OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chybný klon - Kapitola 14.



Chybný klon - Kapitola 14.Spoznať, čo je strach

Kapitola 14.

Nadyne si povzdychla a rukou si pohladila brucho ukryté pod nemocničnou prikrývkou, ktorá nebola práve najpríjemnejšia na dotyk. Myslela si, že by také veľké zariadenie mohlo viac dbať na pohodlie svojich pacientov. Očividne sa mýlila a dúfala márne. Ležiac na boku sa zadívala na obraz nejakej farebnej machule, ktorá predstavovala jedinú dekoráciu malej izby. Našťastie tu bola len ona, ale nemohla sa radovať zo svojej samoty. Neustále okolo nej niekto poskakoval, odoberali jej krv, preskúmali ju z každej strany, aby nakoniec povedali to, čo aj tak vedela – je dosť veľká možnosť, že by mohla predčasne porodiť.

Silou vôle sa prinútila upokojiť, hoci ju to stálo veľa síl. Pohodlnejšie sa zavŕtala do mäkkého matraca, ale napriek tomu sa necítila príjemne. Nebola zvyknutá ležať na boku, jedine vtedy, keď sa k nej pritískal Dylan. Lenže ten tu teraz nebol a v podstate by sa ani nemala sťažovať, pretože to bola poloha, ktorá pomáhala nielen jej, ale hlavne bábätku. V duchu svojho drobca prosila, aby ostal tam, kde je.

„Ako sa cítiš?“ ozval sa vedľa nej súcitný hlas, ktorý patril Mattovi.

Pousmiala sa. Napriek očividnému nepohodliu a strachu, ktorý ňou prechádzal, bola rada za jeho prítomnosť. Všemožne sa ju snažil upokojovať a nech ho okrikovala akokoľvek hnusne, neopustil ju. Bože, aké by bolo jednoduché, keby sa zamilovala do neho a nie do jeho brata. Lenže vo svete nie je nič tak, ako by sme si priali. Mala pocit, že v tom jej to od určitého času platilo dvojnásobne.

„Stále rovnako. Ale už pár hodín som necítila žiadnu kontrakciu, čo doktorka vidí pozitívne.“

„Robí, čo je v jej silách.“

V duchu s ním bezvýhradne súhlasila. Nebola nijako dôverčivá, ale v tej mladej žene bolo čosi, čo ju nútilo veriť jej sľubom, že urobia všetko možné aj nemožné, aby odvrátili hrozbu pôrodu. Možno za to mohol fakt, že aj napriek obrovskému bielemu plášťu, ktorý ju celý zahaľoval, bolo očividné jej vystúpené bruško. Pôrodníčka, ktorá sa čoskoro sama stane rodičkou. Takže sa Nadyne cítila pokojnejšie, keď sa o ňu starala žena, ktorá dokonale chápala jej strach.

Matt si nervózne odkašlal. „Volal som Dylanovi. O chvíľu by mal doraziť.“

Nadyne sa zamračila. Doteraz sa jej darilo držať myšlienky na svojho manžela ďalej od seba. Stačilo jej však len začuť jeho meno a opäť v hlave počula, ako jej Matt pokojným hlasom oznamuje, že išiel navštíviť svoju niekdajšiu lásku. Zahryzla si do pery, aby sa prinútila sústrediť. Mala predsa očakávať, že sa niečo také môže stať. Dokonca sa už v duchu pripravovala na to, že ju opustí. Ale ani tá najsvedomitejšia príprava nemohla obrniť jej srdce pred pocitom zrady.

Zhlboka sa nadýchla. „Nemal si ho otravovať. Čo ak má niečo dôležité?“

„Nadyne,“ pošepol a chytil ju za ruku, ktorú mala stále položenú na bruchu. „Dylan je tvoj manžel a nech už máte medzi sebou akékoľvek nezhody, zaslúži si vedieť, že si v nemocnici. A okrem toho,“ prerušil ju, keď chcela začať protestovať, „nezdalo sa, že by som ho do niečoho nútil. Ani sa nespýtal, čo sa deje. Len mi oznámil, že tu bude čo najskôr. Sotva som mu stihol povedať, kde ťa nájde.“

Napriek jeho upokojujúcim slovám sa zamračila. „Som už v poriadku, bolo zbytočné ho sem volať. Hlavne ak si to neurobil za tých neviem koľko hodín, ktoré som tu ležala.“

„Nezľahčuj to,“ pokáral ju. „A okrem toho, zavolal by som ho skôr, keby si ma pri sebe nedržala ako kliešť a ako vieš, tu nie sú práve fanúšikovia mobilov.“

Porazenecky zavrela oči. „Dobre, vzdávam sa. Ale potom nebuď sklamaný.“

„Nemám byť sklamaný?“ Znel prekvapene, akoby mu práve oznámila, že mu na hlave narástli baranie rohy. „A z čoho?“

„Ak Dylan nebude reagovať tak, ako očakávaš.“

Matt si odfrkol. „Preboha, čakáš jeho dieťa. Miluje ťa. V telefóne znel, akoby práve dostal infarkt. Myslím, že to je dostatočný dôkaz toho, že zareaguje ešte horšie, než som predpokladal. A ver mi, to som si predstavoval niečo epické - asi ako výbuch bomby.“

Nadyne si unavene povzdychla. Hádať sa s ním bolo rovnako nemožné ako prinútiť svoj obraz v zrkadle, aby ukazoval čokoľvek iné ako realitu. A okrem toho to bola strata času. Všetkým by urobila službu, keby proste zaspala a neotravovala ich svojou nevyrovnanosťou a faktom, že by sa hneď teraz mohla zaradiť medzi najnestabilnejších pacientov psychiatrickej liečebne. Lenže ona nemala šťastie ani v tomto. Musela byť viac ako čulá, hoci na smrť unavená.

„Na chvíľku ťa ešte opustím,“ ozval sa Matt takmer kajúcne. „Ale vážne pochybujem, že tu vydržím ešte chvíľu bez dávky kofeínu. Chceš doniesť niečo z bufetu aj ty?“

Nadyne zavrela oči. „Najradšej by som si tam zašla sama.“

„Hej, no tak, veď vieš, že máš ležať.“

„Áno, to viem,“ prisvedčila rýchlo. „Ale ubíja ma to. Už niekoľko hodín nerobím nič iné.“

Matt si pred ňu čupol, aby jej lepšie videl do tváre. Takmer nežne jej odhrnul prameň spotených vlasov, ktorý jej padol do čela. „Naordinovali ti prísny pokoj na lôžku, čo je vzhľadom k tvojmu stavu pochopiteľné. Takže kým budem preč, žiadne prechádzky, žiadny upratovanie, ani nič podobné, čo si robila v poslednom čase. Len lež a užívaj si to.“

Útrpne sa zamračila jeho neústupčivosti. Ten chlap bol proste hrozný. „A môžem aspoň dýchať?“

Najskôr sa zdalo, akoby prepočul jej tichý komentár. S rovnako nečitateľným výrazom v tvári sa postavil a vybral sa smerom k dverám, od ktorých sa ozývalo občasné bzučanie a tiché hlasy. Keďže bola v stave, ktorý si vyžadoval čo najväčší pokoj, snažili sa jej ho zabezpečiť. Pravdepodobne to bolo to najlepšie, čo pre ňu mohli urobiť, ale kvôli tomu sa cítila ešte horšie.

„To nebolo vtipné,“ prehodil nakoniec ponad rameno. Nič viac nedodal, ale aj v tých troch slovách cítila dostatočnú dávku nesúhlasu.

Sklonila hlavu. Vedela, že sa správala nemiestne a zámerne všetko zľahčovala. Bolo to nesprávne a musela sa veľmi zapierať, aby len neležala ako kôpka nešťastia a nevzlykala. Mala chuť len nariekať nad tým, čo sa dialo. Navonok všetkých odbíjala svojimi šikovným narážkami a hranou statočnosťou a vo vnútri zomierala od strachu. Keby to sama sebe dovolila, práve teraz by bola len zúfalá kôpka, obhrýzajúca si nechty. Bála sa dokonca sama sebe priznať, že zo všetkého najviac potrebovala Dylana. Aj za cenu, že by sa mu jej slabošstvo hnusilo.

Ešte nikdy v živote sa nebála viac, ako vo chvíli, keď sa prebrala na ostrú bolesť, ktorá ju zachvacovala a nad sebou zbadala pobehovať uniformovaných ľudí, ktorí neveštili nič dobré. Síce sa ju snažili všemožne upokojiť, ale aj bez toho vedela, že ak by sa teraz niečo pokazilo a ona by naozaj porodila, nemuselo to s jej drobcom dopadnúť dobre. A to ju ničilo. Nezniesla by, ak by prišla o svoje malé, sladké dievčatko, ktoré ešte ani nemala možnosť vidieť. Rozmazané čierne fľaky na ultrazvuku sa nepočítali, hlavne ak na nich nevedela rozoznať ani hlavu od nôh.

Zhlboka sa nadýchla a násilím sa nútila myslieť na niečo iné, pozitívnejšie. Lenže nič také vo svojej mysli nenašla. Ak doteraz veci vo svojom živote videla len čierne a biele, teraz tam už žiadny svetlý odtieň neostal.

Rukou si pohladila bruško a miesto toho dumala nad tým, ako bude svoje dieťatko volať. Keďže sa doteraz nesnažili zistiť pohlavie svojho potomka, mali v zásobe niekoľko mien aj pre dievča, aj pre chlapca. Dylan sa pohrával s myšlienkou pomenovať svoje dieťa po starých rodičoch. Nebránila sa tomu, ale sama mu doteraz nedokázala povedať ani len jediné meno. Hlavne kvôli tomu, že nemala rodičov. Mala len ľudí, ktorí umelo vytvorili jej DNA a priviedli ju do života, v ktorom bola predurčená len na klamanie. Takže to posledné, čo by chcela, by bolo pomenovať svoj osobný zázrak po niekom z tých tyranov skrývajúcich sa za uhladené správanie.

Nemala ani inú rodinu, na ktorú by sa mohla v tomto ohľade... obrátiť. Aj keď zo skúsenosti vedela, že tí najlepší ľudia s vami nemusia byť ani pokrvne spojení. Poznala len jediného takého človeka a o ňom si stále nebola istá, či bol na jej strane, alebo celý čas pomáhal ostatným ničiť životy. Bohužiaľ pre ňu to bol muž a pomenovať svoju dcérku Andrew by bolo asi viac ako nevhodné. Milovala svoje dieťa a takýmto spôsobom by ho nikdy neodsúdila na život plný výsmechu. Hlavne ak vedela, akú príchuť také chvíle majú. Možno by ju mohla volať Andie... Nebolo to až tak blízko, ako by si priala, ale pri srdci ju hrial dobrý pocit, že sa o to aspoň pokúšala.

Ani nevedela, ako dlho sa so zatvorenými očami túlala svojimi vlastnými úvahami a nič okolo seba nevnímala. Ale to len do chvíle, kým nezačula niekde pred sebou šuchot nasledovaný šepotom:

„Asi zaspala – a to je dobré. Možno by sme si mali ísť pohovoriť na chodbu.“

S pocitom, že by snáď mohla premeškať niečo veľmi dôležité, rýchlo otvorila oči. Práve včas, aby zachytila starostlivý pohľad svojho manžela. V tej chvíli zabudla na všetko, čo sa medzi nimi odohralo, čo ostalo nevypovedané a hlavne na skutočnosť, že to bolo práve jeho správanie, ktoré ju rozrušilo natoľko, až z toho skoro porodila. Bez rozmyslu k nemu natiahla ruku v nemej prosbe a v duchu prosila, aby nemusela čeliť ďalšiemu odmietnutiu. Toto by možno už nemusela prežiť. A po prvý raz sa zdalo, že jej niekto tam hore bol priaznivo naklonený.

„Prepáč, že som tu nebol, Nadie. Prišiel som tak rýchlo, ako som dokázal.“ Z jeho slov doslova odkvapkávala kajúcnosť.

Jeho brat si za ním odfrkol a položil dva poháriky s kávou na stolík vedľa jej postele. „Moja definícia rýchlosti sa asi nezhoduje s tvojou, brácho.“

„Tá sa očividne nezhodovala ani s predstavou policajnej hliadky, ktorá ma zastavila. Takmer pol hodinu mi trvalo vysvetliť im, že som svedomitý vodič, ktorý prekročil rýchlosť takmer o dvadsať kilometrov za hodinu len preto, že jeho manželka leží v nemocnici a potrebuje ho.“

Nadyne zalapala po dychu. On to naozaj urobil len pre ňu? No vzápätí samu seba začala krotiť. Pravdepodobne sa len bál o to dieťa. Čo bolo pochopiteľné. Bol jeho otec a tých malých, ukryčaných drobcov - ako ich volal - zbožňoval viac, ako by dokázal nahlas priznať.

„Žartuješ,“ obvinil ho Matt.

Dylan pokrútil hlavou. „Dostal som dosť mastnú pokutu. Ale dofrasa, zaplatil by som všetkým, čo mám, len aby som čo najskôr bol pri svojej žene, ktorá ma potrebuje.“

„To myslíš vážne?“ ozvala sa potichu Nadyne. Tentoraz už nádej v hlase ukryť nedokázala.

Prikývol. „Smrteľne.“

„Bál si sa o dieťa,“ zamumlala si viac pre seba, ako pre neho. No on to počul. Nežne jej zodvihol tvár, aby sa mu pozerala do očí. Po dlhej dobe v nich videla istotu a cit, o ktorom si myslela, že ho tam už nikdy neuvidí - lásku.

„Ver mi, bál som sa hlavne o teba. Celý ten čas som sa modlil, aby si bola v poriadku. Pretože, ak by sa ti niečo stalo, a ja by som o teba prišiel, nikdy v živote by som si to neodpustil. Nedokázal by som sám so sebou žiť. Bez teba.“

Srdce jej vynechalo niekoľko úderov, ale to ju trápilo zo všetkého najmenej. Bili sa v nej dve časti. Jedna, tá väčšia, ktorá patrila zamilovanej žene s ideálmi naivného dievčatka, mu túžila uveriť. Hodiť sa mu okolo krku a až do zlyhania hlasiviek opakovať, ako ho miluje. Lenže tá maličká časť v nej, ktorá predstavovala skeptika s reálnym pohľadom na vyhliadky pre niekoho takého, ako je ona, stále namietala. Ako by mohla byť ešte niekedy šťastná, keď ho klamala?

Našťastie pre ňu nedostala príležitosť odpovedať, pretože vtedy sa do izby vrútila jej ošetrujúca lekárka. Na ženu bola pomerne vysoká. Upierala na nich pohľad inteligentných, hnedých očí, ktorý neutlmili ani štýlové okuliare. Šírila okolo seba autoritu, o ktorej niektorí muži len márne snívajú.

„Dobrý deň. Vy ste?“

Dylan sa na ňu otočil, no nepustil ruku svojej ženy. Nadyne to rozochvelo. „Som Dylan Rayner, manžel. Mohol by som s vami hovoriť?“

Doktorka sa slabo usmiala. „Ja som doktorka Aimesová, som ošetrujúca lekárka vašej ženy.“ Uškrnula sa na nich, ale vyzeralo to trochu škrobene. „Akurát som vám chcela navrhnúť to isté. Takže pôjdeme na chodbu? Sľubujem, že vás nezdružím dlho,“ dodala, keď zachytila jej zúfalý pohľad.

„Iste, môžeme ísť,“ prisvedčil.

Počkal, kým doktorka vyšla a sklonil sa k Nadyne, aby ju mohol pobozkať na pery. „Neboj sa. O chvíľu sa vrátim. Matt ťa bude pre mňa strážiť. Vás obe,“ dodal nežne a jemne sa končekmi prstov obtrel o jej bruško. Ako zistil, že budú mať dcéru?

Asi mu to povedal Matt, skonštatovala nakoniec.

Túžobne sa pozerala na jeho chrbát, keď odchádzal z miestnosti. Neochotne si musela pripustiť, že napriek všetkému mu verila. A to nebolo len naivné, ale doslova hlúpe.

***

Dylan sa postavil oproti doktorke a snažil sa sám seba upokojiť. No bolo to oveľa ťažšie než predpokladal. Myslel si, že sa cítil zranený, keď sa dozvedel o tajomstvách, ktoré predstavovali jeho život. Nebolo to nič v porovnaní so strachom, ktorý ho ešte stále ovládal. Klepal sa ako osika a zo všetkého najviac túžil sadnúť s k Nadyne a objímať ju, aby jej vynahradil všetku tú bolesť, ktorú kvôli nemu musela pociťovať. Lenže najskôr musí pochopiť, čo sa vlastne deje.

„Nebudem vás dlho trápiť, pán Rayner,“ začala pohotovo doktorka. „Vaša žena dnes začala predčasne rodiť. Niekoľko hodín potom, ako ju priviezli na naše oddelenie, mala pravidelné kontrakcie. Pichli sme jej látky, ktoré ich spomalili a neskôr zastavili úplne, ale stále z toho nie je von.“

„Viete, prečo sa to začalo?“ Sám seba prekvapil, že dokázal prinútiť svoj hlas, aby znel pomerne vecne. Ale vnútorne horel.

Doktorka mierne pokývala hlavou. „Sú rôzne príčiny. Jej záznamy, ktoré nám zaslala gynekologička, neodhalili žiadne choroby. Takisto ani krvný test, ktorého výsledky som dostala do rúk len pred chvíľou. Vylúčili sme teda všetky fyziologické príčiny, dokonca aj diabetes mellitus, alebo takzvanú tehotenskú cukrovku. Pôrod mohli spustiť aj iné faktory, niekedy sú to aj silné emočné výkyvy, alebo psychický tlak.“

„Ale bude v poriadku.“ Neodpustil by si, keby to tak nebolo.

Opäť len neisto kývla hlavou, čím ho viac a viac zrážala do priepasti strachu, z ktorej neviedol žiadny rebrík, či zabudnutá cestička medzi kameňmi výčitiek svedomia.

„Samotný fakt, že vaša žena začala rodiť na začiatku tridsiateho tretieho týždňa gravidity, je pomerne zlý. Môžeme hovoriť o šťastí, že jej neodtiekla plodová voda, hlavne ak zoberiem do úvahy dlhotrvajúce kontrakcie. Ale nebudem vám klamať, najbližších dvadsaťštyri hodín bude kritických a všetko bude záležať len od vašej ženy. A aj od bábätka. Chceme byť pripravení. Dieťa je v polohe, v ktorej by mu nemalo hroziť nebezpečenstvo. Je tu aj alternatíva pôrodu cisárskym rezom. Preto sme vašej žene pichli aj kortizón.“

Dylan nemohol byť ešte viac zmätený. „Prečo moja žena niečo také potrebuje?“

„Nie je to ani tak pre vašu ženu, ako pre to dieťa,“ povedala trošku nesústredene. „Plody v tomto stupni gravidity majú vyvinutú väčšinu orgánov, ale nikdy to nemôžeme vedieť naisto. Najväčší problém predstavujú ich dýchacie cesty. Preto ten kortizón. Pomáha pľúcam dozrieť.“

S pocitom, že ho snáď jeho vlastné nohy ani neunesú, si sadol na nepohodlnú plastovú stoličku. Bola studená, ale sotva to vnímal. Jediné, čo jeho myseľ stále opakovala, bol obraz nehybnej a nedýchajúcej Nadyne. Dopekla, ako to všetko mohol tak pokaziť? Nerobil si ilúzie. Bol príliš sebecký, lebo si myslel, že má na to nárok. A pritom jediné, na čo právo mal, bolo stáť pri svojej žene. Alebo jej aspoň najskôr vysvetliť, kam ide a prečo.

„Môže sa jej niečo stať?“

Túžil počuť nie, ale k jeho smole nič také nezačul. „Testami a ultrazvukom sme vylúčili teoretické príčiny, ktoré mohli predčasný pôrod vyvolať. Ale buďme realisti. Predčasné pôrody, rovnako ako aj pôrody v riadnom termíne, so sebou prinášajú isté riziká. Či už pre matku alebo dieťa. Jediné, čo vám môžem sľúbiť, je, že urobím čokoľvek, čo bude v mojich silách, aby to pre nich skončilo dobre.“

Kývnutím hlavy jej za to poďakoval. „Vie o tom všetkom moja žena?“

„Nie,“ odpovedala rezolútne. „Povedali sme jej len toľko, koľko potrebovala vedieť. Vie, že sme jej nariadili prísny pokoj na lôžku za účelom pozorovania. To všetko je pravda. O tom ostatnom vedieť nemusí, zbytočne by ju to rozrušilo a nakoniec by práve toto mohla byť príčina pôrodu.“

Dylan zaklonil hlavu a snažil sa všetko to nejako spracovať. Ukryť hlboko v sebe strach, aby mohol byť pre Nadyne tou oporou, ktorú práve teraz potrebuje. Nikdy v živote nemusel siahnuť až na samé dno svojich síl.

„Ďakujem,“ zamrmlal a takmer mechanicky vstal. Cítil sa ako stroj. Lenže jediné miesto, na ktorom teraz potreboval byť, bolo vedľa jeho ženy.

Doktorka mu položila ruku na rameno a po prvýkrát, odkedy začala rozprávať, vyzerala proste ako ľudská bytosť plná súcitu a navyše matka, ktorá veľmi dobre chápala jeho obavy o manželku a nenarodené dieťa. Padlo mu to lepšie, ako dúfal.

„Verte mi, rada by som pre vás mala lepšie správy, ale bohužiaľ nemám. A klamať nemienim. Máte právo poznať pravdu a všetky riziká predtým, než im budete musieť čeliť.“

Mierne sa usmial na znak vďaky. „Cením si to.“

„Teraz choďte za svojou ženou, bude vás potrebovať,“ posúrila ho. „A nech by sa stalo čokoľvek, hoci aj maličkosť, budeme tam, pripravení jej pomôcť.“

Miesto odpovede sa len opäť pousmial a na neistých nohách zamieril späť do izby. Snažil sa zachovávať si kamennú masku, alebo aspoň bezvýraznú tvár, ale nemal najmenšej potuchy, či sa mu to podarilo. Pretože všetka jeho snaha zanikla, keď videl ťažko potlačovaný skľúčený výraz svojej ženy, ktorým ho privítala. Kútikom oka pátral po bratovi, aby uňho hľadal silu, ktorej mal až zúfalo málo, no miesto toho našiel len jeho v kresle skrútené telo, ktoré bolo očividne v spánkovom režime.

„Mala by som ti niečo povedať,“ poznamenala ticho.

Prstom jej zakryl pery, aby ju utíšil. „Aj ja ti musím toho veľa povedať. Ale to všetko teraz môže počkať.“

Nadyne nesúhlasne pokrútila hlavou a mierne zvraštila tvár. „Ver mi, toto počkať nemôže.“

„Nemala by si sa rozrušovať.“

Zúfalo si povzdychla a rukou odhrnula prikrývku, ktorá doteraz zahrievala jej telo. „Toto je niečo, čo ma veľmi rozrušilo bez ohľadu na to, ako veľmi som sa snažila o opak.“

Dylan sa pozrel smerom, ktorým ukazovala. Zhodou okolností na svoje pokrčené nohy. Najskôr netušil, čo by tam mal vidieť. Takmer sa odvrátil, ale zarazil sa v sekunde, keď si neuvedomil, že sa pozerá na úplne premočenú plachtu. A tá taká pôvodne rozhodne nebola.

„Asi mi nechceš povedať, že si sa práve...“ Nedokončil vetu a veľavýznamne nakrčil nos.

Potriasla hlavou. „To vážne nie. Myslím, že je to plodová voda.“ S tým slovom, akoby sa v nej čosi zlomilo a ona naňho pozrela so strachom a zúfalstvom, ktoré ho na chvíľu primrazilo na mieste. „Myslím, že sa s tebou tvoja dcéra túži zoznámiť. Osobne.“

Kapitola 13. ¦¦ Kapitola 15.


Túto kapitolu by som rada venovala denny. Bábuš, som nesmierne vďačná za to, že si sa vôbec pustila do čítania týchto mojich nezmyslov a páčia sa ti. Je úžasný pocit dozvedieť sa, že to niekto číta. Ďakujem za to. :) Hoci ani neviem, či by som sa niekedy dozvedela, že to čítaš, keby si sa tak trochu nepreriekla. :D

K tejto kapitole som celé hodiny čítala rôzne články a zháňala som informácie. Ale aj napriek tomu nemám vôbec žiadne medicínske vzdelanie, takže netuším, či som tam nenapísala nejakú kravinu. Takže by som rada proprosila Vás, čitateľov - ak je niekto z Vás lepšie informovaný ako ja, boli by ste takí láskaví a napísali mi, kde som urobila chybu? Ďakujem.

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Chybný klon - Kapitola 14.:

5. Perla přispěvatel
05.10.2013 [14:33]

PerlaNo tak to bola sila! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Ona bude rodiť? Už teraz? Tak to som zvedavá, ako toto dopadne!
Kapitola bola skvelá. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. izzie22
22.09.2013 [22:31]

Takže Nadyne nakoniec porodí predčasne? A v koľkom je vlastne mesiaci? To si teda nepamätám... Emoticon Pôrod bude asi zložitý, bude to silná kapitola, neviem predpokladať čo sa bude diať ďalej. Emoticon

3. denny
22.09.2013 [20:08]

V prvom rade sa ti chcem poďakovať za venovanie vnučka moja :D Je to pre mňa obrovská česť že si mi venovala práve takúto napínavú kapitolu a naozaj si to moc cením. :-*
Inak úžasná kapitola ako vždy. Prežila som v nej asi milión infarktov ale stálo to zato. :D Dúfam že s Nadyne bude všetko v poriadku a tak isto aj s miminkom a už sa teším na ďalšiu kapitolu. :D :-*

2. mima33 admin
22.09.2013 [11:16]

mima33 Emoticon Emoticon Emoticon V každej kapitole mi spôsobíš tristo šokov. Ostáva mi niečo iné, ako dúfať, že budeš milosrdná a bábätku sa nič nestane? Kvôli Nadyne a hlavne kvôli Dylanovi, lebo si neviem predstaviť, ako by to rozchodil, keby sa maličkej - či Nadyne - niečo stalo. Hlavne ak si uvedomuje, že on je ten kto ju rozrušil. Nechcem ho z toho viniť, lebo ho na jednej strane chápem, ale na druhej viem, že ak by sa Natashou nešiel, Nadyne by neskončila takto Emoticon a to je hrozne smutné.
S ďalšou sa, prosím, ponáhľaj. Že to bolo dokonalé, ako vždy, opakovať hádam netreba Emoticon Emoticon Emoticon

1. MaggieLove přispěvatel
22.09.2013 [11:01]

MaggieLoveVím, že se pořád opakuju, ale jinak to nejde Emoticon Tenhle příběh je vážně dokonalý a už vůbec nevím, co k tomu dál dodat, takže doufám že budou stačit smajlíci Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!