Bratstvo tieňov: Z popola - IX. • OurStories.cz ~ naše povídky

Čarodejníkova mágia naberá na sile. Keďže je Maximus oficiálne voľný, nič nebráni Bratstvu opustiť mesto a začať plánovať útok.

20.07.2019 (18:00) • MartyxSVK • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 396×

Do oboch uší mi doliehali hlasy, zatiaľ čo som z okna najvyššieho poschodia veže sledoval lúč fialového svetla smerujúceho do oblohy.

Mraky okolo lúča boli nezvyčajne tmavé a čochvíľa sa trhali na malé častice, ktoré postupne mizli vo vlniacom sa ovzduší.

Lúč vychádzal spoza hory obliehajúcej hradby mesta Tristem. I keď som vzdialenosť medzi nami a jeho zdrojom odhadol na vyše kilometra, dopad na nebo bol viditeľný až nad vrcholkami hôr, a zdalo sa mi, že sa každou chvíľou viac a viac približuje ku Tristemu.

Keď som dlhšie nepočul žiadne slová, obzrel som sa cez plece. Videl som, ako kapitán tristemskej mestskej stráže vyprázdnil obsah mešca na stôl a začal rátať.

Kapitánova komnata nebola takmer ničím zvláštna, snáď len tým, že sa nachádzala na samom vrchu veže. Okrem stola postaveného priamo na náprotivnej stene oproti oknu sa tu nachádzala jedna skriňa. Podlahu lemoval tmavozelený koberec s emblémom tristemskej stráže.

„Nebudem sa pýtať, ako sa ti to podarilo,“ vzdychol po chvíli. „Dobre. Si voľný. Máš nejaké dotazy?“

Maximus na otázku neodpovedal, tak sa slova ujala Leliana.

„Mohli by sme vás požiadať o pomoc?“

„O akú pomoc, madam?“

Lelia ukázala na okno, tak som sa uhol, aby som scenériu nijako nezakrýval. Postavil som sa medzi Jazdca a Ixa, opierajúceho sa pravou rukou o kapitánov stôl.

„Tamto. Ako často opúšťate vežu?“

„Čo najmenej sa dá. Prečo vás to zaujíma?“

„Všimli ste si za poslednú dobu, že by sa to svetlo nejakým spôsobom zväčšilo či rozšírilo?“

„Je to ako mraky,“ vstal po chvíli kapitán. Vykročil k oknu so slovami: „Keď sa na ne dívate, vidíte len pomalý pohyb. Avšak na chvíľku odvrátite pozornosť a mraky sú preč. Toto svetlo nanešťastie nezmizlo, avšak každých pár hodín sa to trocha rozšíri.“

Ukázal na oblohu a na efekt, ktorý na nej lúč mágie spôsoboval.

„Všimnite si, že tam, kde je tá temnota, nie sú žiadne mraky. To nám svojím spôsobom škodí, pretože riečna voda sa nejakým záhadným spôsobom kontaminovala. Mám obavy, že sú to dôsledky práve tejto mágie. Žiadne mraky, žiadna voda padajúca do našich filtrov, a teda žiadna pitná voda.“

Otočil sa chrbtom k oknu a pohľadom zmeral všetkých siedmich návštevníkov.

„Povedzte mi, prečo sa zaujímate o svetlo?“

„Nezaujímame sa tak o svetlo,“ vstúpil som do rozhovoru, „ako skôr o jeho stvoriteľa. Nejaký čarodejník sa tu z ničoho nič objavil aj so svojím čiernym drakom a začína s jeho plánom zničiť svet.“

Pristúpil som naspäť k oknu rovno vedľa kapitána a ukázal som prstom na oblohu:

„Mám taký pocit, že ak táto temnota obkolesí celý svet... Myslím, že vtedy bude jeho plán úspešný. Vtedy dôjde ku zničeniu sveta. Buďto vybuchne, alebo ho temnota celý pohltí, neviem... Môže to byť kľudne niečo celkom iné, avšak som si takmer istý, že táto mágia je toho nástrojom.“

Všetci zmĺkli a zamysleli sa nad mojou teóriou. Prvý sa ozval až Ix:

„Vieš, Arden... Pekné zistenie, ale tak nejak to všetci tušíme už od začiatku, teda aspoň ja. Je to predsa mág, jasné, že nás zničí mágiou.“

„Nejde až tak o to,“ zastal si ma Jazdec. „Zničenie sveta je prvá fáza jeho plánu. Pokračovať to bude jeho opätovným stvorením. My budeme znovuzrodení, len nie do podoby, na akú sme zvyknutí. Stanú sa z nás jeho vymytí poskoci.“

Leliana šľahala pohľadom zo mňa na Jazdca.

„No páni. Odkiaľ toho zrazu toľko viete?“

„Vskutku to dáva zmysel,“ ozval sa Dul’thir. „Z črepov, ktoré sme doteraz zachytil... Toto by naozaj mohol byť čarodejov temný plán!“

„No tak, ľudia, som s vami asi deň a došlo mi to v prvých hodinách,“ nedal pokoj Ix.

„Ticho, goblin!“ zahriakol ho Maximus. „Nie je dôležité poznať jeho plán, dôležité je ho prekaziť! Čo najskôr!“

Marnidel pristúpil ku kapitánovi.

„Môžeme rátať s vašou vojenskou podporou?“

Z kapitánovej tváre som vyčítal, že ho požiadavka zaskočila.

„Ale... Za tým kopcom nie je nič, len pustina!“ vyjachtal zo seba.

„No,“ vyskočil Ix na stôl a usadil sa na ňom, „ideálne na pochod. Aspoň sa vaši muži nemajú o čo potknúť.“

„Ale majú!“ spamätal sa kapitán. „Videl som to – po celom poli ležia kosti a ostatky rôznych rás, ktoré sa proti nemu pokúšali tiahnuť! Aj ja s pár mužmi som to už raz skúsil. Som jediný, kto sa odtiaľ vrátil.“

„To znamená,“ prehovoril Jazdec, „že viete, ako to tam vyzerá! Tak hovorte!“

Jeho zvedavosť sme zdieľali všetci, a tak sa nám kapitán rozhodol dať odpoveď.

„Ako som hovoril, je to pustina. Uprostred sa nachádza jeden menší kopec, na ktorom sídli čarodejník a dozerá na to svetlo. Jeho draka som nevidel, predpokladám, že lieta niekde vo veľkých výškach a sleduje okolie. Ak je vaše tvrdenie o čiernom drakovi pravdivé, dávalo by to zmysel.“

„Aká veľká je vzdialenosť medzi kopčekom a okrajom pustiny?“ zaujímal sa Marnidel.

„Ťažko povedať. Odhadujem to na tristo alebo štyristo metrov,“ povedal kapitán neisto.

„Je tu ešte niečo, čo by ste nám mohli prezradiť? Čokoľvek by pomohlo,“ spýtala sa Leliana.

Kapitán len pokrútil hlavou.

„Je mi to ľúto, povedal som vám všetko, čo viem.“

„To je v poriad-“

Maximovu repliku prerušil hlasný zvuk, ktorý zatriasol oknami. Pozrel som tam a videl som, ako sa z vrcholu svetla na oblohe začal šíriť tmavofialový kruh. Ohromnou rýchlosťou sa zväčšoval, a keď prešiel ponad nás, všimol som si, že na oblohe zanechal takú čiernotu, aká zvyčajne symbolizuje búrku.

Svetlo však všetky mraky v jeho ceste rozprášilo, a tak nám bolo všetkým jasné, že rosničky mali o dnešnom suchom počasí pravdu.

Marnidel v rýchlosti hmatom skontroloval svoje vybavenie a rozbehol sa dolu schodmi. Zo schodiska sme začuli len slabé:

„Nesmieme strácať čas!“

Ix zoskočil zo stola a nasledovaný ostatnými sa taktiež pobral dolu schodmi. Vykročil som za nimi, pričom som ešte v behu stihol kapitánovi poďakovať.

----------------------------------------------------------------------

„V okne vyzeralo tenšie,“ povedal som, keď sme sa všetci siedmi pozerali z vrcholku tristemského pohoria na čarodejníkov kopec.

Obloha značne stmavla, a bez akéhokoľvek zdroja svetla som sa cítil ako v noci. Keby sa Dul’thir pokúsil posvietiť nám mágiou, pravdepodobne by nás to odhalilo. Zdalo sa, že čarodej náš príchod zatiaľ neočakáva, a ja som si prial, aby to tak ostalo.

Leliana si sadla na rovnú časť skaly a zvolala nás do kruhu.

„Nejaké nápady?“ spýtala sa, keď sme všetci sedeli.

„Útok,“ prehlásil Maximus.

„Samozrejme, že útok,“ odvrkol Ix. „Snáď si nechcel prísť na kamarátsku návštevu?“

„Hej, hej, dosť vy dvaja!“ skočil som do ich konfliktu. „Dôvod, prečo ste tu obaja, je, že bude nutná spolupráca. Hádať sa môžete potom, teraz sa sústreďte na úlohu. Jasné?“

Obaja mĺkvo prikývli. Dul’thirovi sa odrazu rozžiarili oči na modro a pred nami sa zjavil mágiou vymodelovaný model ostrovčeka a jeho okolia.

„My sme tu,“ ukázal bez žmurknutia na okraj ležiaci pri jeho nohách.

„Hm,“ zamyslel sa Marnidel. „Ponúka sa tu hneď niekoľko možností. Buďto ho môžeme obkľúčiť, alebo nabehneme všetci z jedného smeru...“

„Alebo to vyriešime jednoducho a proste sa tam teleportujeme,“ pozrel Jazdec na Dul’thira.

„Tiež možnosť,“ uznal kňaz. „Avšak pozor. Predpokladám, že moja primárna rola bude liečiteľ. Musíte rátať s tým, že po prenose budem nejakú chvíľu oslabený.“

„V poriadku,“ povedal som. „Ako rýchlo nás môže zraniť?“

„No, vieš,“ vymenila si Lelia pohľad s Marnidelom, „teba možno celkom rýchlo.“

„Ale neboj,“ skočil im do reči Dul’thir. „Vďaka tvojej schopnosti je pravdepodobnosť na úraz len 50%.“

„Ty nám čítaš myšlienky?“ spýtal sa Marnidel užasnuto a vydesene zároveň.

„Hou, počkať!“ zamiešal som sa do ich rozhovoru. „O čom to hovoríte?“

„No,“ zasmiala sa Lelia nervózne, „napadlo nám, že ty by si mohol ísť cez pole a odviesť pozornosť, zatiaľ čo my by sme sa bezpečne dostali zaňho a nečakane ho napadli.“

„Povedzme si na rovinu, tvoja schopnosť je na to perfektná,“ povedal Dul’thir, stále trocha mimo z udržovania premietacieho kúzla.

„Ale-„ vyjachtal som zo seba. Potom som si všimol povzbudzujúce pohľady ostatných. Nadýchol som sa a dospel som k rozhodnutiu.

„Dobre,“ vytiahol som masku spod kabáta a upevnil som si ju na tvári. Načiahol som sa po kapucni a pretiahol som si ju cez hlavu.

„Poďme na to!“

„Počkaj, kovboj,“ zahriakol ma Marnidel a vrhol sa na dôkladnú kontrolu nášho vybavenia. Keď si bol istý, že má každý všetko, otočil sa na mňa so zdvihnutým palcom.

„Dobre...“

„Toto bude zábava,“ zamiešal sa mi do vety Jazdec sediaci na Fergusovi, ktorého práve vyvolal.

„... poďme na to!“

Autor: MartyxSVK, v rubrice: Povídky » Na pokračování