Ďaleko od domova 9. • OurStories.cz ~ naše povídky

Ellie opatrovateľku nepotrebuje. Alebo?

26.02.2017 (13:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 408×

Nasledujúce dni sa zmenili na jej osobné peklo.

Ráno vstala, bola zavezená do školy, tam trpela zvyčajne tak šesť hodín. Daniel po ňu prišiel, odviezol späť. Keď chcela ísť pozrieť Eliasa, Daniel jej robil spoločnosť. Chcela ísť do mesta? Stretnúť sa s Eddiem? Stále bol s ňou, akoby ju chcel držať pod dozorom. Šiel jej na nervy a ak by takmer vždy nebolo okolo nich viac ľudí, hodila by po ňom niečo. Nemal vlastný život? Či ho nudil? Margo spomínala, že zvyčajne má veľa práce, tak netušila, kde sa teraz stala chyba.

Občas sa s ním vystriedala Margo. S ňou trávila čas rada, vždy si mali čo povedať. Bola nadšená, keď ju Ellie požiadala, aby šla s ňou za Eliasom.

Jedinými svetlými momentmi boli chvíle s bratmi. Za tie dni si zvykla na to, že večery trávila v spoločnosti Margo, Jeremyho, Eddieho a občas sa k ním pridal Andrew alebo niekto, koho nepoznala. Bola to príjemná zmena a aspoň nemyslela na nič iné.

Vždy bol po blízku Daniel, ktorý robil opatrovateľku nielen jej, ale aj ostatným. Keď sa naňho sťažovala Margo, tá len mávla rukou a povedala, nech si zvykne. Nech sa mu snažila akokoľvek vyhnúť, nedalo sa.

Spočiatku jej jeho prítomnosť nevadila, no cítila sa pri ňom zvláštne. Nepomáhal jej ani fakt, že vždy, keď sa naňho pozrela, sa jej rozbúchalo srdce. Daniel bol pohľadný a pozorný. Až príliš a pohár jej trpezlivosti pretiekol.

Jesse sa jej za posledné dni ospravedlnil asi stokrát, prosil ju, nech mu dá ďalšiu šancu, že to prehnal. Pri každom rozhovore sa tvárila otrávene a pomyslene mu dávala ďalšie a ďalšie facky. Každé slovo šlo jedným uchom dnu a druhým von. Neverila mu nič. Vždy ho odbila s tým, že má na práci niečo dôležitejšie, že nemá čas sa s ním stretnúť, že už nestojí o osobu, ktorá má pred ňou tak veľké tajnosti a nech zabudne na ďalšiu šancu.

O Ligawe nevedela nič. Nikto im neposkytoval informácie, ako je na tom choroba. Je na ústupe? Vynašli už liek? Počítala dni, koľko bola jej matka nakazená. Na desiaty deň sa úplne zložila. Bola nádej, že to mohlo byť len prechladnutie, veď v ten deň, ako odišla, sa cítila lepšie. Nedávala tomu veľkú šancu.

V ten deň ju Daniel doviezol zo školy. Už v aute takmer fňukala, no s plačom počkala až kým nevošla do izby. Margo sa tam nenachádzala, našťastie. Posadila sa na posteľ a tak sa ovládanie vzlykov skončilo. Cítila obrovskú bolesť. Akoby zomrela aj polovica jej duše. Cítila prázdno.

Zvalila sa na posteľ, tvár zaborila do vankúša. Hrdlo mala úplne stiahnuté a tiché vzlyky naplnili izbu. Slzy jej zmáčali vankúš. Chcela kričať od vnútornej bolesti, no práve v tom sa otvorili dvere.

„Eleanor?“

„Choď preč,“ zamrmlala, ani sa neotočila. Cítila, ako sa posteľ nahla. Dúfala, že si nesadol k nej. Nie teraz!

Rukou jej prešiel po chrbte.

„Čo sa stalo?“

Čo sa stalo a či je v poriadku... iné otázky od neho nepočúvala. Posledné dni jej šiel na nervy. Nebola malé dieťa, ktoré musí byť neustále pod dohľadom. A potrebovala aj čas, ktorý by strávila sama.

„Choď preč.“

Počkala chvíľu, no neodchádzal. Sedel tam a mohla cítiť, ako sa na ňu pozerá s obavami v očiach. Bol posledný človek, ktorého by chcela teraz vidieť. Netúžila ani po bratovej spoločnosti. On znášal všetko oveľa jednoduchšie.

Posadila sa, aby ho mohla zabiť pohľadom. Narúšal jej osobný priestor a jej súkromie. Mala pocit, že niečo také jej tu už nepatrí.

„Čo ťa trápi?“ spýtal sa a pohľadom prechádzal po jej tvári.

Zamračila sa naňho. Oči ju štípali a pery sa stále chveli. Hruď sa jej triasla a poťahovala nosom. Nemohla mu odpovedať, že nič. Aj slepý by vedel, že nie je v poriadku.

Hľadeli na seba chvíľu bez slov. Tie neboli potrebné. Daniel sa k nej nahol a objal ju okolo pliec. Hoci k nemu cítila posledné dni odpor a mala chuť ho nakopať do zadku vedela, že to myslel dobre. Nechala sa mu doslova stiahnuť do náruče.

Oprela sa hlavou o jeho hruď a rozvzlykala sa ešte viac. Pevne ho objala okolo pása.

Vedela, že mu nemusí vysvetľovať, čo sa stalo. Doteraz sa snažila byť silná, hlavne kvôli bratom. Vnútorne ju však vedomie, že nebude mať rodičov, ničilo. Teraz cítila obrovskú dieru vo svojom vnútri, ktorú nezaplní nič. Absolútne nič.

Prešla hodná chvíľa, kým sa upokojila. Bolela ju hruď, oči mala spuchnuté a štípali ju. Celú tvár mala zmáčanú od sĺz. Daniel ju stále upokojujúcu hladil po chrbte a niečo hovoril, no nevnímala ho. Odtiahla sa od neho.

Cítila sa hrozne.

„Rozmýšľal som... nepôjdeme sa prejsť? Poukazujem ti Apollo, nebývame ďaleko od centra a od pláže.“

Prikývla na súhlas. Pobyt na čerstvom vzduchu by ju dokázal priviesť na iné myšlienky. Už dávno bola zmierená so smrťou svojej matky. Aspoň si to myslela.

„Počkám ťa v kuchyni.“

Najradšej by šla sama, potúlať sa po uliciach, nájsť zaujímavé miesta.

Nepustil by ju. Niekoľkokrát jej prízvukoval, že Apollo nie je bezpečné. Ale čo by sa jej tam mohlo stať? Nič, iba ak by sa stratila. Bol horší ako nejaký žiarlivý priateľ. Daniel bol len osoba, ktorú poznala, správal sa k nej ako k malému dieťaťu a sem-tam sa s ňou rozprával.

Prezliekla sa, obliekla si tmavomodré tričko na ramienka a rifľové šortky.

Na Apolle sa jej páčila jediná vec – milovala svieži vzduch a vôňu oceánu. Taktiež sa nemohla vynadívať na nádhernú prírodu a rastliny, ktoré by u nich hľadala len ťažko.

Kráčala vedľa Daniela, počúvala opisy budov. Prešli od bytu, okolo Babylonu a netušila, kam majú namierené. Snažila sa nenechať vtiahnuť späť do svojich myšlienok. Ak by sa jej to podarilo, tentokrát by od neho utiekla.

„Vieš niečo o tom, ako je na tom Ligawe? Alebo lieky?“ opýtala sa ho a otočila hlavu k nemu. Čakala, že jej aspoň on dá odpovede. V škole tá otázka padla niekoľkokrát, no Alex bol majster čo sa týkalo zmeny témy.

„Aj ja by som rád poznal odpovede. Všetko to držia v tajnosti dokonca aj pred zamestnancami Babylonu. Pokúšal som sa nabúrať do systému, no majú to dokonale zabezpečené. Okrem toho, som len finančný analytik. Už dlhšie sa usilujem dostať na pozíciu v informačno-technickom oddelení ako špecialista bezpečnosti. To ma baví oveľa viac. Keby som sa tam dostal, mal by som prístup k mnohým informáciám.“

„Kde je teda problém?“

Zasmial sa. „Vieš, život, keď je tvoj otec na vysokom poste, nie je taký, ako si ho predstavuješ. Chcel mať zo mňa kópiu seba. Keby sa dozvedel, čo chcem robiť, asi by ho najskôr porazilo a potom by zo mňa ten nápad dostal za každú cenu. Podľa neho by to bol krok vedľa... zvažoval som všetko. Viem, že zniem akoby som robil to, čo chce môj otec. Je to pravda len z časti. Nie je to tak náročná práca a nemám takú zodpovednosť. Nemusím byť nonstop na telefóne. V Apolle je vždy čo riešiť. Takže sa nemám na čo sťažovať.“

„No aj tak sa usiluješ o inú prácu,“ odvetila. Nedávalo jej to zmysel. Prečo nerobil to, čo by ho bavilo? Na jednej strane chápala tie veci okolo jeho otca. No mohol by sa naňho vykašľať a skúsiť niečo iné.

„Mám pred sebou ešte celý život. Nikto nepovedal, že tam zostanem navždy.“

Aj tak jej to prišlo zvláštne a zamračila sa. „Nemal by si robiť to, čo od teba chce otec. Rob to, čo ťa baví.“

„Čo si robila ty, kým si bola doma?“ opýtal sa jej, čím šikovne zmenil tému. Zaskočilo ju to, no odpovedala mu hneď.

„Starala som sa o domácnosť a o Eliasa. Občas som pomáhala otcovi v práci, hlavne čo sa týkalo písomnej komunikácie. Máme obrovskú záhradu, kde pestujeme niekoľko druhov zeleniny a ovocia. Vždy sa našlo niečo, čo bolo treba spraviť.“ Pri tej predstave sa usmiala. Bola si ale vedomá, že už nič nebude také ako predtým. No vo svojich spomienkach si bude stále pamätať na domov s otcom a matkou.

„Čo budeš robiť, keď sa vrátiš?“

Potriasla hlavou a odvrátila sa od neho. „Netuším. Nechcem sa o tom rozprávať.“ Pozrela pred seba a povzdychla si.

Budovy postupne redli a za nimi sa týčili obrovské palmy. Cez ne videla oceán a srdce jej takmer podskočilo. Až teraz si uvedomila, že vánok zosilnel a vlasy jej lietali okolo tváre. Slnečné lúče už nemali takú silu ako na obed, no aj tak jej bolo teplo.

„Nádherné,“ šepla. Toto bolo rozptýlenie, po ktorom túžila. Pohľad na more, šum vĺn a vrava. Všade bolo veľa ľudí. Keď sa pozrela lepšie, mohla vidieť, že sa mnoho z nich kúpe vo vode.

„Zajtra mám v práci voľno, takže budem mať predĺžený víkend. Margo bude zrejme celý víkend so sestrou...“

„Takže inými slovami – budeš ma strážiť.“ Pretočila očami a povzdychla si dostatočne nahlas na to, aby ju počul. „Vieš, nie som malé dieťa.“

„Toho som si vedomý, Ellie. Viem, že som to posledné dni preháňal, len nechcem, aby sa ti tu niečo stalo. Apollo nie je bezpečné, je to miliónové mesto, ľahko sa môžeš stratiť. Mysli na Eliasa. S kým by vyrastal? Musíš si dávať pozor.“

Prekvapilo ju priznanie, že to prehnal. A mal pravdu aj o jej bratovi. Pri pomyslení, že by sa jej niečo stalo a musel by ho vychovávať Eddie alebo niekto iný, jej až prišlo zle. Okrem toho, Daniel to isto nemyslel zle, aspoň v to dúfala.

„Zajtra mám pre teba prichystané jedno prekvapenie a potom cez víkend si pokojne môžeš vymyslieť vlastný program, budem mať na krku ešte jedno dieťa.“

„Mám sa báť toho prekvapenia? A koho?“ Netušila, čo môže za tú zmenu, no dúfala, že to nebude nič strašné. Prekvapenia mala rada, no Daniela až tak nepoznala, tak nevedela, čo má od neho čakať. Taktiež bola zvedavá, komu bude ešte otravovať život.

Pokrútil hlavou. „Nie,“ zasmial sa. „V sobotu a v nedeľu bude u nás Matt. Jeho rodičia idú na služobnú cestu a nemajú ho kde nechať.“

„Nemôžu ho vziať so sebou?“ opýtala sa. Spomenula si na obrázok malého dieťaťa, ktoré bolo synom jeho bratranca.

„Zrejme nie. Paul a Rhonda veľmi cestujú a... nemali by naňho čas. Spolu s Margo sme sa ponúkli, že im ho z času na čas postrážime. Je to také naše zlatíčko. Je vo veku ako Elias.“

„Mohli by sme spolu s ním ísť navštíviť brata.“ Pri predstave, že by Elias mal s kým hrať, sa potešila. V detskom domove nemali nikoho v jeho veku, buď mladších, alebo starších... alebo sa s ním nikto nechcel hrať.

„To znie ako plán.“

Prešli sa popri vode, Daniel ju pozval na zmrzlinu a bola zaskočená, že si aj po niekoľkých hodinách mali čo povedať. Nenamietal, keď vošla do vody po kolená a o malú chvíľu z nej vyšla s drkotajúcimi zubami. Len sa na nej zabával.

Bola sklamaná len z jednej veci – Daniel nevedel o dianí v Ligawe nič. Dúfala, že práve on by mohol mať informácie.

Nasledujúci deň v škole ubehol veľmi rýchlo. Bola zvedavá na prekvapenie, ktoré mal pre ňu Daniel pripravené. Nebola nadšená z toho, že s ním bude musieť stráviť celý víkend a mať ho v pätách takmer nepretržite. No povedal jej, že si môže urobiť aj vlastný program. Dúfala, že nemá v pláne jej dať nejaké sledovacie zariadenie. To by ho asi zniesla zo sveta.

„Znova tu máš svojho osobného šoféra?“ opýtal sa podpichovačne Andrew. Akurát kráčali od vchodu a mierili k ceste. Parkovisko sa nachádzalo

„Je to horšie a horšie,“ odsekla, ani sa naňho nepozrela. Andrewovi sa zverila takmer so všetkým, stal sa jej osobnou bútľavou vŕbou.

„Neboj sa, dlho ho už trpieť nebudeš.“

„Kiežby, Drew, kiežby,“ vzdychla. Keď zbadala jeho auto a Daniela opretého o dvere, pretočila očami. Prečo sa zrazu cítila, že bol horší ako žiarlivý chlap?

„Dnes vyzeráš až príliš nadšene,“ okomentovala jeho výzor. Mal úsmev od ucha k uchu, na očiach slnečné okuliare.

„To preto, že ťa vidím,“ zasmial sa.

„Dobre viem, že mi len robíš opatrovateľku...“ Bála sa, čo má v pláne. Ešte ho nevidela takého nadšeného. Nie, keď sa jednalo o ňu a byť jej neustále nablízku. Okrem včerajška bol otravný a liezol jej na nervy.

„Nie je to tak a sľubujem, že už ti doprajem viac súkromia.“

Až neskôr si všimla v ruke cigaretu. Neznášala ten jeho zlozvyk, na ktorý prišla len nedávno. Prešla okolo neho a nasadla do auta. O malú chvíľu ju nasledoval. Oviala ju vôňa jeho voňavky, ktorú často používal, a v kombinácii s cigaretovým dymom sa jej to celkom páčilo. No to nemenilo nič na fakte, že to nemala rada.

„Vieš o tom, že zabíjaš sám seba?“ opýtala sa ho. Auto sa pohlo a Daniel bol sústredený hlavne na to, aby nikoho nezrazil.

„To isté so mnou robí aj stres.“

„To nie je to isté.“

„Počkaj, keď si nájdeš prácu a nebudeš poriadne stíhať žiť.“

Nadvihla obočie a pozrela naňho. Mala pocit, že má fúru času, keď s ňou trávi toľko času. Nemyslela si ale, že by to bolo kvôli tomu. Určite s tým nezačal len teraz a len kvôli tomu, že nemá čas kvôli nej.

„Ale dosť už o mojich zlozvykoch, isto máš aj ty nejaké a nekecám ti do toho. Pôjdeme teraz do mesta a vyberieš si mobilný telefón. Uľahčí to život aj tebe, aj mne.“

„To nie je dobrý nápad, Daniel. To nemôžem od teba prijať. Ktovie, dokedy tu budem? Aby to nebolo zbytočné míňanie peňazí...“ namietala. Naozaj to však bolo niečo, čo by nemohla prijať. Bolo dosť, že jej nakúpili oblečenie. Prečo by mala dostať aj telefón?

„Nechcem ti kaziť ilúzie, ale čo vieš o svojom domove teraz? Nič, však?“ Nesúhlasne pokrútila hlavou. Nevedela, kam tým mieri. „Ja som na tom rovnako. Keby bol už liek hotový, tak ti nepoviem na to nič. Ale nemyslím, že sa tam dostanete tak skoro, Ellie. Preto, pre pokoj v rodine, ti telefón zaobstarám.“

Predavač v obchode pred ňu vyložil asi desať rôznych zariadení. Každé okomentoval, povedal, aké funkcie má. Nemala tušenie, o čom hovorí. Preto, keď skončil, sa spýtavo pozrela na Daniela. Ten bol celý čas zaujatý a počúval toho muža.

„Vzal by som tento alebo tento. Musíš sa rozhodnúť ty,“ povedal a pozrel na ňu, ukazujúc na dva telefóny. Pretočila očami, absolútne netušila, prečo sú práve tie lepšie, ale verila mu. No vybrať si medzi nimi nevedela.

„Ja neviem.“

„Ženská,“ vzdychol pobavene. „Vyber si, ktorý sa ti páči viac.“

Ukázala teda na strieborné zariadenie. Daniel pokynul predavačovi, že ho vezmú. Ona sa zatiaľ posadila na pohovku a čakala. Naozaj ju vytáčal, nech sa jednalo o čokoľvek. Nebola zvyknutá takto rozhadzovať peniazmi, vlastne si nekupovala nič, čo výslovne nepotrebovala. A to sa stávalo málokedy, nepotrebovala k šťastiu nič. Len lásku.

Celé poobedie strávili v meste. Daniel si potreboval vybaviť nejaké veci, tak mu robila spoločnosť. Keď prišli domov, čakalo ich prekvapenie v podobe menšieho prerobenia obývačky.

Margo sedela na pohovke a po celej dĺžke ležal Jeremy. Hlavu mal v jej lone. Priložila si prst na ústa a naznačila im, aby boli ticho a buď sa k ním pridať, alebo odísť. Rozhodli sa pre nejaký filmový maratón.

Ellie, hoci ešte stále nevedela prísť na chuť televízii, sa k ním pridala. Daniel odbehol na moment do svojej izby a potom si k nej prisadol s mobilom v rukách.

„Spojazdním ti ho,“ šepol smerom k nej.

„Ďakujem.“

Po celom dni bola úplne unavená. Prisunula sa k nemu a oprela sa.

Bolo jej jedno, že sa posledné dni unadávala na jeho osobu tak, ako ešte nikdy na nikoho. Teraz jej poslúžil ako skvelá opierka. Keď ignorovala nadvihnuté obočie Margo každý raz, čo sa pozrela ich smerom, bol z toho super večer.

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování