OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Dokonalý Klam - 5. kapitola

25.02.2016 (19:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 713×

Cez návštevné hodiny ma navštívila matka spolu s Mishou.

„Vyzeráš omnoho lepšie ako včera,“ povedala mi s úsmevom matka, keď ma pobozkala na tvár.

„Cítim sa tak,“ pokrčila som plecami a odtrhla som si bobuľu hrozna, ktoré mi Misha priniesla. „Prečo je tu aj ona?“

„Ďakujem za privítanie,“ odfrkla ironicky Misha a vyplazila na mňa jazyk.

„Pretože zodvihla telefón, keď volali z nemocnice, len sme ju nezobrali prvýkrát pretože som nevedela v akom stave ťa uvidím ja,“ ozrejmila mi situáciu matka.

Len som si vzdychla a uhla pred nimi pohľadom. Chvíľu som ostala naštvaná na matku, že sem vláčila Mishu, ale hneď som vychladla.

„Bolí to?“ spýtala sa ma Misha a ukázala moje predlaktie, ktoré bolo farebné okolo infúzie.

„Nie je to lahoda, mať v sebe dva dni ihlu,“ povedala som vyhýbavo a striasla sa.

„Neboj sa zlatko, to zmizne,“ utešovala ma mama a vytiahla z kabelky magazíny. „Doniesla som ti niečo na čítanie. Rozprávala som sa s tvojim ošetrujúcim lekárom, hovoril, že tvoje srdce bude v poriadku.“

Pevne som stisla pery. Nemala som teraz náladu, baviť sa o mojom srdci. Všetci by sa o tom len chceli baviť. Mama, Aaron cez telefón, nejaký idiotský psychológ, ktorého za mnou poslali.

„Dala by som si kávu,“ ozvala sa zrazu Misha a pozrela na mamu.

„Keď nad tým rozmýšľam tak aj ja,“ ozvala sa mama zamyslene a hrabala sa v taške. „Videla som tu dole kaviareň. Akú?“

„Veľkú s čokoládovou príchuťou,“ poprosila ju Misha s úsmevom a potom sme ju obe sledovali, ako si klopkala po chodbe.

„Mala som pocit, že držíš prísnu diétu,“ neodpustila som si pobavene načo sa len uškrnula.

„Urobila som to len preto, aby si si mohla vydýchnuť,“ povedala a oprela sa lakťami o posteľ. Prekvapilo ma to. Naozaj. Nenapadlo ma, že si všimla moju neochotu k danej téme.

„Ďakujem,“ povedala som zarazene načo na mňa pozrela svojimi inteligentnými očami. Prečo som vždy zabúdala, že je v nej niečo viac?

„Počula si už o našom novom byte? Am, to si ešte nevidela. Neviem, čo ju to napadlo, ale to nie je byt. To je obrovský mezonet v meste. Je úžasný,“ rozplývala sa nadšene a znovu sa vrátila do svojej role.

„Prečo to robíš Misha? Prečo sa hráš na niečo, čo nie si?“ spýtala som sa jej a skúmavo na ňu hľadela.

Na chvíľu prestala rozprávať a zatvárila sa nechápavo. Prešla si rukami po tvári, akoby chcela zahnať únavu a podoprela si nimi hlavu na posteli.

„Je ťažké držať dve identity,“ povedala potichu.

Chvíľu som rozmýšľala nad tým prečo to robí, ale zrejme kvôli vlastnej obrane. A je v tom úspešná.

„Myslím, že sa toho ešte stále držíš. Videla som minulý týždeň tie vedecké časopisy v tvojej izbe,“ usmiala som sa zákerne. Prižmúrila oči, ale nič nepovedala.

„Pokiaľ sa znovu začneš správať normálne, myslím, že sa k tebe budem chodiť zdôverovať ako kedysi. Ale len za predpokladu, že si vyrástla z puberty,“ povedala naoko namyslene.

„Mrzí ma to správanie za posledný rok,“ zašepkala som po chvíli.

Mrzelo ma to. Mrzelo ma moje správanie k Mishi. Moja povrchnosť, ktorú som za posledný rok nabrala. Veľmi som sa tým nelíšila od svojich spolužiakov. Boli sme si ako sestry. Bola oveľa inteligentnejšia ako sa tvárila v škole.

To kvôli mne sa začala pretvarovať aj doma. Odkopla som ju kvôli Davidovi. Zabudla som na to, že to nie je obyčajné trinásťročné dievča a začala ju radiť k jej vrstovníčkam.

„Všetko ti odpustím, aj to, čo si neurobila len sa upokoj. Mohla by si si vyvolať ďalší záchvat,“ upokojovala ma a pohladila po pleci.

„Zdá sa, že sa nejako vyznáš v mojej diagnóze. Že si mi neštudovala kartu len tak naoko,“ rypla som do nej a upokojila sa.

„Včera som si to celé naštudovala až do noci. Pre mňa si môj prvý pacient,“ usmiala sa Misha.

Už som aj zabudla, že Misha sa vždy chcela dostať na medicínu. Kto by to bol povedal o dievčati, ktoré diktuje módu na škole.

„Inak, počula si niečo o Amy? Moja spolužiačka, čo s nami bola v tom klube,“ začala som novú tému, ktorá ma pálila od rána.

Misha sa na mňa prekvapene pozrela.

„Nikto tam s vami nebol. Niekto zavolal sanitku, ale keď prišli, boli ste tam len vy dve. Bola s vami aj Amy?“ spýtala sa udivene a zamračila sa.

Bez slova som na ňu pozerala a prehrávala si celý večer v hlave. Bola s nami. Vytiahla ma predsa pred bar a mala starosti o Jennu. Kým som však stihla otvoriť ústa, vošla do vnútra matka.

„Bola tam neskutočná rada,“ vzdychla si matka a zamávala otrávene peňaženkou. Podala Mishi papierový pohár a sama si odsrkla z kávy.

„Tú budem mať tuším ešte dlho zakázanú,“ zaškúlila som túžobne na Mishin pohár a snažila sa tváriť normálne. Mishina odpoveď ma znepokojila. Naštvala. Mala som halucinácie? Nechala nás tam? Čo urobila?

„Taktiež cigarety a hlavne alkohol,“ zdôraznila mi matka tieto moje dve neresti. „Viem o fajčení,“ dodala, keď som sa zatvárila nevinne.

„Bonzla si ma?“ spýtala som sa vážne Mishi. Len sa previnilo zatvárila, ale nevyzerala, že by ju to úprimne mrzelo.

„Toľko k dôvere,“ zamrmlala som podráždene a odvrátila tvár od nich. Tá vôňa ma dráždila. Dala by som teraz za ňu aj ruku. Ale za cigaretu všetky končatiny.

Po chvíli sa moja matka snažila zahnať ticho a začala mi rozprávať všetky novinky, ktoré sa stali v okolí. Pochválila sa aj novým hotelom, ktorý bude o týždeň otvárať.

„Možno posuniem dátum, ak budeš ešte v nemocnici. Želala som si, aby si tam šla so mnou. Ale v tvojom stave,“ vzdychla si smutne načo som prevrátila očami. Potom mi rozprávala o byte a chcela začať aj o škole, ale našťastie sa návštevné hodiny blížili ku koncu.

„Dúfam, že pán Adams je na teba milý. Nie je z nášho mesta, netuším ako dobrý je,“ povedala neisto na konci, keď sa so mnou lúčila.

„Neboj sa mami. Je fajn,“ upokojila som ju a chytila za ruku. „Chcela by som ťa poprosiť o jednu vec.“

„Samozrejme zlatko, čo len chceš,“ prikývla s úsmevom, čo mi len sťažilo situáciu.

„Lekár mi povedal, aby som sa vyhýbala stresu a aby som oddychovala. Mohli by sme ďalšiu návštevu odložiť na koniec týždňa?“ spýtala som sa jej hoci sa mi to vyslovovalo ťažko.

Šokovane na mňa pozrela a videla som, že ju moja prosba zasiahla. Videla som okrajovo, ako sa na mňa Misha zamračila.

„Potrebujem len pokoj a oddych pretože ma aj táto návšteva veľmi unavila,“ zaklamala som jej a prizerala sa, ako bojuje sama so sebou. Bolelo ma, že som jej to povedala, ale musela som.

Stále mi pripomínala Jennu. Ako mi oznamovala, že je v umelom spánku.

„Pre teba urobím všetko miláčik,“ povedala potichu a pobozkala ma na čelo. „Tak ja ti budem niekedy volať, dobre?“

Chcela som ju poprosiť, aby sa spýtala Amynej matky, čo je s jej dcérou, ale bez slova som prikývla a sledovala ju až k dverám. Zakývala som Mishi a zhlboka sa nadýchla, keď obe opustili moju izbu. Nikdy by som nepovedala, že mi samota bude tak vyhovovať.

„Už sa môžem poprechádzať?“ spýtala som sa otrávene pána Adamsa, ktorý došiel na bežnú kontrolu.

Začínala som byť podráždená z tohto prostredia. Dokonca som sama sebe nadávala, že som odmietla rodinné návštevy. K Jenne som sa nemohla dostať a Amy mi neodpovedala na telefonáty. Potrebovala som vzduch. Viac vzduchu. Tie prechádzky, ktoré som absolvovala každý deň sa mi zdali tak krátke.

Avšak cez to všetko som nedokázala dlho stáť na nohách. Pán Adams ma upokojil, že to nie je srdcom, ale stravou.

„Pôjdeme si sadnúť do bufetu,“ povedal s úsmevom a pomohol mi na nohy. Urobila som pár krokov a ponaťahovala sa. Telo som mala boľavé od ležania a stuhnuté. Hodila som na seba župan a v dobrej nálade sa vybrala chodbami.

„Pýtali ste sa na vašu kamarátku, slečnu Thompsnovú,“ začal, keď sme šli dolu po schodoch. Včera som ho uprosila, aby mi zistil nejaké informácie o nej pretože to nebola jeho pacientka.

„Myslím, že pre mňa máte nejaké odpovede,“ začala som a rýchlo aj skončila, keď som prehliadla jeden schod a len tak-tak sa nevyrýpala zo schodov.

„Ste v poriadku?“ spýtal sa a pozoroval ma.

„Moja chyba. Nevšímam si schodov,“ pohodila som rukou a netrpezlivo naznačila, aby pokračoval.

„Začiatkom týždňa nadobudla vedomie, ale stále má horúčky. Jej ošetrujúci lekár jej už urobil všetky vyšetrenia, aby zistil, kde nastala chyba. Museli ju operovať po prevoze do nemocnice pretože mala ťažkú gastritídu,“ hovoril potichu.

Nechápavo som na neho pozrela. Aj keď som v nemocnici bola často, nestal sa zo mňa študovaný pacient.

„Zápal sliznice žalúdka. Je viacero druhov, ako toto ochorenie môže človek mať, ale slečna Thompsnová mala zrejme veľmi zlú životosprávu, čo sa odrazilo aj na jej žalúdku. Väčšinou sa toto ochorenie rieši neoperatívne, ale tu šli kolegovia na istotu pretože bola vo veľmi, veľmi zlom stave. Vy obe ste mali šťastie, že ste za svoju nevšímavosť a hlúposť nezaplatili životom,“ hovoril trochu naštvane skôr sám pre seba ako ku mne.

Zastala som na poslednom schode a stisla zábradlie. Bolo mi zle len z pomyslenia, že si to Jenna odskákala s odretými ušami. Len počúvať o nej, že z toho ledva vyviazla a stále nie je v poriadku, ma ťažilo.

„Môžem ju navštíviť?“ spýtala som sa nádejne. Pokrútil hlavou a naznačil mi, aby sme sa pohli. Vykročili sme cez recepciu von na vnútorný dvor.

„To môžu len členovia rodiny. Myslím si, že by vás to len zbytočne rozrušilo,“ skonštatoval to zrejmé.

„Bola to moja vina. Celý tento záťah,“ zašomrala som naštvane.

„Vyhrážali ste sa jej snáď, že jej ublížite, ak nepožije drogy a alkohol? Nútili ste ju do toho?“ spýtal sa ma pokojne.

„Nie, ale to neznamená, že som z toho vonku. Keby sa ma nesnažila utešovať kvôli jednému kreténovi tak by neskončila v nemocnici,“ zavrčala som a zacítila, ako sa mi zvyšuje tep. Chytil ma za zápästie a na hodinkách sledoval čas.

„Myslím si, že raz by sa sem dostala. V inom čase a možno by ste tam figurovala znovu. Možno o mesiac. S vašim tempom by ste možno ležali vo vedľajšej izbe,“ schladil ma vecne a pustil mi zápästie. Potichu sme sa vydali po chodníku.

Sadla som si na lavičku, hlava zaplnená myšlienkami.

„Prečo ste skalopevne presvedčený, že to nie je moja vina?“ spýtala som sa ho po chvíli, keď si ku mne prisadol.

„Prečo ste skalopevne presvedčená, že to je vaša vina?“ spýtal sa ma. Zamyslela som sa nad tým a pokrčila plecami.

„Niektoré veci neovplyvníte. Nie je v našej moci o všetkom rozhodovať. Každopádne ste jej možno aj zachránila život. Slečna Thompsonová práve nevyzerá na spoľahlivého pacienta,“ povedal po chvíli a pozeral na oblohu.

„Máte rád filozofovanie, že?“ spýtala som sa ho a pozorovala ho.

„Po grécky to znamená láska k múdrosti. Každý z nás sa od detstva učí. Nadobúda múdrosť a skúsenosti. Každý človek má svoju filozofiu,“ prehovoril zamyslene a pozrel na mňa. „Aj vy ju máte.“

„Význam svojho života som ešte nenašla,“ odfrkla som a užívala si popoludňajšie slnko. Niekde v duchu by ma malo prekvapovať, prečo sa k nemu správam otvorene, ale neriešila som to.

„To sú dva rozdielne faktory. Človek zakladá svoju filozofiu na skúsenostiach. Ale je pravda, že filozofovaním sa môžete dostať k zmyslu svojho života. Ja pokladám za svoj zmysel života pomáhať iným. Preto som sa stal lekárom,“ pokrčil plecami a znovu sa zadíval na oblohu.

„Myslím, že by ste si rozumel s mojou sestrou. Je zbláznená do medicíny a všetky tieto debaty zbožňuje,“ povedala som pobavene. Misha naozaj rada rozoberala filozofické otázky a podobne, ale anonymne a na internete.

„S tou mladou dámou som viedol zaujímavú konverzáciu. Je naozaj inteligentná. Prekvapilo ma, koľko diagnóz mi navrhla. Má dobrú pamäť aj logické zmýšľanie,“ prikývol hlavou.

Celý týždeň som trčala v nemocnici bez návštevy a dosť ma to ubíjalo. Bola som rada za jeho spoločnosť pretože vždy, keď odišiel, cítila som sa plná energie. Bol to už pán vo svojom veku, v očiach mal príliš veľa skúseností a preto sa nikdy nemračil, keď som sa mračila ja. Stále mi hovoril, že som príliš mladá na to, aby som bola nešťastná, ale vždy za tým len dodal, že človeku to dôjde vekom. Väčšinou, keď už nemá veľa času. To zas prišlo depresívne mne. Pretože vtedy sa neusmieval. A keď sa pán Adams neusmieval, akoby svet bol hore nohami.

Dozvedela som sa, že tu vlastne len bol prednášať na univerzite a jeho dobrý priateľ, ktorý robil v tejto nemocnici mal nehodu a tak pán Adams prebral všetkých jeho pacientov. Bola som práve jeho posledná pacientka. Keď podpíšem prepúšťacie papiere, poletí domov aj on. Na druhý koniec Ameriky. Za svojou rodinou.

Bavili ma naše konverzácie. Správal sa ku mne viac ako otec než lekár. Teda, aspoň tak som si jeho správanie vykladala. Môjho otca som nepoznala, umrel ešte keď som bola malá.

„No,“ začala som zrazu do ticha a obrátila sa k nemu, aby som vyhnala spomienky z hlavy. „Moje posledné výsledky vyzerali v poriadku. Myslím, že by som mohla ísť cez víkend domov?“ spýtala som sa nádejne.

„Vyzerá to, že domov môžete ísť už zajtra,“ prekvapil ma novinkou. Udivene som na neho pozrela a zamračila sa.

„Nemám predsa výsledky z dneskajšieho testu,“ namietla som obozretne.

„Tie už došli. Preto som chcel s vami ísť na prechádzku. Sú v poriadku. Nebudete môcť náročne športovať a vysiľovať telo, ale inak ste v poriadku. Ste mladá, vaše telo sa dokáže otriasť,“ usmial sa úprimne a ten úsmev sa nalepil aj na mňa. Mala som chuť si trochu poskočiť od radosti.

„Ak z toho samozrejme nedostanete infarkt,“ podotkol pobavene načo som sa zasmiala.

„Myslím, že smiech srdcu neškodí,“ zazubila som sa na neho a postavila sa. „Tak ideme nie? Chcela by som si totiž už konečne dať jednu kávu,“ povedala som plná energie.

„Kofeín treba zamedziť,“ pohrozil mi prstom. „Taktiež alkohol a cigarety.“

„Tak umriem mladá, no čo,“ odfrkla som si rozladene a namierila si to k bufetu.

„Akoby som počul svoju dcéru,“ začula som mrmlanie zozadu.

Konečne som mohla odísť. Bez starostí a oddýchnutá. Podpísala som si potvrdenie o prepustení a pobalila si všetky veci. Vyšla som von z izby a ani raz sa neobzrela. Nikdy som sa neobzerala na izbu, keď som odchádzala z nemocnice. Na recepcii ma čakal pán Adams s mojou dokumentáciou.

„Máte tam termíny na kontroly so srdcom. Treba na ne chodiť,“ zdôraznil mi to a podal mi prepúšťaciu správu. Len som sa usmiala a zobrala si papiere.

„Myslím, že by sme sa mali rozlúčiť,“ povedala som po chvíli ticha trochu v rozpakoch. Lekár sa usmial a kývol mi hlavou. Trochu zarazene som sa s ním vydala k výťahu.

„Kam ideme?“ spýtala som sa vo výťahu.

„Myslím, že keď som posledný deň v práci, môžem vám urobiť jednu láskavosť,“ povedal tajomne.

Bola som trochu zmätená. Nevedela som, čo tou láskavosťou myslí. Vystúpili sme z výťahu na tichú chodbu. Prišli sme k zavretým dverám a prikázal mi, aby som si na seba natiahla plášť. Zacítila som, ako sa mi rozbúšilo srdce pretože som vedela, kam ma vedie. Nedočkavo som na seba navliekla plášť a pán Adams otvoril dvere. Vošli sme do tichej chodby, kde bolo priam mŕtvolné ticho. Pozdravili sme sestričku a môj lekár zaklamal, že som jeho dcéra, ktorá študuje medicínu. Ubezpečil sestru, že nebudú vyrušovať prácu lekárov, len mi poukazuje prípady.

„Teraz sa cítim ako dieťa, ktorému sa zrútili ideály o svojom otcovi, ktorý nie je taký dobrák ako sa zdá,“ zašepkala som s úsmevom a nervózne si dala ruky do vreciek od plášťa.

„A neurobil som to predsa z dobrého dôvodu?“ spýtal sa ma potichu a zastal pri jedných z dvier. „Do vnútra ísť nemôžeme. Bohužiaľ.“

Posunula som sa k dverám a nahliadla cez sklenú výplň do izby. Bolo v nej šero, ale lampa nad posteľou svietila. Videla som ju ležať medzi kopou prístrojov. Napojená na milión hadičiek, ktoré kontrolovali jej životné funkcie. Ležala tam bez pohybu, so zavretými očami a ani sa nepohla. Oči sa mi zaplnili slzami a rýchlo som si ich utrela do rukávu. Chcela som tam ostať dlhšie, ale neprišlo mi to ako dobrý nápad. Blížil sa čas návštev.

Bez slova sme vyšli von z chodby a zamierili k výťahu.

„Má bolesti? Bude v poriadku?“ spýtala som sa ho trochu zachrípnutým hlasom. Len pokrútil hlavou.

„Neviem, nie som jej lekár a k jej karte som sa už znovu nedostal.“

Ostala som ticho premýšľať, čo všetko musel urobiť, aby sa dozvedel aspoň niečo o Jenne.

„Vaša matka váš čaká už na parkovisku. Myslím, že začne byť nervózna, ak sa za chvíľu neukážete,“ prelomil ticho lekár. Len som prikývla a smrkla. Bola som mu neskutočne vďačná, čo pre mňa urobil. Za všetko. Veľmi rýchlo mi došlo, že už sa s ním nikdy neporozprávam. A hlavne, nikdy sa mu nebudem môcť odvďačiť za to, čo pre mňa urobil.

„Neviem, ako sa vám mám odvďačiť za to, že ste kvôli mne riskovali robotu,“ povedala som, keď sme minuli ďalšie poschodie.

„To bola maličkosť,“ usmial sa na mňa lekár.

„Mohli by ste mi dať na vás kontakt? Myslím, že Misha by ocenila, keby mohla praxovať u vás,“ nadhodila som s úsmevom a vo vnútri sa začala zmierňovať s Jennou. Pomohol mi s tým. Veľmi.

Pán Adams sa usmial, ale jeho úsmev nebol šťastný ani pobavený.

„Bohužiaľ si myslím, že vaša sestra si bude musieť nájsť inú prax. Zajtra, keď sa vrátim domov podávam výpoveď.“

„Ale prečo? Tak skoro do dôchodku?“ spýtala som sa zvedavo hoci sa mi zdal byť viac stuhnutý, ako uvoľnený.

Výťah cinkol a dvere sa otvorili. Boli sme na prízemí.

„Myslím, že svoj posledný čas chcem stráviť so svojou dcérou. Viete, obaja s manželkou sme lekári a až teraz na konci si uvedomujem, koľko málo času som jej venoval,“ hovoril potichu priam až bolestne a vykročil k dverám.

„Ale kde, máte ešte celý život pred sebou,“ odfrkla som v dobrej nálade a vyšli sme von z výťahu.

„To áno,“ usmial sa neveselým úsmevom a potom odkráčal naspäť na oddelenie.

Pozorovala som ho celú cestu až kým nezahol na známu chodbu a nestratil sa mi z dohľadu. Vo vnútri som zacítila znepokojenie nad tým, čo mi povedal. Ostala som nervózna pretože mi došlo, že som niečo prehliadla. A civela by som ešte dlho keby som nestála pri dverách a niekto ma skoro nezrazil k zemi. Vytrhlo ma to kompletne z celej situácie a ostala som pekelne rozladená.

 „Sorry?“ ozval sa zaskočený chalan predo mnou a udivene na mňa pozrel.

„Neprijíma sa,“ odsekla som a ani sa na neho poriadne nepozrela.

„Prepáč,“ zamával rukami, „vôbec som si ťa nevšimol,“ dušoval sa a potom zaklapol ústa.

„Amelle Boscotová?“ spýtal sa tentoraz so sebavedomým úsmevom. Len som pretočila očami a chystala sa na odchod. Absolútne ma nezaujímal tento chlapec. Nie teraz.

„To mi je náhoda. Môj kamarát cez víkend vo vašom hoteli otvára bar. Prídeš?“ spýtal sa. 

„Neviem,“ odvrkla som mu a otočila sa k dverám.

Jeho fotku som už videla v novinách, ale nevedela som si k nemu priradiť meno. Nechala som ho bez pozdravu v hale.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dokonalý Klam - 5. kapitola :