Ďaleko od domova 2. • OurStories.cz ~ naše povídky

Testy a naliehanie Jesseho na odchod.

27.11.2016 (13:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 721×

2. kapitola

Pri tom, ako prepichla ihla jej pokožku, sa strhla. Keby ju Jesse nedržal za ramená, asi by aj podskočila a utiekla odtiaľto čo najďalej. Zatajila dych a ovládla nutkanie vytrhnúť si ten prekliaty kúsok železa z predlaktia druhou rukou.

„Je to len obyčajné branie krvi,“ upokojoval ju svojim jemným hlasom. Nemyslela, že je to správne. Prečo by chceli testovať všetkých? Poobzerala sa okolo seba.

Bolo tu príliš veľa ľudí. Stáli v zástupoch a nervózne prešľapovali z jednej strany na druhú. Všetko to boli prevažne mladí ľudia, no našlo sa tu aj zopár dospelých. Mali pokračovať ešte aj zajtra, kedy budú testovať krvi všetkých starších občanov.

Zdravotná sestra, ktorá jej momentálne spôsobovala menšie utrpenie, mala na sebe biely plášť a cez tvár rúšku, na nose okuliare a pôsobila tak, že by aj malé dieťa poznalo, odkiaľ pochádza.

Jesse zvládol odber krvi bez jej podpory. Na jeho tvári sa neobjavil ani náznak toho, že mu to vadí. Ellie brali krv niekoľkokrát, kým šla na Zibil s otcom. Vždy jej to bolo príliš nepríjemné.

Nerada sa vracala v spomienkach na ten čas, čo strávila na druhom kontinente. Bol to pre ňu úplne iný svet, kde ich ľudia brali inak. Ako niekoho menejcenného. Dokonca aj jej otca, ktorý tam bol za senátormi krajov Zibilu. Stretávali sa raz za päť rokov. Zibil chcel vždy pomôcť Ligawe, naučiť ich všetko, čo vedia aj oni.

Inými slovami, chceli ich pretvoriť na ich vlastný obraz.

Ellie nemala dosť rokov na to, aby všetko pochopila. Brala to ako výlet. No teraz, s odstupom času, sa na to pozerala inak. Nepamätala si už všetko, no vysokého a chudého muža v obleku so svetlými vlasmi, výraznými lícnymi kosťami a špicatou bradou sa jej v mysli vybavuje často. Neustále sa hádal s jej otcom a snažil sa ho presvedčiť, že bude lepšie, keď Ligawe prijme ich technológiu. Stále hovoril o tom, že by sme si polepšili, čo sa týka finančnej situácie.

Na svojom živote a tomto kontinente by nikdy nemenila nič. Všetko, čo tam mali, jej prišlo zbytočné. Ku šťastiu jej do minulého mesiaca nechýbalo nič. S príchodom epidémie sa zmenilo absolútne všetko.

„... a mohli by sme začať znova... El, ty ma nevnímaš!“ zvýšil svoj hlas. Registrovala len časť vety. Neuvedomovala si, že jej niečo hovorí. Bola stratená vo svojich myšlienkach.

„Prosím?“

Povzdychol si a ochotne jej zopakoval všetko. „Keby brali na svoj kontinent ľudí, mohli by sme odísť. Ty, ja a tvoji bratia. Moja rodina by sa o vás postarala, a ty to vieš. Môžeme začať odznova. Moji rodičia sú zdraví, dokázali by si k sebe vziať aj vás.“

Nevedela, či sa má otočil a zoznámiť jeho tvár s jej päsťou za to, že to dokázal vysloviť. Nedokázala by opustiť túto krajinu a on to vedel. No tušila, čo viac tými slovami naznačil.

„Ani o tom neuvažuj.“ Pustila mu ruku a chvíľu jej trvalo, kým si vyslobodila prsty z jeho. Nechápavo na ňu pozeral, zrejme si neuvedomoval, čo práve vypustil z úst.

„Prečo?“

Jej oči pomaly zaplavili slzy a musela sa od neho na pár centimetrov vzdialiť. Musel vedieť, že matka pre ňu znamená viac než ktokoľvek na svete. Dokonca viac ako on. Bola nakazená, to vedela povedať takmer s istotou. Jesse už počítal s tým, že umrie. Nechápala, ako to mohol povedať. Ako ju mohol vynechať z ich spoločného života.

Nesúhlasne pokrútila hlavou a chcela od neho odísť. Začala sa chvieť. Ten návrh znel ako zrada. Neznášala, keď ju niekto nútil do niečoho... on jej dal len návrh. Nemohla mu naň kývnuť nikdy. Ani keby jej matka... nedokázala tú myšlienku ani dokončiť.

Jej matka prežije. Vyliečia ju.

„Ako môžeš,“ vzlykla. Začala kráčať od neho preč, no on ju schytil za predlaktie a zadržal.

„Ako môžem čo? Rozmýšľať o budúcnosti?“

„Vieš, že nechcem Ligawe opustiť. Neznášam Zibil.“ Jej päsť narazila do jeho hrude a on prekvapene vydýchol. Pritisol si ju bližšie k sebe a omotal ruky okolo jej tela. Takmer sa ani nemohla hýbať. Chcela od neho odísť. Slzy jej začali stekať po lícach.

„Vyzerá to tak, že budeme musieť odísť. Ak sa im nepodarí vynájsť liek, umrieme tu všetci.“

„Naozaj si myslíš, že by som opustila matku?“ opýtala sa ho a v jej hlase bolo počuť obrovské sklamanie.

„Viem, že ti na nej záleží.“

„Nemôžem odísť. Bolo by to sebecké a zbabelé. Eddie by nešiel. Nikde by som nešla bez neho a bez Eliasa.“

„Ak tu zostaneš, umrieš.“ Zarazilo ju to, ako o nej hovoril. Akoby tu mala zostať sama. Niekde v kútiku duše dúfala, že by tu zostal s ňou. No o tom mohla snívať. Mala dojem, že utečie pri prvej príležitosti. V jej vnútri nastal akýsi zlom, ktorý nevedela definovať ani ona sama. Zrazu sa jej jeho prítomnosť hnusila.

Neverila vlastným ušiam.

No radšej by nechala, nech odíde on, ako by tu mala nechať rodinu.

„Pusti ma,“ sykla.

„Nie. Ellie, no tak. Porozmýšľaj o tom. Chcem, aby si šla so mnou.“

„Nie a teraz ma pusti,“ naliehala ďalej. Bola vytočená do neprítomnosti a ani si neuvedomovala, no chvela sa. snažila sa potlačiť plač.

Mala v Jesseho väčšiu dôveru. Myslela, že týmto prejdú spolu. Prežijú a budú jedna veľká, šťastná rodina. Žiadny tlak na to, aby odišli.

„Ak vyjde všetko podľa plánu, o pár dní pôjdeme do Zibilu. Otcovi schválili žiadosť a zajtra pôjde na odber krvi. Odídeme všetci,“ hovoril tichšie. Naklonil hlavu a vzdychol. „Nechcem ťa tu nechať. Milujem ťa. Chcem, aby si šla so mnou.“

Pichlo ju pri srdci. Jej vnútro sa zrazu roztrieštilo na niekoľko kúskov, ktoré už nič nespojí dokopy. Nikdy.

„Okamžite ma pusti,“ povedala potichu, takmer šeptom. Bola kúsok od toho, aby sa úplne zosypala. Celý svet sa jej rúcal ako domček z karát. Nebolo v ňom takmer nič, čo by ju robilo šťastnou.

„Porozmýšľaj o tom.“ Zovretie okolo jej tela povolilo. Zhlboka sa nadýchla a odstúpila od neho. Premerala si ho pohľadom. Mal zvraštené čelo, oči plné ľútosti a pery stisnuté do jednej linky.

„Nie je o čom,“ odsekla.

Jediné, na čom jej záležalo, bolo vrátiť sa domov. Sústredila sa len na to, aby mala nohy v pohybe, aby nezastavovala. Celú cestu mala nutkanie otočiť sa, aby sa uistila, že ide Jesse za ňou. Nešiel. Nikdy si o ňom nemyslela, že by odišiel. Bol to len jeho hlúpy sen z čias, keď bol dieťa. Verila, že z neho vyrastie. Bola malá šanca na to, aby do Zibilu odišla celá rodina.

Ak by ju naozaj miloval, úprimne a oddane, ako jej to vždy hovoril, toto by neurobil. Keby len to. Ani by na to nepomyslel.

Zadržovala plač, no slzy sa jej rinuli z očí takmer ako vodopád. Chcela si sadnúť na zem, niekde do kúta, kde by ju nik nevidel, pritiahnuť si nohy k telu, objať kolená a úplne sa zosypať. Dostať zo seba ten hnev, zlosť, sklamanie a smútok. Nevedela, ako dlho v sebe všetko udrží

Potlačovala pocity tak, až sa bála, že sa jej to jedného dňa vypomstí. Tušila, že tá chvíľa sa nezadržateľne blíži.

Nechcela v tomto stave čeliť matke a znepokojovať ju. Eliasa mal na starosti Eddie, ktorý si musel kvôli tomu vziať voľno v práci. Kým bol ich otec nažive, robil okolo domu. Teraz pomáhal na stavbách, aby ako-tak zarobil na živobytie. Na krvných testoch bol ešte ráno, aby sa mohli potom vymeniť.

Keď ich kraj nezužovala choroba 10S, dávali Eliasa k ich tete. Amy, sesternica, mala rada deti a Elias ju zbožňoval. V túto dobu sa už ľudia tak nestretávajú. Každý sa bojí o svoje zdravie. Pokiaľ mal človek v rodine niekoho, kto bol nakazený, bola mizivá šanca, že by ste našli niekoho ochotného čo i len na pokec, nie to na láskavosť vo forme postráženia malého dieťaťa.

Všetci predsa vedeli, že mladí a batoľatá sú imúnni voči chorobe.

Zotrela si slzy z tváre a párkrát sa zhlboka nadýchla, kým položila ruku na kovovú kľučku na bráne. Pomaly otvorila a vošla dovnútra. Ešte stále bola otrasená z toho, čo jej povedal Jesse. Snažila sa presvedčiť samú seba, že si to rozmyslí.

Možno to ani nebola pravda.

„Konečne,“ povzdychol si jej brat. Sedel za stolom a pozeral na ich mladšieho súrodenca.

„Bolo tam veľa ľudí.“

„A kde je Jesse?“ opýtal sa zrazu a spýtavo na ňu hľadel. Vedel, že spolu trávia takmer každú voľnú chvíľu, a práve tento deň mal byť jedným z nich.

Mykla plecom. „Neviem.“ Keby aj vedela, asi by mu klamala. No teraz ju nezaujímalo, kam šiel a čo robil. O pár dní ho už neuvidí. Bola z toho zmätená.

Zamračil sa na ňu a premeral si ju od hlavy po päty. Odvrátila sa od neho, aby skontrolovala Eliasa.

„Stalo sa niečo?“

Zaťala päste a nesúhlasne pokrútila hlavou. Eddiemu by sa mohla zdôveriť. Bol s Jessem dobrý kamarát a mohol by ho prehovoriť. Potriasla hlavou, aby zahnala tie myšlienky. Bolo by to od nej tiež zbabelé, akoby poslala brata, nech rieši ich veci.

Ak by naozaj odišiel, už by ju nikdy nikto neprehováral o odchode na Zibil. Nervy mala len jedny a už aj tak dosť jej ich pílil práve jej priateľ. Nemusela by mu opakovať svoje dôvody, pre ktoré domov neopustí.

Nemienila sa meniť pre niekoho, s kým strávila rok života a zanechať tu tých, ktorých poznala devätnásť.

Elias si ju všimol a radostne k nej pribehol. V ruke mal kúsok konára, ktorý bol špinavý od blata.

„Čo si to porobil?“ opýtala sa ho a vedome ignorovala Eddieho a jeho zvedavý pohľad. Vzala ho na ruky a vtisla mu bozk na líce. Zachichotal sa a naklonil hlavu.

„Ublížil ti?“

„Nie,“ odvetila automaticky. Zaregistrovala, že sa postavil a založil ruky na hrudi.

„Tak čo sa stalo?“

Vyčarovala na perách najkrajší úsmev, aký zvládla a zatvárila sa nadšene. „Všetko je v poriadku. Som len unavená,“ zaklamala.

„Ak sa ti niečo stalo, môžeš mi to povedať. Som tu pre teba,“ povedal, akoby dúfal, že teraz sa mu zdôverí.

„Ďakujem.“

Eddie odbehol do obchodu na konci ulice, zatiaľ čo ona sa motala v kuchyni a okolo matky. Plánovala spraviť lievance. Kým čakala na brata, bola pri matke.

Teplota sa jej zvýšila a takmer stále spala. Bola vyčerpaná. Lekárka, ktorá sa tu zastavila hneď po jej príchode povedala, že ak sa do dvoch dní stav nezlepší, budú ju musieť previesť do nemocnice, aby urobili všetko pre jej záchranu. Potvrdila, že sa jedná o 10S a tým im zobrala nádej, ktorú v sebe živili.

Mala čo robiť, aby zostala pokojná. Keby ju nikto nevidel, určite by sa niekde posadila a z jej očí by šli vodopády sĺz. Mala pre čo žiť a bojovať ďalej.

V tichosti sa najedli a Ellie uložila Eliasa do kočíka von. Jej starší brat bol utrápený a videla na ňom, že stále nad niečím uvažuje. V priebehu niekoľkých dní pravdepodobne stratia aj druhého z rodičov. Čo môže byť pre mladých ľudí horšie?

Vybrala sa do záhrady, aby porobila okolo zeleniny, ktorú nasiala spolu s matkou. Nemala rada babranie v zemine, no teraz si potrebovala utriediť myšlienky, chvíľu myslieť na niečo iné a vyčistiť myseľ. Navyše, ich záhrada potrebovala prekopať a povytrhávať burinu. Eliasa mala pri sebe v kočíku. Po obede spokojne spal a v duchu ďakovala Eddieho, že ho doobeda unavil.

Najskôr vzala do ruky malú motyku, ktorou okopala mrkvu a uvoľnila pôdu, aby z nej burinu ľahšie vybrala. Nebola ani na konci riadka, keď počula, ako sa otvorila a vzápätí zavrela brána. Prekvapene sa postavila a pozrela tým smerom.

Blondín, ktorý sa k nej blížil, jej na nálade nepridal. Nevedela, či sa má tváriť, že si ho nevšimla, alebo sa začať vyhrážať tým, že mu tú motyku hodí o hlavu, ak jej nedá pokoj. Nemala chuť na rozhovor s ním. Skončil u nej hneď po tom, ako sa jej zdôveril s odchodom.

„Eleanor,“ oslovil ju. Celé vnútro sa jej chvelo. Vždy ho vítala s otvorenou náručou, hodila sa mu okolo krku, alebo k nemu len prišla a vtisla bozk na pery. Vynaložila dosť úsilia na to, aby to neurobila aj teraz.

Vydýchla vzduch, ktorý zadržiavala v pľúcach. Pevnejšie zovrela náradie v ruke a otočila sa od neho. Bol od nej asi desať metrov a bolo jasné, že sa bude snažiť s ňou nadviazať rozhovor. Čupla si k zemi a začala z nej vyťahovať burinu a steblá trávi, ktoré tam nemali čo robiť.

„Prepáč, ja... nemal som hovoriť to, čo som povedal.“ Nevidela naňho, no bola s vedomá toho, že je blízko. „Chcem sa ti ospravedlniť.“

„Za to, že odchádzaš?“ opýtala sa ho bez prejavenia nejakých emócii. „Alebo za ten návrh, ktorý si mi dal? Môj názor na to poznáš.“

„Milujem ťa a chcem byť s tebou. Ellie, ty to nechápeš. Táto choroba je smrteľná, nákazlivá. Ktovie, dokedy stihneme my, mladí, odolávať. Môže to zmutovať. Chcela by si prísť o svojich blízkych? Alebo chceš, aby oni stratili teba? Neprežil by som ani deň s vedomím, že si mŕtva. Preto som ťa prišiel ešte raz požiadať, aby si porozmýšľala o odchode z Ligawe.“

Nevedela, kedy sa jej začali z očí kotúľať slzy. Jesse bral všetko na ľahkú váhu. Ona by zas nemohla na svete existovať, ak by vedela, že niekto z jej blízkych umrel. Stačilo, že sa musela naučiť žiť bez otca. Ak by stratila matku, bolo by jej úprimne jedno, či by sa nakazila aj ona.

„Neprežil by si, ale chceš odísť,“ pripomenula mu, hlas sa jej triasol. „Tak mi to nesťažuj a proste odíď.“ Slová sa jej vyslovovali ťažko. Myslela si, že ak začne plakať, tak už nikdy neprestane. Odísť s Jessem by bolo skvelé. Mala by o seba postarané. Ale čo jej bratia? Nemohla byť sebecká. Nemohla opustiť túto krajinu. Urobí všetko pre to, aby zachránila všetkých, na ktorých jej záleží. Jej matka to ešte nemala prehraté. Ak by ju tu nechala, nikdy by si to neodpustila. Chcela s ňou stráviť všetok čas, ktorý jej zostal.

„Vieš, že to tak nemyslím. Prosím ťa, premysli si to.“

Narovnala sa a ako sa k nemu otáčala, šepla: „A keby si ty zvážil možnosť zostať tu?“ Namierila naňho malú motyku a slzy jej zaliali oči. „Odíď si, mne je to jedno. Ja tu zostávam. Hovoríš, že ma miluješ, no ty nie si jediný, na kom mi záleží. Prečo by som si mala premyslieť ja to, či chcem odísť? Čo keby si to urobil ty?“ Pohľadom prešla ku kočíku. V duchu sa modlila, aby sa Elias nezobudil. Ak by sa to stalo, bol by protivný a umrnčaný do konca dňa. Kovové náradie v jej ruke by zaručene skončilo v jeho hlave.

Jesse sa na malý moment zatváril akoby dostal facku. Nebola ďaleko od toho, aby mu ju naozaj dopriala. Myslela, že by ju potreboval, aby sa prebral.

„Dobre vieš, že chcem ísť na Zibil.“

Prikývla na súhlas. „Áno. Práve preto viem, čo urobíš. Ak ťa môžem poprosiť, tak odíď. Nerob mi to ešte ťažšie. Ja chcem byť tu, ty tam. Ak by si zostal, neustále by som počúvala sťažovanie na to, ako sme mohli odísť. Keby som ja šla s tebou, musel by si trpieť to isté. Preto bude lepšie, ak by sa naše cesty rozišli. Ušetrili by sme si trápenie.“

Slzy si našli cestu von, hruď sa jej chvela a hrdlo mala stiahnuté tak, že aj dýchanie jej robilo problém. Nechcela zo seba vydať ani jeden vzlyk. Jesseho stále milovala a toto bolo pre ňu ťažké. hlavne v tento čas, kedy potrebovala niekoho, kto by jej pomohol prejsť si týmto všetkým.

„Ellie, to nemôžeš myslieť vážne.“

„Myslím. A aj to, že ak nebudeš hovoriť tichšie, hodím to po tebe.“ Kývla hlavou k zbrani.

Urobil krok k nej. „Chceš zahodiť to, čo máme? Ja ťa nechcem opustiť.“

„Odíď.“

„Porozmýšľaj o tom.“

„Nie je o čom. Ak so mnou chceš byť, zostaneš tu.“ Stála si za tým, čo povedala.

Žiadny odchod na Zibil.

Nikdy!

„Máš možno poslednú možnosť...“

„Odíď. Ak zobudíš Eliasa, prizabijem ťa.“

„Eleanor,“ vzdychol a načiahol k nej ruku, „zvládneme to.“ Odignorovala ho. Nemala sa s ním o čom baviť. Zjavne nerešpektoval jej vyhrážky. Stále hovoril nahlas.

„Choď preč, Jesse. Bude to pre nás jednoduchšie. Obaja budeme spokojní.“ Naučí sa bez neho žiť. Hneď po tom, ako bude môcť existovať bez rodičov. Mala ho rada len dva roky. To je v porovnaní s jej matkou celkom zanedbateľná časť. Niekde v kútiku duše ale dúfala, že toto nebude ich posledné zbohom. Môže sa stať čokoľvek a nakoniec neodídu.

„Je to naozaj to, čo chceš?“ Stisla pery. Nechcela to. Jasné, že to nechcela. Bola to ale jediná možnosť, ktorú práve videla. „Ešte stále si to môžeš premyslieť.“

„Áno. Teraz odíď.“

Pristúpil k nej a chcel sa jej dotknúť. Cúvla dozadu a udržiavala medzi nimi dostatočnú vzdialenosť, aby sa mohla ovládnuť a neskončiť v jeho náručí. To by bolo pre ňu nebezpečné a mohol by ju prehovoriť. To nemohla dopustiť.

„Ellie.“

„Vypadni.“

Rezignovane vzdychol, zložil ruku. S ľútosťou v očiach sa na ňu pozrel. Leskli sa mu a určite sa mu toto rozhodnutie nerobilo ľahko. Sám si ho vybral a bol zodpovedný za priepasť, ktorú vytvoril medzi nimi. Pripisovala mu všetku zásluhu za to, že sa od ne vzďaľoval len kvôli tomu, že je zbabelec. S niekým takým si nevedela predstaviť zvyšok svojho života.

Začal kráčať na odchod a z kočíka sa ozvalo zamrnčanie. Takmer sekundu na to videla malú hlávku, ktorá sa zodvihla. V duchu zanadávala. Ten deň sa nemohol pokaziť ešte viac.

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování