OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 15.

22.12.2017 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 738×

Kapitola 15.

Accai

Cestovať s cechovníčkami bolo oveľa menej znepokojujúce, ako si kedy prestavoval. Nikdy so sestrami nestrávil veľa času, na to bol až príliš zamestnaný výcvikom bojových mágov. Po obrade Určenia sa všetci pustili do napĺňania svojich poslaní. Po kňažkách bohyne Ọnwụ to boli práve mágovia, ktorí oplývali najväčšou silou. Ovládnuť vlastné schopnosti bolo náročné aj bez toho, aby sa zbytočne rozptyľovali.

Sestry z cechu boli pre väčšinu obyvateľov cisárstva záhadou. Nezúčastňovali sa verejných vystúpení, neprejavovali sa ako bojová jednotka. Ak chodili na misie, najskôr to bolo potajomky. Hoci ako veľmi sa dá utajiť identita cestujúcej, ktorá tak veľmi vyčnieva výzorom. Biele vlasy a modré oči nepatrili k bežným črtám Ambarčanov. Ak už členky Sachapovho cechu neprezradilo nič iné, boli to svetlé kadere a len o čosi tmavšie zrenice.

A potom tu boli ich meče.

Majestátne a vykované s umom najšikovnejších majstrov, očarované mágiou najsilnejších veliteľov. Povrávalo sa však, že meče boli čímsi viac. Na lekciách histórie si vypočul mnoho protichodných príbehov, každý o čosi divokejší ako ten predošlý. Niektoré však postupom času prestali pôsobiť ako rozprávky a viac sa podobali na záznamy toho, čo sa naozaj stalo. O cechovníčkach a ich mečoch kolovali všakovaké zvesti.

Podľa jednej obzvlášť starej tie meče boli viac ako len obyčajnými zbraňami. Odrážali povahu a osobnosti tých, ktorí nimi vládli. Čím viac skúsenejšia a silnejšia bola sestra, tým účinnejšia bola aj jej zbraň. Vždy nachádzala svoj cieľ, odhaľovala pravdu v lžiach nepriateľov a niekedy získavala aj vlastné vedomie. Mágovia sa domnievali, že za to môže jedno kúzlo, bozk pravdy. Nsụsụ onụ. Zložité zariekavanie, ktoré nútilo nepriateľov pod dotykom čepele povedať pravdu. Avšak podľa niektorých išlo o viac ako len o obyčajné dômyselné kúzlo.

Meče vykovala dávna bohyňa, na ktorú postupom vekov ľudia zabudli. Nsụsụ mala byť strážkyňou pravdy, kováčkou nielen bohov, ale aj smrteľníkov, ktorí jej boli verní. Ona videla pravdu v lži a umocňovala silu tých, čo ju hľadali. Kúsky svojej vlastnej podstaty vložila do každého meča, ktorý vykovala. Ten sa vždy prispôsobil potrebách svojho nositeľa.

Rozprávka pre deti, ktorá mala vysvetliť čosi obyčajné. V momente, keď sa jeho pleca dotkla čepeľ meča jednej zo sestier, bezhranične tomu veril. Nenútili ho hovoriť pravdu. Tú by im dal aj bez vyhrážok. Jednoznačne bolo jednoduchšie byť úprimný k spojencom. Nie, tým dotykom ho zaväzovali k lojálnosti. Mal s nimi bojovať, pomáhať im a nikdy neurobiť nič, čím by ich vedome ohrozil. Alebo bezpečnosť ich rádu.

Keď súhlasil, cítil, ako sa mu žilami valí nával neznámej sily. Ako lano sa obmotávala okolo jeho vôle. Kedykoľvek pomyslel na to, že by sestry zradil alebo zapredal, šírila sa mu hlavou neznesiteľná bolesť putujúca do celého tela. Niekto síce presne nevedel, akou mágiou vládli členky Sachapovho cechu, ale o ich mečoch kolovali najskôr pravdivé príbehy. Neboli to len zbrane. Boli nástrojmi ich vôle. Posilňovali ich.

Najskôr s nechápavosťou a neskôr so zaujatím sledoval, akým spôsobom stopovali a odhaľovali skryté maličkosti vo svojom okolí. V hostinci uprostred mokrade, ktorý bol taký malý a zabudnutý, že nemal ani vlastný názov, sa zdržali dva krátke dni. Len doplnili zásoby a na odchode prinútili Accaia zložiť prísahu. Odvtedy skôr mlčali, snažil sa splynúť s krajinou na druhom brehu Imiri.

Kraj okolo nich pripomínal rovnú planinu, skôr pustinu, z ktorej kde-tu vytŕčal osamelý strom kníšuci sa vo vetre. Ktokoľvek, kto by na nich chcel zaútočiť, by ich mal ako na podnose. Nemohli dokonca využiť ani výhodu rovinatého terénu. Aj ten skrýval svoje nepreniknuteľné zákutia. Zväčša ho obývali kmene vyhnané z územia dnešnej púšte N’Efụ.

Nepodliehali cisárskej autorite, no nebúrili sa voči panovníkom krajiny, ktorú obývali, takže si ich nikto nevšímal. Na verejnom živote sa zúčastňovali len zriedkakedy a väčšinovo neopúšťali svoje skromné príbytky. Verili v rovnakých bohov ako ich susedia, snažili sa nevyčnievať, no nikto z nich nikdy nesľúbil neutralitu ani nepodpísal mierovú dohodu. Mnohí z domorodých kmeňov verili, že práve cisárovná môže za zničenie ich domoviny.

Accai sledoval okolie. Snažil sa zachytiť aj ten najmenší náznak prípadného útoku. Nič nenachádzal. Cechovníčky to však videli inak. Vždy sa nazdával, že výcvik bojových mágov ich mal pripraviť na všetky možné situácie. Učili sa bojovať, zaklínať, študovali stratégie veliteľských géniov minulosti, učili sa históriu a medzitým sa klaňali bohom. Aghanovi svojmu patrónovi, aby ich ochraňoval a dal im silu a potom Ọnwụ, aby sa postarala mŕtvych.

Keď už vedeli, ako nepriateľa zabiť, učili sa ho nájsť. Stopovať v odviatom prachu, sledovať náznaky ukryté v bežnom živote. Nazdával sa, že je pomerne dobrým stopárom. Bol zaslepený samoľúbosťou. Vedľa sestier vyzeral ako amatér pokúšajúci sa o majstrovstvo.

Analyzovali všetko a všetkých vo svojom okolí, načúvali šumeniu vetra, ňuchali pozostatky pachov vo vzduchu. Nezameriavali sa len na toho, koho hľadali, ale aj na to, kde bol, kto bol s ním a čo sa dialo v ich okolí, keď im unikali. To všetko im prezrádzala vlastná mágia. Nepremýšľali o tom, robili to inštinktívne. Čo veľa napovedalo o podstate ich výcviku.

Nečudoval sa, že to boli práve členky Sachopovho cechu, ktoré cisárovná menovala svojim osobnými tajnými vrahyňami. Väčšina nepriateľov cisárstva, akokoľvek opatrných, by sa im nikdy nedokázala vyrovnať. Pretože to, aké dôsledné boli, pramenilo z ich podstaty. Toto do nich Egbọ vkladala, keď sa ich po narodení dotýkala. To a ešte niečo iné.

Jeho myseľ zvyšok ich nadaní stále analyzovala. Sledoval každý ich krok, každé slovo, ktoré sa rozhodli vysloviť nahlas. Svoje zistenia porovnával s útržkovitými faktami, o ktorých sa dočítal vo Veľkej knižnici. Lenže na to, aby niečo skutočne odhalil, bol príliš rozptýlený. Na svedomí to mala jedna z ich rozrastajúcej sa skupiny. Batu. To meno počul prvýkrát, no na jej tvár by nikdy nezabudol. To ju vyslobodili jej krajania z Edetu. Nespomenul si na to, pretože na to nebol správny čas. To mu povedala ona sama.

Tváril sa, že si to neuvedomil, hoci to bolo náročné. Napomáhala tomu aj jej vlastná ľahostajnosť. Nech už skrývala čokoľvek, nezdalo sa, že by to plánovala v najbližšej dobre prezradiť. Rozhodol sa nasledovať jej príklad. Avšak ani zvyšné tri sestry z ich nesúrodej jednotky mu nepridávali na pokoji. Iste, tých šesť žien spolu vyrástlo a bezhranične si dôverovali. On však nedokázal veriť štyrom neznámym len preto, že mu to povedala Femi. Ju poznal najdlhšie, no ani voči nej neprekvital zvláštnou otvorenosťou.

Navyše sa v ňom postupom putovania len viac prebúdzala ostražitosť. Keďže to na vlastnej koži nikdy predtým nepocítil, nedokázal to najskôr nijako pomenovať. Až o hodnú chvíľu neskôr si uvedomil, že niečo podobné by v ňom za žiadnych okolností nedokázali prebudiť cechovníčky. Čím viac sa blížili Edetu, tým viac sa dostávali do bojového ovzdušia unikajúceho od Igby. Velitelia na ten ȧudobský háj zoslali najmocnejšie kúzla, ktoré bojovým mágom nielen dopĺňali silu, ale prebúdzali v nich aj krvilačnosť.

Stačil maličký náznak nepokoja a pod vplyvom podobne silnej mágie by dokázal zaútočiť.

Nevyprovokovane.

Mágovia si uvedomovali, že podobné opatrenie bolo chybné. No kúzlo zrušiť nedokázali. Pretože ten, kto ho vytvoril, si jeho tajomstvo odniesol až na Ostrov. A odtiaľ ho už nedokázal priniesť nikto. To, čo malo pôvodne cisárske vojsko posilňovať, sa stalo ich najväčšou slabinou. Ale nie v tento moment. Pritiahol svojmu koňovi uzdu. Ostražito sa obzeral okolo seba. Nevšímal si spýtavé pohľady cechovníčok. Celkom to vytesnil z mysle.

Miesto toho sa v duchu túlal po lúkach, ktoré ich obklopovali. Bolo by to jednoduchšie, ak by si na pomoc mohol privolať Mọa. No bez neho sa musel spoliehať len sám na seba. V povetrí sa vznášalo ešte čosi, nie len pozostatok mocného kúzla. Začínalo to ako jemné búšenie, no prerastalo to v hlasný lomoz. Trvalo mu dva údery srdca, kým si domyslel, čo to vďaka magicky vylepšeným zmyslom začul.

Zadíval sa na Femi. „Cítite to tiež?“

Otázku adresoval jej, no zároveň sa pýtal aj zvyšných sestier.

Všetky prikývli. Odpovedala však Femi.

„Všetky to cítime. Niekto tu je. Blízko hory.“

Muselo to byť v jej bezprostrednej blízkosti. Pretože Edet už viac nebol len obrysom na horizonte. Začal sa týčiť do výšky ako jediný špicatý zub. Accai rozoznával aj obrysy balvanu, za ktorým sa pred dlhými rokmi skrýval a načúval rozhovoru tých neznámych ľudí na misii za oslobodením Batu.

Cesta k nemu netrvala dlho. Kone však nechali priviazané pri jednom z osamotených stromov a radšej postupovali po vlastných. Ešte neboli celkom v bezpečí kamenného úkrytu, keď si to uvedomili. V blízkosti hory skutočne niekto bol. Neboli to však jej strážcovia.

Boli to ȧudobskí vojaci.

Niektorá zo sestier šťavnato zadávala. Iná na nich posielala hnev bohov.

Accai sa len pozeral. Tá armáda nebola početná, no zároveň bola príliš veľká na to, aby išlo o nejakých utečencov. Odhadoval, že tam mohlo byť do tristo mužov. Čo robili v cisárstve a na čo pripravovali všetky tie zbrane, ostávalo záhadou. No očividne tam neboli na dovolenke.

Plánovali útok.

„Bohovia, čo tu robia títo spráchnivení Ȧudobčania?!“ rozhorčovala sa Zara.

Pomaly si začínal zvykať na úlohy, ktoré jednotlivé ženy zastávali.

Zara bola tá, čo robila rozhodnutia. O ich správnosti sa s ňou väčšinou hádala Kacia. Tie dve sa vôbec veľmi často dostávali do sporu, nakoľko mali veľmi podobné povahy. Obe boli výbušné a presvedčené o svojej pravde. Tvrdohlavé. Kacia mala oproti Zare v niečom navrch, ale ešte neurčil, v čom presne.

Wen a Rae rady spôsobovali problémy, rady boli stredobod pozornosti. No zároveň boli dokonalé bojovníčky poslúchajúce každý príkaz svojho veliteľa. Navyše boli ich schopnosti s lukom nenahraditeľné a ich zrak často odhalil aj to, čo ostatní nevideli. Ony pozorovali. Femi svoju úlohu odhalila najskôr, nakoľko ju aj najlepšie poznal. Ona hľadala informácie. Staré príbehy ukryté v zapadnutých archívoch, pravdy nevysloviteľné za denného svetla. Mágia ju určila za cechovníčku, ale dušou ostávala učenkyňou.

Len Batu ostávala záhadou.

Zdalo sa, že väčšinou mlčala. Občas sa zdalo, akoby snáď vedela, čo sa stane, no to odmietala. Tvrdila, že nevidí budúcnosť. Accai to mohol potvrdiť. Sám do nej nazeral a v mnohých prípadoch vedel spoľahlivo odhaliť aj ďalších jemu podobných. Batu však bola odlišná od všetkých, s ktorými sa kedy stretol.

Kým od uvažoval, cechovníčky sledovali ich najnovšiu prekážku.

„Dorazili len nedávno. Tábor ešte nestihli opevniť a stany na južnej strane hory ešte nie sú dostavané. Nevidím žiadnych zajatcov, takže ich buď zabili, alebo tu žiadni neboli. Cisárovná všetkých od hory prevelila do Igby a títo to využili. Podľa všetkého je to prieskumná skupina. Veliteľ s nimi nie je.“ Jedno z dvojčiat im zhodnotilo situáciu, ktorá by pre mnohých bola neprehľadná.

Prieskumná jednotka. Nemyslel si, že je tomu tak. Z nejakého dôvodu ich hora zaujala. Možno majú vstúpiť dovnútra a niekoho odtiaľ vyslobodiť. To by dávalo väčší zmysel. Každopádne to však predstavovalo prekážku.

Otočil sa na Batu. „Koľko ciest vedie dovnútra hory?“

Odpovedala bez zaváhania. „Len tá jedna. Je omnoho jednoduchšie strážiť jediný vchod, než niekoľko. Tamtí majú kľúče, ale nechcú vstúpiť dnu. Možno ešte na niekoho čakajú. Možno na niekoho, kto sa vyzná v podzemí. Je tam toho viac ako len cely pre nepohodlných väzňov cisárstva.“

„Hej, je tam ten labyrint...“ Stlačil si koreň nosa. „Vytvorili živú barikádu okolo hory. Tam počkajú, kým príde niekto s mapou, ak nejaká existuje. Určite to bude lepšie než keby sa snažili dostať dno a riskovať, že prídu o schopnosti.“

„Vy dvaja o tom akosi veľa viete,“ poznamenala Zara.

Accai sa zadíval na Batu. Nevyzerala, že by chcela niečo povedať.

Asi ešte neprišla tá správna chvíľa na pravdu.

„Ak si spomínaš, niekoľko rokov som žil v knižnici. V knihách nájdeš všeličo. Staré príbehy, kroniky alebo mapy. Podľa niektorých táto hora nie je obyčajná. Je plná podivnej mágie, pretože ju niekto vytvoril zo zubu mohutného božského jaštera. V jej vnútri by mali byť vydlabané cely pre mocných nepriateľov cisárstva. Toto miesto z nich odčerpáva mágiu, takže ju nemôžu použiť na to, aby niekomu škodili. Pod horou však jestvuje aj bludisko chodieb. Niekde v ich srdci by mal byť ten muž, ktorého hľadáme.“

V podstate to všetko bola pravda. Naozaj to čítal v knihách.

Zvyšok im však zamlčal.

„Lenže ak sa nedostaneme k hore, toho muža nikdy nenájdeme,“ poznamenala Zara, akoby potreboval pripomienku.

Počúval ju len na pol ucha. Viac sa sústreďoval na svoje okolie. Snažil sa dať dokopy všetky fakty a to za čo najkratší čas. Výcvik v ňom zakorenili naozaj hlboko. Aj keď bol oficiálne prehlásený za sklamanie, ostávala v ňom podstata bojového mága. Preto mu netrvalo dlho, kým si uvedomil, že sa na neho cechovníčky pozerajú. S očividným očakávaním.

„Ešte niečo?“ pobádal ich k odpovedi. Na zdržovanie nemal čas.

Zara ukázala na seba a ostatné sestry. „Čakáme na rozkazy. Mágovia sú stratégovia, my len počúvame rozkazy a stopujeme jednotlivcov. Nie celé armády.“

Jeho myseľ pracovala na plné obrátky. Snažil sa nájsť čo najvhodnejšiu odpoveď. Všemožné stratégie sa pred ním otvárali ako lupene Ifụr. Problémom však ostávala ich nevýhodná poloha. Iste, boli v nevýhode už len kvôli tomu, že proti nim stála približne tristočlenná armáda. Vyhrať nad nimi by bolo náročné. Ešte ťažšie kvôli absencii ich veliteľa.

Lenže prakticky nejestvovala možnosť, že by to dokázali prežiť a dostať sa do hory.

Okolo nich bola holá pláň, takže by ich videli prichádzať. Do úvahy pripadala noc, no určite rozostavajú stráže a Ȧudobčania boli pomerne nadaní lukostrelci. A ich povestné trojčepele boli vhodné aj na vrhanie. Tam by ich čakala smrť. Hor neobkolesovali ani žiadne vyvýšeniny alebo pahorky, nerástli tam stromy, len riedke kríky.

Jedinú skutočnú ochranu im poskytovala skala, za ktorou sa krčili, ale to nestačilo. Bolo ich sedem. Ak by všetci mali luky a šípy a k tomu bezchybnú mušku a dokonalý zrak, dokázali by ich zdecimovať skôr, ako by si uvedomili, čo ich zasiahlo. Lenže luky mali len Wen a Rae a ich ani nie päťdesiat šípov rozhodne nestačilo.

Jedinou možnosťou tak stále ostávalo preniknúť do ich tábora. Zvnútra by ich snáď dokázali aspoň čiastočne oslabiť. Ako zbraň by mohli využiť Zaru, lenže problémom ostávalo, že nikto z nich nepoznal presný rozsah jej posmrtných nadaní. Nemohli sa spoliehať na to, že ȧudobských vojakov vydesí na smrť presúvaním kameňov z miesta na miesto.

„No tak čo bude s tou stratégiou?!“ okríkla ho Zara.

Zamračil sa na ňu. „Pracujem na tom.“

„Nemáš byť génius alebo niečo podobné? Alebo sa bojoví mágovia pýšia tým, čo urobil niekto iný? Viete vôbec niečo iné okrem vrhania kúziel?“

Ak by bol márnivý, jej slová by ho prinútili zúrivo sa brániť.

On však len zodvihol obočie. „Aj génius potrebuje čas na premýšľanie. A ja som nepovedal, že som nič nevymyslel. Nejaké nápady už mám.“

„Tak nám nejaký prezraď, ó najmúdrejší z múdrych.“

Otočil hlavu smerom k hore. Rukou ukázal na miesto, ktoré sa nachádzalo zhruba v polovici cesty od ich úkrytu k vchodu do Edetu.

„Na začiatok by si sa mohla postaviť tamto.“

Venovala mu nechápavý pohľad. „A ako by nám to malo pomôcť?“

„Tí trpáci tam sa na niekoľko sekúnd sústredia len na teba. Ich lukostrelci do teba vypália niekoľko šípov a ja budem mať niekoľko minút blahodarný pokoj, aby som mohol vymyslieť nejaký plán.“

Uvedomoval si, ako sa na neho Femi mračí a ako minimálne jedno z dvojčiat potláča úsmev.

On sa sústreďoval na Zaru.

„Naozaj zábavné. Ale mňa sa tak skoro nezbavíš.“

Naklonil hlavu. „Ja sa ťa nechcem zbaviť. Keby som to mal v pláne, nikdy by som ti nepomohol dostať sa von z Ọchiri. Ak by som chcel, ešte stále by si hnila na druhej strane a spoločnosť by ti robili Ọnwụine kňažky.“

Tá pripomienka ju nepotešila. „Ja som sem hlavne prišla, aby som našla svoje telo. A teraz máme informácie na dosah ruky. Tak prepáč, že ma neteší predstava ďalšieho čakania.“

„Jasné, ty a tvoje telo.“

Rozhodila rukami. „Áno, moje telo. Patrí mi, tak by som ho chcela späť.“

„Viem, neustále to opakuješ. Ale tiež by si si mala uvedomiť, že ty nemáš čo stratiť. Ty už si mŕtva. No tvoja nedočkavosť by mohla zabiť aj nás ostatných.“

Nepripadalo mu správne takto jej to pripomínať. No na druhej strane by si mala uvedomiť obmedzenia ľudí, ktorí jej pomáhajú. Jej na živote už nezáleží. Ak by ju poslal do stredu bojového poľa, asi by ani okom nemihla. Ak by ju niekto aj zasiahol, nepocítila by rozdiel.

Oni o takom šťastí nemohli hovoriť.

„Tak premýšľaj trochu rýchlejšie,“ zamumlala nakoniec.

Z jej hlasu sa vytratila bojovnosť.

To najskôr nebolo dobré znamenie, ale nezaoberal sa tým. Miesto toho kryštalizoval posledné aspekty nedokonalého plánu. Povedať niekomu, aby sa nechal chytiť, však nebolo také jednoduché. Väčšina armád nezvykne zajímať prípadných okoloidúcich. Keby mali zbrane, prosto by ich pobili. Ak by vošli do ich tábora a sadli si k ich ohňu, tiež by boli nápadní.

Bude to chcieť trošku viac prefíkanosti.

Zadíval sa k miestu, kde boli priviazané ich kone. Ak by mali...

Luskol prstami, čím upútal pozornosť ostaných. Stačilo mu niekoľko krátkych okamihov na to, aby im vysvetlil svoj plán. Nebol najlepší, no ak svoju misiu chceli držať v tajnosti, musel stačiť. Najlepšie by, samozrejme, bolo poslať správu a čakať na posily. Lenže do hory by sa vďaka tomu nedostali. Ak by medzi nimi nestáli stovky nepriateľských vojakov, boli by to cisárske stráže.

Netušil, ktorá z tých dvoch možností bola horšia.

Dve zo sestier, konkrétne dvojčatá, sa tryskom vybrali späť do hostinca. Ostatní sa pripravili. Cechovníčky sa neochotne zbavili svojich uniforiem a navliekli si na seba šaty obyčajných dedinčaniek. Vlasy si začiernili zmesou bahna a popola z ohníčka, ktorý sa odvážili založiť až takmer pri Imiri. Tak ďaleko by nemuseli vzbudzovať pozornosť.

Accai sám si cez ústa previazal šatku a na hlave mal neustále natiahnutú kapucňu. Knižnica už jeho telo nevlastnila, no značky na temene hlavy nezmizli. Ak niečo, ešte sa zvýraznili. Všetci už na prvý pohľad dokázali zistiť, že bol nielen sklamanie, ale k tomu aj zbabelec, nakoľko pred svojím trestom utiekol.

Ukryť zbrane bolo najnáročnejšie. Accai sa nechcel spoliehať na náhodu, preto sa rozhodol do toho zapojiť Zaru. Ako zistili už predtým, keď sa stala neviditeľnou, spolu s ňou zmizlo čokoľvek, čo sa dotýkalo jej tela. Všetky zbrane vrátane plamenných mečov a dýk vložili do vaku a ten jej zavesili na chrbát. Pod tou kovovou váhou sa takmer zaknísala. Vzápätí sa vyparila. Objavila sa až keď sa vrátili Wen s Rae, aby do svojej miznúcej zbierky pridala aj ich luky.

Neboli z toho nadšené.

Vlastne ani jedna cechovníčka neprejavovala extrémnu radosť pri odhalení jeho plánu.

Príliš veľa premenných.

Aspoň podľa nich.

On však poznal myslenie ȧudobských vojakov. Jeho skúmaním stratil veľa času. Poznal ich vnútorné štruktúry, postupy a stratégie a takisto vedel, že ich zajmú len kvôli tomu, aby sa zbavili ich otravnej hrozby. Predtým, ako sa vybrali na cestu, ešte Wen s Rae skontrolovali stav v tábore.

Medzičasom ho stihli úplne opevniť a ostré drevené oštepy presne vyčleňovali ich začiatok a koniec. Vojaci poväčšine len posedávali a stále očakávali niečí príchod. Alebo rozkazy. Za tie dva dni, ktoré strávili prípravami, postavili aj voliéru s dravcami. Tie využívali generáli na posielanie rozkazov.

Accai znovu prehodnocoval ich situáciu. Ich veliteľ sa najskôr blížil, no po jeho prítomnosti tam nebolo ani stopy. Stany v tábore boli obyčajné, boli plné obyčajných bojovníkov. Žiadne honorácie ani erby, na ktorých prítomnosti si väčšina Ȧudobčanov tak veľmi zakladala. Boli márniví a radi sa pýšili svojim pôvodom, hoci ich nepriateľom na tom pramálo záležalo. Zabili bez milosti každého, či išlo o syna slúžtičky, vazala významného veľmoža alebo následníka trónu.

Ich posadnutosť spoločenským postavením im však prišla nesmierne vhod.

Stále mali dostatok času na to, aby sa dostali do ich tábora. Do starého voza zapriahli dvoch koní. Zamazali ich blatom, aby pôsobili ako pustovníci. Špinaví, smradľaví a potulujúci sa tam, kde nemali čo robiť. Batu prijala úlohu stareny, nakoľko sa nemienila vzdať svojej palice. Kacia zúrila, že jej bahnom pokryli pomaľovanie ọkwụlských kňažiek. Wen a Rae k tomu pristupovali pragmaticky a zamazali sa ešte viac, než bolo nutné.

Našťastie ani jedna z nich neprotestovala proti stavu svojich vlasov.

S ich očami ale neurobí nič.

Mohol by sa pokúsiť použiť na nich niektoré s kúziel, ale neodvážil sa riskovať prezradenie. Aj medzi Ȧudobčanmi sa našlo veľa ľudí nadaných mágiou. Na voz natiahli plachtu. Zásoby poukladali na jeden koniec, ostatní si posadali na druhý. Accai sa vydával za otca rodiny, Batu za matku jeho zosnulej družky. Zvyšné cechovníčky zaujali úlohu jeho dcér. Dúfal, že Zara ostávala nablízku tak, ako sa dohodli. No na jej pomoc sa nespoliehal. Bola mŕtva, ona vnímala povinnosti inak než ostatní.

Keď boli dostatočne blízko tábora, dal ostatným znamenie.

Hoci mu nebolo po vôli spoliehať sa na schopnosti ostatných.

Hlavne keď o nich nič nevedel.

„Ty starý plesnivý had, kade nás to vezieš? Chceš z nás dušu vytriasť? Bodaj by ťa Aghan do rána zmárnil!“ hromžila Batu.

Prisahal by, že si svoju úlohu naozaj užíva.

„Netrep hlúposti, matka. Touto cestou chodíme už po generácie. Viem, kam idem!“

„Hej? A odvtedy tu postavili tú horu? Hovorím ti, mali sme ísť na západ, nie na východ!“

„Bohovia, prečo som sľúbil, že sa o teba postarám?“ zahundral si popod nos.

Všimol si, že vojaci im začínajú venovať pozornosť. Ohrozovali ich svojou prítomnosťou aj hlučnosťou. No Accai, ako správny ignorant, nevidel nič a nikoho. Len otravnú matku.

„Veď sa ty netvár, ja veľmi dobre viem, že keby si mohol, zhodíš ma z tohto voza!“

„Možno by som mal chvíľu pokoja.“

Divadielko vyostrovali a keďže si nedohovorili, čo presne povedia, išlo o takmer prirodzenú hádku. Cechovníčky v zadnej časti voza boli pripravené kvíliť a obviňovať otca z necitlivosti. Dúfal, že to nedôjde až do toho štádia.

No nakoniec muselo.

„Otec, prestaň s tým! Hovorí pravdu. Touto cestou sme nikdy nešli. Sme až pri hore, tu nemáme čo robiť. Mali by sme sa otočiť a čo najskôr odtiaľto vypadnúť. Skôr, ako nás chytia stráže,“ ozvala sa jedna zo sestier. Keďže rozprávala vysokým afektovaným hlasom, netušil, ktorá z nich to bola.

Vtedy však už boli takmer až pri vstupe do tábora.

Pred povoz sa postavil jeden z hliadky.

„Hej, čo si rozum potratil?!“ nadával dotyčnému, keď konečne prinútil koní zastať.

„Pane, nachádzate sa na zakázanom území. Tu nemáte čo hľadať.“

Vojakovi venoval rozladený pohľad starého človeka, ktorý nemá rád, keď mu niekto hovorí, čo má a čo nemá robiť.

„Táto cesta patrí všetkým, mladý muž,“ pripomenul mu karhavo.

Jedna z jeho takzvaných dcér ho začala poučovať: „Otec, tu nemáme čo robiť. Povedala som ti, by sme sa obrátili a vrátili späť. Sme až príliš ďaleko obvyklej trasy!“

„Ty sa v tom nevyznáš, si žena. Povedal som, že sme touto cestou chodili po generácie a určite to nezmením len preto, lebo ty sa bojíš nejakého podivného panáčika.“

„Nie, poďme späť!“ zakričala druhá z dcér.

„Si neschopný. Ja som to môjmu dievčatku hovorila. Ešte, že tu nie je, aby to videla,“ ponosovala sa matka mŕtvej družky.

Ďalšia z dcér sa dosť presvedčivo rozplakala. „Určite tu zomrieme!“

„Poďme späť!“ dožadovala sa ďalšia.

Nasledujúce minúty boli naplnené prekrikovaním niekoľkých rodinných príslušníkov. Dokonca sa do toho zamiešali aj vojaci, ktorí najskôr nevedeli, ako sa majú vyrovnať s takýmito narušiteľmi. To Accaiovi hralo do plánov. Čím viac ich vyvedú z miery, tým lepšie pre nich.

Nakoniec hlasno zahvízdal. „Čušte!“

Ten rozkaz nezapôsobil len na vyumelkovanú rodinku.

Počúvli dokonca aj znepokojení vojaci.

„Povedal som, že toto je najkratšia cesta a pôjdeme po nej. Nebudem strácať čas len kvôli tomu, že ste útlocitné a ustráchané ako staré baby. Matka, mlč,“ upozornil Batu vedľa seba so zdvihnutým prstom, „nezaujíma ma tvoj názor. Je mi jedno, že som podľa teba plesnivý, neschopný a privodil som tvojej dcére smrť. Ak nechceš, aby som ju privodil tebe, aspoň hodinu budeš mlčať.“ Ostro sa zadíval na vojakov. „A vy mi uhnite z cesty skôr, ako vás moje kone rozdupú.“

Hliadka sa však veľmi rýchlo oklepala z toho slovného útoku.

„Pane, chystáte sa prekročiť hranicu vojensky chráneného územia. Otočte sa a odíďte skôr, ako dám ostatným pokyn k vášmu za držaniu.“

Podivné. Vojensky chránené územie? O čo Ȧudobčanom vlastne išlo, keď sa utáborili pri hore?

„Mňa vaše taľafatky nezaujímajú. Vydal som sa na cesty a tie nepatria nikomu. Teraz uhnite!“

Vojak podišiel až k nemu. „Pane, odíďte, kým vám dávame na výber.“

Vtedy Accaiovi praskli nervy. Alebo skôr mužovi, za ktorého sa vydával.

Zodvihol nohu a kopol do hrude vojaka, ktorý sa k nemu rozhodol priblížiť.

Ostatní zbystrili a schytili do rúk zbrane.

„A ja som povedal, že toto je cesta, po ktorej ideme. Potrebujeme sa dostať domov. Nezabránite nám v tom. To by ste nás museli zabiť.“ Dúfal, že je vo svojom kriku presvedčivý.

Hliadka zareagovala. Nie na jeho krik, ale kvôli faktu, že napadol jedného z ich vojakov. Kým stihli žmurknúť, zoskupili sa okolo nich ȧudobskí vojaci a doslova ich vyťahovali z voza. Niektorí z nich sa chabo bránili, ale skôr sa museli ovládať, aby na nich sami neútočili. Vedel, že hlavne sestry s tým majú pomerne veľký problém a dúfal, že majú viac sebaovládania, než sa zdalo na prvý pohľad.

Jemu síce úloha pasívneho slabocha nebola po vôli, ale život v knižnici ho naučil vyčkávaniu. Celkový dojem však kazili kone. Každému napol retardovanému idiotovi muselo byť jasné, že to neboli obyčajné žrebce. Tie by sa kvôli rinčaniu zbraní a kriku aspoň začali mrviť. Tieto stáli ako vrastené do zeme.

Dovliekli ich do srdca tábora. Priviazali ich ku kolom, ktoré boli určené pre kone. Do nepravidelného kruhu a čelom k sebe, aby sa nemohli navzájom rozväzovať. Dve z piatich sestier boli úplne apatické a nebránili sa. Jedna z nich vrieskala akoby ju sťahovali z kože. Batu v úlohe starej babizne preklínala vojakov. On sa zo začiatku aj bránil, ale neskôr prijal tvár plesnivého slabocha, za ktorého ho označila Batu na začiatku ich improvizovanej hádky.

Vojaci ich zajali nielen preto, že narušili ich ochranné pásmo, ale oni odmietali odísť. Teraz ich budú prehľadávať a vypočúvať ich. Zažil to mnohokrát na nácvikoch. Netušil, či prejdú k mučeniu alebo znásilňovaniu. Všetko záležalo od ich veliteľa a morálky, ktorú v jednotke držal. Dúfal, že sa tu nezdržia až tak dlho, aby sa o tom dozvedeli viac.

Potom však začul, ako sa k nim blíži ešte niekto.

„To sú oni, pane,“ povedal jeden z vojakov.

Okolo nich začal prechádzať vysoký muž. Bol k nemu otočený chrbtom a skúmavo si prezeral cechovníčky so zafúľanými tvárami. Ostatní vojaci sa od nich držali čo najďalej, nakoľko vďaka bahnu a popolu vzbudzovali odpor a navyše aj páchli. Už nevedel, čí nápad bol vyváľať niektoré časti odevu v hnoji. Avšak tento nový chlapík nevyzeral, že by ho to znechucovalo. To nebolo dobré znamenie.

Istý si tým bol v momente, keď sa k nemu dotyčný otočil. Bohovia...

„Stroskotaný bojový mág a päť sestier zo Sachapovho cechu na smradľavom voze ťahanom žrebcami vycvičenými vo vojne práve narušili naše ochranné pásmo. Nuž , to je príbeh, ktorý by som si rád vypočul celý.“

Zavrčal. Vo svojom plánovaní sa príliš spoliehal na to, čo vedel o fungovaní ȧudobskej armády. Namýšľal si, že to stačí. Pritom nehorázne podcenil situáciu. Myslel si, že veliteľ týchto mužov bude príliš horlivý prezradiť svoju prítomnosť. No on tam celý čas bol a poľahky prehliadol ich malé predstavenie.

Najhoršie na tom však bolo, že Accai poznal jeho tvár.

No veliteľ nepriateľského vojska nebol Ȧudobčan.  

Kapitola 14. ¦ Kapitola 16.

Prajme Vám príjemné prežitie vianočných sviatkov, hlavne veľa pokoja a krásnych momentov strávených v kruhu milovaných. 

Vaša Lili :) 

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 15.: