OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Dokonalý Klam - 17. kapitola

13.06.2016 (15:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 753×

Keď som otvorila oči, bola už tma. Sama sebe som sa divila, ako dokážem spať toľko hodín a pritom sa cítiť stále unavená. Posadila som sa na posteli a zistila, že ma bolí celé telo. Moja psychická únava ma ťažila aj fyzicky. Znovu som si ľahla do postele a zahrabala sa do periny, pretože som sa roztriasla od studeného vzduchu.

Poslepiačky som hrabala po telefóne a pozrela sa, či mi niekto volal. Mala som neprijaté hovory od mamy ešte z noci a z rána od Mony. James sa neozval. Cítila som sa sklamaná, aj keď som vedela, že to ja som ráno utiekla z postele a po noci ho úplne odpálkovala.

Plesla som sa telefónom po čele a nadávala sama sebe v duchu. Keď som sa dokázala sama zmieriť s tým, že mám rada Jamesa a že chcem byť v jeho blízkosti, tak prečo trucujem ako malé decko?!

Ako dokážeš cítiť sympatiu k človeku, ktorý zabil?

Musela som uznať, že môj mozog je docela inteligentný v týchto veciach, ale veľmi mi nepomáha. Možno mám štokolmský syndróm, aj keď popravde ma James neuniesol.

Začula som kroky na chodbe a vzápätí niekto zaklopal na moje dvere. Schovala som telefón pod vankúš a zabalila sa do periny. Nemala som vôbec chuť na rodinný pokec od mamy ani na jedlo.

„Si hore?“ ozval sa Aaron, keď otvoril dvere.

Prekvapením som zovrela koniec vankúša v prstoch. S Aaronom som sa nebavila od toho rána, čo ma vyhlásil za kurvu. Nepovedal to doslovne, ale myslím, že všetci to pochopili.

Čakala som, čo bude a počula som, ako klapli dvere. Myslela som, že to vzdal, ale začula som kroky smerujúce k mojej posteli. Stuhla som od prekvapenia, keď sa moja posteľ zhúpla, ale ostávala som zabalená v perine bez pohnutia.

„Dýchaš?“ ozvalo sa neďaleko mňa a zalial ma svit zažatej lampy. Aaron sa nakláňal nado mnou s nadvihnutým obočím. „Znovu trucuješ?“

„Nie,“ odsekla som podráždene a snažila sa zahrabať znovu pod perinu.

„Počul som, že sa ti dneska podarilo vytočiť mamku do mŕtva. Gratulujem k novému rekordu,“ ozval sa po chvíli načo som sa prudko posadila.

„Ak si ma prišiel provokovať, tak potom vypadni,“ hodila som po ňom druhý vankúš a vykĺzla z postele.

Potrebovala som sa od neho dostať čo najďalej. Nemala som vôbec chuť na túto debatu a jeho ďalšie výchovné reči. Vlastne som nemala chuť byť v blízkosti rodiny. Po tej hádke s matkou som si uvedomila strašne veľa vecí, ktoré ma boleli. Mala pravdu, keď nás nepoznala. Ani ja s Aaronom sme sa nepoznali a to sme spolu strávili detstvo. A teraz sme po sebe štekali.

„Prečo vždy používaš ten podráždený tón, keď sa spolu rozprávame?“ spýtal sa zamračene a vstal z mojej postele.

Prudko som zastala s rukou na kľučke a otočila sa k nemu.

„Toto ty považuješ za rozhovor?“ vypadlo zo mňa šokovane. Vôbec som si neuvedomovala, že toto je naozaj naša jediná forma komunikácie.

„Nemáš horúčku?“ spýtal sa ma udivene, na čo mi udrelo teplo do tváre.

„Nelez mi už do izby,“ zavrčala som a sama som vyšla zo svojej.

Mala som na sebe tepláky a sveter, ale to stačilo k tomu, aby som opustila tento byt. Bolo mi jedno, že so sebou nemám telefón a práve v tejto chvíli na mňa tak dorážal pocit bolesti v mojom vnútri, že som mala čo robiť, aby som sa nerozplakala. Cítila som sa v poslednej dobe psychicky nevyrovnaná a chcelo sa mi utekať pred všetkými možnými problémami, ktoré sa ku mne blížili.

„Ďalší záchvat agresie a úteku? “ zvolal brat a vybehol z izby za mnou.

„Nemám chuť sa s tebou rozprávať,“ odsekla som mu a náhlila sa dolu pod schodoch. Naozaj som sa s ním nechcela „rozprávať“. Nechcela som padnúť do toho istého kolobehu. Nechcela som sa s ním doťahovať o veciach, ktoré mi prišli nepodstatné. Nechcela som nič riešiť. Bola som naozaj vyčerpaná.

Pán Adams mal pravdu. Možno by som mala zájsť k psychológovi.

„Ježiši Maria, prestaň znovu robiť drahoty a správaj sa trochu podľa svojho veku,“ zvýšil hlas, keď ma nasledoval po schodoch.

Začal mi liezť na nervy s tým prenasledovaním a jeho protivnou náladou, ktorou mi dokázal pokaziť deň. Zoskočila som posledné tri schody a otočila sa k nemu, keď práve dobiehal dolu.

„Nechoď za mnou, neponižuj ma a prestaň si na mne konečne vylievať svoju náladu! Obťažuje ťa moja prítomnosť? Tak sa mi vyhýbaj! Máme predsa kurevsky veľký byt!“ zhúkla som na neho vytočená už do nepríčetnosti. Vytáčal ma už len svojou prítomnosťou. Tým, ako si myslel, že má právo so mnou zametať. Tým, že nechcel počúvnuť jednu skurvenú prosbu.

Nevidela som bratovu tvár, pretože bola zahmlená pod návalom sĺz. Na pleci som zacítila dotyk, no okamžite som ho agresívne odbila, mysliac si, že to bol Aaron. Keď som však odstúpila krok dozadu, do niekoho som narazila. Pred tvárou sa mi zjavili modré oči, ktoré ma natoľko prekvapili, že som okamžite prestala revať.

„Asi som prišiel nevhod,“ poznamenal James a podal mi vreckovku. Bez slova som sa od neho otočila a zahanbene zaborila tvár do servítky.

„Vôbec nie, práve včas,“ ozval sa Aaron chladne až ma myklo. „Mohol by si sa krotiť aj s mojou sestrou na verejnosti? Tie titulky začínajú byť otravné.“

„Prestaň do toho zaťahovať aj jeho,“ povedala som podráždene a otočila sa znovu k nim.

„Urobím všetko, čo bude v mojich silách,“ povedal James vážne, na čo mi skoro spadla sánka.

Zaťala som zuby a predýchavala ďalší nával zlosti. James predsa netuší, ako to u nás funguje.

„Vidíš?“ ozval sa Aaron a otočil sa smerom ku mne. „To bolo jediné, čo sme od teba potrebovali počuť. Bolelo by ťa, ak by si tomu porozumela?“

„Prestaň,“ odsekla som mu a zatínala pri tom päste.

Bolo mi nepríjemné, že tu bol James a že toto musel počúvať. Nevedela som, prečo prišiel, ale teraz bol pre mňa božským vykúpením.

„Ja? Kto z nás z dvoch získava medaily za problémy v rodine?“ precedil pomedzi zuby Aaron a vzduch zhustol. Nevedela som, kto z nás je maximálne vytočený, ale ja som narážala hlavou o pomyselnú hranicu zdržiavania sa.

„Ešte jedno slovo, Aaron,“ zhlboka som sa nadýchla a strelila pohľadom k Jamesovi. Okamžite ma zalial stud, keď som zbadala jeho tvár sklopenú k zemi a nezúčastnenú tvár.

Bez slova som sa vydala k nemu a jemne sa dotkla jeho ruky. Okamžite na mňa pozrel a ohľadom zaletel k bratovi.

„Poď,“ povedala som mu potichu a potiahla ho smerom k výťahu.

„Nevedel som, že tento byt je pre teba hotel na prespanie,“ ozval sa jeho otrávený hlas, keď sa dvere výťahu otvorili. James mlčky vošiel do výťahu a ja som ostala stáť vo dverách.

Môj brat nezmyselne zúril a ja som balancovala znovu medzi bezmocným hnevom. To, ako sa pokúšal vyprovokovať hádku ma doháňalo k šialenstvu a úplnému zmätku. Nechcela som sa hádať. Už dávno som tu nemala byť a tie slová nikdy nemali padnúť. Zadržala som dvere a pozrela sa bratovi rovno do očí.

„Nemám ti, čo povedať. Mohol by si to brať podobne,“ povedala som tým najchladnejším hlasom, ktorý som zo seba vydolovala a nastúpila do výťahu.

Dvere sa zatvorili v tichosti a ani jeden z nás neprehovoril. Nakoniec som vypustila dlho zadržiavaný vzduch a zošuchla sa po stene na zem. Schovala som si hlavu medzi kolená a zakryla sa rukami. Lomcoval so mnou hnev, ale hlavne neuveriteľná hanba, že to James celé počul. Bola to úplne vyprovokovaná hádka z Aaronovej strany a neudialo sa v nej nič. Len ma zbytočne naťahoval, akoby ma chcel vyprovokovať k môjmu ďalšiemu potknutiu, a potom sa na mňa len potichu pozerať vševediacim pohľadom.

„Si v poriadku?“ ozval sa James, keď sa otvorili dvere výťahu v parkoviskách, ale nepohla som sa z miesta.

„Môžem dnes prespať u teba?“ spýtala som sa potichu.

„Hlavne sa už pohni,“ vzdychol si a za ruky ma vytiahol na nohy.

„Je mi to ľúto, že si si to musel vypočuť,“ sklopila som pohľad do zeme a nechala sa ním ťahať k autu.

Dôvod, prečo sa u nás objavil, ma absolútne netrápil a bola som rada, že prišiel.

„Čo sa stalo, stalo sa. Čo povieš na večeru a kino? Alebo sa radšej chceš zabaliť do periny?“ spýtal sa ma odľahčeným hlasom a nasadli sme do auta. Dal pokyn šoférovi a oprel sa o okno.

Oprela som sa na druhej strane a nepokojne spínala ruky. Na to, že som s ním ležala dnes v posteli, sa ma dnes poriadne nedotkol. Veľmi sa mu nedivím, po celom tom divadle u nás. Aj tak cez vlastnú zaťatosť som k nemu načiahla ruku a chytila ho za kabát. V odraze okna som videla, že sa otočil ku mne a potom mi stisol ruku. Bolo to upokojujúce. Až tak, že mi bolo znovu do plaču.

„Čo by si teda dnes rada robila?“ ozval sa znovu. Zaklipkala som očami a uvedomila si, že som mu neodpovedala na otázku.

„Chcem byť pri tebe, ak ti to nevadí,“ zamrmlala som do okna a sledovala jeho tvár ako sa na mňa pozerá cez odraz.

Chvíľu vyzeral, že mi niečo chce povedať, ale potom sa len usmial. Stisol mi ruku a znovu pozrel von oknom. Tak trochu sa mi páčila tá rovnováha medzi nami a nálada, ktorú vedel vytvoriť len svojou prítomnosťou.

Zobral ma do svojho bytu. Vyzula som sa a nechala sa ťahať do spálne. Nemala som veľa sily na žiadny protest a ani som nerozmýšľala nad tým, čo odo mňa chce. Stiahol ma na posteľ a omotal nás do periny.

„Môže byť?“ spýtal sa a pustil na telke nejaký film.

Prikývla som a pohodlne sa o neho oprela. Bolo to fajn, bolo to skvelé. Hladil ma po vlasoch a ja som počúvala tlkot jeho srdca. Bolo to všetko, čo som teraz potrebovala. Byť ďaleko od rodiny a byť s niekým, kto na mňa nevyvíja žiadny nátlak. Keď som s ním mlčky pozerala nejaký film, ktorý som ani nevnímala, zabudla som na všetko okolo. Objala som ho okolo hrude a zodvihla k nemu zrak. Pozrel na mňa a spýtavo zodvihol obočie.

„Neobťažuje ťa moja prítomnosť? Neleziem ti na nervy s tým, že ma máš stále na krku?“ spýtala som sa ho napoly zvedavo, no o to viac so strachom. Mala som ho rada a rada som utekala za ním. Ale nemohla som si vypestovať závislosť na niekom, kto ma považoval za príťaž.

„Už som si na teba zvykol,“ povedal s úškrnom.

Pustila som ho a posadila sa. Nemohla som povedať, že ma nepodráždila jeho odpoveď. Aspoň raz za čas by som od neho chcela počuť niečo milé ako keď na mňa všetko hral. Zhlboka sa nadýchol a pritiahol si ma znovu k sebe. Prevalil sa na lakte a ostala som uväznená na chrbte.

„Nevšimla si si, že po tom celom chaose som sa o teba staral?“

„Asi som slepá,“ povedala som ironicky, pretože som nechápala, kam mieri. A nejak som sa toho bála. Len pretočil očami nad mojim tónom a usmial sa na pol úst.

„Neutekala si odo mňa, nejačala si a ani si po mne nehádzala veci. Poslúchala si ma na slovo, dokonca si dokázala ostať v mojej blízkosti. A čo ma najviac prekvapilo, že si mi po tom všetkom dôverovala. Ako sa mám donútiť, nechať ťa na pokoji, keď sa mi nevyhýbaš?“ spýtal sa a na moje prekvapenie ma pobozkal.

Nebral ohľad, že ma pri tom zaľahol celým telom a po chvíli som ho od seba odtláčala, pretože mi ostalo horúco a dochádzal mi dych. Len som na neho pozerala a prudko dýchala. Mal pravdu. Bola som bláznivá. Ostať pri človeku, ktorý bol nebezpečný a otvoriť sa mu. To som naozaj urobila. A tým som ho dostala?

Pritiahla som si ho k sebe a začala z neho strhávať sveter. Musela som mať nejakú strašnú poruchu. Že ma priťahovali len zlí chlapci. Že som s radosťou padala do náručia len bláznom a sama som sa ním stávala. A že mi to vôbec nevadilo. Pretože som v jeho náručí zabúdala na to, kto naozaj je a kto som ja. Zabúdala som na to, ako som vyrástla aj na naše rodinné vzťahy. Zabúdala som na to, čo sa okolo nás dialo a chcela som len nás dvoch, v tomto stave navždy. Chcela som, aby sa pozeral len na mňa.

Mám pocit déjà vu.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dokonalý Klam - 17. kapitola :