OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ďaleko od domova 28.

02.09.2018 (15:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 797×

Riskovala, že sa Eddie s ňou najbližšie dni nebude baviť a ako komunikačný kanál bude slúžiť Andrew. No bola odhodlaná podstúpiť toto riziko, len aby za prvé nemusela byť s nimi zatvorená v byte a po druhé – aby zistila, čo sa deje.

Samozrejme, bola neskutočne rada, že trávi s bratom toľko času, avšak nevedela mu vysvetliť, prečo sa tam potrebuje vrátiť.

Keď vkročila do budovy, začala si viac všímať ľudí naokolo. Nikdy predtým ju tak nezaujímala ochranka. Teraz zaregistrovala, že ako náhle ich zaregistrovali, jeden z nich si priložil ruku k ústam a niečo šepol. Potom sa pozrel na ostatných a kývol hlavou. Nič viac sa nedialo.

Priložila zápästie na čítacie zariadenie a prešla k Danielovi. Jeden člen ochranky sa postavil k výťahu a zadal tam číslo poschodia, na ktorom Daniel robil. Hneď jej docvaklo, že pôjde hore spolu s nimi a očividne ho tu čakali.

Aký vážny musí byť ten prípad, ak tu Daniel potrebuje svojho vlastného sbskára? Čím viac čas prešlo, len sa utvrdzovala v tom, že jej o tom všetkom len klamal. Bola by však rada, ak by ona z toho robila zbytočne len z komára somára.

Daniel ju chytil za ruku a držal ju až pokým sa nedostali do jeho kancelárie. pán v čiernom ich stále nasledoval, zastal až pri vstupných dverách.

„Dan? Prosím ťa, povedz mi, o čo tu ide? Nie je normálne, aby...“ nedokončila vetu, len sa pozrela smerom k dverám. „Pred pár dňami to tu nebolo. Pokiaľ viem, je to stále ten istý prípad, s ktorým som ti pomáhala robiť papierovačky. Myslím, že mám plné právo vedieť, čomu sa venuješ.“

Založila si ruky na hrudi a vystrčila bradu. Nemienila sa len tak ľahko vzdať.

„Už som ti na to predsa odpovedal doma, zlato,“ odpovedal pokojne. Posadil sa na stoličku a z tašky si vybral laptop. Vedľa položil zopár papierov, ktoré zbežne prešiel.

„Nie, na túto otázku si mi odpovedať nestihol.“ Ani sa nepohla, len ho sledovala. Vyhýbal sa nielen jej otázkam, ale aj očnému kontaktu s ňou. Prestalo ju baviť hrať sa toto divadielko a predstierať, že je všetko v poriadku.

Prešla k stolu, takže bola priamo oproti nemu. Dlaňami sa oprela o stôl a sklonila sa, takže ich oči boli približne v rovnakej výške. Zahanbene sklonil hlavu a tváril sa, že niečo ťuká do klávesnice. Jej gesto ho prekvapilo.

„Prečo sa mi nemôžeš pozrieť do očí?“

„Prosím?“ vzhliadol k nej a nadvihol obočie. „Prepáč, mám toho veľa.“

„Daniel, pracuješ s mojim otcom?“ spýtala sa ho znova, no tentoraz svoj hlas stíšila. Bola tvrdohlavá a šla si za svojim hlava nehlava. To vedela a neraz sa jej to vypomstila.

Spustil ramená a oprel sa o stoličku, aby medzi nimi vytvoril priestor. Ten potrebovala aj ona, aby mu neublížila. Jej slová sa potvrdili, nemusel hovoriť nič viac. Jeho skleslý pohľad vystihoval všetky jeho pocity. Nakoniec prikývol na súhlas.

„Prepáč, Ellie. Porozprávame sa o tom doma, dobre? Tu nie je dobré miesto na takú konverzáciu.“

Cítila, ako sa jej zrazu ťažšie dýchalo a tlak rapídne stúpol. Mala pocit, že pred sebou o chvíľu bude vidieť totálnu tmu. Nevedela, čo robiť. Chcela okamžite vedieť všetko, každý jeden detail, každú vec, s ktorou mu pomohol. Zároveň si však začala uvedomovať, že pomocou len prispievala k hocičomu, čomu sa už len jej rodič stihol venovať.

„Ako si mohol...“ povzdychla, vzala si svoju kabelku a zamierila k dverám.

„Kam ideš, Ellie?“

Otočila sa a pozrela naňho so zdvihnutým obočím, akoby mu to nemalo byť jasné. Nemala ani najmenšiu náladu sa tu s ním o tom rozprávať. Daniel bol posledný človek, ktorý ju nezradil a stál pri nej nech sa dialo čokoľvek.

Vedela, že oňho nadobro prišla.

Bol klamár, no skôr len zatajoval podstatné informácie... no toto bolo už príliš. Ako mohol po tom všetkom spolupracovať s ním poza jej chrbát, to absolútne netušila. Dúfala len, že nechcel, aby sa s ním začala stretávať a tváriť sa, že je všetko v poriadku. Ten človek jej dal polovicu všetkých génov, krásne detstvo a

Cítila, ako ju pália slzy v očiach. Chcela ísť odtiaľto čo najskôr preč. Potrebovala čas, aby prišla na to, čo bude robiť ďalej. Jedno však bolo jasné – Daniel v jej očiach padol hlboko na dno. Mohol spraviť aj milión dobrých skutkov, no stačil len jeden na to, aby sa jej pohľad naňho kompletne zmenil.

Prešla dverami a pohľadom prezrela po ochranke. Už jej dávala zmysel.

Celú cestu von zadržiavala slzy, hoci mala nimi zaliate celé oči a pery sa jej chveli. Obrovský pocit zrady ju ťažil na hrudi, až mala problém dýchať. Cez hlavný vchod doslova vybehla. Mala chuť pokračovať a nikdy sa nezastaviť. Zo Zibilu by jej už nič nechýbalo.

Pozapínala si kabát a prehodila šál okolo hrdla. Rukami si prešla okolo očí, aby sa uistila, že sa jej nerozmazal makeup a nevyzerala ako panda. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla a vydýchla. Počkala, kým sa upokojila.

Stále si hovorila, že musí byť silná a prečká všetko. Lenže koľko toho človek znesie? Nebola stroj, ktorý nič necíti. Hoci... začínala si myslieť, že sa k tomu pomaly ale isto dostáva. Možno by to bolo lepšie, len prežívať a nestarať sa o svoje city. Nič by jej už neublížilo.

„Ellie, čo tu robíš?“ započula pred sebou známy hlas. Nadvihla hlavu a zbadala pred sebou asi posledného človeka, ktorému verila.

„Idem domov,“ okamžite odvetila prvú vec, ktorú bola schopná vymyslieť.

„Nejako skoro. Danny mi hovoril, že od dnes opäť začínaš pracovať.“

Mykla plecom. „Veci sa zmenili.“

„Nie, potrebujem, aby si tu bola. Prosím, poď so mnou späť,“ požiadal ju. Nechápavo sa naňho pozrela. Odmietala sa tam vrátiť. Teraz, zajtra.... nikdy.

„Ani náhodou.“

„Ver mi, budeš tu chcieť byť. Musím ti niečo ukázať, no musíme sa poponáhľať.“

„Alex, mňa už nemá čo prekvapiť. Myslím, že dnešok tromfol všetky ostatné zlé dni.“

Nesúhlasne pokrútil hlavou. „Prišiel som na to, na čom Daniel pracuje. Neviem, či priamo, no musíme si pohnúť, aby sme tomu zabránili, pretože to nie je nič príjemné. No mám aj super správu, no chcel by som ti o tom povedať viac v kancelárii, kde to je bezpečnejšie.“

„Dnes sa mi konečne priznal, že pracuje s mojim otcom.“

Chcel niečo povedať, no len zatvoril ústa a pozrel sa na budovu. Akoby potreboval chvíľu na premyslenie. „To som teda netušil, no už mi to všetko dáva zmysel. Dobre, Ellie, mám plán, ako to všetko ešte zachrániť.“

„Neviem, či je tu ešte čo k zachraňovaniu.“

Nakoniec šla s ním, už naozaj nemala čo stratiť. Ak by nejako Alexovi pomohla, bola by to len vďaka za všetko, čo pre ňu urobil. Koniec koncov, aspoň sa dozvie, na čom tí dvaja pracujú. Už jej bolo všetko jedno. Najradšej by šla domov.

„Na čo si prišiel?“ spýtala sa ho takmer okamžite po tom, čo si sadla na pohovku v jeho kancelárii. Mohla sa pred chvíľou zaprisahať, že jej to je jedno, no v skutočnosti nebolo.

Ako odpoveď jej poslúžilo len tiché zasmiatie. „Aká si nedočkavá.“

Mykla plecom. To teda bola a pokojne by to priznala aj nahlas. Zaujímal ju jeho plán, no samozrejme aj to, na čom robil Daniel. Alex bol až príliš nadšený tým, aby to bola len obyčajná informácia. Ani sa neposadil, pretože by neobsedel na mieste. Prešľapoval z jednej strany na druhú a občas niečo ťukol do svojho laptopu.

Nakoniec ho otočil obrazovkou k nej.

Nechápavo hľadela na mapu sveta, kde Ligawe a Zibil spájala jedna červená čiara. Smerovala niekde z južnej časti priamo k miestu, kde bývala.

„Čo to je?“ opýtala sa. Mala hneď niekoľko teórií, prečo jej to ukazuje. Nechcela myslieť ani na jednu, lebo by jej to zbytočne dávalo ako-takú nádej. A to si nemohla dovoliť.

„Je to plán letu.“

„Aha.“

Sklonil sa na jej úroveň a plný nadšenia hovoril ďalej: „Zisťoval som, robil prieskum a pýtal sa všetkých možných ľudí, ako to vyzerá u vás doma. Malo by už byť po pandémií, keďže mala veľmi rýchly priebeh. Všetci zo Zibilu majú v sebe aj protilátku.“ Ukázal na ruku a miesto, kde bol vpichnutý čip. „Známy mojej snúbenice robí pilota v Psariu 2, pochádza z Ligawe a veľmi rád by sa tam vrátil, aby pomohol ľuďom. Dostali sme nápad, že by sme vám mohli pomôcť dostať sa domov.“

Oči sa jej zaliali slzami. Musela snívať, inak si to vysvetliť nevedela. Práve vtedy, keď po tom túžila najviac, sa jej prianie splnilo. Prišlo jej však príliš nereálne na to, aby to mohla byť skutočnosť.

„To je... úžasné,“ vzlykla nakoniec. „Ako sa ti to podarilo? Ako ti to napadlo?“ Nemohla uveriť, že by si niekto sledoval aj iné záujmy ako svoje.

„Všetko ohľadom Ligawe stíchlo, nikde sa už o ňom nehovorilo. Prišlo mi to zvláštne, tak som sa o to začal zaujímať viac. Najprv mi prišlo nemožné sa dozvedieť niečo viac, no potom som dostal túto prácu a s ňou sa mi otvorili možnosti na získanie informácií. Bolo veľmi riskantné chodiť a vypytovať sa, no zisťovať tieto veci cez moju prácu je ešte nebezpečnejšie. Avšak, podarilo sa mi to a to je hlavné.“ Usmial sa na ňu. hovoril potichu, akoby ich niekto mohol každú chvíľu počuť.

Chcela vedieť všetko, čo on. Potrebovala to. Jeho slová boli ako záchrana v poslednej sekunde. Už si myslela, že v tejto časti skončí navždy, a toho sa bála.

„Je možné sa tam vrátiť...“ šepla. Nebol to otázka, len prekvapený výdych, no Alex jej aj tak prikývol na súhlas.

„Nemôžem sa dostať k príčine nákazy, no jediné, čo som zistil je to, že Ligawe je už obývateľný a nikto o tom nikde nehovorí. Ver mi, Ellie, že sa postarám o to, aby sa to všetci dozvedeli. Je to voči vám nefér. Máte právo na to, aby ste sa tam vrátili, ak chcete.“

„Je to skvelé, Alexander. Nečakala som, že to bude vôbec niekedy možné. Bude úžasné vrátiť sa domov, ale...“ odmlčala sa, pretože si spomenula, že ak sa im to vôbec nepodarí, budú tam sami. Bez rodičov, bez nikto, kto by im podal pomocnú ruku. Musela myslieť aj na svojich súrodencov. Tu, na Zibile, by o nich bolo postarané, stačilo by iba ostať v rodine Hertfordových.

„Ale čo?“ Alexander sa na ňu spýtavo pozrel.

„Budeme tam úplne sami. Otec je pre všetkých mŕtvy, matka tiež. Musím myslieť aj na Eliasa a jeho budúcnosť.“ Na tomto kontinente by sa mal oveľa lepšie, toho si bola vedomá. Pravdepodobne aj ona, no to by musela Danielovi odpustiť asi najväčšiu chybu jeho života. Na to by potrebovala veľmi veľa času. Ak vôbec.

„Som si istý, že by ste to zvládli. No poviem ti niečo, Ellie. Ani jeden z tvojich rodičov nie je mŕtvy. Podarilo sa mi hacknúť dokumenty zo zdravotnej starostlivosti z Ligawe. Tvoja matka mala len chrípku, ktorú sa podarilo vyliečiť. Nebola nakazená. Zdravie všetkých obyvateľov je neustále monitorované a ona sa má veľmi dobre.“

Od prekvapenia ani nedýchala, dokonca aj zabudla, že má otvorené ústa.

Postavila sa, podišla k Alexovi a objala ho. Jednoducho musela. Bol posol dobrých správ. Vedela, že Daniel by jej to nepovedal nikdy, pretože chcel, aby tu zostala. Určite by ju radšej nechal v nevedomosti, ako sa jej priznať, že sa má ku kou vrátiť. Teraz už bola rozhodnutá definitívne.

„Ďakujem, ďakujem, ďakujem!“ šepkala, zatiaľ čo ho určite musela aspoň na chvíľu pridusiť. Objatie jej opätoval a povzbudivo ju pohladil po chrbte.

„Ani si nevieš predstaviť, aký som rád, že som ti to konečne mohol povedať. Vedel som to pár hodín, mal som chuť ti okamžite aspoň zavolať. Musel som však vymyslieť aj plán, ako vás tam dostať. Nechcel som ti dávať falošné nádeje. Mrzelo by ma, ak by z toho nakoniec nič nebolo. Samozrejme, aj toto má ešte mnoho častí, na ktorých to môže padnúť. Mali by sme tento plán zrealizovať čo najskôr.“

Prikýva na súhlas. Nepotrebovala žiadny čas na to, aby sa mohla rozlúčiť s týmto miestom. Ak by jej povedal, že odchádzajú hneď teraz, pravdepodobne by neváhala ani sekundu a už by bola nastúpená pri dverách. Dala by všetko na svete, aby mohla objať svoju mamu.

„Zavolaj Eddiemu, aby šiel teraz po Eliasa do detského domova, ja som už prikázal Christine, aby šla nakúpiť potraviny a veci na cestu. Máme sa stretnúť o dve hodiny u nás doma. Musíme zohnať čo najviac ľudí z Ligawe, ktorým sa dá veriť a ktorí sa chcú dostať späť domov.“

Od nadšenia sa jej zrýchlil tep a dychčala akoby práve vybehla po schodoch pár poschodí. Takmer sa rozbehla k svojej kabelke, ktorú mala položenú na jeho stole na opačnej strane. V duchu sa modlila, aby jej brat alebo Andrew zdvihli telefón. Tešila sa, ako im povie tú novinu.

Pred očami mala ich dom, zvieratá, matku. Vedela si úplne predstaviť, ako sa opäť bude o to všetko starať a nebude ju trápiť nič iné, než to, aby boli všetci nakŕmení.

Chcela pokojný život, kde sa jej doňho nebude nik starať a diktovať, čo má robiť.

Konečne našla mobil a vybrala ho z kabelky.

V tom jej ruku prekryla tá Alexova.

„Ellie, zadrž,“ šepol prekvapene. Nechápavo sa naňho pozrela. Hľadel na obrazovku s veľmi znepokojivým pohľadom. „Pamätáš, ako som ti hovoril, že viem, na čom pracuje Daniel? Myslím, že si práve podpísal hotový rozsudok smrti.“

Nevedela, čo to malo znamenať, no následné rozozvučanie poplašného alarmu neveštilo nič dobré. 

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďaleko od domova 28.: