Bratstvo tieňov: Červený tribunál - III. • OurStories.cz ~ naše povídky

Trpaslík sa stretáva s Bratstvom tieňov, a okrem odpovedí a dôležitých informácií, im ponúka spojenectvo a plán na dolapenie Červeného tribunálu.

03.09.2019 (18:00) • MartyxSVK • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 383×

Búšenie na dvere otriasalo základmi domu.

„No ták... Vim, že sce tam! Nehrajte to tu na mňa a otevrite!“

S Maximom stojacim s mečom namiereným na dvere sme si vymenili neisté pohľady. Keď obrátil zrak naspäť pred seba, pozrel som z Dul’thira na Ixa. Marnidel ostal hore a zvyšok mojich spoločníkov mi nedodával o nič viac odvahy.

„Vlastne sa nám nemá čo stať, nie?“ šúchal si Ix dlaňou temeno hlavy. „Chalupa je predsa zabarikádovaná...“

„Trpasličie päste sú ako kladivá, pevné a silné. Keby chcel, použije ich ako baranidlo,“ odvetil Maximus.

„Ten muž má pravdu,“ ozvalo sa zvonka.

„Drž hubu!“ skríkol Ix.

„Ty drž hubu!“ ozvalo sa naspäť. „Snažám sa tunak ozajstno vyjednávat!“

„A čo ponúkaš?“ ozval sa Dul’thir.

„V prvém rade – mír. Nejsom tu, abych vás hodil do želéz, bo co. Prišíl som za váma, ebo mám zepár otázek.“

„Tak sa pýtaj!“ vyzval ho Dul’thir.

„Ste to vy? Tí hrdinovci, kerých sem videu bojovat u tej skály?“

Nad jeho otázkou som sa zamyslel, najviac však moju pozornosť upútalo jedno slovo – hrdinovci. Ten pojem som už určite počul a pochybujem, že je to oficiálny pojem pre hrdinu v trpasličom nárečí. Vtedy mi napadlo, či je tento návštevník pre nás naozaj celkom neznámy.

„Si z Orgnaru?“ spýtal som sa.

Odpoveďou mi bolo pevné „ano“.

Vtedy si začal mozaiku spájať i Dul’thir.

„Odkiaľ si nás videl? Bol si na tom mieste, kde sa odohrával ten boj?“

„Néé,“ potiahol trpaslík. „Šel som toj do mesta, keď tunak vidím – dračisko! Enem hajzeľ šecko spálel! Bežal som, no unikel mne, darebák! Toš stojím, vetrám hlavu, a vidím ti obrie kanóniska! Kukám, kukám, a ejho, dajaké čmáranice ve vzduchu! Tak-“

„Čmáranice?“ svitlo Dul’thirovi. „Pred kanónmi?“

„Tak je.“

Dul’thir pristúpil ku dverám: „Vystrelil si z tých kanónov?“

Keď sa chvíľu neozývala žiadna odpoveď, zopakoval troll otázku. Na odpoveď musel pár sekúnd čakať, nakoniec sa však dostavila:

„Ano... Ej, kukajte... Stojím tu už dlúho, kecám se stenú, ľudé po mne pokukávajú... Nemohli by ste mňa pustit dnu?“

Dul’thir na nás pozrel. Všetci sme sa tvárili zmätene, urobil teda podľa seba. Zdvihol ruku a začal pomocou mágie odstraňovať drevené dosky od dverí. Keď padla posledná, povedal:

„Vstúp!“

Ľavou rukou som odhrnul kabát z meča. Položil som pravú ruku na rukoväť a sledoval som, ako sa dvere s vŕzganím otvorili.

Naskytol sa mi pohľad na nočnú siluetu nízkeho, zavalitého trpaslíka. Spravil tri kroky vpred a jeho postava nabrala farby. Videl som jeho oblečenie, bradu i výstroj.

Podľa toho, ako do chaty vstúpil, som usúdil, že nemá v úmysle na nás zaútočiť.

Pravá ruka mi skĺzla z meča a kabát sa vrátil na miesto, na čo trpaslík zareagoval:

„Bylo na čase, starý priáteľ.“

Na tvári sa mu zjavil úsmev.

„Si to naozaj ty?“ spýtal sa Dul’thir a celkom som sa potešil, keď som zistil, že si tiež pamätá tajomné stretnutie v Organre.

„Samozrejme, hrdinovci. Čakali ste nékoho iného?“ brada sa nadvihla spolu s kútmi jeho úst.

S úľavou som vydýchol, no Ix s Maximom stále nechápali.

„Kto si?“ spýtal sa rytier.

„Moje meno je Bulivard... No známi mňa volajú Buli. A vaše mená, pánovia?“

Dul’thir nás popredstavoval a v momente, keď spomenul Marnidela na povale, ozvali sa na schodoch kroky. Obzrel som sa ta a zbadal som dve nohy. Skrčili sa v kolenách a pomohli ich elfiemu pánovi, aby sa usadil v strede schodiska.

Bez slova na nás pozeral. Buli zdvihol ruku a veselo mu zakýval. Žiadna reakcia.

„No ništ. Toš k veci,“ odbehol do kúta a priniesol si stoličku. Sadol si čelom k operadlu oproti nám a chvíľu na nás pozeral.

„To scete stát?“

Náhle sme sa spamätali a tiež sme si našli niečo na sedenie, okrem Dul’thira, ktorý sa usalašil na drevenej podlahe.

„Tákže. Hentí, tí červení, to je do? Nejakí... Kolegovia z práce?“ predklonil sa cez operadlo.

„Nemáme potuchy,“ odvetil som

„Počkaj,“ vstal náhle Dul’thir s bradou v obkľúčení palca a ukazováka pravej ruky. „Čo ak máme?“

„Ako to myslíš?“ otočil sa naňho Ix.

„Boli štyria,“ povedal Dul’thir a z jeho tváre som vyčítal, že mu svitá. „Štyri duše, ktoré boli rozpolené!“

Zarazene sme na seba hľadeli a hlavy sa nám prehrievali od myslenia.

„Majú goblina,“ vstúpil do rozhovoru Maximus. Ix sa naňho zamračil, no uvedomil si, že hovorí pravdu.

„Vlastne aj elfa,“ poznamenal náš goblin.

„A mňa...“ vzdychol som.

„Kto môže byť ten štvrtý?“ zamyslel sa Dul’thir.

„Pravdepodobne ty,“ odvetil som, čím som ho zarazil rovnako ako zvyšok miestnosti. Teda až na Buliho, ktorý hľadal správnu chvíľu na dôležité oznámenie. Tá chvíľa práve prišla.

„Počkajte. Vravíte rozpoltené duše? Eh, u nás v meste bol enem dušológ, Šaman ho menovali. Hovoreu, že polovica duše musí nájst druhú polku, aby bola kompletná.“

„Čo to znamená?“ zdvihol som zrak k nemu.

„Že sa začína velký lov, pánko. Kerý z vás sejme teho druhého, ten získa kontrolu nad obúma.“

„Chceš povedať, že keby sme niekoho z nich zabili, duša jeho dvojníka by sa... zacelila?“ teoretizoval Dul’thir.

„Do vyhrá, získa celú dušu. Toš ak scete byt zasa kompletní, musíte ich zabít.“

Všetci sme v hlbokých úvahách prepaľovali zem pohľadmi. Odrazu ma však vyrušil dupot nesúci sa zo schodov na povalu. Obzrel som sa ta. Marnidel zmizol.

Pustil som sa schodmi za ním. Bral som ich po dvoch, aby som hore našiel prázdnu miestnosť a otvorené okno.

Pribehol som k nemu a opatrne som vykukol. Silueta vykreslená mesačným svitom sa svižne pohybovala po strechách, smerujúc na miesto, ktoré poznal len jej majiteľ.

Vrátil som sa dolu.

„Ten dlháň ma asi moc nemusí, he?“ pousmial sa trpaslík.

„Marnidel ušiel,“ oznámil som. Maximus prudko vstal, Ix začal krútiť hlavou.

„Mali by sme ísť za ním!“ zvolal Dul’thir.

„To néje dobrý nápad,“ zdvihol dlaň Buli. „Ulice sú strážené, ledva pustili mňa. Navyše mám silné podezrení, že ma dakto sledúval...“

„Aj tak by sme ho nedostihli,“ vzdychol som. „Určite už prekonal hradby.

„A kam asi smeruje?“ zacítil som v Ixovom hlase obavy.

„Získať späť svoju dušu.“

Buli vstal a vykročil ku dverám. Na naše spýtavé pohľady odpovedal:

„Počkajte ma tunák. Toj za rohem som videu obchodík... Musíme doplnit zásoby,“ žmurkol na nás.

Dvere sa za ním zabuchli a štvorica zostala osamote.

„Viete, musím sa vám s niečím priznať,“ postavil sa Ix na stoličke. Napätie by sa dalo krájať, no on ho zabil veľmi rýchlo.

„Zjedol som posledný kúsok syra.“

Dul’thirova dlaň pristála na kňazovom čele, ja som si s úľavou vydýchol a Maximus sa nahlas rozosmial.

Na dvere dopadla trikrát po sebe hlučná päsť. Chvíľu som váhal, či otvoriť alebo nie, predsa len, nemal som žiadnu istotu, že je to Buli vracajúci sa z „nákupu“.

„Chlapi? Je mi tu celkem zima!“

Schytil som kľučku a pustil som ho dnu. Zabuchol som za ním dvere a on zhodil na zem veľké vrece.

Vytiahol z neho loveckú pušku upravenú puškohľadom s veľkým priblížením. Na hlavni sa hojdalo malé vrecko, zrejme s muníciou. Odviazal ho a pripevnil si ho k opasku.

„Tak, deťúrence...“ zaškeril sa, „Santa dorazil letos skór.“

Ix nakukol do vrecka a vytiahol tri guľaté predmety.

„Sú to...?“

„Dýmovnice,“ prikývol trpaslík.

„Paráda! Asi som tento rok poslúchal,“ rozosmial sa a priviazal si ich na opasok, hneď vedľa vrhacích nožov.

Ďalší bol na rade Maximus. V ruke vynárajúcej sa z vaku držal nablýskanú prilbu ozdobenú širokým červeným pásom ťahajúcim sa cez ľavé oko.

S úsmevom si ju nasadil a prehovoril skrz mreže kryjúce ústa: „Vďaka, ujo Klaus.“

„Ujo do? No ništ. Troll, ideš!“

V Dul’thirovej pravačke sa hojdal prívesok so zvláštnym medailónom. Chvíľu ho zrakom skúmal, nakoniec si ho však pretiahol cez krk. Na chvíľu sa mu rozžiarili oči a prisahal by som, že sa na moment vzniesol do vzduchu.

Náhle však opäť stál pevne na zemi a vysmiaty kývol hlavou Buliho smerom.

„Teraz ty,“ štuchol ma prstom do lakťa.

Pozrel som z neho na vrece a strčil som doň ruku. Nahmatal som predmet, pred ktorým som mal jednak rešpekt, no aj tak si ho časť mňa chcela vždy vyskúšať.

Pištoľ sa v mojej ruke blysla, keď som ju vyslobodil z tmy vaku.

Skoro mi vypadla, keď ma Buli zozadu tresol po pleci.

„Hehé!“ Podal mi náboje a dodal: „Tak, teraz už ostáva len jedna vec – vedeť s tým zachádzat! Ale neboj, ja ‘žse o to postarám! No najprv treba dobehnút tvého kamarádíčka!“

Roztočil som pištoľ okolo prsta a zasunul som ju do puzdra, ktoré mi medzitým pripevnil na pravý bok.

„Dobre... Hor sa na lov!“

Autor: MartyxSVK, v rubrice: Povídky » Na pokračování