OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Bratstvo tieňov: Z popola - VII.

08.07.2019 (11:00) • MartyxSVK • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 475×

Pouličná lampa zavŕzgala, keď na ňu po preskoku z vedľa lokalizovanej strechy dopadlo malé, ale ťažké goblinie telo.

I keď jeho odev pozostával len z čiernych látkových nohavíc a tuniky bez rukávov a s kapucňou, stále sa na ňom našlo vrecko, z ktorého mohol vyloviť malé hodinky. Malá ručička postávala presne medzi 6 a 7, zatiaľ čo tá veľká sa pomaly pratala z čísla 9.

Pozrel na ne a vyceril zuby. Svoj pohľad zodvihol na koniec ulice, kde sa nachádzala veľká banka. Viedla ku nej dlhá cesta, ťahajúca sa už od mestskej brány Tristemu.

Zhruba každých 5 metrov stáli oproti sebe na kraji cesty elektrinou poháňané lampy. Každú druhú medzeru vypĺňala lavička, na ktorých však v takejto rannej hodine ešte nikto nesedel.

Stále sa však v kalužiach, ktoré na ceste zanechal nedávny dážď, odrážali svetlá domov, ktoré od seba cestička oddeľovala.

V jednej takej mláke si svoj odraz všimol aj goblin, preto sa radšej rozhodol z tohto nápadnejšieho miesta pobrať preč. Preskočil späť na dom a po strechách sa behom približoval k banke.

 ----------------------------------------------------------------------

„O červených elfoch som doteraz nepočul,“ zabil Dul’thir spoza Marnidelovho chrbta poslednú nádej na tichú cestu do Tristemu. Z púšte sme sa na koňoch presunuli na step, ktorá nás mala doviesť do lesa, za ktorým malo mesto ležať. Slnko viselo rovno nad nami a slovné spojenie „chladná hlava“ ho zrejme celkom obišlo.

„To vieš... sme príliš zaneprázdnení vojnou. Na nejaké geografické či dejepisné knihy nemáme čas,“ myklo mu kútikom.

I cez náznak úsmevu sa však elfovi nepodarilo skryť temnotu v očiach pri spomienke na vojnu. Priblížil som sa k nemu na koni a spýtal som sa ho:

„Bojoval si v tej vojne?“

Vzdychol: „Áno. Pamätáš, ako si mi v tej jaskyni povedal Mariandel? Ako som na teba vyletel?“ opýtal sa ustarane.

Prikývol som.

„Vieš... Mariandel je moje skutočné meno. Teda bolo, kým som neprijal toto. Nielenže je Marnidel podobné tomu predošlému, má aj význam v mojom jazyku. Marn-i’dell – utečenec.“

Potichu som informácie spracovával. Zvedavosť mi však nedovolila mlčať dlho:

„A pred čím utekáš?“

„V hlave pred minulosťou, v srdci pred prírodou. Totiž vec sa má tak – v jednom boji som nechtiac zabil asi celú moju jednotku. Dal som sa teda na útek čo najďalej od Tarmenského kráľovstva červených elfov. Skryl som sa v jaskyni, kde som vraždou medveďa porušil jedno z pravidiel medzinárodného elfského kódexu.“

„To je drsné,“ načiahol som sa a povzbudil som elfa potľapkaním po pleci. S úsmevom sa na mňa otočil:

„To nič. Ako si videl v jaskyni, začínam sa prírode zasa líškať,“ zasmial sa, „Okrem toho... vy ste mi dali šancu prestať utekať a spraviť niečo správne. Za to som vám vďačný.“

„My sme ti vďační za to, že si sa k nám pridal. Mimochodom... v jaskyni si spomínal niečo- pýtal si sa ma, ako si myslím, že o tebe vie starosta trpaslíkov. Znelo to ako zaujímavý príbeh. Ako to teda je?“

„Hah. Dobre, že sa pýtaš. Teda zle, ak si si ho obľúbil. Raz som ho totiž nachytal na hruškách. Doslova! Napochodoval si do mojej jaskyne, sekerka v ruke a poďmeho rúbať stromy! Ale nie, ja som ho nenechal. Pekne som sa s ním pohral. Mal si ho vidieť, ako utekal von! Gate si musel na zadku pridŕžať!“

Jeho príbeh rozosmial nás oboch a niekde za chrbtom som začul aj slabý Jazdcov chichot.

„O desať minút by sme mali byť pri bránach Tristemu!“ zvolala s úľavou Leliana. Až vtedy som si uvedomil, že sme obklopení stromami Tristemského lesa.

„Mám jednu otázku, Arden,“ otočil sa na mňa Marnidel, „tá maska. Prečo si ju nemal nasadenú, keď ste prišli za mnou?“

„Ako to myslíš?“

„Bol som predsa ozbrojený a nebezpečný. Okrem toho, podľa vášho konania som usúdil, že ste nevedeli o mojich schopnostiach.“

Pokrčil som plecami: „Asi som ti veril.“

„Veril si neznámemu nepriateľovi?“ zarazil sa elf.

„Nebol si nepriateľ,“ povedal som rozpačito, „aspoň som v to dúfal.“

„Hovoriac o schopnostiach,“ dobehol nás Jazdec, „máš nejakú špeciálnu schopnosť?“

„Akoto, špeciálnu?“ zamyslel sa elf. „Myslíš niečo ako zmiznutie a objavenie sa inde?“ zaškeril sa na Lelianu, ktorá jeho si narážku všimla a ironicky sa naňho usmiala.

„Dajme tomu,“ prikývol Jazdec.

„Nuž... nie sú to schopnosti, ale...“ načiahol sa za chrbát pre svoj luk. Keď si Dul’thir uvedomil, že jeho život závisí od elfa, ktorý ženie koňa bez rúk, na tvári sa mu odrazila panika. Lietal pohľadom striedavo po každom z nás, na čom sa nám jednoducho nedalo nezasmiať.

Keď zdvihol Marnidel hlavu s lukom v rukách, zmätene na nás pozeral. Nechápal náš výbuch a otočiť sa na jeho spolujazdca mu ani nenapadlo.

„Takže,“ vyžiadal si pozornosť, „schopnosti nemám, teda nie v krvi. Požičiava mi ich môj luk, konkrétne runy v ňom.

Pri spomenutí rún zostrila svoju pozornosť Leliana. Priblížila sa k nám tak, aby nemusela príliš kričať, a so záujmom sa do debaty zapojila:

„Tiež som sa začala zaujímať o runy. Dokonca som si vyrobila luk,“ podávala mu svoje dielo. „Čo naň vravíš?“

Červený elf si luk poťažkal, obzrel ho z každej strany a nasadil šíp zo svojho tulca na tetivu. Natiahol, zamieril do prázdna a vystrelil. Na chvíľu sa zatváril spokojne, potom však prišiel rad na ďalší test – runa v luku.

Vytiahol ďalší šíp. Keď už sa koncom opieral o natiahnutú strunu, pohladil elf palcom prvej ruky magický kameň, ktorý na chvíľku slabo zažiaril. Z jeho úst vyšlo slabé citoslovce dumania. Vypustil šíp, ktorý letel o niečo rýchlejšie než normálny šíp.

To ale nebol jediný účinok Leliinej runy. V momente, keď sa hrot dotkol prvého stebla trávy vedľa cesty, vyvolal nemalú explóziu. Elf sa nahlas rozosmial.

„Aj keď tie zakrslé prasce neznášam, jedno sa im uznať musí – s runami to vedia,“ podával luk Leliane naspäť.

„Vďaka,“ neskrývala čerstvá strelkyňa nadšenie.

„Pozerám, že nemáš muníciu. Na, vezmi si trochu z mojej. V Tristeme sa snáď naskytne príležitosť doplniť ju.“

„Ďakujem,“ odpovedala na gesto Leliana, „nateraz ju ale nemám kam uložiť. Zatiaľ si ju radšej nechaj.“

Elf prikývol a vrátil štyri šípy na miesto. Keď zdvihol hlavu, uvidel to, na čo sme sa s Jazdcom a Dul’thirom pozerali už pár sekúnd – masívne brány Tristemu.

„Načo toľké brány?“ spýtal sa Jazdec.

„Ťažko povedať,“ odpovedala hlavná geografka, „podľa okolia však súdim, že nechránia obyvateľov mesta.

„Myslíš, že chránia okolie pred mestom?“ ozval som sa.

Pokrčila plecami: „Uvidíme.“

V dvoch radoch sme docválali cez kamenný most vedúci cez malú riečku až ku bráne. Na pravom krídle sa otvorila malá priehradka, podobná tým, ktoré doma v Kadgare slúžili na vhadzovanie pošty. Z medzery na nás vykuklo jedno oko.

„Prajete si?“

„Ideme navštíviť priateľa,“ chopila sa slova Lelia.

„Smiem vedieť meno priateľa?“

Zúfalá Leliana sa na nás nenápadne obzrela, hľadajúc radu. Pred vymýšľaním náhodného mena nás však zachránil samotný vrátnik.

„Heh. Viete, slečinka, úprimne ma to nezaujíma. Stačí, ak mi poviete, či máte so sebou nejaké zbrane.“

„Len zopár,“ povedala a pozrela na nás, aby vyčíslila náš arzenál. „Meč, dva luky a zopár dýk.“

„Môžete byť, prosím, konkrétnejšia?“

Marnidel na ňu zodvihol dva prsty, ku ktorým prirátala zbraň zavesenú na jej opasku.

„Tri.“

„Je to všetko? Žiadne magické predmety?“

„Len tri runy v lukoch.“

„Runy sú nepodstatné,“ povedal strážnik. „Dobre, môžete vstúpiť. Po otvorení brány si u mňa prevezmite potvrdenie o návšteve mesta a povolenie na tie vaše zbrane.“

„Ďakujeme,“ povedala Leliana, avšak v polke slova ju prehlušil rachot otvárajúcej sa brány. Bola dosť veľká na to, aby stačilo otvoriť jedno krídlo pre priechod piatich osôb.

„Užite si pobyt v Tristame,“ usmial sa vrátnik, keď nám podával potrebné dokumenty. Poďakovali sme a vykročili sme na koňoch po rovnej ceste.

„Čo je to tam vpredu?“ ukázal som na ďaleký koniec chodníka.

„Banka,“ odvetila Lelia, „hlavné dejisko dnešnej noci.

„A kto je hlavná postava?“ spýtal sa Jazdec.

„X,“ povedal dramaticky Dul’thir.

„Koľkokrát ti mám hovoriť, že je to Ix?“ otočil som sa na kňaza.

„Naozaj Arden, hovoríte obaja to isté,“ zasmial sa Jazdec.

Marnidel sa v závese len smial: „Myslím si, že nie. Ťažko však určiť, koho verzia je tá správna.“

So šibalským úsmevom sledoval, ako olej priliaty do ohňa vzbĺkol medzi ďalšiu vášnivú debatu, ktorú opäť musela zastaviť prvá dáma Bratstva.

„Ticho! Aha, čo keby sme sa na to pozreli takto – v oboch menách je písmeno x, to z vás robí oboch víťazov. Môže byť?“

Na chvíľu sme boli ticho, pomedzi zuby sme sa však s Dul’thirom ešte chvíľu doberali.

„Ja ťa dostanem,“ nezastavil som úsmev.

„Vynájdem elixír večnosti, aby som sa toho dožil,“ zasmial sa troll.

Ani sme sa nenazdali a stáli sme pred nejakým obchodíkom. Na ceduli hojdajúcej sa v slabom vánku som prečítal „Pláty a palice“.

„To je krčma?“ spýtal som sa našej sprievodkyne.

„Nie, obchod so zbraňami,“ zosadla z koňa spoločne s Marnidelom, ktorý mi rukou naznačil, aby som sa k nim pridal.

„Poď, Temný brat! Nastal čas vyzbrojiť ťa!“

Na to sa nedalo nič namietať. Všetky naše doterajšie dobrodružstvá som zažíval bez zbrane, a pri stúpajúcom nebezpečí som uznal, že pokračovať takto by nebolo rozumné.

Otočil som sa na Jazdca: „Ty nejdeš?“

Pobúchal sa po boku: „Starý Rezník mi stále slúži, nemám dôvod ho vymieňať. Okrem toho, je pre mňa ako rodina,“ zachechtal sa.

Prikývol som a všimol som si Dul’thira, ako sa terigá z Marnidelovho koňa.

„Počkajte!“ kričal trasúcim sa hlasom. „Takúto príležitosť si nemôžem nechať ujsť!“

Keď sa konečne z koňa dostal, skončil na chrbte rovno vedľa menšej kaluže. Marnidel k nemu priskočil a pomohol mu na nohy.

„Vďaka, dobrý elf,“ oprášil sa kňaz.

Keď sa dvere otvárali, zavadili o maličký zvonček na vnútornej strane obchodu, ktorý majiteľa upozornil na nových zákazníkov.

„Vitajte!“ vybehol spoza pultu sympatický predavač. Bol ešte vyšší ako Dul’thir a blonďavé vlasy sa mu opierali o široké plecia. „Vitajte v mojom skromnom obchode! Čo si prajete?“

Leliana ukázala palcom na svoj luk pripnutý na chrbte: „Potrebujem tulec plný šípov.“

„A mne, prosím, doplniť,“ podával mu ten svoj Marnidel.

Predavač na žiadosti len horlivo prikyvoval. Vzal Marnidelov tulec do rúk, odbehol za záves natiahnutý za pultom a vrátil sa s dvoma plnými.

Dul’thir zatiaľ obdivoval ľavú stenu obchodíku, na ktorej boli vystavené prútiky, palice a všelijaké iné magické zbrane a predmety. Ja som sa k nemu otočil chrbtom, aby som mal dobrý výhľad na pravú stenu. Na nej viseli snáď všetky druhy mečov, zoradené vertikálne podľa materiálu a horizontálne podľa dĺžky. Na oboch rohoch stáli stojany, na ktorých bolo nasadené ľahké brnenie.

Keď vybavil Leliu s Marnidelom, pribehol predavač k ďalšiemu zákazníkovi, ktorým bol Dul’thir. Mne sa zatiaľ venoval Marnidel.

„Pekné hračky, však?“ ozvalo sa v mojom ľavom uchu. „Vieš, výber meča ovplyvňuje mnoho vecí, no tou najdôležitejšou je jeho majiteľ. Je na tebe, koľko by mal vážiť, čo všetko ním chceš zabiť alebo aký bude dlhý. Napríklad tento,“ pristúpil ku stene a ukázal na meč približne v jej strede.

„Oceľ, ktorá nie je taká ťažká, no minimálne ťažko poraniť s tým zvládneš každého známeho tvora. Na meče kráľovských gárd sa síce dĺžkou nechytá, no pre teba je to tak akurát. Ak sa budeš niekde zakrádať skrčený, nemal by si ho ťahať po zemi. Navyše by si ho mohol šikovne skryť pod tým tvojím dlhým kabátom. Na, vyskúšaj si ho!“

Vzal meč do ruky a hodil mi ho. Len tak-tak som stihol vo vzduchu zachytiť jeho rukoväť pravou rukou. Zakrútil som ním a pevne som ho uchopil, špic smeroval k zemi. Zdvihol som ho tak, aby sa čepeľ nachádzala tesne pred mojou tvárou.

Zahnal som sa držiac ho najprv v oboch rukách, potom som skúsil jednu ruku. Bol skutočne ľahký a narábalo sa s ním veľmi prirodzene. V ruke som ho otočil tak, aby čepeľ smerovala za mňa.

„Pozor na vaše okolie, pane,“ zasmial sa predavač, keď ku mne zozadu pristúpil. Obzrel som sa a videl som, ako Leliana za Dul’thirom vychádza z obchodu. V obchode som teda okrem predavača ostal sám s Marnidelom.

„Vidím, že ste sa už stihli zoznámiť,“ obzrel si ma predavač. „Viete, pôsobíte na mňa ako skúsený šermiar. Bojovali ste v nejakej vojne?“

Pokrútil som hlavou: „To iste nie. Vlastne som meč nikdy predtým v ruke nedržal,“ pri tej myšlienke som sa musel pousmiať.

„Zaujímavé. Z vašich pohybov vyžaruje skúsenosť. Poviem vám, žiadna zo stráží tohto mesta nepôsobí so zbraňou tak sebaisto ako vy.“

„Majú mieste stráže dobrý výcvik?“ vyzvedal nenápadne Marnidel.

„Regent si za ich výcvik platí veľké peniaze, ale ak vám mám povedať svoj názor, pohľad na vášho priateľa by im stačil, aby odhodili zbrane,“ rozosmial sa predavač. „Zákon udržať vedia, neviem si ich však predstaviť vo vojne alebo v aréne.“

„Ako by sa mohol gardista dostať do arény?“ zamyslel som sa.

„Vy ste cudzinec, pravda? To viete, gardisti, najmä keď sa opijú, sa radi hrajú takú hru. Netuším, ako ju to volajú, poznám len stručné pravidlá – jedného zavrú do arény, pustia naňho najväčšiu dostupnú príšeru a stávkujú, ako dlho ten blázon prežije. Kto trafí najbližší čas, rozdelí si s ním peniaze.“

„A ak neprežije?“ zaujímal sa elf.

„Gardisti vezmú nohy na ramená a modlia sa najbližší týždeň, kým ich to neomrzí. Aj keď, to asi k pravidlám nepatrí,“ žmurkol na nás s úsmevom.

„Aké najväčšie príšery tu máte?“

„Náš momentálne najväčší tvor je zlobor. Taký veľký, zelený, z najhlbšej časti lesa. Kedysi sme tu mali aj draka, raz dokonca obra, ale kvôli problémom s priestormi sme ho radšej utratili. Chudobná trieda z neho mala jedlo na tri týždne.“

„Nie je to kanibalizmus?“ prepadli ma čierne myšlienky.

„U nás to je tak – ak sa to bojí striebra, nie je to človek.“

Chvíľku sme tam tak ešte diskutovali o stave mesta, jeho obyvateľoch či dokonca o kultúre. O pár minút sme však boli na mŕtvom bode, tak sme sa presunuli späť k obchodu.

„Bude to všetko?“ spýtal sa ma predavač.

„Áno,“ povedal som a pristúpili sme k pokladni.

Marnidel na dlani oddelil čiastku potrebnú na zaplatenie jeho nákupu od ostatných mincí. Podal ich predavačovi, zavesil si tulec na chrbát a povedal mi: „Počkám ťa vonku.“

Hneď po ňom prebral majiteľ obchodu moju objednávku.

„35 zlatých a 25 strieborných,“ vypýtal si.

Z mešca som vytiahol správny počet a položil som mu ich na pult. On mi už podával meč aj s pošvou.

„Darček pre návštevníkov,“ usmial sa a ukázal mi, kde si mám pošvu pripnúť na opasok. Urobil som, ako mi radil a zasunul som do nej meč.

Pozrel som na svoj ľavý bok, kde sa meč hrdo vystatoval. Chytil som ľavú časť kabáta a pretiahol som ho cezeň. Meč sa pod ním krásne skryl.

„Ďakujem mnohokrát,“ rozlúčil som sa veselo s predavačom a vyšiel som na ulicu, kde ma už netrpezlivo vyčkávali moji spoločníci.

Hneď ako som zbadal ich zvedavé pohľadu, odhalil som meč pod kabátom.

„Páni. Keby som vedel pískať, iste by som spravil,“ zasmial sa Jazdec.

Marnidel ku mne prikročil: „Gratulujem, Arden. Tvoja prvá zbraň. Snáď aj posledná.“ Potriasol mi rukou a vrátil sa k Dul’thirovi na koňa.

V kňazovej ruke som si všimol zvláštny predmet. Vyzeral ako niečo medzi priemerne dlhým prútikom a dlhou čarodejníckou palicou.

„Čo to držíš?“ spýtal som sa ho.

Na odpoveď vystrel ruky a povedal: „Ish’dún. Tradičná zbraň kúzelníkov z mojej krajiny. Vždy som taký chcel, a keď som ho v tom obchode zazrel, nemohol som si ho nekúpiť.“

V jeho tvári sa dala čítať radosť z nákupu.

„Na čo to slúži?“ spýtala sa Leliana.

„Uchováva magickú energiu držiteľa a podľa jeho vôle ju vypúšťa. Dokonca s ním zvládnem viac kúziel, než koľko by sa mi podarilo vyvolať len holými rukami.“

„To je super,“ zabil Marnidel ticho, aj keď na ňom bolo vidieť, že tomu nerozumie rovnako ako ostatní.

Leliana pozrela na oblohu.

„Stmieva sa. Mali by sme nájsť miesto, kde sa trocha natiahneme a schováme prebytočné veci. V noci musíme byť ľahkí ako vánok,“ dodala tajomne.

„Takže krčma?“ tipol som si.

„Bingo!“ zvolal Jazdec. „Veď nás, Lelia.“

----------------------------------------------------------------------

Stráže sa, ako vždy, pozerali priamo pred seba. Tí tupci si stále myslia, že zlodeji chodia predným vchodom. Alebo hocijakým iným vchodom na zemi.

Silueta goblina sa rozbehla a zo strechy domu na konci cestičky ťahajúcej sa až od brány skočila smerom k banke.

Len tak-tak sa zachytil rímsy, z ktorej začínalo do kupolovitého tvaru stúpať sklo. Vyšvihol sa na ňu a otočil sa čelom k sklu.

Zlodej doteraz nevidel banku, ktorej strop by bol priehľadný, jemu sa však pohľad na rozličné bohatstvá mesta pozdával.

Od rána si stihol banku obzrieť, zhodnotiť jej zabezpečenie a zaobstarať si potrebné chýbajúce vybavenie.

Načiahol sa ku opasku. Vedľa dýky mal zavesené lano. Rozprestrel ho, napľul si na prst a potrel slinami koniec lana. Roztočil ho v ruke a hodil do výšky.

Keď sa koniec lana nevracal, potiahol tri razy. Spokojný uchytením lana na najvrchnejšom bode kupoly sa odrazil, vyskočil a začal šplhať.

Pravá ruka striedala na lane ľavú, zatiaľ čo chodidlá našľapovali po zahnutom skle.

Goblin sa len spokojne usmieval. Jeho výraz však v momente vystriedalo zdesenie, keď si medzi mincami všimol dlhý, ostrý predmet.

Pomaly začal vedľa neho rozoznávať štyri rovnaké pazúry. Náhle sa prudko skrčili a zašli do veľkého otvoru zatemneného tieňom.

V lupičovej hlave sa začali objavovať obavy a rôzne pochybnosti. Spomenul si však na všetky tie peniaze, ktoré si z banky odnesie aj neunesie a pokračoval v šplhu.

Konečne sa dostal na vrchol. Pravou rukou sa zachytil hromozvodu trčiaceho do oblohy. Ľavačkou uchopil lano pri jeho lepkavom konci a začal silno ťahať. Bolo tak silno pripevnené, až ho prinútilo vyceriť zuby, po chvíľke sa však podarilo – držal lano v rukách aj s kruhom skla na jeho konci.

Diabolsky sa zasmial. Priviazal lano (aj so sklom) o hromozvod a druhý koniec vhodil cez dieru dnu. Zhlboka sa nadýchol, sadol si na kraj diery, chytil lano do oboch rúk a skĺzol do diery.

Čím nižšie sa dostával, tým viac si všímal vysokú teplotu v pokladnici.

Keď sa dotkol prstami na nohe vrchných mincí, trocha sa popálil. Nohy skrčil a chvíľu ostal visieť na lane.

Premýšľal, čo spraví ďalej. Lano sa aj s ním pomaly otáčalo, až sa zastavilo v pozícií, kedy goblin visel čelom k záhadnému otvoru. Z tieňa ešte stále trochu vytŕčal ostrý koniec jedného z pazúrov.

Ako goblin zdvihol zrak, horúčava ho zasiahla priamo do tváre. Sklonil hlavu a všimol si, ako pazúr zachádza hlbšie do tieňa, až kým sa celkom nestratil.

Odrazu sa z otvoru vystrčil dymiaci nos. Nasledovala ho papuľa, až kým zlodej nestál zoči-voči dračej hlave.

Preľaknutý lupič pozrel hore a začal šplhať. Na streche si však všimol záblesk dýky v mesačnom svetle. Zbraň držala tenká silueta, ktorá sa náhle vyparila.

Lano stratilo pevnosť a goblin sa zvalil pred draka na zadok. Koniec lana aj s kruhom skla dopadol tesne vedľa neho.

Zvuk draka vyprovokoval. Otvoril papuľu, v ktorej sa zjavili iskry sprevádzané znepokojujúcim syčaním.

Zlodej skamenel. Nevedel od draka odtrhnúť zrak, až kým sa po jeho ľavej strane nezjavila zelená guľa svetla. Pomaly sa vytrácala, a zrazu na jej mieste stál zvláštne odetý človek a troll. Troll pozdvihol akúsi palicu ku drakovi, zjavil sa záblesk a hlava draka sa zvalila k zemi.

----------------------------------------------------------------------

„Máš tri minúty, kým kúzlo prestane účinkovať. V tom čase na tomto mieste otvorím portál. Budem ho držať len desať sekúnd, takže buď stručný,“ povedal mi Dul’thir.

Prikývol som a on ma nechal s goblinom a drakom samého.

„Kto si?“ spýtal sa vyľakaný lupič.

„V prvom rade – nemáš za čo. A za druhé, som Arden, teší ma,“ predstavil som sa mu.

„Jasné. Dík. Moje meno je Ix,“ odpovedal.

„Neďakuj mne.“

„Komu teda?“

„Uvidíš,“ usmial som sa.

„Uvidím čo? Koho?“

„Prišiel som za tebou, pretože by sa mi hodila tvoja pomoc.“

Ix sa chytil za hlavu: „Počkať, ty si ten z kociek? Prepáč, chlape, bola to čestná výhra.“

„Nie som z žiadnych kociek. Som z Kadgaru. Ktorý je už pravdepodobne zničený. A tak bude o chvíľu vyzerať celý tento svet.“

„Moment, prečo? Čo je so svetom? Zasa ochorel? Na to sú tu druidi, nie?“

„Túto chorobu vyliečiš jedine zbraňou. Tie druidi nemajú.“

„Akoby som ja nejaké mal,“ povedal a ukázal mi jedinú dýku.

„V jednej krčme som začul, že si dobrý vrhač.“

„To môže byť pravda,“ pokrčil plecami. „Taktiež dobrý zlodej,“ uškrnul sa.

„Vidím,“ usmial som sa naspäť.

Goblin sa zarazil: „Počkať, nie, nie! Takto to nie je vždy! Vyzeralo by to úplne inak, keby ste sa tu vy neviemkoľkáti neobjavili.“

„Áno, vyzeralo by to ako chutná večera pre toho draka,“ ukázal som na veľkého tvora, ktorý začal nebezpečne funieť.

Čas, upozornil ma vnútorný hlas.

„Pozri, stále to tak môže vyzerať, ak sa rýchlo nerozhodneš. Ja odtiaľto o chvíľku vypadnem. Je len na tebe, či sa pridáš.“

Vzduch blízko mňa začal iskriť. Kúsok odo mňa sa zjavil zelený portál.

„Máš 10 sekúnd na rozmyslenie,“ povedal som mu a vstúpil som do portálu.

„Kde ho máš!?“ spýtala sa zdesene Leliana.

„Priamo tu,“ ukázal som na portál. S takto vztýčeným prstom som po chvíľke začal mať obavy, ktoré nezmizli ani keď sa portál začal zatvárať.

Na poslednú chvíľu z neho však vyletel goblin Ix. Ostal ležať na chrbte a zhlboka dýchal.

„Poviem ti, pekne si ma vystrašil!“ zdvihol hlavu ku mne. Vtedy si všimol ostatných členov partie a zdvihol dlaň na pozdrav: „Čaute. Ja som Ix.“

Jazdec ho odzdravil letmým nazdar a Leliana len potichu kývla.

„Ha! Vidíš, je to X!“ zvolal Dul’thir.

„Nie, povedal som Ix,“ opravil ho goblin.

„Veď ste povedali to isté,“ vzdychol zúfalo Jazdec, ktorý v našom spore však stále nachádzal pobavenie.

„X ma volajú hlavne kamoši, ale je to vlastne jedno,“ odvetil goblin, keď vstával. „Kde to vôbec sme?“

Vtedy mi došlo, že som si pri priechode cez portál vôbec nevšimol, kam ma zaviedol. Obzrel som sa a zistil som, že sme na streche krčmy, v ktorej sme sa o pár hodín skôr ubytovali.

„Vitaj v Bratstve tieňov, v tíme založenom za účelom zachrániť svet, a tak ďalej...“ ozvala sa Leliana.

„Počkať, Bratstvo čoho? O čom to hovoríš?“

Lelia na mňa vážne pozrela a ja som len pokrčil plecami.

„No čo, s drakom hneď vedľa by sa ti tiež ktovieako dobre nevysvetľovalo.“

Vzdychla: „Takže stručne – je tu jeden čarodejník, ktorý ničí svet a my sa ho snažíme zastaviť, preto zostavujeme tím schopný jeho eliminácie.“

„Mám dotaz,“ zdvihol goblin prst. „Dostanem zaplatené?“

Leliana na mňa pozrela.

„Asi,“ odvetil som.

Ix sa zamyslel. „No dobre,“ povedal nakoniec. „Beriem. Z rozprávania znie ten starec ako celkom nebezpečný týpek. To sa mu chceme postaviť šiesti?“

„Vlastne nie. Siedmi,“ odpovedal som mu a vytiahol som z vrecka zoznam.

Ostalo na ňom posledné neprečiarknuté meno – Sir Maximus.

Autor: MartyxSVK, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bratstvo tieňov: Z popola - VII.: