OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Démon - 15.

30.06.2014 (16:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1146×

V priebehu niekoľkých sekúnd sa stalo niekoľko vecí naraz. Harper vošla do izby a v ruke držala perly (ktorými ma pravdepodobne chceli vyliečiť), no keď zbadala Bethany, perly jej vypadli z rúk a rozutekali sa po celej mojej izbe, skríkla jej meno a okamžite sa k nej rozbehla. Ward ju však zastavil a odsotil späť. K Bethany sa dostal ako prvý, priložil jej dlaň na krk. Mama bola okamžite pri mne a bránila mi v tom, aby som sa posadil.

Mne sa neskutočne točila hlava a stále som šeptal jej meno. Srdce mi bilo ako splašené a mal som pocit, že čoskoro exploduje. Čo sa to deje? Čo sa stalo?

„Bethany!“ zvolal som, no Ward ma umlčal svojim pohľadom. Vytiahol mobil a začal niekomu volať. Predtým však sestre prikázal, aby pozbierala všetky perly a priniesla mu ich.

„Tyler, potrebujem súrne pomoc. Vezmi ešte nejakých Ochrancov a príďte k Sheenanovcom. Máme tu otráveného Lumina. Makaj!“

Počul som dobre? Otrávený Lumin? Otrávený? „Čo sa stalo?“ opýtal som sa skôr, ako si Ward stihol vložiť mobil späť do vrecka. Mama mi konečne dovolila sa posadiť a ja som už mal nohy prevesené cez kraj postele a plánoval si to odkráčať priamo k tým dvom. Musel som byť pri Bethany!

„Alex, okamžite si ľahni. Musíš sa vyliečiť. Beth ťa bude potrebovať, no teraz jej nijako nepomôžeš.“

„Čo sa jej stalo? Čo myslíš tým, že ju niekto otrávil?“

„To ti vysvetlím potom, je to na dlho.“ Odvrátil sa odo mňa. „Harper, vlož jej perly do ruky.“

„Ward! Hovor!“ skríkol som a už-už sa chcel postaviť, no hlava sa mi opäť zatočila tak, že som stratil rovnováhu a capol do postele. Nervózne som zavrčal.

„Teraz na to nie je čas, Alex, musíme ju uzdraviť!“

Harper vložila perly do Bethaninej ruky presne tak, ako jej prikázal Ward. No musela ona zovrieť jej prsty, aby nevypadli späť na podlahu. Ward jej prešiel rukou po očiach, aby ich mala zatvorené a násedne priložil ruku na krk a druhou prekryl Harperinu ruku. Bol ku mne otočený chrbtom, takže som videl, ako jeho sa plecia pri hlbokých nádychoch a výdychoch dvíhali a klesali.

Pristihol som sa pri tom, že som potiahol nosom a vtedy som zistil, že sa mi do očí tlačili slzy, ktoré si už stihli nájsť aj cestu von. Snažil som sa nemyslieť na to najhoršie, no nemohol som sa zbaviť toho pocitu, že Beth stratím raz a navždy. To by som nezvládol.

Keď sa po dvoch minútach Bethany nadýchla, všetkým sa viditeľne uľavilo. Perly na ňu fungovali, to je jasné. Je ich predsa dvanásť a ona je Lumin. Čakal som však, že otvorí oči a všetko bude v poriadku. No asi som si len namýšľal, že po tomto bude v poriadku, zdravá ako rybička.

„Prečo sa neprebudila?“ opýtala sa Harper a pri tom pozrela na Warda.

„Bude zázrak, ak sa prebudí.“

Po týchto slovách sa so mnou začal točiť celý svet, snažil som sa to ovládnuť, no zahmlilo sa mi pred očami. Pokúsil som sa čierňavu ovládnuť a udržať sa pri vedomí, no nad svojim telom som nemal žiadnu kontrolu. Tma ma úplne pohltila.

Prebudil som sa na zvonček. Niekto mi nechal otvorené dvere do izby, takže som ho počul naozaj hlasno. Keď som sa započúval do hlasov, počul som, ako sa Harper rozprávala s nejakou svojou kamarátkou. Charlotte, tuším. O pár minút obe odišli.

Mne chvíľu trvalo, kým som sa zorientoval, kde som a hlavne čo sa stalo. Okamžite som si spomenul na Bethany a v tom momente sa mi zovrelo srdce tak, až som si myslel, že sa úplne zastaví. No spomenul som si na to, že dýchala. A to bolo hlavné. Žije! Okamžite som sa postavil a asi som aj čakal, že ma niekto zatlačí späť do postele, alebo mi vynadá. No nikto tu nebol, tak som v tichu vyšiel zo svojej izby a zišiel dolu schodmi.

Cítil som sa výborne – teda po fyzickej stránke. Nič ma nebolelo, no na ranu na bruchu som sa neodvážil ani len pozrieť. Po psychickej stránke mi bolo fakt nanič. Neskutočne som sa bál o Bethany. Potreboval som ju hneď vidieť a vedieť, ako na tom je! Do rany mi hneď prišiel ten správny človek, ktorý toto všetko bude určite vedieť, aj keď sa zdalo, že je na odchode.

„Ward?! Kde je, kde je Beth?“ opýtal som sa ho hneď.

Ten mi najskôr venoval prekvapivý pohľad, no hneď nato sa zamračil. „Je v nemocnici, Alex.“ Pohľadom zablúdil za seba, kde sa zjavila moja mama. Snažila sa na mňa povzbudivo usmiať, no nepodarilo sa jej to. Ward si vzdychol a znelo to, akoby sa zmieril s tým, že mi to musí povedať on. „Ešte sa neprebrala.“

Viac mi nebolo treba hovoriť. Ešte som sa len spýtal: „Fremontská nemocnica?“

Akonáhle Ward prikývol, rozbehol som sa do garáže. Nemyslel som na nič iné, len na to, ako sa tam dostanem čo najrýchlejšie. Nemocnica bola až na opačnej strane mesta, takže som musel zvoliť najkratšiu a najrýchlejšiu cestu. A tá viedla cez obchvat.

Ako som zistil neskôr, bolo to veľmi múdre riešenie. Cesta mestom by mi trvala približne dvadsať minút, takto som to zvládol za desať. Vyhol som sa zápcham a nezmyselnom čakaní na križovatkách. Zaparkoval som čo najbližšie pri vchode. Tomu hlavnému som sa hneď vyhol a zamieril som na oddelenie, kde ležia pacienti. Bolo šťastie, že to tu mali podelené podľa veku, takže chodbu, kde by sa mohla nachádzať izba, kde je Beth, som našiel ľahko.

Napokon som si musel odchytiť jednu mladú sestričku, aby som sa jej opýtal, kde je Bethany. Nebola ochotná, no stačilo sa usmiať a ona sa takmer rozplynula. Okamžite mi odpovedala na všetky moje otázky. Zmienila sa aj o tom, že teraz sa návštevy neprijímajú, no nezastavila ma.

Keď som otvoril dvere, stiahlo mi hrdlo. Potichu som vošiel do izby a zatvoril za sebou dvere. Bethany bola, našťastie, na izbe sama. Čakal som, že okolo nej bude kopec hadičiek a bude to tu vyzerať ako z filmu. Realita bola o kus mimo, no páčila sa mi viac. Nič také tu okrem jednej infúzie nebolo.

Beth bezvládne ležala na posteli, prikrytá tenkou, bielou prikrývkou. Už nebola taká bledá. Vyzerala však tak krehko a zraniteľne.  Za všetko som mohol ja! Keby som ju lepšie chránil, bolo by všetko v poriadku. Ak by som sa nedal na zbieranie perál, nemal by som problémy, aké mám.

Ak by som poslúchol Warda, bolo by všetko v poriadku. Ja, ona... všetci, ktorí mali už kvôli mne problémy. Kľakol som si na zem a chytil ju za ruku. Čakal som, že mi ju zovrie, no o tom som mohol momentálne len snívať. Tlačili sa mi slzy do očí.

„Beth,“ šepol som. „Verím, že ma počuješ. Ak áno, tak počúvaj. Buď silná, buď silná a prebuď sa. Bojím sa o teba a chýbaš mi. Beth, ľúbim ťa.“

Mal som pocit, že môj život je jedna veľká úbohá komédia. Tieto slová som jej mal povedať už dávno! Prečo som sa bál, ako by zareagovala? Ona mi to už  predsa povedala, no ja ani jediný krát. Ako som mohol byť taký zbabelý?

„Ja viem, že ti to hovorím až teraz. Pokojne mi za to vynadaj, ja to pochopím. Dúfam však, že nie je neskoro. Prosím, Beth. Zobuď sa. Otvor oči. Potrebujem ťa tu.“ Slzy si našli svoju vlastnú cestu von a ja som sa už nezmohol na viac slov. no zato som ju stále držal za ruku. Ak ma počuje alebo cíti, musí vedieť, že som tu s ňou. Bol som tu pre ňu, som a budem. To môžem prisahať, že tu pre ňu budem do konca svojho života. „Milujem ťa, Beth.“

Pobozkal som ju na čelo a v tom sa otvorili dvere.

 „Tu byť nesmiete!“ zahriakol ma nepríjemný mužský hlas.

Domov som prišiel až večer. Musel som sa zastaviť v parku, poprechádzať a hlavne si utriediť myšlienky. Mal som strašný strach o Bethany, hlavne po tom, čo mi povedal Ward. Ona sa preberie, určite sa preberie. Spomenul, že ju niekto otrávil. Jed sa jej predsa z tela po čase vylúči, nie? Musí existovať nejaký spôsob, ako ju prebrať. Je normálne, že sa ľudia preberajú z kómy. Veril som v to, že sa to podarí aj Beth.

Doma som najskôr zamieril do sprchy, potom som zašiel do kuchyne, kde to voňalo palacinkami. No keď som za stolom zbadal mamu, chuť do jedla ma razom prešla. Vyzerala úplne utrápene a oči sa jej leskli.

„Čo sa deje?“ opýtal som sa jej a pristúpil k nej.

„Harper mala byť už štyri hodiny doma. Šla pomôcť Charlotte s kúpou šiat na svadbu jej tety. Nedvíha mi telefón, volala som jej už asi stokrát!"

 „Mami, upokoj, sa. Možno sa zakecali, ako to u Harper býva zvykom. Možno si mobil nechala u nej a šla bez neho a niekde sa zdržali.“

Pozrela na mňa so zdvihnutým obočím. „Harper je predsa ťažko závislá od mobilu.“

„Určite je v poriadku.“

„Bojím sa o ňu... po tom všetkom... bojím sa o obe moje deti a aj o vašich dobrých priateľov. Nechcem, aby ste boli nešťastní. Už bolo utrpenia dosť.“ Objal som ju okolo pliec.

„Tak vieš čo, mal by som mať číslo na tú Charlotte, skúsim jej zavolať. Uvidíš, že je v poriadku a niekde sa len obe zdržali.“

Nadšene prikývla a ja som hneď vytiahol mobil z vrecka. Harper si kedysi potrebovala zavolať a nemala kredit, tak použila môj mobil. Pre istotu si tam uložila aj číslo a takto ma využívala pomerne často. Charlottine číslo som našiel pomerne rýchlo. Okamžite som stlačil zelené tlačidlo a dal hovor na reproduktor.

„Prosím?“ ozvalo sa po štvrtom zazvonení.

„Charlotte? Tu je Alexander, Harperin brat. Mohla by si mi ju dať k telefónu?“ poprosil som ju.

„Eemh, s Harper som nebola od tretej. Deje sa niečo?“ Stuhla mi krv v žilách. Potreboval som aspoň vedieť, kam išla.

„Nedvíha telefón. Ako šla domov?“

„V obchodnom centre niekoho stretla, a tak sa so mnou rozlúčila a šla za ňou.“

„Bolo to dievča?“

„Áno a celkom sa podobalo na... Gwen. No netuším, kto to bol, asi nejaká jej príbuzná.“

„Ďakujem, Charlotte.“

Mama začala plakať a ja som mal čo robiť, aby som ju utíšil.

„Vzal ju ten Tenebris, však? Gwen?“

Prikývol som. „No to ešte neznamená, že ju Gwen naozaj uniesla.“

Harper sa domov nevrátila ani nasledujúci deň. 

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Démon - 15.: