OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chybný klon - Kapitola 17.



Chybný klon - Kapitola 17.

Povídka se umístila na druhém místě o Nej povídku měsíce září/septembra. Na den ji umisťujeme na titulní stranu. Gratulujeme!



Paranoja

Kapitola 17.

Nadyne zodvihla plačúcu Andie a priložila si ju k prsníku v zúfalej prosbe, aby sa tentoraz mohlo jej malé dievčatko poriadne najesť. Lenže akokoľvek si to želala, nikdy to nefungovalo. A miesto toho, aby sa snažila upokojiť a netrápiť tak svoju ratolesť, prepadala sa ešte viac do bezodnej jamy beznádeje.

Od toho pamätného dňa, keď sa rozprávala v sne s Andrewom, ubehlo viac dní, než by si bola priala. Za ten čas sa s ňou stretol ešte niekoľkokrát a po každom sne bola len viac a viac nervózna. Navonok sa nútila vyzerať v pohode a spokojná s rodinným životom. A keďže aspoň tá druhá časť bola pravda, necítila sa až tak zle pre to, že svojmu manželovi klamala. Avšak jej psychický stav mal ďaleko k pokoju alebo k čomukoľvek aspoň trošku podobnému.

Vedome sa snažila samú seba presvedčiť, že je v bezpečí. Lenže opak bol pravdou. Kamkoľvek sa pozrela, videla zádahný tieň, ktorý na ňu pozeral. Pri každom ostrejšom zvuku sa strhávala a odmietala Andie púšťať z náručia. Správala sa ako blázon, ale všetci to pripisovali popôrodnej depresii. Pričom žiadnou netrpela. Miesto toho, aby svoje dieťa odmietala, sa naň naviazala natoľko, až umierala už len pri predstave, že by mali byť odlúčené.

A to všetko sa dalo pomenovať jediným názvom – menom muža, ktorému nikdy vedome neublížila, no on sa rozhodol, že zničí jej doterajší život. Veď sotva kútikom oka zahliadla celý výskum. Pamätala si len nikde nekončiacu halu s blikajúcimi kontrolkami a obrovskými prístrojmi, ktoré sa ani neodvažovala nazvať inak ako kovové príšery. Keď to všetko pred sebou zbadala, netušila, na čo sa vlastne pozerá. Až kým nevidela jednu z podsvietených stien, ktoré používali doktori na to, aby videli snímky z röntgenu. Nemusela byť génius, aby vedela, že tam robia niečo proti prírode. Nechtiac našla zmysel celého výskumu a tým pádom aj cieľ, ktorý chceli jej stvoritelia dosiahnuť. A uprostred toho organizovaného chaosu stál Zachriel, muž, ktorý bol človek od malička, ale bol ten ty osoby, ktorý by ste rozhodne nechceli stretnúť v tmavej uličke, pretože by ste riskovali, že to jeden z vás neprežije.

Dni potom prežila v neustálom obzeraním sa cez rameno. Ostávali jej necelé dva týždne, pokým odíde do normálneho sveta a často samu seba pristihla pri tom, ako odpočítava sekundy. Možno nehovorila o tom, na čo náhodou narazila, ale odvtedy na to často myslela. V duchu si prehrávala tie hrozné obrázky ľudí pripojených na tisíce káblikov a hadičiek. To, čo robili, bolo nesprávne, ale sebecky si nahovárala, že kým to držia v tajnosti a nikoho k tomu nenútia, nebude sa o to zaujímať. Klamala samú seba. Či už dobrovoľne alebo nie, nikto by nemal len tak hazardovať so životom len preto, aby získal nejaké výhody. Každý by mal byť spokojný s tým, s čím sa narodí. Či už prirodzenou cestou, alebo zo skúmavky. Veď dejiny boli plné prípadov, keď sa niekto zahrával s prírodou a prirodzenými chodmi života a nedopadlo to dobre. Pre nikoho.

A teraz sa zdalo, že bez ohľadu na svoje minulé rozhodnutia mala zaplatiť tú najvyššiu cenu. Dôvod jej pri tom stále unikal medzi prstami. Nikomu neublížila. Alebo o tom aspoň nevedela. Teraz už len čakala na svoj osud. Miesto toho, aby sa mu vzoprela, otvorila náruč a vítala ho, pričom jediné, na čo sa zmohla, bolo hľadanie démonov predovšetkým tam, kde neboli. Bolo príliš ľahké držať sa svojej zbabelej stránky. Poznala sa natoľko dobre, že by to proste nezvládla. Nebola ako tie hrdinky z kníh, ktoré musela prečítať, aby vedela, ako funguje svet. Hoci tie knihy plné fikcie jej o tom povedali len pramálo. A tam, v tých príbehoch, sa ženy vždy vzopreli a bojovali za to, čo milovali. Tak prečo ona nemohla?

Z čoraz viac pochmúrnejších myšlienok ju prebral až detský plač. S ľútosťou sa zadívala na svoje malé dievčatko, opäť nespokojné, pretože sa nemohlo najesť. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažila, niečo v jej hlave bolo natoľko zablokované, až to stále zmenšovalo tvorbu jej materského mlieka. Pocit, že ako matka zlyhala, ju neustále udieral do tváre, ale nebolo jej to nič platné. Jej jediné šťastie teraz predstavovalo až príliš energetickú Číňanku, ktorá síce mala deti dve, ale mlieka aspoň pre štyri. Potajme sa dohodli, že jej bude dávaš svoje vo fľašiach. Cítila sa pre to ešte mizernejšie.

No bez ohľadu na svoje vnútorné pocity, blaho jej dcéry jej bolo prednejšie. A hoci to len podkopávalo už jej aj tak mizerné sebavedomie, zobrala fľašu a ponúkla ju dievčatku. To sa na ňu vrhlo a začalo sŕkať s vervou, ktorá vypovedala o jej obrovskom hlade. Ani poriadne nežmurkla a Andie bola najedená do sýta a od spokojnosti privierala očká. Nadyne sa nežne usmiala a opatrne ju uložila do postieľky. Tá malá nezbeda na nič nečakala a proste zaspala. Bez ohľadu na to, že predtým prespala už celý deň. A miesto toho prekričala celé noci.

Nadyne začula, ako sa za ňou otvárajú dvere a bez toho, aby sa obzrela, vedela, že za ňou prišiel Dylan. Rýchlo schmatla fľašu a zakutrala ju pod okraj prikrývky. Bolo to detinské, ale nechcela, aby vedel o jej slabosti. Ešte stále nebola pripravená povedať mu celú pravdu o vytváraní klonov. Len Bohvie, či vôbec niekedy bude pripravená začať o tom rozprávať.

Dylan jej položil ruky na plecia a pobozkal ju na temeno hlavy. „Vyzerá ako anjel.“

„Hej, keď spí,“ pošepla takmer útrpne Nadyne. „Len keby taká bola aj v noci.“

„Možno si myslí, že ak nemôže spať ona, tak by sme jej my, ako rodičia, mali robiť spoločnosť.“

Nadyne sa pousmiala jeho žartovnému tónu, ale nijako inak nereagovala. Pravdou bolo, že jedna časť z nej si tie nočné vresky užívala. Svojim spôsobom to bolo celé hore nohami, ale už raz zažila chvíle, keď si nebola istá, či jej dieťa vôbec prežije. Hlasný plač a domáhanie sa jedla či prebalenia boli prejavmi, ktoré ju upokojili, lebo vedela, že je to dobré znamenie. Pretože keby Andie nebola v poriadku, nemohla by ani nariekať. V duchu si odfrkla nad svojou zvrátenou logikou.

„Čo keby sme išli na malý výlet do mesta?“ navrhol odrazu, čím ju na pár minút umlčal.

Opatrne sa naňho pozrela cez rameno. „Neviem, či je dobrý nápady, aby sme Andie niekam prenášali.“

„Ale ja som nepovedal, že ju máme zobrať so sebou,“ povedal a pokľakol pred ňou. Mimoľovne ju pohladil po líci a na chvíľu sa jej zdalo, že kútikom oka zabehol k miernej nerovnosti na prikrývke, pod ktorou sa ukrývala fľaša z mlieka. Lenže keď žmurkla, opäť sa jej uprene díval do očí, takže sa nazdala, že si to len predstavovala.

„Nemôžeme ju ten tak nechať doma!“ Uvedomila si, že možno namietala až príliš ostro, ale len pri predstave, že Andie nebude mať na očiach, sa jej skrúcal žalúdok.

„Nadie,“ ozval sa nežne, „nenecháme ju predsa samú. Jai má dvojčatá a tým pádom vie, ako sa o dieťa postarať. A je tu aj Matt, ktorý čoskoro získa medailu za prebaľovanie. Takže tu Andie nezostane sama.“

„Ale čo ak...“

Položil jej prst na pery, aby ju umlčal. „Žiadne ale. V poslednom čase si nervózna a nesústredená. Nepohneš sa od Andie ani na krok. Mala by si trochu žiť.“

„Moja dcéra ma teraz potrebuje.“ Musím ju chrániť pred tým, čo ničí mňa, dodala si sama pire seba v duchu.

„Ona predovšetkým potrebuje matku, ktorá bude v dokonalej pohode. A to ty nie si.“

Nadyne rozhodila rukami, veľmi sa premáhajúc, aby nezvýšila hlas. „Ako môžem byť v pohode, keď ani netuším, akým mám vzťah s jej otcom.“

„Myslím, že pred pár dňami som ti ukázal, že sa nič nezmenilo na tom, čo k tebe cítim.“

„Vzťah sa nedá založiť na túžbe.“

Dylan potriasol hlavou. „S tým nesúhlasím. Možno je pravda, že manželstvo je o niečom inom ako len o túžbe, ale je dôležité, aby si partneri rozumeli. Aj po sexuálnej stránke.“

„Čítal si nejakú príručku Ako na ženy po pôrode?“

„Nie,“ potriasol hlavou a na tvári sa mu mihol úsmev. „Len ťa veľmi dobre poznám a snažím sa ti povedať, že medzi nami nie sú žiadne prekážky. Okrem tých, ktoré tam vedome staviaš ty.“

„A čo je vlastne medzi nami?“

Na chvíľu zavládlo v izbe až príliš ťaživé ticho. Nadyne niečo našepkávalo, že práve teraz nie je vhodný čas na podobné výstupy, ale rýchlo ho umlčala. Túžila poznať odpovede už od tej sekundy, keď ho zbadala vstúpiť do jej nemocničnej izby. Možno sa nazdával, že na to zabudla, alebo o tom nevedela, ale to sa mýlil. V duchu si bez prestania kládla otázky. A stále na ne nemala odpovede. Pretože aj keď dúfala v tie lepšie, bola zmierená s tými najhoršími. Utešovala sa aspoň tým, že hoci im to nebude fungovať ako manželom, v posteli slová potrebovať nebudú. Pred pár dňami jej to sám dokázal.

„Medzi nami sa nikdy nič nezmenilo, Nadie. Hoci to tak niekedy nevyzerá.“

Nadyne už nedokázala zniesť ten jeho pokojný pohľad a sebaisté vystupovanie. Vyskočila na nohy a v zúfalej potrebe robiť so sebou aspoň niečo, sa vybrala na chodbu, kde sa začala prechádzať. Proste musela samú seba nejako zamestnať.

„Ak je to tak, prečo si potom išiel do San Antónia za pravou Nadyne?“ Vyslovila to skôr, ako sa stihla zastaviť. A nemohla to zmeniť. Ruku si pritisla k ústam v zúfalej snahe presvedčiť samú seba, že sa nezbláznila a skutočne tá ostrá výčitka vyšla z jej úst.

„Ehm... prepáč...“ pošepla, hoci ani nevedela, za čo a prečo sa ospravedlňuje. Mala predsa právo poznať pravdu. A aj by sa jej domáhala, keby jej druhá časť zbabelo neutekala nariekať do tmavého kúta jej duše. Ak si niekedy predstavovala, ako funguje schizofrénia, možno to bolo práve takto. Hoci trochu obrátene.

„Nie,“ ozval sa vedľa nej Dylan, čím ju vyľakal. Nemotorne si ju k sebe otočil tvárou a nútil ju dívať sa mu do očí. „Po pravde som čakal, kedy sa na to konečne spýtaš. Sám som čakal, pretože sa zdalo, že je pre teba nepríjemné na to čo i len pomyslieť.“

Pod jeho pokojným vystupovaním ju prepadla prekvapivá dávna odvahy. „Tak prečo si tam išiel?“

„To, čo som sa o tebe dozvedel, zničilo všetky istoty, ktoré som v živote mal. Zistil som, že žena, ktorú som si zobral, nie je taká, za akú som ju považoval. Nevedel som, či budem ešte niekedy môcť normálne pokračovať. A potom si ma zobral do parády Matt. Len vďaka nemu som pochopil, že najskôr musím dať zbohom minulosti, aby som mohol kráčať vpred. Preto som sa vybral do San Antónia.“

Nadyne chvíľu vstrebávala to, čo jej povedal. Mierne sa zahanbila pri skutočnosť, že Matt o ich manželských problémoch vedel a predsa si ich nechal pre seba. Nemotal sa im do života, alebo len tak, aby im tým pomohol. Ešte mu za to bude musieť poďakovať.

„A čo si tam zistil?“ dostala zo seba nakoniec, hoci odpovede sa obávala. V duchu sa utešovala tým, že Dylan nebol typ muža, ktorý opustí svoju manželku a len nedávno narodené dieťa kvôli vlastnej pochybnosti. Lenže bol taký ešte vôbec? Možno sa obaja až priveľmi zmenili.

Dylan sa usmial a pohladil ju po krku. Vyslal tak do nej mierne chvenie. „To dievča na strednej som kedysi miloval. A svojim spôsobom ju stále mám rád. Lenže ona nie je tá, pri ktorej sa chcem zobúdzať každé ráno. Nie je tá, ktorej patrí moje srdce.“ Sklonil sa k nej a pobozkal ju na nos. „To teba milujem. Len a len teba.“

Pri jeho slovách sa roztriasla ešte viac, nerozhodná, či mu má len tak uveriť. Dokonale jej zobral reč a on nemala vôbec potuchy, čo mu na to povedať. Cítila to rovnako a nikdy o tom nepochybovala, ale stále v nej ostávala spomienka na osamelé noci a dni, keď žili vedľa seba ako dvaja náhodní okoloidúci, ktorí na chvíľu zakotvili na tom istom mieste.

„Myslím, že som ti tým zobral reč,“ skonštatoval Dylan napol humorne, napol zronene.

Nadyne opäť len rozhodila rukami. „A čo čakáš, že ti na to poviem? Skočím ti okolo krku a vyznám ti lásku? Aj keby to bola pravda, čo ťa prinúti, aby si opäť neporušil svoj sľub? Aj predtým si povedal, že nech by si sa v Atlante dozvedel čokoľvek, nič sa tým medzi nami nezemní. Lenže zmenilo. A obaja to vieme. Čo ťa zastaví, aby si to neurobil aj nabudúce?“

Dylanova tvár sa zvraštila bolesťou. Srdce jej pri tom pohľade krvácalo, ale nemohol sa cítiť viac zranene ako ona, keď ju opustil. A to vtedy, keď ho potrebovala viac, ako kedykoľvek predtým. Mohla odpustiť, ale zabudnúť sa proste nedalo. Jediné, čo jej ostalo, bola perspektíva do budúcna, lenže tá bola zahalená hmlou a každú chvíľu sa zdalo, že ju možno cez tú mliečnu bielobu ani nenájde.

„Nepresvedčí ťa žiadny môj sľub. Tak nech ťa presvedčia činy. Mám celý život na to, aby som ti dokázal, ako veľmi ťa milujem a už nikdy ťa nesklamem. Ani teba a ani Andie.“

Kývnutím hlavy mu naznačila, že akceptuje jeho sľub, ale to bolo všetko, čo mu bola schopná dať. V tejto chvíli určite.

„A začnem hneď teraz,“ dodal trošku radostnejšie, hoci sa k tomu veseliu musel nútiť. „Prezleč sa, ideme do mesta.“

„Vážne sa chceš ísť po tomto všetko niekam zabávať?“ pozdvihla naňho neveriacky obočie.

„Teraz ešte viac ako predtým. V kine dávajú nejakú kreslenú hlúposť pre deti, tak mi napadlo, že by sme sa mohli na to pozrieť spolu. Viem, ako miluješ animáky.“

„Ale ty ich nemáš príliš v láske,“ oponovala mu, už napol rozhodnutá nechať sa ním odviesť kamkoľvek. Dopekla, ako to robil, že pri ňom dokázala zabudnúť na všetky svoje obavy a predsavzatia držať sa od neho čo najďalej?

„Lenže teraz nejde o mňa,“ pokrčil ramenami, akoby to bolo jasné.

Bez ďalších zbytočných slov ju veľavravne potisol späť do spálne a ukázal hlavou na skriňu. Stále ešte nebola presvedčená o tom, že by svoju dcéru mala nechať doma, ale nemala už silu odporovať. Dylan bol svojim spôsobom neodolateľný v tom, aký vedel byť neústupčivý. A napriek svojmu namietaniu chcela byť s ním čo najdlhšie. Najlepšie osamote. Takže sa až príliš ochotne obliekla do prvých riflí a trička, ktoré našla a vyzerala v tom slušne, a vybrala sa dole do obývačky, kde našla postávať Jai s Mattom a Dylanom, ktorý im dával rozkazy. Chcela sa pridať, ale zdalo sa, že vie presne, čo jeho dcéra potrebuje. Proti jej vôli ju to dojalo.

Ani sa nenazdala a už sedela v aute smerom do najbližšieho mesta, kde bolo aspoň jedno solídne kino. Celú cestu mala nepríjemný pocit, akoby ich zelený sedan za nimi prenasledoval, ale rýchlo sa toho striasla. Nie je dôvod na to, aby hľadala problémy tam, kde vôbec neboli.

No akokoľvek sa snažila, nemohla sa striasť pocitu, akoby ju niekto pozoroval. Keď na chvíľu osamela na chodbe pred kinom, kde čakala na Dylana, kým kúpi lístky, bezradne sa otáčala okolo svojej osy a hľadala čokoľvek podozrivé. Alebo v jej prípade skôr niekoho, kto tam rozhodne nezapadal. Okoloidúci sa jej divne prizerali, ale nebrala to na vedomie. Strach ju spaľoval zvnútra a každú chvíľu hrozil, že ju celú pohltí. V duchu sa dokonca začala modliť za skorý príchod svojho manžela.

„Uľahčuješ mi to tým, ako sa neskrývaš,“ ozval sa za ňou neznámy mužský hlas. Celá skamenená sa otočila a stretla sa s pohľadom očí, o ktorých dúfala, že ju budú strašiť len v snoch. Očividne také šťastie nemala.

„Čo chceš, Zachriel?“ osočila sa naňho, ale v hlase jej znelo oveľa menej nenávisti, ako chcela.

Strašidelne sa zachechtal. Striasla sa a mierne cúvla. Neupokojoval ju ani fakt, že tam s ňou bol očividne sám.

„Kedysi som mal všetko a prišiel som o to. Tvojou zásluhou. Iba sa snažím vrátiť ti tú láskavosť.“

„Ja som nikdy nič nikomu nepovedala! Ani nevedeli, že som v tom oddelení bola!“ ohradila sa automaticky, ale trochu o tom pochybovala. Minimálne Andrew vedel pravdu, veď tam sám pracoval a videl ju.

„Kvôli tebe som prišiel o všetko, čo som mal. Ostal mi len výskum. Obaja vieme, že klonovanie nevráti nikomu život, hoci dokáže oživiť dvojča s rovnakou tvárou. Keby si nestrkala nos tam, kam si nemala, všetko by bolo v poriadku. Lenže ty si nikdy nemohla len ticho počúvať rozkazy. A prisahám, že za to zaplatíš.“ Jeho slová boli viac syčaním hada než hlasom živej ľudskej bytosti.

Napriek strachu zodvihla hrdo bradu. „Nemáš mi čo vyčítať. Ak niekto zničil tvoj výskum, ja som to nebola. Sťažuj sa vedeniu.“

„Nie, to ty za to môžeš. A preto prídeš o všetko.“

Opäť od neho o krok cúvla. Bol šialený a trápny v tom, ako sa snažil vydesiť ju. Lenže k jej smole sa mu to darilo. Pretože vedela, že ju hľadá a chce jej ublížiť. Bolo to ako čakať na útok hada v tme. Vedela, že je tam niekde schúlený a čaká na vhodnú príležitosť a ona sa ho, aj napriek tomu, že nič nevidí, snaží nájsť a vyhnúť sa mu. Možno pred ním dokonca utiecť. Lenže sa jej to nepodarilo.

„Môj manžel ti nedovolí ublížiť komukoľvek z našej rodiny.“

Zachriel sa otočil na päte a cez rameno ešte predhodil: „A prečo by mal podozrievať mňa, keď bude zaneprázdnený chytaním skutočnej vrahyne?“ A bez ďalšieho otočenia sa zamiešal do davu a proste zmizol.

Nadyne ostala nehybne stáť na mieste. Bála sa jej dýchať, aby niečo nepokazila. Rukou si neustále prechádzala po časti krku, kde cítila miernu nerovnosť. Malý kus najmodernejšej techniky, ktorý mal slúžiť na ochranu ostatných. A teraz hrozilo, že bude použitý ako zbraň vo vojne, o ktorej Nadyne nič nevedela. Netušila, čo urobila zle, ako mu ublížila, alebo čím. Teraz ho videla druhýkrát v živote a predsa trpel utkvelou predstavou, že ona je jeho nepriateľ. Ona, žena, ktorá sa bála svojho tieňa a nadskakovala aj vtedy, keď niekto silnejšie zavrel dvere.

„Kúpil som dva lístky a kým to začne môžeme...“ ozval sa vedľa nej Dylan. Nevšimla si, kedy prišiel. Ale musel jej v tvári vidieť niečo z toho, čo sa v nej odohrávalo, pretože k nej priskočil ešte bližšie, zodvihol jej tvár a naliehavo sa jej díval do očí.

„Nadie, čo sa deje? Hovor so mnou!“ súril ju k odpovedi.

Ako v mrákotách otvorila a zvrela ústa. Ani netušila, čo mu chce povedať. Prezradiť mu pravdu, ktorú v sebe ešte stále mala a ohrozila tým svoju rodinu, alebo len riešenie, ku ktorému to všetko smerovalo? Vedela, že bola rozhodnutá ešte predtým, než sa samej seba spýtala. A bola si istá tým, že to raz bude ľutovať. Skôr alebo neskôr, ale bude.

„Čo najskôr musíme ísť do Atlanty. Prišiel čas zbaviť sa toho prekliateho čipu.“

Kapitola 16. ¦¦ Kapitola 18.


Nesmierne vám všetkým ďakujem za hlasy v Naj poviedke mesiaca. Vďaka vám som sa umiestnila na krásnom druhom mieste a hoci stále netuším, čo v tabuľke víťazov vôbec robím, potešilo ma to.

Túto kapitolu venujem všetkým, ktorí môj príbeh čítajú a stále sa im páči.

Vaša dojatá Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Chybný klon - Kapitola 17.:

5. Perla přispěvatel
05.10.2013 [15:10]

PerlaGratulujem k druhému miestu, zaslúžiš si ho. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
Tak ten Zachriel mi príde ako veľký debil. Čo tak jej aspoň povedať, za čo má presne pykať a až potom odísť?
A samozrejme.. teraz som zvedavá, čo sa staane. Typujem, že Nadyne mu už bude musieť povedať pravdu, nakoľko Dylen vôbec nie je hlúpy, aby si niečo nevšimol... a vlastne, myslím, že už si za tých pár dní všimol, že Nadyne je viac-menej akási nepokojná, len možno bol ticho.
Kapitola bola skvelá. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. MillieFarglot admin
04.10.2013 [16:42]

MillieFarglotTak, sistrm, konečne som sa odhodlala k napísaniu komentára. Ale vieš, že tú chorobu zvanú lenivosť, máme v rodine. Emoticon
A vidno, že sme rodina - tie mená sú podobné. (Zachriel - Zachary, Andie - Andy) Emoticon Neviem, či si si to všimla. Emoticon
Páni, no som zvedavá, ako bude tento príbeh pokračovať. Dúfam a verím v to, že sa im podarí úspešne odstrániť čip a nič sa pri tom nikomu nestane. Aj keď mám také podozrenie, že pre niekoho to nedopadne dobre.
V každom prípade som za to, aby Zachriela len tak z ničoho nič trafil blesk.
Emoticon
A neviem, či bolo spomínané, ale čo urobila Nadyne, keď Zachriel tvrdí, že o všetko prišiel kvôli nemu? Emoticon Bolo to spomínané? Emoticon
Kapitola (a celá poviedka) úžasná! Gratulujem k umiestneniu a teším sa na pokráčko! Emoticon Emoticon

3. MaggieLove přispěvatel
02.10.2013 [17:20]

MaggieLoveI já ti gratuluji k umístění. Zasloužíš si to. Emoticon
Dylanovo vyznání mě chytlo za srdce. Emoticon Kéžby takový chlap žil i ve skutečnosti. Hned bych si ho zabrala Emoticon Emoticon
No a ten Zachriel. Nesnáším ho. Emoticon
Ach jo. Nadyne by se mněla prostě Dylanovi svěřit. Nekouká z toho nic dobrého, když si to nechává pro sebe.
Doufám, že další dílek bude co nejdřív. Určitě to bude ještě dost zajímavé.
Emoticon Emoticon Emoticon

2. izzie22
01.10.2013 [17:13]

Gratuluje k umiestneniu... Nabudúce sa posnažíme, aby si sa dostala na zaslúžené prvé miesto. Emoticon Emoticon Páni, nech dajú ten čip čo najskôr von. Ten slizký chlap mi lezie hore krkom! Emoticon Dúfam ale, že Andi sa nič nestane. A ani nikomu inému v rodine. Emoticon Emoticon Emoticon

1. mima33 admin
01.10.2013 [13:53]

mima33Na začiatok ti gratulujem k umiestneniu. Buď si istá, že je zaslúžené a táto poviedka by mala byť - pre mňa určite - na 1. mieste Emoticon
Ten Zachriel, neviem, čo mám povedať. Je to nejaký psychicky rozhádzaný človek, ktorý nevie, kde je juh a kde sever? Prečo tak hrozne chce Nadyne zničiť?
Dúfam len, že sa Nadyne rozhodne povedať Dylanovi pravdu. Bolo by to tak lepšie a menej komplikované. Aj keď si myslím, že to zatají Emoticon
Skvelá kapitola, ako vždy Emoticon A vďaka Dylanovmu vyznaniu som bola v siedmom nebi Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!