OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chameleónka - 16. časť

23.05.2015 (11:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 877×

Pomstiteľka sa zhlboka nadýchne. Na tomto mieste už nebola roky a spomienky sa víria v hlave ako zúrivé šelmy. Zazvoní  a čaká. Dvere sa otvoria a ju ovanie svieži vzduch.

„Čo tu robíš?“ podozrievavo si ju prezrie nízka, chudá brunetka  a trocha privrie dvere.

„Zabudla si mi vrátiť topánky,“ odvetí.  Pomstiteľkyn tón nie je nahnevaný. Trasie sa od nervozity. 

Brunetka pochybovačne nadvihne obočie.  „Vyzerám ako debil? Vrátila som ti všetko.“

Pomstiteľka sa uškrnie. „Nie, na to si príliš bystrá.“ Podíde k nej a preletí očami po bujnom poprsí.

„Fajn tričko,“ šepne jej, no chodba aj tak vyvolá tiché echo.

Mykne jej kútikmi úst, ale snaží sa to zakryť. „Vôbec si sa nezmenila.“

„Nemôžem za to.“ Pokrčí Pomstiteľka plecami a srdce sa rozbúcha nad tým úsmevom.

Zasa nadvihne vytrhané obočie. „Nie?“

„Nie.“ Zasmeje sa, no po chvíli jej  pohľad zvážnie. „Čítala si môj odkaz?“

„Odkaz ako odkaz... ale áno a si šialená,“ šplechne jej dievča do tváre ľahkým konverzačným tónom.

„Pozrime sa kto to hovorí,“ zacerí sa. „Ale vážne, chýbajú mi tie šľapky z Talianska a mala si ich iba ty.“

„ Aha... a na to si prišla po roku?“

„Chce ich moja mama, kebyže ide o mňa, zbavila by som sa ich,“ odvetí.

 „Fajn! Ale naozaj sa mi zdalo, že som ti vrátila všetko.“ Neochotne ju pustí do chodby a začne sa prehrabávať v botníku. Po desiatich minútach má okolo seba kopy topánok. Napokon vytiahne zaprášený pár. „Dočerta, prepáč, totálne som na ne zabudla.“ Naozaj ju to mrzí.

„Nevadí,“ povie a dáva ich do gumenej tašky. Na odchod sa, ale nechystá. Brunetka je dosť nesvoja, pregĺga a uhýba pohľadom.

„Ešte niečo?“ spýta sa vysokým hlasom, keď sa ani jedna nemá k činu.

„Vlastne áno...“ Pomstiteľka príde o krok bližšie a vychutnáva si to naťahovanie. Brunetka má novú voňavku. Jemne kvetinovú. Pramienok vlasou ju šteklí na čiarke medzi prsiami. „Neakceptujem náš rozchod.“

Skôr ako jej v tom zabráni ju pobozká. Brunetka sa ani nehne, ale o sekundu na to sa jej podlomia kolená a vzápätí Pomstiteľku odtisne.

„Prestaň. Je koniec!“ Sú nalepené na skrini, hlavy pár centimetrov od seba.

Pomstiteľka sa usmeje, keď sa jej pri poslednom slove zachvie hlas. „Ty prestaň,“ šepne.

Chvíľu na seba hľadia, potom ju dievča prudko odstrčí. Odtisne Pomstiteľku do izby, kde sa na seba vrhnú. Ústa im pracujú v šialenom tempe, jazykom si skúmajú každý milimeter pier. Pomstiteľka jej zájde rukou do dlhých vlasov, láska jej krk, až zastane na okraji.

Dievča zalapá po dychu, keď jej rozopne košeľu a na opálenej koži obkresľuje čiernu čipkovanú podprsenku. Dáva si na čas. Dobre vie, ako jej to chutí.

Jemnučko ju dráždi, nechtami škrabká zmyselné prsia, pevné bradavky. Brunetka jej zarýva nechty do chrbta, bozkáva celú tvár a ženie si to ku krku, na červené tielko. Strhne jej ramienka a šikovným pohybom rozopne podprsenku, ktorá hneď na to letí vzduchom. Zvalí ju na posteľ.

Pomstiteľka ju rýchlo prevalí a vychutnáva si blúdenie po úzkych hladkých nôžkach, vnútornej strany stehien. Dievča neostáva pozadu. Nedočkavo pohládza chrbát, zadok a dráždi ju zozadu. Obe sú neskutočne vlhké, ale ani jedna nekončí predohru. Až sa naraz pohnú a spoločne vykríknu.  

Nechajte komentár:

Áno, klamala som.  Nie je žiadny ON. Je to ONA. Moja verná spolubojovníčka, môj milovaný Mesiac, jediné svetlo v temnote. 

Tak čo? Ste spokojní? Myslíte si, že teraz ma už poznáte? Mysleli ste si, že poznáte ju?

To je krása príbehu. Tu sa dá všetko prekrútiť a nikto vás za to nebude môcť pokutovať. Sú  to len slová a naučila ma s nimi pracovať. Teraz to využívam proti nej. Nemá žiadny relevantný dôkaz. Nič, čo by bolo skutočné, len písačky blogu.  A nemôže ma zastaviť. Nedokáže to, pretože obe vieme, že ma miluje rovnako ako v deň, keď sme sa po prvý raz pobozkali. Vtedy sme to spečatili. Puto, ktoré medzi nami bolo celé tie roky dávalo konečne zmysel.

Nebolo to len priateľstvo, vzájomná podpora dvoch šikanovaných dievčatiek. Bola to láska, ktorú som si nikdy nedokázala vypudiť zo srdca. Pre ňu som začala realizovať všetky naše sny. Aby vedela, že všetko, čo kedy vyslovili jej plné ružové pery som si pamätala celé dni. Nikdy som sa jej nevzdala. Nemohla som a nechcela.

Asi by som mala bližšie opísať posledné dva roky na základnej, keďže naše začiatky som už popísala. Tak teda, osmička a deviatka boli nádherné. Ako som už písala, náš vzťah sme držali v tajnosti a celý svet nás vnímal ako blízke priateľky. Kto by nás typoval na vášnivé milenky? Bola to dobrá hra, len keby nešla na nervy. Nebavilo ma skrývať sa. Lenže ona ma vždy uchlácholila. 

Po deviatke som navrhla pustiť sa do plnenia našich snov. Tým sa to začalo. Hádali sme sa. Chcela som, aby šla na rovnakú strednú, no ona stále čosi mlela o gymnáziu, o ktorom ani nikto nevedel, kde je. Proste diera na konci mesta, kým ja som šla na interiérový dizajn v centre.

Od všetkého sa vzďaľovala. Na základnú už nemyslela. Jediné, čo  ju zaujímalo bolo začať od znova.

Nepopieram, obe sme to chceli, ale nemohla som dopustiť, aby Ničitelia unikli trestu. Chcela som počkať a potom sa do toho pustiť. Vravela nech to pustím z hlavy, že ma určite chytia a pošlú do basy. Nech sa sústredím na nás...  A potom sme sa rozišli.

Vraj lipnem na minulosti, že mám žiť prítomnosťou, prečo, preboha, žiarlim... Nemala som žiarliť? Videla som ako pokukuje po chalanoch, aj babách, ako sa s nimi rozpráva. Nikdy nebola uvoľnená, stále bola strnulá pri spolužiakoch a teraz...! Aj na facebooku si stále s niekým vypisovala. Správala sa ako koketa!

„Dosť už!“ zvrieskla v ten deň. Boli sme vonku. Zmrákalo sa a z ničoho nič ulicu osvetlil blesk a zaburácal hrom.  Oči jej blčali a celá sa triasla. „Ja to už nevydržím! Prestaň ma kontrolovať! Nevidíš, že teraz som konečne sama sebou aj medzi ostatnými? Že konečne si ma niekde vážia? Stále sa do každého navážaš!“

„Navážam? Som úprimná na rozdiel od teba!“ zrúkla som a spustil sa lejak.

„Čo! Čo si povedala?!“ skríkla jednohlasne s ďalším hromom. „Nikdy som ti neklamala! Nikdy! Tvrdíš, že mi dôveruješ a pri tom mi vôbec neveríš!  Vidíš to, čo chceš, nikdy si nič nenecháš vysvetliť!  Aj to s našimi spolužiakmi...!“ Zhlboka dýchala.

„Čo mi máš čo vysvetľovať o nich! Bola si to ty, kto sa snažil zmárniť! Ty si sa kvôli nim skoro podrezala!“

„Dobre vieš, že nešlo len o to!“

„Je jedno o čo šlo!  Ja jediná som s tým chcela niečo urobiť! Tiež si snívala, ty si mala nápady! Si rovnako vinná!“

„Áno, som! O to ide! Stále sa bavíme o tom istom. Celé tie roky! Uvedom si, že základná skončila, prečo sa nechceš pohnúť ďalej? Nemusíme ich už nikdy v živote vidieť!  Nebaví ma nestále si to pripomínať! Neustále myslieť na tú bolesť! Veď... naše plány boli horšie ako to, čo nám spravili!“

„To... to nemyslíš vážne!“ habkala som vyjavene. 

„Myslím. A...“ prosebne na mňa pozrela a oči jej zvlhli, „Milujem ťa, veľmi ťa milujem... No pokiaľ... vlastne... Nie! Dosť! Dala som ti dosť šancí. Ja, ja... už nevládzem. Nemôžem... “ Preglgla a pevne mi pozrela do očí. „Je koniec.“

„Žartuješ,“ vyprskla som do smiechu. „Neblázni. My patríme k sebe!“

„Nie. Je to tak lepšie pre nás obe.“ A rozbehla sa preč. 

Úplne ma to dorazilo. Z ničoho nič mi dala kopačky...  Vravela som si, že to nevadí, že sa cez to prenesiem.  No ako na potvoru všade kam som sa pohla som cítila jej vôňu, dotyky, vybavovali sa mi jej slová, smiech...  Videla som nás v parku, na kostolnej veži... kdekoľvek.  Niekoľko mesiacov som len prežívala. Po roku som bola úplne bez duše. Naši sa ma vypytovali, čo sa deje, prečo sa už nestretávame... Dodnes netušia, čo medzi nami bolo ani, že som lesbička. 

Bolelo to ako sviňa. Až raz mama chcela žabky, čo som kúpila v Taliansku.  Keď som za ňou šla klepala som sa nervozitou, zvieralo mi hruď. A keď otvorila dvere, temer som nevládala dýchať.  Jeden pohľad a všetko sa mi vrátilo. Ak by som ju nepobozkala umrela by som. A potom... Nebolo to  prvýkrát, čo sme  spolu spali, ale toto... prekonalo to aj moje najdivokejšie predstavy.

Tá rozkoš, keď som konečne videla jej ladné krivky, tá slasť, keď sa roztápala pod mojimi dotykmi a ochkala vzrušením. 

A čo viac... Bola tu!  Po toľkom čase ma nežne bozkala, šepkala mi do ucha nezrozumiteľné, sladké slová... To však bol zlomok z toho, čo nasledovalo.

Jej bozky chutili inak. Krajšie, lepšie. Konečne zo seba vypustila šelmu, ktorú sa tak zúfalo snažila potláčať. Jazykom si ma privlastnila, zubami sa mi mstila a nechtami poznačila.

Oprela som ju o stenu tak, ako to mala rada a nemilosrdne vopchala prsty do tej úžasnej komôrky. Vykríkla a ja som sa víťazne usmiala. Naše tela dokonale ladili. Každý pohyb, bozk dokonale načasovaný...

Netuším, ako dlho sme sa milovali, ale napokon sme sa vyčerpane zvalili do mokrých perín. Pritúlili sme sa k sebe. Sledovala som ju. Tranz z jej očí začal pohasínať. Pohľad jej stmavol a pomaly sa jej na tvári usadila vina a bolesť. Posadila sa.

„Toto sa nemalo stať. Nemalo!“

Pretočila som očami a pobozkala ju na hladučké rameno. „Nekaz to!“ prosila som tichučko, stále omámená doznievajúcim orgazmom. „Nevidíš, ako sa k sebe hodíme?“

„Práveže vidím,“ vzdychla. „Chcem iné veci ako ty, zmeniť sa...“

„Si dokonalá!“ zvolala som rozhorčene.

Letmo sa usmeje. Bože, vyzerá nádherne! Ako víla, rumenec jej dodá krásnu farbu, bielučké zuby zahryznú do napuchnutej, výrazne ružovej až fialovej pery, navlas rovnakej ako jej bradavky.

„... k  lepšiemu,“ dopovie. „Okrem toho... vieš... ja...“ Zhlboka sa nadýchla. „Páči sa mi niekto.“

Strhla som sa akoby mi vrazila. Telo sa mi naplo a tuho som zovrela perinu. „Aha,“ vysúkala som zdanlivo pokojne. „A... ty jej?“

„Je to...“ odkašľala si, „chalan.“ 

„Drbe ti?!“ skríkla som a vyskočila na nohy.  Havranie vlasy mi poletovali okolo hlavy.

„Nie. Som... ehm... bisexuálka.“  Pozerala na mňa akoby nič. Stisla som pery a nútila sa do pokoja, neúspešne.

„On?“ zavrčala som. Teda, chcela som, no vyšiel zo mňa vzlyk.

„Sme kamaráti, ale...chcela by som viac...  Pre - preto to nebol dobrý nápad... Nemala som...“ skĺzne pohľadom po našich nahých telách. „Prepáč.“

Zdvihla sa, pozbierala si veci a zdrhla do kuchyne. Akokoľvek som sa snažila, slzy si našli cestu von. Rýchlo som sa obliekla snažila som sa to predýchať.  Váhavo som načúvala zvukom v kuchyni. Zdalo sa, že aj ona začína plakať, nemýlila som sa.

Zhrabla som kabelku, tašku a obula sa. Pozreli sme na seba.  Trhla som hlavou dopredu a schmatla kľučku. Stála som tam a nemohla som sa pohnúť. Prinútila som sa otvoriť dvere.  Hneď na to som ich zavrela. Vzdychla som a zovrela pery.  Priskočila som k nej a tuho ju objala. Zadívala sa mi do  očí. Jej smaragdové sa bolestne vpíjali do mojich ľadovcov.

„Mrzí ma to! Nechcela som ťa zraniť... no to mi asi ide najlepšie, čo? “

Otupene som prikývla a pobozkala ju. Naposledy, najdlhšie a najsladšie ako som vedela.

„Milujem ťa, Mesiačik,“ šepla som ubolene. Zasmiala sa cez slzy.

„Už žiadny plaz?“ 

„Radšej nie,“ Chcela som už zísť, keď ma chytila za ruku. Spýtavo, plná nádeje som sa obzrela. Pritiahla si ma k sebe.

„Vždy ťa budem ľúbiť, Prvotinka moja,“ zaševelí a pri jej obľúbenej prezývke sa slabo usmejem.

„A ja ťa budem stále milovať, slečna Chameleónka,“ odvetím pevne a viem, že týmto to skončilo. Pre ňu.

No???? Čo vravíte? Ch. + P. som plánovala od začiatku a bolo to  moje najväčšie prekvapenie. Zatiaľ. ;-) :-P. Tak, čo? Čakali ste to??? 

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Chameleónka - 16. časť: