OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chameleónka - 7. časť

18.03.2015 (13:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 923×

Veselo si popiskovala. Bola to taká krásna sobota! Cez otvorené okno dnu prenikala sladko-ostrá vôňa čerstvo pokosenej trávy, hluk bol nepodstatný detail.

Nádych, výdych. Toto je vôňa radosti, mladosti, konca. Môžete jej vravieť Zabijak pekných chvíľ a ona sa len usmeje od ucha k uchu. 

Vyžíva sa v tom. Ako vám kradne radosť, nádej na šťastný koniec. Táto hra je iba o jednom a víťaz berie všetko. Všetci sú pokosená tráva. Tráva umrie, ale čo krásne po sebe zanechá! Skúste sa na ňu zadívať... Zelené zlato, mäkučké páperie samotnej zeme, sneh leta. Čo vám pripomína vôňa? Máte z nej chuť na čokoládu? Chcete sa stať lepšími?

Náhoda je vrtkavá vec. Dnes jej praje... no o tom neskôr.

Skoro ráno sa zobudí. Oco jej pripravil raňajky, mama ich donesie.

„Dík,“ zívne a najradšej by sa späť zakutrala do periny. To však nejde. Dnes ju čaká práca.

Zhltne raňajky, pozrie čo ide v telke. Dokopy nič. Oco ide na ryby. Miluje to vysedávanie a čumenie do blba. Mama chce dnes pratať, takže jej vyhovuje, keď povie, že ide von s priateľmi. Pred tým si ale uprace. Ako každú sobotu utrie prach, povysáva, uprace poličky. Čo najskôr vypadnúť, hoci má kopu času. Preto všetko skontroluje. Všetko tip-top. Tri hodiny... zo zúfalstva vytiahne angličtinu a robí domáce, potom matiku, hoci obe predmety neznáša.

Huráá! Čas vyraziť.

Vonku všetko vrhá ostré tiene. Slnko sa pomaly kotúľa po oblohe. Deti pred bytovkou vrieskajú na celé sídlisko. Bože, to nevedia stíšiť huby? Vyjde z vchodu. Vytriešťajú na ňu oči. Čierna postava. Ležérna koženka do pol pása, splývajúce čierne tričko na ramienka, čierne rifle, botasky z dierkami, mäkšie od papúč nehlučne tlmia ráznu chôdzu. Všetko dokonale obopína postavu. Až na veľkú kabelku, ktorú si pridŕža na pleci.

Zdá sa byť teplo, no cítiť, zdvíhanie vetra. Búrka sa blíži. Kráča so slúchadlami v ušiach. Vnútro sa už nechveje. Ó nie. Už si overila, že dokáže zabiť, aj že jej to prejde. Je čas natvrdo sa pustiť do plánu.

Kráča na zastávku, akurát na ňu vchádza autobus. Vnútri na ňu každý civie. Hlavne staré babky, ktoré okamžite dávajú hlavy do kopy. Obyčajne by bola nesvoja, no teraz jej to robí dobre. Vyhrnie okuliare na hlavu, pozrie na ne a usmeje sa. Zhíknu a trhnú hlavami. Zasmeje sa a pozrie von oknom.

Po pätnástich minútach vystúpi. Má čas preto ide do čajovne, blízko miesta, kde zabila Slečnu Dokonalú. Tam sa cíti naozaj dobre. Popíja čaj, číta si knihu a premýšľa. Okolo nej sú emáci, punk- rockeri, hráči stolných fantasy hier. Je to úžasné miesto pre zaujímavých ľudí. Inokedy nerada odchádza, ale o ôsmej natešene nasadne na autobus. O dvadsať minút zakotví. Na zarastenej tabuli je nápis: Kolmanova záhrada.

Ako to bolo dávno? Možno jediné pekné miesto, ktoré nemali silu zničiť. Je príhodné, že práve tu, zomrie jeden z nich.

Sebaisto kráča dnu. Privíta ju šero lesa, vôňa hnijúcich ohorkov, listov a sviežej trávy. Vie, že tu bude. Je to odľahlé miesto hoci naokolo sú rodinné domy. Prvá časť je hlavný vchod, zopár lavičiek, najnovšie aj šmykľavka a domček pre deti. Ďalej je šíra tráva, stromy, na ľavo múr okolo ktorého sa vinie cesta, obklopená stromami ako strážcami. Ak pôjdete vyššie prídete k zvieratám a potom aj na Kalváriu. Pomstiteľka nemá v úmysle ísť až tak ďaleko. Vie, že je tu. Je predsa koniec týždňa. Preto ide len vedľajším vchodom. Tam kde sú betónové ihriská a lavičky.

Vo vrecku zovrie vystreľovací nôž.

Je pokojná. Takmer sa usmieva. Ticho a predsa hrdo, kráča cestičkou. Pripadá si sťa bohyňa pomsty. Sopka vnútri čaká na vhodný moment. Cez lístie sa prebíjajú svetlá lámp. Zazrie ho sedieť na lavičke v tieni. Pána Chcem pozornosť.

Vyzerá totálne vymletý. Vysoký, vychudnutý, vlasy má redšie a tmavé oči sú podliate krvou. Nezvyk oproti nezbedným plameňom. Keď si ho tak obzerá, je jej zle.

Tento úbožiak ju dokázal zničiť? On je ten silnejší? Vidno, že roky ubiehajú, no pre spomienky čas neplatí.

Rozpáli ju rameno. Dobre si pamätala ako ju udrel. Ako jej nadával, ako sa občas snažil byť milý, ale zas a zas to končilo pri tom, že je šibnutá. Udrel aj jeho. Vrieskali na seba, nahnal na jej miláčika chalanov.

 Znova sa jej všetko vybaví.

„... si úplná piča...“

Idú hore, cestou do výtvarnej triedy, nesie ťažkú kopu papierov. Padá, všetko sa jej rozsype...

Smiech... „si taká slabá...“ a dodá nenávidenú prezývku. „Šak ty nič neznaš!“ Má chuť vtrhnúť mu pery, vyškriabať oči. Nič nevie? Počkaj panghart, veď ona ti ukáže! Pridajú sa chalani, ostatný idú ďalej, iba jedna sa pristaví a pomôže jej.

Chceli vojsť do triedy, meškali na hodinu. Zatarasili im v dvere, vystrkovali ich von. „Vypadnite čuráci!“

„... Špata...! Stavím sa, že ty ani nemáš krámy...!“

Zatne ruky, a zavrčí.

Je otočený chrbtom... Och... podrezať mu hrdlo...! Silou vôle si však zloží okuliare a vykročí vpred. Akurát vytiahol zapaľovač, striekačku a ďalšie veci, na ktoré poriadne nevidela.

„Klebety sú pravdivé,“ zapradie. Mykne sa, prudko vyskočí. Výraz v jeho očiach je úplne šialený.

Zdesene, stuhnuto na ňu hľadí.

„Kto si?“ zachrčí nasprostasto. Potí sa ako kôň. Ofina sa mu lepí na čelo.

Zasmeje sa a nôž aj s plánom B, kŕčovito zovrie.

„Som...“ povie. Výraz sa mu nezmení. Iba si ju premeria a zastaví sa na očiach, až po obočie obrúbené linkou a čiernymi perami.

„Čo chceš?“ Hlas mu poskočí, ruka sa mu chvie, no ani za svet nepustí nádobíčko, čo tak nemožne kryje za chrbtom. Začína sa viac potiť a ťažko dýchať. Absťák sa hlási o slovo.

„Mám pre teba darček od kamoša,“ odpovie a veľavýznamne naňho pozrie. Nadvihne obočie.

„Ty, hej?“ neverí.

Pokrčí plecami. „Som posol dobrých správ a od mien,“ zatrilkuje.

„Nepovedal mi, že príde náhrada,“ šepne tupo a zbytočne sa obzerá.

Na okolí niet ani nohy.

Pretočí očami. Nemôže si dovoliť vymýšľať siahodlhý príbeh. Pravý díler môže prísť každú chvíľu!

„Nič nechceš, fajn,“ točí sa na odchod. Schmatne ju za plece. Ruka sa mu začína triasť.

Usmeje sa. Má vyhraté. Podáva mu balíček heroínu. Diskrétne samozrejme. On jej podáva peniaze. Rovné dve stovky. Otočí sa na odchod kým on rýchlo hľadá zapaľovač.

„Ty a díler?“ spýta sa rýchlo, že mu skoro nerozumieť. Fanaticky čučí na rozpúšťajúcu sa drahocennosť. Vytiahne striekačku a o pár sekúnd hľadá miestečko na dopichanej ruke. Prázdne vrecko padne na zem, ona ho zdvihne. Predsa po sebe nezanechá stopy!

„Každý potrebuje prachy...“ pokrčí medzitým plecami a sadá si k nemu. Smrad potu jej dvíha žalúdok. Pozoruje ako si prácne vpichuje tekutinku, o sekundu vyťahuje ihlu zo žili a tvári sa blažene. V tom niečo pukne a zľava sa vynorí dievča. Jemu je to jedno, Pomstiteľku vystrie. Dievča príde bližšie a prekvapene vydýchne.

„Ejha, čo vy tu takto sami dvaja?“ zatiahne afektovane s napoly úškrnom a napoly zarazeným pohľadom.
„Ale... menšia prechádzka... A čo ty?“ zahovorí Pomstiteľka preletujúc po nej pohľadom.

„Mala som tu mať stretko, ale už je inde,“ odpovie dievčina, ktorú môžeme rovno nazývať aj Tlčhuba.

„Hej, dosť nepríjemné, čo?“ Pomstiteľka chápavo vykriví pery. Tam dole ma musia mať vážne radi, usmeje sa sama pre seba. Taká šanca sa neodmieta! Má síce maximálne pár minút, no ona by bola aj tak na rade... no nie je to perfektná zhoda náhod?

„No... hej,“ povie po krátkej odmlke a pozrie z jedného na druhého. To, že je na Pánko na drogách vie skoro polka ex-triedy. Ale čo tu robí ona? Nejde jej do hlavičky. Pomstiteľka bola vždy slušné dievčatko.

Skoro vidí, ako Tlčhube mozog pracuje na plné obrátky. Na rozmýšľanie je však neskoro.

Pán Chcem pozornosť sa chytí za srdce a zúfalo lapá po dychu. Zosunie sa o pár centimetrov dole. Tlčhuba zdesene vytriešťa oči. Pomstiteľka sa k nemu lačne nakláňa.

„Zavolám záchranku!“ povie Tlčhuba a vyťahuje mobil rozklepanými prstami. Pomstiteľka sa rýchlo zvrtne a trhne ju za ruku. Skôr ako skríkne jej do žili vrazí striekačku.

„Čo to robíš?“ zvrieskne a oči jej vyskakujú z jamôk.

„Zabíjam,“ šepne sladko a potlačí tekutinu s malou vzduchovou bublinkou do krvi. Potom sa otočí k nemu. Vrieska a ten zvuk ju pohlcuje. Nakláňa sa k nemu. Konečne trpí. Konečne!

„Maj sa, zlato,“ šepne mu do ucha a pichne mu bublinu presne na miesto posledného vpichu. Zmieta sa v kŕčoch, lapá po dychu, Tlčhuba úpenlivo stoná. 

O pár sekúnd stíchnu, no ona už beží preč. V diaľke vidí baterky, začuje hlasy. Na to sa nepripravila... Nečakala, že budú tak vrieskať... hoci jej to pôsobilo nehoráznu radosť. Vedela, že kyanid rozkladá krv, vedela, že to bude rýchle, bolestivé. Heroín bol len pomôcka na skvapalnenie...

Hlasy pred ňou. Dočerta! Musí bežať, musí, musí! Ale kam? Je v pasci! Zmätene sa obzerá okolo a srdce jej búši. Čo urobí, keď ju uvidia? Dofrasa, mala si lepšie naplánovať únik! Myslela si, že nebudú mať silu na vreskot... že sa elegantne vyparí... Lapá po dychu a hlave jej šumí. Oči šibú po každom rohu. Na Záhradnú ulicu nemôže, rovná osvetlená ulička, psy začnú brechať... Ibaže...

Beží k hlavnému vchodu, kde ich výkriky určite nezačuli. Je zázrak, že nenarobí žiaden hluk. Nové botasky dokonale tlmia akýkoľvek zvuk.

Cestou urobí trik, na ktorý sa tešila niekoľko rokov. Vytiahne tmavozelenú mikinu, blond parochňu, čo kúpila na karneval, kabelku pretočí na ruby a napchá do nej koženku. Takto prezlečená ležérne splynie do uličky. Premáha sa, aby kráčala pokojne. V diaľke začuje policajné sirény a podlomia sa jej kolená. O chvíľu vyjde na Veľký chodník pri Obrancov mieru. Už je tam. Akurát jej ide päťka. Dokonale načasované.

Nechajte komentár:

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Chameleónka - 7. časť: