nachádzala však len prázdne lôžka, strohé pohodlie alebo priestrannú prázdnotu. Premenlivo dokonca pochybovala o prítomnosti daného kľúču v tábore.

No Batu vyzerala byť presvedčená o svojich slovách. Za tie roky, ktoré strávila plnením misií pre Sachapov cech sa naučila, že keď Batu niečo tvrdí, je to pravda. Pretože, ako ona sama často opakovala, niektoré veci jednoducho vie.

Hoci jej presnorenie každého zákutia trvalo dlho, nevzdávala sa. Nakoniec však skončila tam, kde asi mala začať. V stane veliteľa. Skrýval sa tam pred nemilosrdným slnkom. Očakávala, že bude sedieť pri stole a plánovať záhubu ich skromnej misie. Našla ho ležať na pokrčených prikrývkach. Pôsobil akoby spal, ale nemienila podceňovať situáciu ešte viac. Ostávala ukrytá.

Podľa všetkého len nedávno skončil s písaním. Na stole ešte len zasychala škvrna od atramentu. Určite písal radostnú správu, že ich všetkých dolapil. Po zásluhe si doprial zaslúženú odmenu. Cítila prítomnosť kľúča od vstupnej brány do hory. Predtým, než sa pustila do jeho hľadania, chcela však urobiť čosi iné. Prečítať si presné znenie správy od cisárovnej. Keď ju našla, bol veliteľ takisto v stane, ale nespal. Určite by si všimol, kebyže mu neviditeľná ruka prehrabuje stôl.

Ukázalo sa, že ani teraz ju nepostihlo šťastie.

Medzitým upratoval. Na stole ostalo len brko a kalamár. A ten atramentový fľak. Okrem toho nič. Na zemi stálo niekoľko truhiel. Dve z nich boli zamknuté. Neotvárala však ani tie voľne prístupné. Netušila, aký spáč je nepriateľský veliteľ. Nemohla riskovať, že by sa prebudil skôr, ako ona nájde kľúč od ich cesty von z tejto nepríjemnosti.

Nasledovala vyžarovanie mágie. O niekoľko okamihov neskôr sa našla stáť vedľa spiacej postavy. No samozrejme, že si kľúč zavesil okolo krku. Získať ho bude oveľa náročnejšie, než si pôvodne myslela. Namáhala myseľ najviac, ako jej to dovolila. Jej kľúčovou výhodou ostávala neviditeľnosť. Pokým však uvažovala, ako ju využije vo svoj prospech, plachta stanu sa odhalila. Vo vzniknutej medzere sa zjavil jeden z vojakov. Tvár mal zahalenú a na po stranách chrbta mu vytŕčali tri cípy tradičného ȧudobského ostria.

„Pane, prišli nové správy.“ Ešte to ani nestihol dopovedať a veliteľ stál.

Nepôsobil ako niekto, kto sa práve zobudil. Jeho tvár neprezrádzala žiadnu únavu, jeho pohyby boli presné a úsporné. Podriadenému vojakovi kývol, aby vošiel dnu. Ani jeden z nich sa neposadil. Veliteľ v tichosti prijal prejav podriadenosti od anonymného vojaka.

„Pred chvíľou prišla správa, pane. Ona... ide sem.“

Zara spozornela. Sčasti preto, lebo chcela vedieť, kto je tá záhadná žena.

Avšak väčšmi sa chcela dozvedieť identitu ženy, ktorá prinútila veliteľa tak šťavnato nadávať.

„Nȧȧmu ochraňujú nás, prečo sa do toho stále musí miešať?!“

Mohol by hovoriť o cisárovnej? Pochybovala, že Ȧudobčania boli pripravení na slovo poslúchať len tak akúkoľvek ženu. Na to si ich veľmi málo vážili. Lenže ak to bola pravda a ambarská vládkyňa bola na ceste k Edetu, takmer úplne sa vytrácala možnosť, že predsa len mala iné úmysly ako nechať ich všetkých pochytať a možno aj popraviť.

Teraz mala chuť nadávať Zara. Musela vynaložiť všetky svoje sily, aby sa ovládla.

Neviditeľnosť jej bude na nič, ak ju budú počuť.

„Podľa správy sa chce uistiť, že sme chytili tých správnych rebelov.“

Rebelov? Takže ich misiu považovala len za prejav rebelanstva?

„Nebodaj si myslí, že jej cisárstvo je plné povstalcov? To má o svojej vláde nízku mienku.“

Povstanie... povstanie...

Zaru prepadla pochybnosť. Čo ak naozaj nepátrala po nich?

„Pripravte pre ňu stan. Očakávam, že sa tu ukáže ešte pred súmrakom alebo v noci. Upovedomte stráže o jej príchode, aby nevznikli problémy. To by nám nepoďakovala. Uistite sa, že bude všetko pripravené. Ručíš mi za to hlavou.“

Rozkazy, vyhrážky, autorita. Zara sa nestíhala čudovať.

Veliteľ Ȧudobčanov bol cudzinec a predsa ho na slovo počúvali.

Taká oddanosť sa nedá niekomu prikázať.

„Čo so zajatcami, pane? Začínajú sa dožadovať vody.“

Tomu sa len zasmial. „Nech si tam aj uschnú. Čochvíľa sem dorazí tá, ktorá po ich chytení túžila. Nech si s nimi robí čo chce.“ Mávol rukou, akoby nešlo o jeho problém. „Navyše predpokladám, že ich aj tak čoskoro zabije, takže prečo by sme mali plytvať drahocennými zdrojmi?“

Vojak prikývol.

„A čo hora? Vojaci začínajú byť nepokojní.“

„Nie sú tu preto, aby sa začali správať ako ustráchané ženské a ak nechcú prísť o čosi dôležitejšie ako je hlava, nech sa tak prestanú správať. Do hory pôjdeme. Hneď ako dostaneme nové rozkazy.“

Takže Accai mal pravdu v tom, že tu na niečo čakajú. Síce nie na príchod veliteľa, ale rozkazy od kohosi mocného a neprítomného sú takmer tým istým. Plánovali ísť dovnútra. Nešlo len o ich chytenie. Pravdepodobne využili situáciu a vyriešia tak dva problémy naraz. Nemohla im to zazlievať. Čo ale neznamenalo, že ju to rozčuľovalo o čosi menej.

„Hlavne dbajte na to, aby sa o tom nedozvedela, keď príde.“

Vojak prikývol a svojmu veliteľovi sa uklonil. Takmer na odchode však prehovoril:

„Pane, prečo ju počúvame? Máme predsa oproti nej výhodu. Nepotrebujeme ju na to, aby sme vo svojej misii uspeli.“

Vo veliteľových očiach sa zračil súhlas.

„Počúvame ju, pretože si to praje kráľ.“

Viac k tomu nepovedal a rukou naznačil vojakovi, aby ho nechal osamote.

Zara sa snažila spracovať to, čo sa dozvedela. Žena, ktorá túžila po ich zajatí sa blížila. Mohla doraziť kedykoľvek, ale podľa všetkého ešte mali k dispozícii niekoľko hodín. Ak išlo o tú istú ženu, ktorej pečať zdobila ten list, mali by sa pripraviť na príchod cisárovnej. Očividne v tom bola namočená viac, než v čo chcela Zara veriť.

Tým pádom sa vysvetľovalo aj jej náhle rozhodnutie odveliť všetkých strážcov od hory, čo nikto neurobil už dlhé desaťročia. Ostatné úmysly ich zvrchovanej vládkyne ostávali skryté. Očividne sa však neštítila spojiť sa s nepriateľmi, aby dosiahla svoj cieľ.

Okrem toho sa zdalo, že ȧudobskí vojaci sem neprišli len preto, aby ich chytili. Tak, aby sa o tom nikto nedozvedel, získali kľúč od hory. Nie kvôli ochrane, ale preto, aby sa dostali dovnútra. To potvrdzovala aj Batu svojimi slovami. Najhoršie však na tom bolo ešte čosi iné.

Zapojenie ȧudobského kráľa.

Ambarské cisárstvo a Ȧudobské kráľovstvo sa už dlhé roky nevedeli dohodnúť na dlhotrvajúcom mieri. Avšak dokázali odložiť vzájomné rozdiely dostatočne dlho na to, aby zosnovali akúsi podivnú hru, v ktorej figurovali Accai, sestry zo Za rinej jednotky a Edet. Nepozdávalo sa jej to. Mocnosti im nielenže nepriali, oni im to cesty zámerne stavali prekážky. Začínala si myslieť, že by sa na svoju misiu mali čím skôr vykašlať. Nestojí im to za tie problémy.

Kým sa ona zamýšľala, stan sa vyprázdnil a ona ostala sama v spoločnosti veliteľa. Bez ohľadu na jej pochybnosti dostala rozkaz a plánovala ho vyplniť. Musí získať ten kľúč. Lenže nemohla čakať, kým zase zaspí. Keby jej niekto oznámil podobné správy, sotva by mohla zažmúriť oči. Nie, bude si ten kľúč musieť zobrať priamo z jeho krku. A najlepšie bez toho, aby ho upozornila na svoju prítomnosť.

Pravdepodobne...

Potriasla hlavou.

Jej vlastný nápad sa jej nepozdával, ale nemala na výber. Nemohla čakať a dúfať, že jej napadne ešte čosi iné. Vystačí si s jednoduchosťou. Schmatne kľúč do ruky a nechá ho zmiznúť. Keď sa premení na vzduch, mal by cezeň prejsť aj motúz, na ktorom momentálne visí.

Kým kryštalizovala svoj jednoduchý plán založený na náhode a šťastí, naskytla sa jej príležitosť. Veliteľ sa sklonil nad stôl. Oprel sa o ruky zovreté do pästí. Akoby nad niečím premýšľal. Kľúč na šnúrke visel pred ním všetkým na očiach. Musel byť hlboko zamyslený, keďže si to nevšimol. Zara podvedome prestala dýchať. Ako duch vlastne nepotrebovala vzduch, no robila to automaticky.

Podišla čo najbližšie k nemu. Prekvapovalo ju, aká pokojná bola. No aj keby nebola, iná možnosť pre ňu nejestvovala. Pre toto sem prišla. Vystrela ruku pred seba. Teraz stála po jeho pravici, chrbtom k vchodu. V duchu napočítala do päť. Hneď trikrát po sebe. Vzápätí sa okríkla. Nemá čas na pochybnosti. Rukou opatrne objala kľúč. Na jej veľké prekvapenie sa ani nepohol. No ani nezmizol.

Zamračila sa. Sústredene vraštila tvár. Upínala sa k svojej vôli. Priala si, aby sa vyplnila. Bytostne to potrebovala. Problém však tkvel v tom, že nerozumela svojej novej moci. Netušila, ako ju ovládať. Mohla len zatínať zuby a dúfať, že to stačí. Nakrčila obočie. V jej vnútri sa prebúdzala moc. Uvedomovala si ju aj predtým. Tichý šepot v temnote. To ten jej hovoril, čo má urobiť. Radil jej, ako použiť schopnosti. Aj teraz sa ozval. Váhala s poslúchnutím. No neovládla sa. Nie nadlho.

Pripadalo jej to ako nový zmysel. Sval, ktorý vďaka cvičeniu rozhýbala. Teraz však konala neobratne. Moc z nej vyrazila ako gejzír. Na chvíľku cítila jej iskrenie vo vzduchu. Napokon sa však ovládla. Zatínala pri tom zuby. Dokonca nimi škrípala. Keby bola stále živá, najskôr by sa potila námahou. Kým sa jej podarilo moc zacieliť na ten kľúč, pripadalo jej to ako večnosť. V skutočnosti prešlo sotva pár okamihov.

Zrak upierala na objekt vo svojej dlani. V myšlienkach sa zaoberala možnosťami, ktoré jej zvýšili. Záložný plán vymýšľala s takou vervou, až prestala vnímať svoje okolie. Preto jej trvalo, kým si všimla, že jej úsilie predsa len nebolo márne. Fungovalo to. Cítila v dlani váhu kľúča. Ale nevidela ho. Skontrolovala veliteľovu tvár. Zatiaľ si to nevšimol. Pritiahla ruku k telu. Vtedy sa šnúrka zahojdala. Teraz už prázdna. Urobila krok dozadu. Veliteľ zodvihol tvár.

Na mizivý okamih sa zadíval presne na miesto, kde stála Zara.

Potom sa odvrátil. Ale len preto, aby vytasil meč.

„Kto je tu? Ukáž sa, ty zbabelec!“

Zara nečakala na jeho ďalšie slová. Jednoducho vybehla von ako bojko, za ktorého ju označil. Ospravedlňovala to snahou čo najskôr pomôcť ostatným. Vrátila sa k nim v prekvapivo krátkom čase. Zastavila na mieste. Načúvala zvukom okolo seba. Neprenasledovali ju. Lenže to nepredstavovalo takú výhodu, ako sa nazdávala.

Kým pátrala po odpovediach, niekto zdvojnásobil stráže pri zajatcoch. Namiesto piatich vojakov tam teraz postávalo desať Ȧudobčanov v plnej zbroji s trojčepeľami hrdo tasenými. Takisto sa priblížili ku kruhu jej druhov. Stále v istom ponímaní stáli obďaleč, lenže teraz bude prakticky nemožné uvoľniť im putá bez toho, aby si to ktokoľvek všimol. Čím prídu o moment prekvapenia.

Nútila myseľ pracovať. Namáhala sa. Vymýšľala. Lenže ona nebola stratég. Keby na jej mieste bol Accai, iste by poznal aspoň desať spôsobov, ako sa odtiaľ dostať. Nie, že by jeho schopnosti bola ochotná oceniť nahlas. Ale myslieť si mohla čo len chcela.

Ani to jej nepomáhalo.

Poobzerala sa. V jej blízkosti bola len pustina. Zem pripomínajúca piesok, taká bola vyprahnutá a v podstate mŕtva. Potom tam stáli tie koly, ku ktorým priviazali svojich väzňov. A tých ostražito strážili. Keby sa jej tak podarilo odpútať ich pozornosť...

Pochybovala, že by na nich platil detský trik s hádzaním kameňov.

Síce boli nepriateľmi, ale nemienila podceňovať ich výcvik.

Rukou si prehrabla vlasy. Klíčilo v nej zúfalstvo. Keby aspoň mala zbraň... Dlaňou si udrela do čela. Ako len mohla zabudnúť? Veď má poruke hneď niekoľko mečov, z nich väčšina sú plamenné čepele patriace jej sestrám. Možno vojakov neprekvapí lietajúci kameň, ale taký meč... To nemôžu len tak nevnímať. Už vedela, akým spôsobom odpúta ich pozornosť.

Podišla k Femi. Keď jej začala šepkať do ucha, mierne sa vystrela. Za čo ju Zara nezabudla napomenúť. Nechýbalo veľa a bola by ich obe prezradila. No nezačala na ňu kričať. Po krátkom pokarhaní pokračovala vo vysvetľovaní. Svoju krátku reč zakončila tým, že jej rozviazala ruky. Femi sedela pri najvzdialenejšom kole. Priamo za jej chrbtom nestál ani jeden z vojakov. Okrem pustiny sa tam totiž nachádzala už len hora, čo jej znemožňovalo utiecť. Keď už bola voľná, zotrvávala na svojom mieste.

Zara sa presunula pred vojakov. Zhlboka sa nadýchla. Natiahla sa dozadu. V batôžku mečov bez problémov našla plamennú čepeľ. S istotou ju uchopila do ruky. Postavila sa do bojovej pozície. Videla, ako sa vo vzduchu objavuje najskôr obrys a neskôr meč v celej svojej kráse. Napokon sa plamene začali pohybovať vo svojom nebezpečnom mĺkvom tanci.

Nemusela na seba ani upozorňovať.

V momente, keď sa meč úplne zhmotnil, začal predstavovať hrozbu. Vojaci sa nepýtali, ako sa tam dostal. Našli nepriateľa. Nesklamali jej očakávania. Ihneď sa k nej dvaja svojich najbližšie vrhli. Uhýbať sa výpadom trojčepelí sa ukázalo byť náročné. Nikdy predtým s Ȧudobčanom nebojovala. Avšak nemusela nad nimi vyhrať. Celkom postačilo, ak ich zabavila.

Jej šermiarske schopnosti na to očividne nestačili.

Načrela teda do žriedla svojej mágie. Opäť musela dlho bojovať sama so sebou, aby tú silu uchopila správnym spôsobom. Nakoniec jej v tom pomohla čepeľ meča, ktorý zvierala v dlani. Stal sa predĺžením nielen jej paže, ale aj zmyslov. Jej nové schopnosti sa k nemu primkýnali. Tancovali medzi plameňmi. Napokon sa premenili na blesk. Ten bez jej výraznejšieho pričinenia zasiahol cieľ.

V okamihu dvaja vojaci ležali na zemi, nevedomí k svojmu okoliu. Vrhli sa k nej aj ostatní. Všimla si, že ktosi z nich ostal stáť obďaleč. Nemala čas počítať. Musela sa veľmi snažiť, aby sa ubránila. Mohla byť mŕtva, ale zasiahnutie akokoľvek zbraňou stále cítila. Nebolo to príjemné. V zápale uhýbania a útočenia si ani nevšimla, ako sa k nej ktosi postavil. Otočila sa, aby na dotyčného zaútočila. Zastavil ju Accai jedným zo svojich kúziel.

Zamračila sa na neho.

Čoskoro sa boj stal vyrovnaným. Teda, v rámci možností. Ale jeden bojový mág predstavuje obrovskú výhodu. Accai bol naozaj mocný. O niekoľko okamihov neskôr ich strážcovia ležali na zemi. Väčšinovo nezranení. Ich pohľady sa upreli na posledného vojaka, ktorý dovtedy útočil na neozbrojenú Femi. Na počudovanie všetkých vykríkol. Nie od bolesti. Nie od strachu. Ale aby na seba upozornil ostatných.

Síce ho Accai krátko na to umlčal, ale už bolo neskoro. Rinčanie mečov sa dalo ľahko umlčať. Koly stáli vo vzdialenejšom kraji tábora. Medzi nimi a zálohou stálo cvičisko, na ktorom unudení vojaci cibrili svoje už tak dobré schopnosti. Ich zápal by pokojne dokázal zakryť ich útek. Nebyť toho krikľúňa.

Na nič nečakali.

Accai zvyšným členom ich malej jednotky rozdal meče a dýky z vaku na Zarinom chrbte.

Nemala čas ani pozastavovať sa nad tým, že ich videl.

„Batu, veď nás!“ prikázal Accai.

Nikto nenamietal. Postavili sa do radu za sebou a rýchlo prepletali nohami. Accai celú skupinu uzatváral. Batu ich viedla po úbočí hory. Nemali čas obzerať sa okolo seba. Určite si ich všimnú. Nemajú sa za čo ukryť. V tejto časti krajiny nerastie veľa stromov. Hora ich zabíja už len svojou prítomnosťou.

Okolo nich sa ozval lomoz. Pokrikovanie. Zara dokonca začula zasvišťanie niekoľkých šípov. Netušila, či ich vypálili nepriatelia alebo to stíhali Wen s Rae popri úteku. Tak či onak, premýšľať o tom bude aj neskôr. Blížili sa k svoju cieľu. Zara nevedela, ako si tým mohla byť taká istá. Nikdy predtým tu predsa nebola. Nejako vycítila, kde presne sa nachádza brána otvárajúca cestu do útrob hory. Pod Edetom sa však zhromaždila skupina vojakov. Na ich čele stál veliteľ, ktorého Zara tak neobratne okradla. Vyzeralo to, akoby na nich čakal.

„Takže to ty si ten duch, ktorý mi poletuje po tábore. Musím uznať, že si ma prekvapila. Ale aj tak ti to na nič nebude,“ vysmial sa jej veliteľ, keď boli nútení zastaviť.

Zara vedela, že sa rozpráva s ňou. Zmätene sa na seba zadívala. Zanadávala. Celý čas bola viditeľná. Pravdepodobne už od momentu, kedy sa dotkla toho meča. Už sa nečudovala, že ich strážcovia tak rýchlo reagovali. Nevideli len poletujúci meč. Videli aj ruku ženy, ktorá ho pozdvihla v útoku.

Ako len mohla zabudnúť na silu a potenciál tej čepele? Veď ju dlhé roky sama používala! Jej úlohou predsa bolo odhaľovať pravdu! Jasné, že všetkým ostatným ukázala pravdu o tom, kto sa skrýva v tieňoch.

Začula, ako im za chrbtom zadupalo niekoľko párov nôh.

Obkľúčili ich.

Takto to predsa nemôže skončiť!

Vlasy jej počuchrala neznáma mágia. Príjemne hriala. Accai určite splietal nejaký druh obrany. Lenže keď z ich radov vyletel do vzduchu šíp, vedela, že sa mýli. Wen s Rae plánovali zasiahnuť ich veliteľa. Stačí predsa odseknúť hlavu. Miesto toho šíp neškodne dopadol minimálne päť krokov od neho. Niekoľko vojakov sa tomu zasmialo. Zara cítila, ako sa jej začína variť krv v žilách. Tiež by chcela byť v pozícii toho, kto sa smeje. Patrila však k prehrávajúcej strane.

Pozdvihla meč vyššie. Bez boja sa im nevzdá.

Akoby v reakcii na jej gesto sa jej o kožu opäť obtrela mágia. Tentoraz bola nasmerovaná od nich. V momente, keď narazila na šíp zabodnutý v zemi, vystrelila do vzduchu podivná hmla. Tak to pripadlo Zare. Podľa všetkého si to ale nikto iný nevšimol. Až kým ich to nezrazilo na kolená. Nepoznala presnú podstatu toho kúzla. A nepátrala po nej. Vojaci bojovali proti takému nátlaku. Nemali šancu. Zara sa otočila. Za nimi stálo niekoľko zvyšných vojakov. Zbrane mali tasené.

„Dostaňte sa k hore!“ prikázal im Accai.

Zara sa otočila. Batu stála najbližšie.

„Chytaj!“ skríkla na ňu predtým, než hodila kľúč. Batu ho bez námahy chytila.

Potom sa už o nič nestarala. Vrhla sa do víru boja. Bolo hlúpe vrhať sa tam bez rozmyslu. No cítila, ako sa v nej hromadí príliš veľa hnevu. Ten sa ešte znásobil, keď ju zasiahol prvý hrot nepriateľovho meča. Pálilo to. Akoby z nej zároveň s tou ranou vycical aj kúsok sily. Telo jej ochablo. Keby bola živá, už by sa váľala na zemi.

Lenže pre ňu neplatia rovnaké pravidlá!

Zaškrípala zubami. Sila v nej šplechla silou prílivovej vlny. Predrala sa na povrch. Zakričala. Ten výboj zasiahol nepriateľa ako guľa. A nielen jeho. Sestry sa zachveli v kolenách. Nechýbalo veľa a strhla by ich na zem. Netrápilo ju to. Nie tak, ako malo. Nemajú právo útočiť na ňu. Nemajú právo len tak... Potriasla hlavou. Čo to...

„Rýchlo! Už ich dlho neudržím!“ Accaiov hlas znel čudne. Akoby slová pretískal cez zuby.

Zara ešte niekoľkokrát musela potriasť hlavou.

Zadívala sa na vojakov. Čo sa to...

„Zara! Pomôž Accaiovi!“ kričala na ňu odniekiaľ Batu.

Schmatla ho. Musela ho za sebou doslova vliecť. Akoby nemal silu kráčať. Ustupovala k hore. Zvyšné sestry kryli ich únik. Vojaci na ne dotierali. Našťastie zvyšní nepriatelia ešte stále kľačali v prachu. Vo vzduchu sa ozývali výkriky. Nadávky. Zara sa nevedela sústrediť. V hlave jej hučalo. Ako po prepitej noci. Lenže ona bola mŕtva! Ako by mohla... Dôležité je len uniknúť. Rýchlo sa odtiaľto dostať!

„Pohnite si! Dochádza nám čas!“ súrila ich Batu.

„Nie! Nesmú sa dostať dnu!“ oponoval niekto z vojakov.

„Zabite ich!“

„Pohni zadkom!“ kričala Zara na Accaia.

No on pôsobil, akoby za sebou ledva ťahal nohy.

Už boli takmer pri bráne. Zara v zátylku cítila mrazenie. To ich vítala mágia toho miesta. Cítila, ako ju šteklí na pokožke. Volala ju k sebe. Ako cteného hosťa. Láskala ju neviditeľným dotykom. No nepomohla im s nepriateľmi. Stačí ak... Silnejšie zatiahla Accaia za ruku. Prakticky ho ťahala za sebou.

Ešte kúsok... ešte... tak málo...

„Nikam nepôjdete!“

Nastal zmätok. Väčší ako predtým. Všetci sa tlačili. Tu jej niekto stúpil na nohu. Tam zacítila lakeť pod rebrami. Accai zvreskol. Akoby ho niekto pálil zaživa. Do ich zomknutej skupinky niekto narazil. Výkrik. Nadávanie. Škrípanie zubami. Strácali rovnováhu. Zastavilo ich objatie tvrdého kameňa. Scvakla jej sánka. Tá ľadová hrôza, ktorá ju obklopila... Čo to znamenalo? Len jediné. Boli v hore. Ponorili sa do tmy.

Začuli zabuchnutie brány. Nadhodilo ich to zo zeme.

Dokázali to! Dostali sa dnu!

Aj s jedným nepriateľom navyše. 

Kapitola 16. ¦ Kapitola 18. 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 17.:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]


Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!