OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Bratstvo tieňov: Z popola - IV.

11.06.2019 (16:00) • MartyxSVK • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 392×

Slnko už nejakú chvíľu odpočívalo, keď sa Jazdec ešte stále snažil zapáliť provizórne ohnisko poskladané na skalnom útese, na ktorom sme sa ocitli po unáhlenej teleportácii.

Dul’thir už nemohol vydržať zúfalý pohľad na Jazdca, búchajúceho pazúrikom o už asi deviaty kameň. Podišiel ku ohnisku a luskol nad kruhom dreva. Vo vzduchu sa zjavila malá, zelená iskra, z ktorej sa po dopade stal veľký, divoko blčiaci plameň.

S úľavou sa Dul’thir posadil na balvan blízko ohňa. Pri ohni teraz chýbala už len Leliana, ktorá sa vydala na prieskum. Podľa prudkej zmeny terénu som usúdil, že sme dosť ďaleko od osady horských trollov, avšak po incidente v Dul’thirovej domovine som jej jej opatrnosť nezazlieval.

„Tak teda...“ odkašľal si Jazdec, zahadzujúc kamienok za chrbát a ukladajúc pazúrik do kapsy zavesenej na opasku, „kde to sme?“

Na kňazovu odpoveď musel chvíľu čakať. Po chvíli sme ho však obaja po prvý raz začuli prehovoriť rečou ľudí:

„To ti neviem presne povedať.“ Zadíval sa do ohňa, a skôr než stihol Jazdec vychŕliť ďalšiu otázku, pokračoval: „Bola tam krv. Musel som urýchlene vytvoriť portál do bezpečia. Zakorenený obraz červenej v mojej hlave sa zmiešal s prázdnotou, a tak sme sa ocitli v tejto pustine. Máme však jedno šťastie,“ vstal a vykročil k okraju útesu.

Keď už stál nebezpečne blízko okraju, otočil sa na nás a rukou nám pokynul, aby sme ho nasledovali. S Jazdcom sme na seba pozreli a pristúpili k nemu.

„Tam,“ ukázal smerom na západ, kde sa pred necelou pol hodinou vystatovalo oranžové slnko. Teraz som však nevidel nič, než holú krajinu.

Od špičky jeho prsta som prešiel pohľadom až na jeho tvár, kde ma zarazili jeho oči, svietiace prenikavým bielim svetlom. Od prekvapenia som zabudol zrak odvrátiť, a tak ma po žmurknutí a opätovnom ukázaní obyčajných, zelených zreníc prichytil pri nemom obdivovaní jeho mágie.

„Tam musíme ísť,“ povedal, nespúšťajúc zo mňa pohľad, „Orgnar, púštne mesto trpaslíkov.“

Jazdec síce nezbadal to, čo ja, no stále bol v menšom pomykove z neúspešného pátrania po nejakom meste, údajne ležiacom na obzore. Bol tak sústredený na hľadanie, až zabudol pokladať otázky. Do reality ho vrátil až ženský hlas:

„Tak, východ je čistý. Kaňon na severe vyzerá nepriechodne, takže ak sú moje úsudky správne, odtiaľ by nám nič hroziť nemalo. Ak nás chcú nepriatelia prekvapiť a nechcú obchádzať celú planétu, budú musieť prísť práve z východu. Ak sú však moje geografické znalosti správne, mala by sa tam nachádzať aktívna sopka, čo by ich malo minimálne zdržať.“

Keď sme sa otočili, videl som, ako v ľavej ruke drží za chvosty šesť škorpiónov. Na chrbte mala upevnený luk, ktorý si asi vyrobila na prieskume z tenkých stromov, ktoré sa v pustine sem-tam vyskytovali. Taktiež mi neunikol detail v podobe nasadenej šatky, ktorú v bezpečí a s priateľmi nemala nikdy nasadenú. Zrejme sa snažila čo najviac zakryť svoju jazvu, ktorej veľkosť otriasla aj mŕtvym Jazdcom.

Zamyslený som si ani neuvedomil, kedy som si prisadol späť ku ohňu, a do prebiehajúcej konverzácie som bol vrhnutý tiež bez väčšieho kontextu:

„-nie sú naši nepriatelia. V Orgnare by nám nemalo hroziť nič, trpaslíci sú predsa tá najpohostinnejšia rasa!“

„Ako vieš, že sme v púšti v bezpečí, keď si na nás dovolili v kostole?“ odpovedala Lelia na Jazdcov hlas.

„Pretože sme v trpasličej púšti,“ zapojil sa do rozhovoru Dul'thir. „Každé mesto trpaslíkov je podľa zákona neutrálna zóna.“

Nato Lelia prudko vstala: „Čo nechápeš?! Keď ten čarodejník dokončí svoje dielo, nebude žiaden zákon! O to mu ide! Prečo by mal rešpektovať niečo, čo sa snaží vyhladiť? Ak mu už ani kostoly a chrámy nie sú sväté, nezastaví ho nič!“

Na jednej strane som Lelianino rozhorčenie chápal, no na tej druhej som mal taký zvláštny pocit, že niečo nie je v poriadku. Stále mierne v pomykove som len potichu počúval vášnivú debatu. Tá na chvíľu vyzerala, že sa zastavila, no netrvalo dlho, kým ju Dul'thir znova rozprúdil.

„Hm. A čo náš hrdina?“ spýtal sa a otočil hlavu na mňa. Všimol som si, že to isté napadlo aj ostatným členom partie, a ja som bol zviazaný ich spýtavými pohľadmi.

„No?“ zapojil sa Jazdec. „Nejaké nápady, Arden?“

„Áno,“ vyšlo zo mňa skôr, než som to stihol zastaviť. Ukázal som prstom nad ohnisko: „Tie škorpióny už budú asi hotové.“

Jazdec pozrel na Leliu, ktorú jeho pohľad upozornil na možné spálenie našej jedinej večere. Rýchle priskočila ku ohňu a vzala upečené škorpióny do ruky. Konáre, na ktorých boli obete lovu napichnuté, už boli viac menej nepotrebné, no ona ich predsa uložila na menšiu kôpku vedľa balvanu, na ktorom sedela.

Táto scénka ma príjemne pobavila, ihneď ma však schladil Dul’thirov zvedavý pohľad. Pozornosť múdreho kňaza sa nedala odlákať len tak ľahko, preto som sa seriózne zamyslel nad ďalším postupom. Výsledok som skupine bez väčšieho napínania prezradil:

 „Dobre. Ak sa v tejto pustine naozaj nachádza mesto trpaslíkov, mali by sme ho rýchlo nájsť. Tam budeme v bezpečí, určite väčšom, ako na otvorenej planine. Naberieme zásoby, zistíme čo a ako, a okrem toho...“ začal som vo vreckách pátrať po jednom veľmi konkrétnom papieriku. Keď som víťazne vylovil zoznam regrútov nového Bratstva, hlboko som sa doň zahľadel.

„A okrem toho sa poobzeráme po ďalších spoločníkoch.“

Lelianina postava sa zhmotnila vedľa mňa a vytrhla mi papier z ruky.

„A koho by si tam chcel asi tak nájsť? Goblin je v meste Braan, väčšina ľudí nevie ani o existencií tejto časti sveta, nie tak aby sme ešte nejakého našli medzi trpaslíkmi. A elf? Na to ani nemysli...“

„Prečo?“ vyhŕkol som. „Protiklady sa predsa priťahujú.“

„Ale nie také, ktoré medzi sebou bojovali, až kým nevyvolali kataklizmu.“

Nasledovali dlhé dohady okrikujúce zhasínajúce ohnisko. Nakoniec sa však môj predpoklad ukázal ako správny, keď sme na druhý deň na vonkajšej strane hradby trpasličieho mestečka zbadali plagát upozorňujúci na hľadaného elfa pobiehajúceho niekde v okolí.

S víťazoslávnym úsmevom som sa otočil na Lelianu, zatiaľ čo nám dvaja trpaslíci krútením obrích kolies otvorili bránu zvnútra.

Mestečko sa úplne vymykalo všetkým mojim predstavám. Pri pohľade na plané hradby som si predstavoval zopár domčekov, možno nejakú studňu. Avšak pri vstupe som bol zarazený hustotou obytných domov, všelijakých stánkov a obchodov, a keďže sme u trpaslíkov, nesmie chýbať riadna krčma.

Brána sa za nami zavrela, a keď som sa otočil, zbadal som na pravej strane menší prístrešok pre kone, kde koniar kŕmil poslušné tátoše, zatiaľ čo jeho asistent čistil a vymieňal podkovy.

Do ľavého ucha sa mi dostal zvuk rinčania, preto som sa otočil hlavu za zvukom a ukázal sa mi svalnatý kováč, búchajúci kladivom do meča položeného na kovadline.

Keď zbadal blížiaceho sa ľudského zákazníka – Lelianu, odložil kladivo bokom, nahodil úsmev a vrelým, trpasličím spôsobom ju privítal vo svojom stánku.

V mestečku bol prílišný ruch na to, aby som niečo z konverzácie zachytil, videl som len, ako Lelia pokladá na pult vyrobený luk. Kováč si ho odniesol niekam dozadu a vrátil sa s troma rôznofarebnými kameňmi.

Ukazujúc striedavo na každý z nich otváral ústa, kým ho Lelia nezastavila a neukázala na modrý. Kováč s úsmevom prikývol a odniesol kamene preč.

Na chvíľu som si myslel, že Leliana luk vymieňa za drahokamy. Keď som však uvidel modrý záblesk, ktorý sa objavil zvnútra stánku, priblížil som pozornosť natoľko, aby som opäť videl modrý kamienok, tentokrát vsadený do držiaku na luku.

Lelia uchopila zbraň do rúk, poťažkala si ju a vytiahla mešec, z ktorého vybrala zopár mincí a šťastná ich vložila kováčovi do dlaní. Rozlúčila sa a vykročila od stánku smerom ku mne.

Odpoveďou na môj zvedavý pohľad bolo:

„Dúfala som, že tu zoženiem nejaké runy,“ hodila mi luk a ja som ho len tak-tak stihol zachytiť. Pootáčal som ho, až kým som nenašiel stranu s modrým kamienkom – čarovnou runou. Chystal som sa prejsť po jeho povrchu prstom, keď mi ho Lelia prudko vytrhla z rúk:

„Nie! Tým by si tú runu aktivoval, a to by sa tu nehodilo.“ Tetivou si luk zavesila na chrbát a otočila sa. „Kde sú tí dvaja?“

Pochopil som, koho myslí, keď som nikde nemohol nájsť Jazdca s Dul’thirom.

„Rozdelíme sa?“ navrhol som.

„Ty si berieš Jazdca, ja kňaza,“ prikývla.

Rozbehla sa priamo do mesta. Mne napadlo, že by som sa mohol najskôr obzrieť, a tento nápad sa ukázal ako dobrý, keď som zbadal Jazdca hladiť hnedého koňa pri stajniach.

„Ako by môjmu Fergusovi z oka vypadol,“ povedal mi, keď som k nemu prišiel. Rukou prešiel od hlavy až ku koňovmu chrbtu a pokračoval: „Zomrel ešte skôr ako ja. Vo vojne mu čarodejník odčaroval chvost a môjho chlapca to vystrašilo. Vyskočil na zadné, čo ho stálo oštep priamo do spodnej časti.“

Predstava mi na tvári vyvolala bolestnú grimasu. Netrvalo dlho, kým ju vystriedala zvedavosť:

„A kde je tvoj... Fergus, kde je teraz?“ Až teraz mi došlo, že som ho naposledy videl v zničenom Kadgare.

Odpoveď, ktorú som dostal, bola vyslovená prekvapivo pokojne:

„Je mŕtvy, tak ako ja. To znamená, že ho môžem povolať vtedy, kedy ho potrebujem. U mňa to funguje tak isto. Jediný dôvod, prečo tu teraz vedľa seba stojíme je, že ma potrebuješ. Smrť mi dovolila sprevádzať ťa, pretože mám medzi vami nejakú úlohu.“

Na môj zmätený a zamyslený pohľad s úsmevom odpovedal:

„Lepšie ako nudiť sa kdesi v Prázdnote.“

Vtipná poznámka mi úspešne odľahčila myšlienky. Vrátil som sa do reality a oboznámil Jazdca so súčasnou situáciou:

„Nevieš kam šiel Dul’thir? Leliana sa ho vydala hľadať hlbšie do mesta. Možno by si mohol zájsť do krčmy, pozrieť sa, či nie je tam. Či už ho nájdeš alebo nie, počkaj nás tam. Ja sa poobzerám po meste a prídem za tebou.“

Prikývol a vykročil do srdca mesta, kde sa má každá správna krčma nachádzať. Ja som ho chvíľku sledoval, potom som začal šibať hlavou sem a tam, až kým som nenašiel tesnú a tmavú bočnú uličku, ktorá sa skvele hodila k môjmu zámeru.

Vykročil som k nej a stojac uprostred som zdvihol zrak. Začal som pátrať po nejakých uvoľnených tehlách vytŕčajúcich z vedľa seba postavených domov.

Našiel som ich niekoľko, no nie všetky vyzerali, že by bolo bezpečné po nich vyliezť. Onedlho sa mi však vhodná cesta ukázala, a ja som sa poobzeral zľava doprava, či práve okolo uličky nikto neprechádza. Predsa len, návštevník z cudziny, šplhajúci sa na strechy nie práve bežnou cestou, by iste vzbudil zvedavosť a možno aj menší rozruch.

Uistený samotou som vystrel ruky do vzduchu, vyskočil a zachytil sa o nižšie položené tehly. Keď som cítil jednu pod každou končatinou, začal som sa načahovať vyššie a vyššie, nohami postupujúc tým istým smerom.

Dostal som sa do bodu, kde už sa po tejto stene nedalo pokračovať, preto som sa musel odraziť dozadu a vo vzduchu sa rýchlo otočiť, aby som sa mohol zachytiť tehál na náprotivnej stene.

Párkrát som svoje rozhodnutie musel zvážiť, no 5 metrov na zemou som veľa možností nemal, takže som zavrel oči, hlboko sa nadýchol a skočil smerom dozadu.

Ľavou rukou som úspešne nahmatal tehlu, pravá sa však skĺzla a ja som ostal visieť zachytený o slabšiu ruku praváka.

Nemohol som si dovoliť stratiť chladnú hlavu. Vyšvihol som pravačku do vzduchu a zaprel som sa o stenu, z ktorej som sa pred chvíľou snažil dostať.

Podarilo sa mi zachytiť medzi oboma stenami. Keby sa niekto teraz pozrel do uličky zo strany osvietenej slnkom, videl by pravdepodobne len siluetu akejsi hviezdice. Na prichytenie som však radšej ani nemyslel. Namiesto toho som sa sústredil na druhú dôležitú tehlu, zatlačil som pravou rukou proti opačnej stene a konečne sa mi podarilo držať sa oboma rukami na tej správnej strane.

K zvyšku tela sa pridala aj pravá noha a ja som mohol spokojne pokračovať v šplhu na strechu.

Uľavilo sa mi, keď som nahmatal okraj strechy. Držiac sa pevne oboma rukami som vyšvihol pravú nohu vedľa rúk, odkiaľ už bolo jednoduché sa na vrchol prevaliť celý.

Chvíľu len tak ležiac som sa spamätával zo stresu a odpočíval po napínavom šplhu. Bolo fajn si takto ľahnúť, sledovať pokojnú oblohu a oddychovať, ale moja misia v hlave začala zvoniť, kričiac, že neprestane, kým nevstanem na rovné nohy.

Podopierajúc sa vysilenými rukami som sa postavil a vykročil som k okraju strechy, z ktorej som mal výborný výhľad na námestie.

Čupol som si k okraju s rukou položenou na rímse a sledoval som centrum mestečka hemžiace sa trpaslíkmi. Obyvatelia chodili sem a tam, od stánku ku stánku, striedali budovy i spoločníkov, srdečne sa zdravili a vymieňali vodopády slov.

Zahliadol som aj Lelianu v strede podobnej výmeny, vypytujúc sa na trollieho kňaza. Akokoľvek takýto návštevník v trpasličej osade vyčíňa, z gestikulácie trpaslíkov som vyčítal, že ho nikto nevidel. Nikto okrem mňa.

Za budovou, pri ktorej práve Leliana pozastavila ďalšieho trpasličieho občana, priamo chrbtom ku vnútornej strane severnej časti hradieb, sa nachádzal stánok, pri ktorom Dul’thir niečo zjednával s majiteľom.

To však Lelia nemala šancu vidieť, preto mi napadlo, že by som ju mohol prekvapiť a dostať sa ku kňazovi ako prvý. Problém však bol, že som nevidel žiadnu jednoduchú cestu dolu zo strechy.

Pozrel som pod seba. Pri rohu budovy, na ktorej okraji som sa nachádzal, bol zaparkovaný vozík so senom. Chvíľu som uvažoval, že ak by som doň skočil, nemuselo by to príliš bolieť a ja by som sa rýchlo dostal zo strechy. 

Návrh som však zamietol hneď z niekoľkých dôvodov. Za prvé, dnes som už riskoval dosť a garanciu prežitia takého skoku bez vážnejších zranení mi nemohol poskytnúť nikto. Okrem toho by šípka priamo na námestie vyvolala až príliš nechcenej pozornosti.

Nakoniec som sa dolu dostal pomocou rebríka, ktorý bol o budovu opretý. Trvalo mi síce zopár minút, kým som si ho všimol, mal som však to šťastie, že sa ma po zostupe nikto nespýtal, čo som na streche hľadal.

S Dul’thirovou lokáciou v pamäti som sa rozbehol krížom cez námestie s úmyslom vyhnúť sa pri tom Leliane. Tú som však už nezazrel, takže sa zrejme presunula do inej časti Orgnaru alebo dokonca ku Jazdcovi do krčmy.

Ku kňazovi som sa dostal ďalšou bočnou uličkou. Na druhej strane som ho našiel, ako sa stále zhovára s predajcom. Rukou ukazoval na smer, z ktorého sme prišli a kupec len prikyvoval. Vyzeralo to, že jednanie bolo u konca, pretože Dul’thir vyložil na stôl mešec mincí a rozlúčil sa.

Keď sa otočil a zbadal ma, na tvári som mu zračil úsmev.

„Arden,“ prehovoril, „toto mesto je vskutku úžasné, nemyslíš? Všetci sú tu priateľskí, žiadne nepokoje, rozumní predajcovia – ako som hovoril, príjemná neutrálna zóna!“

„Hľadali sme ťa,“ povedal som namiesto odpovede, „kam si sa vyparil?“

„Zaistiť nám jednoduchšiu budúcnosť,“ povedal so špekulantským výrazom na tvári. „Kde sú naši spoločníci?“

„Pravdepodobne v krčme,“ odpovedal som, „mali by sme sa k nim pripojiť.“

„Samozrejme,“ povedal veselý kňaz a spoločne sme vykročili naspäť na námestie, aby sme sa odtiaľ predrali ku hostincu.

Autor: MartyxSVK, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bratstvo tieňov: Z popola - IV.: