OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Boys and girls - IX. Ako z nočnej mory

13.04.2013 (13:00) • SharonBalmore • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 659×

Ako z nočnej mory (Evelyn)

Zadívala som sa na nočnú oblohu. Musela som nájsť nejakú cestu ku kinu. Problém bol, že New York je rozhodne niečo ako labyrint, v ktorom sa nedá zorientovať. Poviete si, že idete rovno a o chvíľu zistíte, že ste tak päťkrát zabočili. Navyše som ešte nikde nenarazila na značku: Cinema. Samozrejme, múdry človek by sa niekoho spýtal. Lenže tu boli všetci v zhone.

Navyše som mala taký pocit, že ma niekto sleduje. Tak som pomaly pridávala do kroku, aby to nebolo veľmi podozrivé. Počula som divné kroky za mnou. Zneli mi tak povedome. Pootočila som sa, či to nie je náhodou otec.

Ó môj Bože!

Prudko som zastavila. Nemohla som sa prestať pozerať na toho človeka. Rovnako ako ja - zastavil. Stál tak desať metrov odo mňa. Robbie.

Usmiala som sa na neho. Rebelsky prižmúril jedno oko a vyplazil jazyk. Chytil ma do náruče a držiac ma sa otočil okolo svojej osi. Nechcela som, aby ten moment skončil. Nepotrebovala som nič, nemusel ma pobozkať ako je to v tých romantických knihách a vo filmoch. Stačilo, keď ma držal v náručí a ja som vedela, že ma miluje.

Naprázdno som prehltla. Nevidela som ho už asi tri roky. Bol to môj prvý chlapec. A ako sa vraví: „Na prvú lásku nezabudneš.“ Vyzeral takmer rovnako ako pred tým. Mal vypracované telo, bol vysoký a na tvári úsmev, ktorému by nikto nedokázal odolať.

Urobila som pár krokov ku nemu. On ich spravil ako ja. Akoby bol môj odraz. Zastavili sme meter od seba. Nechcelo sa mi tomu veriť. Nemohol to byť on. Ešte pred troma rokmi som sa s ním lúčila a bola som si istá, že je to už navždy. Lenže ako sa ukázalo: Svet je malý.

„Evelyn,“ oslovil ma.

Jemne som prikývla. Nedokázala som zo seba totiž nič dostať.

Urobil ku mne ešte jeden krok a silno ma objal. Mňa to tak prekvapilo, že som stuhla. Po chvíli som ho ale tiež zovrela v objatí. Moje vnútro doslova kričalo: Miluj ho! V hlave sa mi ale premietalo všetko, čo som zažila, kým tu nebol. Trochu sa odtiahol a rukou mi chytil bradu. Nadvihol mi tvár tak, že som mu hľadela do očí. Do tých prekrásnych hnedých očí. Usmiala som sa. Chcela som, aby ma pobozkal. Tak veľmi som s ním chcela byť.

„Evelyn,“ zašepkal a jemne sa sklonil.

„Evelyn,“ ozvalo sa spoza mňa.

Akoby ma ten hlas vytrhol z tranzu. Rukou som odtlačila Robbieho ďalej a snažila sa spamätať. Nejako mi nechcelo liezť do hlavy, prečo sa všetko na mňa tak hrnie. Ešte na začiatku prázdnin to bola rutina – normálny Cj, normálny otec, najhoršia Ashley, žiadny Joshua ani Susannah, sen ísť do New Yorku, zabudnutý Robbie. A teraz je to zrazu všetko na kope. Ako sa z toho dá vysomáriť?

Hneď ako som sa otočila už ma otec zvieral pevne v náručí. Cítila som Robbieho pohľad. Pozrela som sa cez otcove rameno na Joshuu. Pozeral sa nabok, akoby sa mi snažil vyhnúť pohľadom. Na tvári mal jasný smutný výraz.

Z boku má tvár presne ako mama, pomyslela som si.

Odtiahla som sa od otca a usmiala sa.

„Kde si, prosím ťa, zmizla?“ spýtal sa napoly vyčítavo a napoly starostlivo.

„Vy ste sa vyparili,“ ohradila som sa.

Otočila som sa, že mu predstavím Robbieho. Ale on zmizol. Snažila som sa ho pohľadom nájsť. Zahliadla som však len jeho chrbát kdesi medzi stovkami ľudí.

„Nikdy na teba nezabudnem, sľubujem,“ zašepkal mi do pier.

Vzdychla som a spodnou perou mu prešla po tej jeho. Rozochvel sa, ale nepobozkal ma. Odtiahol sa ďalej a usmial sa. Urobil krok vzad, ale stále ma držal za ruky.

„Navždy budeš moja,“ povedal.

Zalapala som po dychu. Neviem, prečo ma to tak rozrušilo. Proste som z toho nemala dobrý pocit. Vtedy to možno znelo romanticky, ale teraz mi to skôr pripadalo ako vyhrážanie sa.

„Evelyn, si v poriadku?“ spýtal sa otec.

„Jasné, len ma trochu bolí hlava,“ zaklamala som.

---

Existoval niekto s kým by som sa mohla porozprávať? Nepoznala som nikoho, kto by v tejto chvíli mohol počúvať môj nezmyselný život. Všetko sa na mňa zosypalo ako obrovská lavína a teraz som sa dusila niekde pod ňou.

Otvorila som počítač a zapla svoj gmail. Mala som jeden nový.

Ahoj, zlato! Ako sa máš v New Yorku? Dúfam, že dobre. Tu na Havaji je na mňa príliš horúco. Nabudúce si letné prázdniny pôjdem užiť do Grónska, pretože tu to nejde. Stále sa potím a je mi teplo. Neviem, prečo mi sem dali prikrývky, keď sa tu nedá spať ani bez nich. Teším sa na teba. Tvoja milujúca matka.

Usmiala som sa. Jasné, že to mama nedokázala vydržať. V Anglicku je primerané teplo a často tam prší. Sama som sa divila, že sa rozhodla ísť práve na Havaj. Stále to však bolo lepšie než jej prvý plán ísť do Egypta.

Naspäť som celý počítač vypla a sadla si na posteľ. Potrebovala som si pár vecí vyriešiť. A ak sa všetko čo najskôr neobráti k lepšiemu, tak sa psychicky zrútim. Musela som ti všetko urovnať v hlave.

Ktosi zrazu zaklopal na moje dvere.

„Ďalej!“

Dnu vošiel Joshua. Usmial sa a sadol si vedľa mňa na posteľ. Mlčky ma sledoval.

„Deje sa niečo?“ spýtala som sa po chvíli.

„Nie.“

„Tak?“

„Poznáš Robbieho?“

Prekvapene som na neho vyvalila oči. Neviem, čo ma šokovalo viac: to, že vedel jeho meno, alebo to, že sa ma to spýtal s neskrývanou žiarlivosťou.

„Robbie bol môj chlapec,“ dostala som zo seba po chvíli.

„A teraz?“

„Teraz čo?“

„Proste, chodíš s ním?“

„Dnes som ho po troch rokoch uvidela. Ako by som s ním, prosím ťa, mohla chodiť?“

„Neviem, len ma to tak napadlo.“

Ľahol si a ja vedľa neho. Viem, že to asi znie divne, ale: spoločne sme hľadeli na strop.

„A ty? Skadiaľ poznáš Robbieho?“

„Je to môj bývalý najlepší kamoš.“

„Prečo bývalý?“

„Pretože sa zmenil. Už nie je ten chalan, ktorý prišiel do školy a nevedel si nájsť kamarátov. Zrazu je to úžasný kapitán futbalového družstva a úplne zabudol, čo pre neho spravil chlapec, ktorého teraz všetci považujú za šprta a buznu.“

„Čo?!“

„Počuješ správne. Nie som veľmi obľúbený.“

„Rozhodne tak nevyzeráš. Tipovala som, že si nejaký nafúkaný rozmaznaný obľúbenec, po ktorom ide každá baba.“

Rozosmial sa. Mal taký ten obyčajný smiech. Ale bolo to prvýkrát, čo som ho počula smiať sa.

„Myslíš,“ povedal, keď sa trochu upokojil, „že som nafúkaný a rozmaznaný?“

„Trochu.“

„Tak sme si kvit.“

„Prečo?“

„Obidvaja sme sa odsudzovali a vôbec sme sa nepoznali. Ja som ťa nemal rád, pretože mi o tebe Ashley povedala hlúposti.“ Pri tom mene som sa jemne striasla. „A ty si si myslela, že som snobský nafúkanec. Sme si kvit.“

„Máš pravdu. Sme si kvit.“

„Takže, mohli by sme začať od začiatku.“

Pousmiala som sa, pretože som si spomenula, ako zareagoval on, keď som mu to povedala ja.

„Zrazu si zmenil názor?“ jemne som do neho štuchla lakťom.

„Nie, len som uznal, že som sa zmýlil.“

„Dobre! Začnime od začiatku.“

„Na začiatok,“ jemne sa zachichotal, „by sme si mohli na rovinu povedať, čo si o tom druhom myslíme.“

„Si totálny blázon, ktorý nevie čo chce a riadi sa pokynmi mojej švihnutej nevlastnej sestry, s ktorou chodíš. Ale inak si celkom fajn.“

„Nechodím s ňou a neriadim sa jej príkazmi. Nie som sluha.“

„Vážne? A vie o tom, že spolu nechodíte?“

Na chvíľu mlčal, ale potom sa priznal: „Ešte nie.“

„Tak vidíš. Podľa mňa, sa jej bojíš povedať, že je koniec. Aj tak však nechápem, prečo sa jej tak bojíš? Nie je to netvor a ani upír, aby ti vysala krv.“

„Čo ty vieš?“

Zasmiala som sa. „Máš pravdu. Asi je niečo horšie.“

Znovu sme boli chvíľu ticho, keď sa ozval: „Kto je Cj?“

Mala som pocit, že to robí naschvál. Postupne ma čím ďalej tým viac prekvapoval. Ani som sa nenazdala a vedel o mne všetko.

„Cj je Cj. Povedala by som, že je to viac menej jedno. Chvíľu sme spolu chodili, a teraz? Teraz je to vo hviezdach. Neviem čo sa mu stalo, ale nahneval sa pre nejakú hlúposť.“

„Vidíš, ty máš plný život chlapcov, ktorý o teba stoja. Ja môžem mať niekoho rád a ten niekto ma aj tak ignoruje.“

„To bude tým, že si k telu nechceš nikoho pustiť.“

„Ako to myslíš?“

„Proste, mi tak pripadáš. Nič viac, než priateľstvo. A čo najlepšie, tak na diaľku. Si príliš tvrdohlavý a verný. Nedokážeš sa s Ashley rozísť a preto máš pri každom inom dievčati pocit, že niekoho podvádzaš.“

„Aká je naozaj Ashley?“

„To sa ma nepýtaj.“

„Je až taká hrozná?“

„Viac než to.“

„Ako to, že som to nevidel?“

„Proste si si myslel, že je dokonalá. To ona dokáže. Zahrať na teba nejakú drámu a ty jej skočíš rovno do pavučiny. Je vážne ako pavúk. Láka ťa krása jej pavučiny a potom, keď sa priblížiš, sa z nej nevieš dostať. Tiež som si myslela, že to môže byť super sestra. Lenže ona nie je ani zďaleka super.“

Nikto nie je dokonalý. Ja viem, že sa v tom asi všetci zamotávate. V tom labyrinte, ktorý postupne tvorím - samí chlapci, samé nové postavy a nové problémy. Ale už sa chystám to tým chlapcom zatrhnúť. Haha!
Tak ja dúfam, že sa vám kapitola aspoň trochu páčila, a že mi zanecháte nejaký ten komentár. Samozrejme, prijmem aj kritiku a poteší aj smajlík.
P.S.: Ja viem, že tá kapitola tu mala byť už dávno, ale proste som nevedela nejako nájsť spôsob ako ju stadiaľ dostať a čo sa stane. No a nakoniec ma to trklo.

Venujem: Sophii, Darci131 a martinexe.

Autor: SharonBalmore (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Boys and girls - IX. Ako z nočnej mory: