Ďaleko od domova 7. • OurStories.cz ~ naše povídky

Stretnutie s vlastnou nočnou morou

24.02.2017 (11:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 445×

Odmietala od brata odvrátiť pohľad a pohnúť sa od neho o niekoľko centimetrov. Myslela, ak by to spravila, zmizol by a už by ho nikdy viac nenašla.

Nasadli do auta, Margo navrhla, že sa zastavia v obchode, kúpia nejaké potraviny a navaria si niečo na jedenie. Nemohla protestovať. Ani nechcela. Kým bola s Eddiem, všetko bolo v poriadku, hoci vyzerala ako kôpka nešťastia.

Nakoniec zostali v aute a do obchodu šla len Margo s jej priateľom. Jeremy jej bol sympatický, stále usmievavý a milý. Vedela, že práve toto vyžarovanie v kombinácii s jeho modrými očami a tmavohnedými vlasmi museli na Margo zapôsobiť natoľko, že sa doňho zamilovala.

Potriasla hlavou, aby nad láskou nerozmýšľala. Práve teraz bola natoľko ranená, že nevedela, ako sa z toho dostane.

„Nad čím rozmýšľaš?“ opýtal sa jej Eddie a tým ju vytrhol z myšlienok. Sedela tak, že mu nevidela do tváre, ale opierala sa oňho a on ju objímal. Aj tak si ale vedela predstaviť ten starostlivý a zvedavý pohľad, akým ju musel skúmať. A fakt, že bola pri ňom úplne ticho, mu musel prísť zvláštny. Často sa len tak rozprávali. Vždy sa mali o čom.

„Nad Jessem,“ vzdychla.

Netušila, ako sa na to môže pýtať. Keď nasadli do auta, okamžite všetci zisťovali, čo sa dialo. Povedala im to, hoci to z nej museli ťahať ako z chlpatej deky. Hovorilo sa jej o tom tak ťažko.

„Myslím, že by si aj tak našli cestu, ako oddeliť zdravých od chorých.“

„No mohli sme tam byť dlhšie.“ Pamätala si na prísahu, ktorú zložila sama sebe. Nechcela ju nechať umrieť samú ako otca. Aj keď stále niekde v sebe živila nádej, že mohla byť len nachladnutá. Ak si to pomýlili s 10S, bude to pre ňu znamenať isté nakazenie a...

Vydala so seba opäť vzlyk.

„Jesse je hlupák. To, čo urobil, prekvapilo aj mňa. Neboj sa, určite nájdeš niekoho lepšieho, niekoho, kto ti bude dôverovať a nebude ťa do ničoho nútiť.“

„To ma vôbec nezaujíma. Chcem ísť domov,“ potiahla nosom. Cítila sa ako malé urevané dievčatko, ktoré keď si dupne, bude mať všetko. Pri predstave, že ju takto vnímajú všetci okolo nej, sa jej urobilo zle. Nebola taká, snažila sa byť silná a neprepadať panike. No aj ona má svoje hranice.

„Pôjdeme. Už sa o tom nerozprávajme. Ako sa ti pozdávajú ľudia, u ktorých si? Margo mi za tú chvíľu prišla ako normálne dievča.“

Čo bolo horšie? Rozprávať sa o matke alebo o rodine, kde bol muž, ktorý ju uniesol?

„Sú super. Teda v byte býva len Margo a jej brat. Ich otec je inde. A je to vlastne ten muž, čo ma tu držal, keď som tu bola s otcom.“ Počula zalapanie po dychu. „Dúfam, že sa s ním nikdy nestretnem.“

Aké však boli jej šance? Mizivé, tým si bola istá.

Kým Margo krájala mäso, Ellie sa venovala čisteniu zemiakov a zeleniny a bola vypočúvaná. Margo chcela vedieť čo najviac vecí o Ligawe. Chcela vedieť hlavne čo je odlišné a neuspokojila sa s odpoveďou, že všetko. Priznala sa aj jej, že tu strávila rok, takže to mala s čím porovnávať.

Kým navarili, Ellie už takmer boleli ústa z rozprávania. Bola však rada, že nemusela rozmýšľať nad vecami, ktoré ju trápili. Margo sa postarala o to, aby myslela len na veci, ktoré jej pripomínali dom. Ani raz nespomenula chorobu, či jej rodičov.

Aj tak mala po tomto rozhovore pocit, že jej domov chýba viac a viac. Nepovedala to nahlas, Margo to myslela určite dobre a nechcela jej kaziť radosť. Informácie o Ligawe ju zaujímali a počúvala ju aj vtedy, keď jej hovorila nejaké historky, alebo opisovala ich dom so záhradou.

Hovorila jej úplne všetko. Práve Margo bola osoba, aká jej posledné dni chýbala v živote. Niekto, s kým by sa mohla porozprávať. Prinútila ju myslieť na iné veci než tie, čo ju trápili. Spolu s ňou sa smiala na príhodách s Eliasom, aké finty používala, keď ju nepočúval.

„To využijem, keď tu bude Matt. Často ho strážim, mám strašne rada malé deti.“

„Ver mi, hračky a hlavne živé zvieratá zaberajú vždy,“ zasmiala sa. „Dúfam, že je Elias v poriadku. Chýba mi a bola by som najradšej, ak by bol na Zibile.“ Tá veta vyznela pre ňu divne. Nikdy by nič také nepovedala, no teraz to tak bolo. Mala by ho pri sebe a nemusel by vyrastať u niekoho cudzieho. Vedela by sa oňho postarať.

„Môžem požiadať Dannyho alebo otca o pomoc. Majú kontakty a prístup k všetkému možnému,“ navrhla a pozrela na ňu.

„Daniel nezistil zatiaľ nič. Už som sa s ním o tom rozprávala. Ale ďakujem.“

„Kedykoľvek, Ellie. Stačí sa spýtať. Danny zvykne robiť zázraky hneď a nemožné na počkanie. No poďme sa najesť, potrebujem ísť dnes ešte s tebou na nákup oblečenia.“ Keď chcela protestovať, len varovne zdvihla prst. „Si tu viac obdarená ako ja a ráno si mala problém si niečo vybrať.“ Ako to hovorila, položila ruky na svoje prsia a potom sa zasmiala.

„Nemám so sebou peniaze...“

„Peniaze v tejto rodine nie sú žiadny problém, už som ti to hovorila.“ Margo mávla rukou a otočila sa od nej.

Po neskorom obede šli zaviesť Jeremyho a jej brata domov, lebo mali na pláne nejaké chalanské veci. Nechcela vedieť, čo to je, len dúfala, že bude brat v poriadku. Aj on potreboval rozptýlenie. A teraz, keď vedela, kde sa nachádza a ak by sa niečo dialo, vedia sa skontaktovať, bola pokojnejšia.

„Máš vodičák?“ opýtala sa Margo zvedavo.

„Prosím?“ Nadvihla obočie. Nevedela, čo to je.

„Vodičský preukaz.“

„Ehm...“

„Aby si mohla jazdiť na aute,“ dodala, keď videla, že Ellie sa nechytá.

„Aha. Nie, to nie,“ zasmiala sa nad svojou hlúposťou a slabou pamäťou. „U nás jazdia vlaky. Tie sú zadarmo a dostaneme sa nimi takmer všade.“

„Ja by som si nevedela predstaviť svoj život bez auta. Po celkom Apolle je síce mestská doprava, prevažne autobusy, no tie využívam len keď brat štrajkuje.“ Vzdychla si a pokrútila hlavou. Ellie považovala riadenie auta za hotový nadpozemský výkon. Obdivovala ju, že sa počas toho dokázala s ňou ešte rozprávať. „Keď má zlú náladu alebo ho niečím nahnevám, vezme mi kľúče. Je to jeho auto.“

„Divný trest.“

„Ten najhorší!“ zasmiala sa.

Zastavili na parkovisku, ktoré bolo určite väčšie, než samotná budova. Už z diaľky videla mnohé pútače s reklamou, rôzne názvy zrejme obchodov. Nikdy nebola na takom mieste a netušila, čo má od toho čakať.

No veľmi rýchlo zistila, že nehádať sa a súhlasiť bol veľmi zlý nápad.

„Nakupovanie nemám príliš v láske, takže dnes to bude asi utrpenie pre obe.“ Ako to hovorila, prehrabávala sa vo veciach zavesených na železnom stojane. Boli tam rôzne tričká a šaty. Takmer každú vec obzerala a ak sa jej pozdávala, prevesila si ju cez ruku. Akoby jej slová mali slúžiť na ospravedlnenie.

Ellie Margo niekoľkokrát zastavila, keď usúdila, že na kopu dáva aj veci, ktoré by určite nikdy na seba nedala. Neboli ešte ani v jednej tretine obchodu, keď mali obe plné ruky.

Margo ju zaviedla ku kabínkam a podala zopár kusov oblečenia. Zatiahla za ňou záves a zostala stáť pred ním. „Keď budeš mať niečo oblečené, ukáž sa mi.“

„Dobre,“ povzdychla, keď videla, čo všetko na ňu čaká. Začala teda od kraja. „Je tu toho veľa. Nemyslím, že tu budem tak dlho, aby som to vynosila všetko.“

„S tým si nerob starosti.“

Obliekla sa a vyzliekla niekoľkokrát. Asi po piatich tričkách ju to prestalo baviť a bolo jej horúco, takže sa na ňu lepilo skoro všetko a nesedelo jej to. Dala si však poradiť od jej spolutrpiteľky, ktorá si (keď jej obliekanie jedného kusu oblečenia trvalo dlho) podupkávala.

Margo len prikyvovala hlavou, alebo zdesene hovorila nie, nie, nie. Niektoré veci boli pekné, všetko sa tak líšilo od toho, čo mali oni. Ellie nosila prevažne oblečenie, ktoré ušila jej matka, keďže si tak privyrábala popri zamestnaní. Tieto veci mali príliš veľké výstrihy a odhaľovali jej pokožku, ktorú by najradšej mala zakrytú. Nohavice jej väčšinou boli vypasované a myslela, že ak by sa v nich zohla, bolo by jej vidieť polovicu zadku.

Keď si však natiahla na seba tmavomodré šaty, ktoré mali véčkový výstrih a od neho až po krk bola čierna čipka, ktorá sa nachádzala aj na spodku ako lem, vydýchla od úžasu. Látka kopírovala jej krivky a od pásu bola voľne spustená. Mala chuť sa v nich zatočiť. Milovala šaty.

Odhrnula záves a Margo takmer spadla sánka až k zemi.

„V šatách vyzeráš úžasne. Myslím, že pôjdem ešte nejaké, čo by ti sedeli, pohľadať. Ach, kiežby som mala prsia ako ty!“

Po tom, čo vyskúšala snáď tretinu obchodu, sa ich úlohy vymenili. Rozdiel bol v tom, že Ellie jej nehovorila, čo si má kúpiť a čo nie. To vedela už len ona sama. Ukazovala sa jej len vo veciach, ktoré sama uznala za vhodné. Niekedy len ofrflala oblečenie bez toho, aby odhrnula záves.

Cítila sa zle, keď videla kopu oblečenia pre seba a vedľa bol len zlomok toho, čo si brala ona. Navrhla, že stačí oveľa menej, no Margo ju umlčala pohľadom.

***

Vchodové dvere sa otvorili a dovnútra vstúpil Daniel s úsmevom na perách. Margo sa len nahla, aby zistila, kto prišiel. Nemala taký výhľad ako Ellie.

„Ou, čo tá dobrá nálada?“

„Mám dobré správy.“ Podišiel k ním a posadil sa vedľa Ellie. Medzitým si zobliekol sako.

„Nepočká to do reklamy?“ opýtala sa ho, očami stále na televízii. Ellie nemala na výber a pridala sa k nej.

„Myslím, že toto je oveľa dôležitejšie.“ Otočil sa k Ellie a pretočil očami. Vyzeral unavene, vlasy mal rozstrapatené a kruhy pod očami. Jemné vrásky okolo očí, ktoré si všimla ešte včera, boli viditeľnejšie.

„O čo ide?“ Margo si založila ruky na hrudi a venovala mu pozornosť. Periférne však stále sledovala aj televíziu.

„Rozmýšľal som, kde by mohli umiestniť malé deti a začal som prechádzať novoprijaté deti v detských domovoch a vo všetkých zariadeniach, ktoré by sa mohli o ne starať. Včera som nenašiel žiadne informácie, pretože tvojho brata, Eliasa, priviezli len dnes v noci. Nachádza sa v detskom domove, dva bloky odtiaľto.“

Celý čas cítila na tele zimomriavky a so zatajeným dychom čakala, čo povie. Keď však hovoril o dobrých správach, čakala jeho objavenie. Nevedela, čo má na to povedať, preto zareagovala tak, že to prekvapilo aj ju.

Doslova sa hodila kolo krku Danielovi a objala ho. Pri tom šepkala slová vďaky. Keby nebolo jeho, ešte stále by nevedela, kde sa nachádza jej rodina a priatelia. Pravdepodobne by sa úplne zrútila a z nevedomosti by zošalela.

Daniela to zaskočilo rovnako ako ju, preto prekvapene vydýchol a položil svoje ruky na jej boky, aby nespadla a aby ho neprevalila. Počula jeho tichý smiech.

„Nemáš za čo. Zrejme ti budem hovoriť dobré správy každý deň, ak na ne budeš reagovať takto,“ smial sa.

Odtiahla sa tak, aby mu videla do tváre. „Ďakujem,“ zopakovala poslednýkrát. Daniel ju so spokojnosťou v tmavohnedých očiach sledoval. V tejto blízkosti jej prišiel celkom pekný.

„Zajtra poobede, po škole, ťa tam môžem vziať.“ Okamžite prikývla na súhlas a odtiahla sa. uvedomila si, že Margo na nich celý čas pozerala s výrazom, že nie sú v poriadku. Že Ellie nie je v poriadku.

„Sestrička, mám dobrú správu aj pre teba. Ozvala sa mi tvoja sestra.“

Musela počuť zle. Ako by sa jej mohla ozvať sestra, keď Margo mala len brata – Daniela?

„Serena?“ opýtala sa neveriacky a oči jej takmer vypadli.

„Áno,“ povedal a prikývol na súhlas. „Príde budúci týždeň do Apolla a keďže si si zmenila telefónne číslo, nemohla sa ti dovolať.“

Ellie prechádzala pohľadom z jedného na druhého a nevedela, čo sa tu deje. Netušila, kto je Serena a prečo to margo tak zaskočilo. A prečo ju nazval jej sestrou?

„Neozvala sa dlho. Fakt tu príde? Z Psaria 3? Čo tu bude robiť?“

„Chce ťa vidieť.“

„Páni. Nevidela som ju tak dlho.“

„Kto to je?“ opýtala sa zvedavo Ellie a svoju otázku smerovala na Margo.

„Moja sestra,“ odvetila s úsmevom. Bola z toho úplne v siedmom nebi.

„Máte ešte jednu sestru? To je super.“

„Nie, Margo má sestru.“ Keď sa pozrela na Daniela s nadvihnutým obočím, len zvesil ramená a povzdychol si. „Ja a Margo nie sme súrodenci, nie biologickí. Rodičia ju adoptovali, keď mala len pár mesiacov.“

„Daniel...“ začala protestovať. Zrejme nechcela, aby to ona počula.

„Margo, to je úplne normálna vec. Ja ťa beriem ako svoju sestru. Matka chcela ešte jedno dieťa, no nemohla otehotnieť. Preto sa rozhodli pre adopciu. A odvtedy mi táto malá potvora, ktorú milujem, otravuje život.“

„Serena je moja staršia sestra, matka sa nás vzdala, keď som mala niekoľko dní. Nezvládala to. Proste od nás odišla.“

Bolo to pre ňu niečo nové. U nich sa matky svojich detí nevzdávali, iba ak by umreli, no vždy sa o deti mal kto postarať. Bolo jej ľúto Margo, nevedela si predstaviť, aké to muselo byť vyrastať s vedomím, že ju vlastná matka nechcela. Na druhú stranu, dostala sa do rodiny, kde ju určite zahrnuli láskou. Daniel ju mal rád a záležalo mu na nej. Určite sa nemala za čo hanbiť.

„So sestrou sme boli v kontakte, no ju si adoptovali ľudia, čo odišli do Psaria 3. Keď sme už boli staršie, často sme si volávali. No postupne na mňa nemala čas. Preto som prekvapená, že tu teraz príde. Neviem sa dočkať, musíš mi okamžite dať jej číslo, Danny. Šlo ma poraziť, keď som prišla o telefón.“

Prekvapila ju ľahkosť, s akou o tom dokázala hovoriť. Ona o ňu však neprišla, ani jej matka neumrela. Ellie vedela, že tá jej zomrie a postupne sa už s tým zmierovala. Dokonca pre ňu prestal existovať aj Jessie. Nedokázala pochopiť, ako mohla láska tak rýchlo pominúť. Bola z toho proste sklamaná. Keby vedela, aký človek je, ukončila by to skôr. Ešte teraz ju bolela ruka z facky, ktorú mu dala.

Daniel vybral zo saka telefón a podal jej ho. „Len si odpíš číslo a vráť.“

Okamžite po ňom skočila a aj zabudla, že mala rozpozeraný seriál. V momente bola preč.

„Ako to šlo v škole?“ opýtal sa a pozrel na ňu.

„Dosť zle. Naozaj netuším, na čo to je dobré.“

„Nebudete týraní ako my, tomu ver. Ja som študoval viac ako polovicu môjho života. Takže sa skutočne nemáš čoho báť.“ Pri predstave, že by mala toľko rokov chodiť do školy, ju takmer kleplo. Netušila, koľko rokov mal, no určite musel stráviť študovaním minimálne desať rokov. Odhadovala, že mohol mať okolo tridsiatky, viac nie.

Keď si spomenula, že sa v škole bude určite náhodou stretávať s Jessem, žalúdok jej urobil salto. Pošúchala si ruku, ktorá bola trochu opuchnutejšia ako druhá.

„Čo sa ti stalo?“

„Vrazila svojmu... už bývalému priateľovi,“ objasnila Margo, ktorá sa tam zjavila, aby vrátila mobil. Ellie potom nemala inú možnosť, než povedať, čo sa tam stalo.

„Vlastne zabudol som ešte na jednu vec.“ Povedal to asi sekundu predtým, ako sa opäť otvorili vchodové dvere. Margo aj Daniel boli doma, takže to mohlo znamenať len jedinú vec.

Cítila, ako sa jej v hrdle vytvorila hrča a mala problém dýchať. Pohľad z Daniela presunula na muža, ktorý vošiel bez zaklopania.

Celý svet sa s ňou zatočil a ona mala pred sebou opäť spomienku, ako ju uniesol.

„Tak sa teda opäť stretávame,“ povedal s úsmevom, keď ju zbadal. Dúfala, že táto chvíľa nenastane. Bolo to márne, mohla si byť viac než sto percent istá, že sa tomu nevyhne. Teraz bol ten moment, kedy sa chcela buď prepadnúť pod zem, alebo splynúť s pohovkou, na ktorej sedela.

„Ahoj, oci.“

Muž sa posadil na miesto, kde predtým sedela Margo. Predtým jej ale podal ruku, aby sa predstavil.

„Som Declan Hertford, ale my sa už predsa poznáme, však, Eleonor?“ opýtal sa jej hlasom, z ktorého jej naskakovala husia koža. Daniel nepovedal ani slovo. „Keby si tu chcela ostať, mohla si byť súčasťou pokojne aj tejto rodiny už dávnejšie.“

„Prečo ste chceli, aby som tu ostala?“ opýtala sa. Bola to vec, na ktorú bola tak neskutočne zvedavá. Často nad tým uvažovala. Nemohla však prísť na normálne vysvetlenie.

„Učila si sa rýchlo a na Ligawe by ťa bola jednoducho škoda. Prečo si neuľahčiť život?“

„O živote na našom kontinente potom zrejme neviete nič. Prečo si všetci myslia, že sa tam máme zle? Že žijeme ako pred opicami?“ opýtala sa ho podráždene. Založila si ruky na hrudi, akoby sa tak chcela pred ním chrániť. Cítila sa v jeho prítomnosti proste zle.

„Viem o tom viac ako si myslíš a to by som nikdy nepovedal. Len to tam funguje inak. Zatiaľ čo Zibil napreduje, Ligawe stagnuje. Si mladá a ľahko sa tu začleníš. Keby si tu pred tými pár rokmi zostala, aj tvoja rodina, nemuseli by ste teraz čeliť chorobe. Viem, čo sa stalo tvojmu otcovi a je mi to ľúto.“

Zhlboka sa nadýchla. Nepoznala toho človeka, vedela len, čo urobil. Teraz mala určite možnosť získať odpovede na otázky, ktoré ju trápili. Nevedela však, čo od neho čakať. Môže jej klamať, môže jej povedať pravdu, môže jej kopec informácii jednoducho zamlčať.

„Ak by si tu tentokrát chcela naozaj zostať, viem ti pomôcť. Na Zibile sa určite budeš mať lepšie. Dozvedel som sa, že aj tvoja matka je medzi nakazenými a máš tu všetkých súrodencov.“ Pohľadom prebehol na Daniela a späť na ňu. Zradca! „Nemusíte sa vrátiť späť, ak nebudete mať ku komu. Nečakaj však, že ti pomôžeme, ak pôjdeš domov na Ligawe. Tretiu šancu už nedostaneš.“ Otočil sa od nej. Toto bola ponuka, na ktorú nemohla odpovedať hneď, pretože v tom nebola len ona. Chcela ísť domov, no mal pravdu – možno už nebude mať ku komu. Aj tá pomoc mohla znamenať len jediné – aby tu silou mocou ostala, keď mu to prvýkrát nevyšlo.

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování