OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 101.

13.08.2019 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 775×

Kapitola 101.

Femi

Ležala na zemi a chránila si hlavu. Strop sa na ňu rútil s krutou konečnosťou. Nestihla ani vykríknuť. Len cítila, ako jej kožu sfarbujú do modra malé i väčšie kamienky. No zrazu zmizli. Akoby ju niekto prudko schytil za nohy a potiahol ju. Končatiny protestovali proti tej brutálnej sile. Otvorila ústa. Zachrípnuto zvreskla. Otočila sa na chrbát, keď jej nestačil dych. Žmúrila oči proti náhlemu svetlu. Neskôr sa objavil tieň. Niekto sa nad ňou skláňal. Ak je to niektorí z Accaiov, pokojne ju môže zabiť. Ani sa nebude brániť. Veď čo iné by si zaslúžila za to, čo vyviedla.

Lenže to nebol Accai. V horúčkovito hľadajúcich očiach spoznala svojho druha.

Zeki zatínal zuby a jeho ruky sa len sotva dali považovať za nežné alebo pozorné.

Trhanými pohybmi jej prehľadával telo. Akoby hľadal zranenie. Keď sa snažila zhlboka nadýchnuť, zasyčala. Čo bol len ďalší prejav bolesti – až vtedy si uvedomila, že potichu stonala. Zaťala zuby. Vtedy sa jej Zeki konečne pozrel do tváre. Očividne mu odľahlo, keď zbadal jej otvorené oči. No stále horúčkovito kontroloval celistvosť jej údov.

Až kým sa zem pod nimi nezatriasla a on sa na ňu nezvalil.

Vzduch z nej vyrazil.

„Čo sa to deje?“ dostala zo seba trhane.

Odhrnul jej vlasy z očí. Jeho dotyk bol jemný a takmer ho ani necítila.

Pohľadom však stále blúdil po jej tele. Liečiteľ v každom okamihu.

Nepatrne sa usmiala.

„Nevieme presne,“ priznal opatrne. „Vieme len, že sme sa všetci postupne vrátili z toho... miesta, nech už to bolo kdekoľvek. Ja som bol prvý, neskôr nasledovala Kacia. Dosť dlho sme čakali, kým sa objavila Sadiki. Lenže pri tebe... už sme sa obávali, že sa ani nevrátiš.“ Zamračil sa na ňu. Mala chuť prikrčiť sa. „Potom sa však zatriasla zem a ty si dopadla priamo medzi nás.“

Zodvihla obočie.

„Zem sa zatriasla?“

Predpokladala, že to súviselo s Accaimi, ale možno sa nakoniec mýlila.

„Áno,“ prisvedčil, „zatriasla sa zem. Sadiki tvrdí, že máme očakávať ďalší útok.“

„Pomôž mi vstať,“ poprosila ho, keď konečne prekonala prvotný šok a bola schopná prehovoriť.

Zeki nepovedal ani slovo, no potiahol ju za predpažené ruky. Len v tom, ako zatínal sánku a ako jemne sa jej dotýkal bolo cítiť jeho strach a obavy. Slabo sa usmiala. Následne však zaťala zuby, pretože sa jej zatriasli kolená. Bola by spadla, ak by ju nepodopieral. Vtedy ju však už pevne objímal. Mala chuť sa mu vytrhnúť, kričať na neho, že nie je hodna jeho pozornosti, no bola príliš sebecká. Prijímala jeho náklonnosť. Aspoň tento posledný raz.

Odkašľala si a odtiahla sa od neho.

Rozhliadla sa. Ale Kaciu a Sadiki nikde nevidela.

„Kde sú?“ spýtala sa a dúfala, že Zeki si domyslí, na koho pre sne sa pýta.

„Ak sa pýtaš na tie dve rozhádané, teraz niekam odbehli,“ odfrkol si. „Kacia nebola nadšená tým, keď si sa stále nevracala a snažila sa Sadiki prinútiť nejako ti pomôcť. Ale odmietala. A potom sa začalo všetko triasť. Ak by som to videl za iných okolností, asi by som sa smial na tom, ako sa striedavo hádali a následne plánovali.“

Zasmiala sa. „To znie ako Kacia.“

A naozaj to tak bolo, z čoho jej odľahlo. Ak sa chcela vrátiť do prítomnosti a uistiť sa, že je všetko skutočné, stačilo sledovať Kaciu. Pretože jej reakcie nebolo možné napodobniť. Nepomyslela by si však, že ju to bude upokojovať práve v tejto chvíli.

„Čo bohyňa?“

„Ťažko povedať,“ konštatoval vyhýbavo.

Femi pretočila očami. „Viac tajomne by si nemohol odpovedať?“

Vyceril na ňu zuby v predstieranom šibalstve. „Inak sa vlastne ani odpovedať nedá. Neustále sa totiž objíma s tým svojim... to monštrum je naozaj jej druhom? Každopádne sa od neho odmieta pohnúť, takže nevieme, či náš výlet do toho... skrátka tam dole... priniesol nejaké ovocie. A teraz to vlastne ani nie je podstatné. Niečo sa blíži. Podľa Sadiki niečo obrovské, keďže sa trasie zem.“

Myšlienky na blížiaceho sa obra ju prekvapivo desila oveľa menej, než v skutočnosti mala.

Stále cítila najmä úľavu, že bola u šetrená ďalšieho zabíjania.

Netušila by, koľkých Accaiov by ešte dokázala prebodnúť.

„Mali by sme ísť za ostatnými,“ zašomrala.

No urobila len dva kroky predtým, než ju zastavila Zekiho ruka.

„Mal som o teba strach,“ pripustil.

Usmiala sa a voľnou rukou ho pohladila po líci.

„Som v poriadku. Nič sa mi nestalo.“ Vyhŕkla to až príliš rýchlo.

„Nejde o to, či si zranená, ale o to, čo si prežila. Aj ja som tam bol a pravdepodobne som čelil rovnakej skúške ako ty.“ Keď jej prstami hladkal líca, ťažko sa jej sústreďovalo na vlastnú pretvárku. „Navyše, kým si bola v bezvedomí, stále si opakovala Accaiovo meno. Takže... nechcela by si skúsiť odpovedať ešte raz?“

Odvrátila od neho pohľad. „Čelil si rovnakej skúške, takže vieš, čo sa stalo.“

„Možno áno. Pred mňa postavili teba a povedali mi, že kým ťa nezabijem, nebudem môcť pokračovať. Odmietol som – a zrazu som sa vrátil naspäť, ,akoby som nikdy neodišiel. U teba to však prebiehalo inak. Vidím to na tebe.“

Nedokázala zniesť jeho intenzívny chápavý pohľad.

„Mne dali na výber,“ pošepla. „Strážca mi povedal, že si môžem vybrať, koho z mojich priateľov zabijem. Či zabijem teba. Pretože som mala zaplatiť cenu, aby som mohla pokračovať.“

Zeki však nebol znechutený tým, čo hovorila.

Len viac vraštil obočie.

„Nebolo to skutočné,“ uisťoval ju.

„Bolo to dostatočne skutočné.“ Odvrátila sa od neho a zadívala sa do diaľky. Nevidela však nič. Stále sa jej totiž vracal jediný výjav – ako Accaiove mŕtve telo dopadá na skalu. Ako bezducho tresne. A ako ona bez záujmu odchádza. „Mala som vybrať, kto z vás zomrie, no nedokázala som to. Neskôr som si uvedomila, že nejde o skutočnosť. Kacia mala obe ruky.“

Zasmiala sa. Nebol v tom ani náznak radosti. „Vieš, nejde ani tak o to, že som bola ochotná niekoho obetovať. Ale o to, že som bola zbabelec. Nedokázala som ani len čeliť tomu, čo som urobila. Skrátka som sa odvrátila a nechala som toho strážcu, aby niekoho... aby kohokoľvek z vás zabil. Povedz mi, o čo som lepšie od tých, proti ktorým bojujeme? Tí sú schopní aspoň čeliť tomu, čo robia. Ale ja... ja som...“

Potriasla hlavou. „Strážca vybral Accaia. Mohol to byť ktokoľvek. Ty. Kacia. Zara. Alebo Accai. Ale bol to práve Accai, kto padol, aby som ja mohla pokračovať.“

Otočila sa k nemu. Prikrčila sa, keď zbadala jeho smutný súcitný výraz.

Nič také si nezaslúžila.

„Jeho smrť bola skutočná. Rovnako ako moja ochota obetovať kohokoľvek z vás.“

„Urobila si, čo si musela,“ pripomínal jej.

Krútila hlavou. „Som viac ako povinnosť. Mám vlastnú vôľu, dokážem sa rozhodovať. No ja som sa rozhodla nesprávne. A už na tom nedokážem nič zmeniť.“

„Každý z nás občas chyboval.“

„Lenže nie každý, kto sa rozhodol nesprávne, tým privodil niekomu smrť.“

„Femi...“ začal opatrne Zeki, no ona neustále krútila hlavou.

Nechcela počúvať slová útechy. Nechcela dostať rozhrešenie.

Chcela jeho hnev. Túžila po ňom. Potrebovala ho. Vnútro jej stískalo, srdce jej búšilo a dych sa jej zadŕhal v krku. No napriek tomu to potrebovala počuť. Hnev, výčitky – čokoľvek, čo by ju prinútilo cítiť sa ešte horšie. Pretože ju niekto musel potrestať. Ukázať jej, že jej činy majú svoje následky. Nemôže žiť s tým, že zabila Accaia, akokoľvek nehmotný bol, a nikto ju nepotrestal.

Kolená sa jej opäť roztriasli. Keď dopadla na kameň, Zeki sa ju nepokúsil zodvihnúť.

Kľakol si pred ňu a díval sa jej do očí.

„Si len smrteľník,“ prehovoril potichu, no naliehavo. „Nie si neomylná. Robíš chyby a potom čelíš následkom. Tvrdíš, že si rovnako zlá ako naši nepriatelia, pretože si bola ochotná obetovať svojho priateľa. Nie je to pravda. Lebo ak by si bola ako oni, nikdy by si nebola smutná. Lenže ty si to vyčítaš. To ťa odlišuje od tých, ktorým čelíme. Na rozdiel od nich máš svedomie a vieš, čo je správne a čo nie.“

„Ale ja som ho zabila,“ zafňukala a sklonila pred ním hlavu.

No on jej nedovolil hanbiť sa. Zodvihol jej bradu.

Intenzita jeho pohľadu prinútila jej srdce vynechať niekoľko úderov.

„Toto je zámer tých, ktorí proti nám stoja. Aby sme o sebe pochybovali. Aby nás zlomili. Preto nás nútia takto sa rozhodovať. Pretože sa spoliehajú na to, že mám svedomia a bude nás to trápiť.“ Odhrnul jej vlasy z očí. „Nedovoľ im, aby ťa zlomili. Nemajú na to právo. Miesto toho obráť tento hnev proti nim. Bojuj, Femi. Bojuj po mojom boku.“

Prehltla hrču, ktorá napúchala v jej hrdle.

„Čo ak je to skutočnosť?“ chripela roztrasene.

Zeki ňou mierne zatriasol. „Nebolo to skutočné. Len si si to mala myslieť.“

Pokrútila hlavou. „Nie tá skúška. Ale Accaiova smrť?“

„Videla si budúcnosť?“ Jeho hlas ostal vážny. Nespochybňoval jej obavy.

Vďaka čomu sa vedela lepšie sústrediť na to, čo mu chcela povedať.

„Videla som niečo, čo by sa budúcnosťou mohlo stať.“

Zeki dlho mlčal. Len ju skúmavo pozoroval a rukou si šúchal bradu. Jeho oči však boli priezračné a videa v ich len lásku a pochopenie. Stále ju to trápilo, ale tiež si opakovala jeho slová. Nedovolí, aby jej táto skúsenosť zabránila v splnení misie. Zosypať sa môže aj neskôr. Jej trest na ňu vyčká aj na neskôr. Dovtedy sa bude držať Zekimu na blízku. Dlží mu pomoc a ochranu. Najmä preto, aká pripravená bola sledovať jeho popravu.

„Budúcnosť nie je vytesaná do kameňa,“ prehovoril nakoniec, čím ju prinútil sa strhnúť od prekvapenia. „Mne kedysi povedali, že nikdy nebudem lietať, no napriek tomu, kedykoľvek sa na teba pozriem, mám pocit, akoby som sa vznášal.“ Na okamih sa čelom oprel o to jej. Vzápätí sa odtiahol. „Ty sa obávaš, že by Accai mohol zomrieť aj v skutočnosti. Tak s tým poďme niečo urobiť. Porazme tohto nového nepriateľa, osloboďme bohyňu a vráťme sa k ostatným. Varujme Accaia pred tým, čo by sa mohlo stať.“

Nakoniec ju nepresvedčili jeho slová, ale to, ako do svojich plánov zahrnul ich oboch. Ako jej dával najavo, že ju podporuje a bude ju nasledovať kamkoľvek sa vyberie. Aj vďaka tomu bola nakoniec schopná takmer bez pomoci sa podstaviť a hrdo vystrčiť bradu.

„Poďme teda.“

Nič jej už nepovedal. Len jej pevne zovrel ruku a vykročil.

Kacia a Sadiki skutočne neboli ďaleko. Stáli na okraji kamenného zrázu a dívali sa kamsi dolu. Femi sa chcela pýtať, čo sa deje, no slová jej zamreli na perách. Pretože pohľad jej zablúdil tým smerom, ktorým obe hľadeli. Skutočne sa k nim blížil nejaký obor. Monštrum tvorené kamením a obrastené lianami a popínavými rastlinami, ktoré ho držali pohromade.

Telo mal mohutné a nebezpečne sa knísalo z jednej strany na druhú. Čo spôsobovalo tie otrasy. Avšak boli to ostré výbežky pripomínajúce tŕnie, ktoré ju nútili podvedome tŕpnuť. Pretože to stvorenie ich nemalo len na pleciach a hlave, ale aj namiesto prstov. Stačilo teda, aby sa len trochu napriahlo, a ktokoľvek z nich mohol byť napichnutý.

Zrazu sa však čosi zmenilo. Rastliny sa zodvihli do výšky a s nimi aj jedna z kamenných nôh netvora. So zatajeným dychom a istou dávkou očakávania sledovala, ako pomaly stráca rovnováhu a prevažuje sa dozadu. Nakoniec dopadol na zem. Kus skaly spod nich sa s rachotom odštiepila a skotúľala sa do lesa pod nimi. Vtedy už však všetci štyria ležali v rôznych polohách na zemi.

Spoza nich sa ozval zhnusený hlas: „Kto ti dal povolenie pošliapať tento krásny les?“

Efụ sa teda konečne odtrhla od svojho nájdeného druha.

Len bohovia však vedeli, na koho presne svoje pobúrenie nakoniec obráti.  

Kapitola 100. | Kapitola 102.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 101.: