OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - 34. kapitola



Americká Univerzita - 34. kapitolaZvieratká, všade samé... zvieratá!

34. kapitola

Acheron zívne. Oprie sa o roh poličkovej skrinky a spakruky si pretrie oči. Výklad hlavnej ošetrovateľky ho unavuje.

Náš príchod na veterinárnu kliniku Acherona prekvapil. Neskrýval zvedavosť i sklamanie. V duchu sa uchechtnem. Ak si myslel, že s Raisom dnes odhalia ktovieaké sprisahanecké plány, ktoré by mi mohol zase vyčítať, bol na omyle. Dnes išlo len o prípravu a skúmanie. Vybral si jednoducho zlý čas.

„Je to veľmi dôležité,“ pokračuje ošetrovateľka. „Ak divoké zviera pocíti hocijakú hrozbu od vás, či zo situácie, v ktorej sa tak náhle ocitlo, mohlo by vám to spôsobiť vážne problémy. Preto si treba nechávať odstup, nepanikáriť a riešiť to z čo najchladnejšou hlavou. V prvom rade treba myslieť najmä na odchytené zviera. Vžiť sa do jeho kože, ako hovorievame. Pocit klietky, v ktorej sa nemôže hýbať, je jedným z najhorších spôsobov, aby ostalo divoké zviera pokojné. Udrží vás to síce v bezpečí, no zviera to zbytočne ešte viac rozruší a môže byť agresívnejšie.“

Prikývnem. Ciar sediaca vedľa mňa, si všetko povinne zapisuje. Dokonca viac, než som videla tak zapisovať ktoréhokoľvek študenta na mojich hodinách.

Po rozhovore s hlavnou ošetrovateľkou malej zvieracej odchytovej stanice vo Fordthrain sa z jej kancelárie presunieme k hlavným klietkam. Po nudných domácich maznáčikoch, ktorých sa im podarilo odchytiť v uplynulom roku, nás zavedie k divokým zvieratám.

Vonkajší priestor odchytovej stanice vyzerá ako malá zoo. Stanica spravuje oblasť približne päťtisíc kilometrov štorcových, čo zahŕňa niekoľko okresov i Olympijský národný park. Podľa slov hlavnej ošetrovateľky sa v ich práci často stretávajú s divokými zvieratami, ktoré sa zatúlali do obývaných oblastí práve z tohto parku. A odkedy v meste Olympia došli priestory pre rozširovanie už tak prehustenej odchytovej stanice, všetka práca okolo parku skončila na pleciach Fordthrain. Aj z toho dôvodu máme možnosť v ich výbehoch sledovať unikátne druhy, ktoré žijú len v tomto parku.

Ciar okamžite učarí obrovský tvor pripomínajúci jeleňa. Má však hustejšiu srsť, veľké tmavý golier sťaby lev a parožie má skoro také obrovské ako celé jeho telo. Tvor sa na nás krátko pozrie čosi prežúvajúc v mohutnej papuli, no rýchlo ho prestaneme baviť a ležérne odíde za svojou družkou. 

To isté sa však nedá povedať o skupinke tucta malých lasičiek, ktoré mi rôznym sfarbením srsti pripomínajú neskorú jeseň. V malej zakrytej ohrade s betónovým dnom a výstelkou, prídu až k pletivu a postavia sa na zadné. Nemusia sa držať ako malé deti, keď sa prvý krát stavajú na nohy. Hodnú chvíľu dokážu udržať dokonalý balans a ich čierne očká a malé ňufáčiky nás rýchlo preskúmajú.

Otočím sa k ošetrovateľke. „Máte ich tu celkom dosť. Myslela som, že sa ich snažíte púšťať hneď na slobodu.“

„Snažíme. Táto rodinka bola zachránená koncom leta, keď nám park začal horieť od nezodpovedných táborníkov. Niektoré lasičky utrpeli vážne popáleniny, preto sme sa ich rozhodli nechať s celou rodinou a nedeliť ich. Teraz už sú však úplne zdravé a do prírody by sme ich mali vrátiť niekedy behom budúceho týždňa, keď budú pripravené kamery na sledovanie ich nového domova. Vďaka tomu získajú odborníci nové dáta a môžu si bližšie preštudovať túto rodinku.“

Opustíme lasičky, pristavíme sa pri majestátnych sovách, ktoré tíško chrápu vo svojich domčekoch, až konečne prejdeme do druhej polovica klietok. Tieto sú väčšie, nie sú zakryté a oplotenie nám meria niekoľko metrov nad hlavy.

Prvé divoké zviera, ktoré nám ošetrovateľka predstaví, sú líščie dvojičky. Veľa z nich nevidíme, nie sú veľmi priateľské a keďže sú na stanici len pár dní, ľudí sa stránia. Matku im zabili pytliaci a líštičky boli odchytené v kontajneroch v malom mestečku neďaleko parku. Teraz sa rozhoduje o ich osude, no podľa ošetrovateľky poputujú do niektorej zo zoo a ďalej už budú chované v zajatí.

V ďalšom výbehu je svorka kojotov. Na prvý pohľad niektorí z nich vyzerajú ako psi, iní zas ako vlci. K okraju pletiva sa zakrádajú len pomaly, opatrne. Ošetrovateľka nás informuje o spôsobe ich života, o ich párení i o tom, ktoré z nich sú samce a ktoré samice.

Jedna zo samíc podíde až k Raisovi a ňufák zabodne do pletiva. Rais si ju spočiatku nevšimne, preto ho ten zvuk vyľaká, až nadskočí. Všetci sa na ňom tlmene zasmejeme, aby sme nevydesili zvieratá. Napadne mi, či zvieratá cítia, že nie sme obyčajní ľudia a tiež sme tak trochu divokí. Obzvlášť chalani. „Zdá sa, že si sa jej zapáčil,“ podpichnem Raisa Acheron, keď samica prechádza popri plote zároveň s Raisom, keď kráčame ďalej.

Pri ďalšej klietka sa zas zamilujem ja. Vo veľkom výbehu uvidím hneď niekoľko veľkých mačiek. Náš príchod ich nijako nerozruší. Kým ošetrovateľka vysvetľuje, že ide o rôzne druhy rysov a rozpráva o ich stravovaní a živote, jednému z nich sa konečne uráči postaviť zo svojho brvna a podísť bližšie. O chvíľu na to k nám podíde aj druhý a obaja do nás zabodnú veľké kukadlá.

„Tieto dva rysy sa našli u lovcov kožušín. Tam na pravo je Rys kanadský, u nás sa vyskytuje len zriedka, preto si myslíme, že bol odchytení skôr a ďalej na severe.“ Ošetrovateľka ukáže na mohutné zviera s dlhými labami a sivobielou srsťou, do ktorej by som si najradšej ponorila tvár ako do teplého vankúšika. No je mi jasné, že pod tou hustou briadkou, dlhými a špicatými ušami a asi tým najkrajšími očami, sa skrývajú i ostré zubiská, ktoré by boli schopné prehrýzť poľahky i moju kožu.

„To druhé je samica a Rys červený,“ pokračuje ošetrovateľka a ukáže na druhého rysa, ktorý je o čosi menší a už vôbec nemá taký mužný výraz. Jej briadka je kratšia a srsť oveľa viac vzorcová. Obtrie sa bokom o svojho kamaráta a sladko zapradie ako skutočná domáca mačička.

„Nevieme, ako dlho boli spolu u lovcov, kým sme ich zadržali, no vypestovali si medzi sebou vzácny vzťah. Rysy sú samotárske zvieratá a stretávajú sa len v dobe párenia. Tieto dva sa však od seba nechcú pohnúť a ani raz sa zatiaľ nepobili. Je to pre nás veľmi vzácny úkaz.“

Samica sa znovu otrie o samca, šibne mu krátkym chvostom po nose a odvedie ho späť do ústrania.

Pocítim za sebou pohyb a o chvíľu mám pri uchu Acherona. „Vidíš,“ šepne, „sú to dva rozdielne druhy a aj tak sa dali dokopy. Dokonca sa rysy stretávajú iba v dobe párenia a ako pekne im to spolu ide.“

Začervenám sa. Pohnem lakťom dozadu, no on sa šikovne uhne a už počujem len jeho dusený smiech. Zachytím Raisov pohľad, vďaka ktorému mi je ešte trápnejšie. Poprosím hlavnú ošetrovateľku, aby pokračovala.

Posledný výbeh, pri ktorom sa zastavíme, patrí najväčšej mačke, čo tu majú – pume. „Tento krásavec sa k nám dostal pred dvomi mesiacmi. Je to mačka žijúca v zajatí už od svojho narodenia, no napriek tomu je dosť divoký. Neznesie človeka. Nevieme, či bol týraný, jeho majiteľ je momentálne súdený za iné porušovanie zákona a súd vybavuje papiere, aby mu bol odobraný. Táto puma potom poputuje do zoo na druhom pobreží, kde už pre neho majú pripravený výbeh i samicu na rozmnožovanie,“ informuje nás.

Puma leží na umelo naaranžovaných popadaných stromoch a drieme. Alebo tak aspoň vyzerá. Chvostom totiž pohupuje z jednej strany na druhú, akoby odháňala neviditeľné muchy. Ošetrovateľka ďalej rozpráva a uprostred toho sa jej nadvihne jedno viečko. Zažmúri na nás, no rýchlo stratí záujem. Ba čo viac, ešte pred skončením výkladu, sa postaví zo stromu, zoskočí na mohutné laby a odíde trochu ďalej.

Je divoký, aj keď bol vychovávaný ľuďmi. Skoro ako Acheron.

Pohľad mi spočinie na čiernovlasom levovi. Povzdychnem si. „Škoda, že tu nemajú levy,“ šepnem pre seba. No moje slová zachytí Acheron i sprievodkyňa.

„Levy? To tu nehrozí, no viete o tom, že Puma americká je označovaná niekedy aj ako Horský lev?“

Vyprsknem. Naozaj je ako Acheron. Aj jeho by mali zavrieť do takejto klietky a nájsť mu novú družku na párenie. Aspoň by neotravoval mňa!

Acheron nadvihne obočie a ja sa zapýrim. Kde chodím na takéto myšlienky?!

Hlavná ošetrovateľka dokončí svoj výklad, Ciar sa jej ešte čosi spýta a potom ukončím náš skoro trojhodinový rozhovor. Pri lúčení jej poďakujem, že nám venovala svoj drahocenný čas a zaklamem, že za nový projekt budeme mať v škole určite samé áčka. Potom zamierime k autu.

„Takže, čo to malo dnes znamenať?“ spýta sa Acheron ako náhle sa za ním zavrú dvere.

„Boli sme na výlete, nevidel si?“

„Ak si chcela ísť pozrieť zvieratá, mohli sme ísť do skutočnej zoo. Alebo sa vybrať na stanovačku rovno do lesa. Lenže tebe nešlo len o sledovanie zvierat, potrebovala si aj výklad. Preto sa ťa znovu pýtam, načo to bolo dobré. Čo plánuješ, Drane?“

Zase som Drane? „Naozaj o nič nejde. Len sme boli na výlete,“ zopakujem. Vyjdem s autom na štrkovú cestu, ktorá vedie k stanici.

„Ciar?“ osloví ju Acheron bez toho, aby sa na ňu pozrel dozadu. Šibnem pohľadom k spätnému zrkadlu. Ciar som nezakázala Acheronovi niečo povedať, len som jej naznačila, že by bolo lepšie, ak by o našom malom projekte nevedel.  Ciar si zvyšok domyslí a súhlasí s mojou verziou odpovede.

„Zdá sa, že niekto tu nevie, koho sa má báť viac. Však, Rais?“

Rais pritaká. Prevrátim oči. „Ciar sa ma nebojí. To iba ak teba,“ uvediem veci na pravú mieru.

„Evidentne sa nebojí ani mňa. A tiež si neuvedomuje, že som jej kráľom, preto by ma mala počúvať. Alebo si už zabudla, že máš voči mne stále dlh?“

Dlh? Pozriem na Ciar. Pokorne skloní hlavu. Dlh za to, že zachránil jej rodinu, keď ich všetkých zmenil na Temných démonov, spomeniem si. Ciar už-už otvára ústa a ja mimovoľne pribrzdím. Prudký pohyb nás hodí mierne dopredu a Acheron zakľaje.

„Kto ťa učil šoférovať?!“ spýta sa naštvane. Nechám jeho hnev bokom a vážne sa na neho pozriem.

„Prestaň hroziť Ciar, keď vidíš, že sa ťa bojí. A nie je ani správne, aby si v takejto situácii vyťahoval jej dlh, keď jej to určite nie je príjemné. Nezneužívaj svoju moc, len aby si dosiahol, čo chceš, Acheron.“

Uškrnie sa. „Čo nevieš, že takto to v dnešnom svete chodí? Každý využíva svoju moc, aby dosiahol, čo chce, obzvlášť to platí u ľudí. Som kráľom a robí mi to samé starosti a problémy. Tak prečo by som to nemohol občas použiť vo svoj prospech? Veď počkaj, keby si bola Temným démonom, takto by si sa so mnou nerozprávala.“

Zarazím sa. Má pravdu. Môžem byť k nemu arogantná len preto, že nepatrím k jeho druhu. Ak by som patrila...

„Našťastie nie som,“ odvetím potichu. Znovu zaradím. Auto sa pohne, no v sekunde sa všetko zmení a stane sa hneď niekoľko vecí.

Rias skríkne sa Acherona. Ciar zvrieskne od strachu. Acheron mi odopne pás a stiahne ma na svoju stranu. Ozve sa náraz a auto sa zatočí vo vzduchu. Vyrazí mi dych. Na okamih sa ocitnem v Acheronovom náručí, v druhom ma zas pustí a ja neistená ničím letím vo vzduchu v priestore auta.

Dopad je silný. Prudký a nečakaný. Hodí s nami o skaly ako neviditeľný obor, ktorý zahodil hračku. Počuť trieštenie skla, lámanie plechu. praskanie kostí. Inštinktívne zavriem tesne pred nárazom oči. Keď ich znovu rozlepím, bolí ma celé telo a priestor naokolo je rozmazaný.

„Si v poriadku?“

Neviem hneď, komu je tá otázka smerovaná, či kto ju pokladá. Moja myseľ analyzuje. Necítim žiadnu ostrú bolesť. Mám všetky končatiny a môžem s nimi hýbať. Nie je to, akoby som zažila autonehodu, ale skôr, akoby som vypadla preliezačky, ktorá sa točila príliš rýchlo.

„Drane?“ zachripí mi do ucha Acheron.

Skúsim sa na neho otočiť. Chrbát mám opretý o jeho hruď, hlavu položenú na jeho ramene, len nohy mi visia vo vzduchu prehodené cez sedačku šoféra a končia na mieste, kde bývali moje dvere. V diaľke nad nimi vidieť oblohu.

„Niečo do nás narazilo,“ skonštatujem zjavné. Načiahnem sa k rámu dverí, druhou rukou sa chytím volantu a vytiahnem sa na vrch auta. Ten pohyb mi znovu zastrie zrak a rozbolí ma hlava. Napriek tomu sa pozriem dole.

„Acheron?!“ Rozšírim oči hrôzou.

Sklo na jeho dverách nahradili ostré kamene, na ktorých vidieť krv. Vrchná polovica jeho tela je vysunutá zo sedačky a v zvláštnej polohe proti jeho nohám. Pás ho zachránil pred tým, aby nelietal po aute ako ja, no neuchránil ho od nárazu na skaly, na ktorých auto pristálo. Rameno mu krváca a zdá sa byť i vykĺbené.

„Som v poriadku, len ma bolí trochu ruka. Rais? Ciar?“ zvolá chrapľavo.

„Nič nám nie je,“ odvetí Rais, no ja ich oboch ešte aj tak radšej skontrolujem.

Rais sa urobil to isté, čo Acheron a ochránil Ciar pred tvrdým pádom vo svojom náručí. Ciar vyzerá vydesene a trochu vytrasene, aby inak na nej nevidím žiadne viditeľné zranenia. Našťastie, Raisovo okno ostalo celé.

Vrátim sa očami k Acheronovi. „Odopnem ti pás a pomôžem ti von.“

„Perfektný nápad.“

Načiahnem sa za pásom. Chvíľu s ním bojujem, kým sa mi podarí ho odopnúť. Acheron padne ešte hlbšie dole, na skaly. Zasipí od bolesti, no aspoň jeho telo dostane prirodzenejšiu polohu. Pevnejšie sa zachytím , ukotvím si nohy o volant a sedačku, až potom sa načiahnem k Acheronovi.

Jeho zdravá ruka sa načiahne. Končekom prstov zachytím tie jeho, keď mi zrazu šklbne vlasmi a do hlavy mi prenikne úplne nová vlna bolesti. Neznáma sila ma stiahne z auta, pričom si skoro dolámem zakliesnenú nohu. Od prekvapenia vykríknem, avšak môj výkrik je následne umlčaný tvrdým pádom na kamenistú zem. Udriem si kríže, zadok i stehná. Načiahnem sa dozadu a zachytím ruku, ktorá ma vlečie. Zadrapnem sa do nej nechtami, až mi pod nimi ostanú kúsky kože.

„Pustite ma!“ zrevem od bolesti. Myšlienky mi lietajú všetkými možnými smermi. Kto to je? To on do nás narazil? Prečo? Prečo ma ťahá? Prečo mi ubližuje?

Znovu sa snažím zachytiť neznámeho, no to už sa mihne okolo mňa ďalšia postava, podoberie mi nohy  a zodvihne ich do výšky. Jeden z nich si ma prehodí cez plece ako vrece zemiakov. Zrýchli krok. Šplhá hore kamenistým zrázom, späť na cestu. Neváham. Silno dotyčného udriem medzi rebrá. Nič. Načiahnem sa mu dozadu k vlasom, pretlačím si ruku okolo jeho krku, nahmatám jazylku a stlačím. Zvrieskne.

Môj chvat je úspešný a on ma pustí. Obaja padneme na zem. Citlivé miesto, napadne mi. Vyletím na nohy, hlava sa mi zatočí. Urobím výkop, zasiahnem mu hlavu. Druhý ma chytí zozadu a znehybní mi ruky. Obranný štýl boja. Z celej sily hodím hlavu dozadu. Narazia do seba dve lebky. Zovretie povolí. Stočím sa na päte. Tvárou v tvár mám možnosť dotyčného si lepšie obhliadnuť, i keď iba na sekundu.

Potomok. Spoznám to na prvý pohľad.

Bojovnosť vystrieda šok. Dostanem zásah päsťou, ktorý ma zhodí na zem.

„Profesorka!“ Ako prvého počujem Raisa. Hodí sa medzi mňa a Potomka, a odhodí ho niekoľko metrov dole zrázom. K nohám mi padne Ciar, ktorá kontroluje môj stav. Smrknem. Spakruky si utriem nos, z ktorého sa mi spustil potôčik krvi. Acheron ma jednou rukou vytiahne na nohy a sotí za seba. Vďaka tomu sa vyhnem útoku od druhého Potomka, no on nie. S jednou bezvládnou rukou dostane priami zásah do hrude. Zapotáca sa dozadu, narazí do mňa a to Potomok využije, aby nás oboch zhodil dole zrázom späť k autu. Acheron ma zachytí a uchráni od väčšiny tvrdých nárazov o zem. Pád nám obom vyrazí dych a ani trochu nepomôže pri zraneniach.

Ash vypľuje krv z úst. Postaví sa. Rias beží ratovať Ciar, ktorá sa ocitla v područí Potomka, lenže jeho Potomok je rýchlejší. Zachytím sa rukou o auto a nahromadím zvyšky svojej sily. Potomkovia sú príliš rýchli a príliš silní. Lenže jednu vec nedokážu.

Vystriem ruku pred seba a v rovnakom okamihu sa mi v nej objaví ohnivý bič. Je dlhší, než pri mojich tréningoch. Cítim na šiji Acheronov pohľad. Je pripravený. Zvriesknem, šibnem rukou nad hlavu a potom dopredu. Bič s plieskaním vystrelí k Potomkovi držiaceho Ciar a konček sa omotá okolo jeho krku. Skôr, než si uvedomí, čo sa vlastne deje, potiahnem. Potomok sa odlepí od zeme a letí vzduchom až k nám. Acheron sa rozoženie a zasiahne ho do bedier. Zaskuvíňa ako hyena a padne k zemi. Lano však nestiahnem. Miesto toho sa zdvihnem na nohy a prudko odhodím Potomka do skál. Opäť dopadne na zem, tentoraz sa však dvíha o čosi pomalšie.

Kútikom oka skontrolujem Ciar. Je vydesená k smrti, no od Potomka je na niekoľko metrov. Rais s ním udatne bojuje a na tvári sa mu nezračí ani štipka strachu. Nie som si istá, či je jeho tvrdý výraz skutočný alebo ním maskuje skutočnú hrôzu.

Na bedrách pocítim Acheronovu ruku. Prinúti ma znovu sa sústrediť na vlastného protivníka. Potomok sa postaví na nohy, tvár má celú od krvi, oči mu blčia nenávisťou. Oheň, ktorý sa mu ovíja okolo krku, si vôbec nevšíma. Akoby nevnímal bolesť. Necítil pach vlastného spáleného mäsa.

Hlúposť. Potomkovia cítia bolesť. Len ju dokážu potlačiť a sústrediť sa na korisť. Pripomeniem si informácie z výcviku.

Rozbehne sa k nám, no to už ho zasiahne ďalšia rana, tentokrát Acheronova ohnivá guľa. Udrie mu do pŕs a odhodí ho na miesto odkiaľ práve vstal.

„Máš v aute zbrane?“ spýta sa čiernovlasý lev. Nemusím mu odpovedať, ihneď namieri ku kufru. Dvere skoro vytrhne s pántov. Som ohromená, že mu na to stačí jedna ruka.

Postarám sa o Potomka, aby sa nerozbehol za Ashom, kým vytiahne z tašky niečo použiteľné. Napriek tomu, že som sa posledné dni venovala skôr práci v kancelárii, o svoje zbrane som sa nezabudla postarať. Hrdo nadvihnem hlavu, keď vytiahne plne nabitú devinu a trikrát strelí potomka do pŕs. Konečne sa mu ho podarí zneškodniť, mŕtvy však nie je.

„Rais!“ skríkne na svojho priateľa. Menovaný k nám šibne pohľadom, vrhne sa k zemi a ďalšia salva je vypálená na jeho Potomka. Zrúti sa k zemi a skotúľa sa k našim nohám. Acheron sa pokúsi vymeniť zásobník, že ich dorazí, no s jednou rukou to ide ťažko. Uvoľním svoj živel, pomôžem mu a sama vezmem zbraň. Niekoľkokrát vystrelím. Guľky mieria presne na hlavu. Zvuky výstrelov sa pritom odrážajú od kamenistých stien a niekoľko ráz sa znásobujú.

Keď podídem k druhému Potomkovi a natiahnem ruku, pozrú na mňa modré oči plné krvi. Na stotinu sekundy zaváham. Stlačím spúšť, no guľka mieri za jeho hlavu. Potomok to využije a z posledných síl sa dotkne mojej nohy. Rýchlo ho uzemním žeravou guľou, ktorá ho privedie už do úplného bezvedomia. Za chrbtom sa mi objaví Acheron.

„Zasekla sa ti zbraň?“ Chce mi ju vytrhnúť a pozrieť sa, no ja spustím ruku na druhú stranu tela.

„Nie, zbraň je v poriadku. Len mi niečo napadlo.“

„To je síce pekné, ale najskôr ho zabi. Potom si môžeme prebrať tvoj nápad.“

Ustúpim. Oči mám zaborené stále v nehybnom, lež živom Potomkovi. „Nie. Nezabijem ho. Chcem ho živého.“

„Živého?! A to už prečo?“

Z kamenistého kopca sa k nám zosunie Rais so Ciar. Dievča vyzerá stále trochu mimo.

„Drane, odpovedz mi!“ Acheron zvýši hlas.

Som ticho. Nechcem mu povedať skutočný dôvod môjho rozhodnutia. Viem, že by sa mu nepáčil.

„Ak mi to nechceš povedať, tak ho teda môžeme zabiť.“ Vytrhne mi zbraň, no ja mu zachytím zápästie skôr, než stihne namieriť. Acheron je síce silný, ale s jednou rukou ma neporazí. Prebodne ma čokoládovými očami, v ktorých sa roztancujú červené iskri. Ach, Sophia, zabedákam. Vytočiť Acherona každý deň, to ti naozaj neprospieva. Alebo sa ho snažíš donútiť, aby ťa zabil?

Zahryznem si do pery. Acheron raz Sarith povedal, že ma možno zabije. Nadišiel už ten čas?

„Drane!“ zvrieskne. Mykne mnou. Moje oči sa zaseknú v tých jeho a ja v nestráženej chvíli dovolím, aby si v nich zalistoval. Nakrčí čelo. Keď konečne uhádne, viem to skoro okamžite. Výraz jeho tváre stvrdne. Nie však tak, ako obyčajne, keď sa snaží zakryť svoje pocity. Alebo tak, ako keď sa nahnevá. Nie. Toto je úplne nový stupeň – aký som ešte nevidela.

Oči i nozdry sa mu rozšíria, tep na spánku akoby sa zastaví. Pery mu zbelejú a kvôli jeho desivým očiam sa mi naježia chĺpky na rukách.

„Takže tak je to,“ prehodí. „Preto všetok ten výskum. Preto sme dnes boli na tej stanici. Preto si sa pýtala na divoké zvieratá. Plánuješ si ho nechať a skrotiť, mám pravdu?“

Neznie mi to ako otázka, preto na ňu neodpoviem. Iba dodám: „Neplánovala som si ho nechať. Všetko malo byť len teoretické. Ale teraz... Keď už máme takúto príležitosť, prečo by som ju nemohla nevyužiť?“

„My? Zatiahla si do toho aj ju?!“ Ukáže na Ciar. Tá ako šibnutím Acheronovho prstu vyvráti oči dozadu a padne k zemi v mdlobách. Rais ju len tak-tak stihne zadržať od pádu. Pohodlnejšie si ju prehodí v náručí.

Dočerta. „Nezatiahla,“ oponujem mu. „To ona sama sa do toho zatiahla. Nechcela som, aby mi pomáhala.“

„Samozrejme, že nie. Lebo ty dokážeš všetko sama. Ako vždy, všakže?!“ Ironický podtón jeho slov sa mi ani trochu nepáči. No týmito slovami ukončí náš rozhovor. Vytiahne si z vrecka mobil, vytočí číslo a odíde bokom.

Obzriem sa za Potomkom a potom na Ciar. Obaja sú mimo, jeden viac než druhý. Rais stojí ako stĺp, nevšímajúc si malý náklad na svojich rukách a pozoruje Potomka. Všetky zmysli má napäté. Verím, že v prípade potreby je pripravený okamžite zasiahnuť. K mojej konverzácii s Acheronom sa nevyjadruje. Aspoň za to mu môžem byť vďačná. Jeden zdrb za deň je pre mňa viac než dostačujúci. Ako protislužbu skontrolujem jeho krvavú ranu na uchu.

„Skoro si oň prišiel,“ skonštatujem. Nechcem ho desiť, ale ak by bola rana hlbšia, roztrhala by mu chrupavku a ucho by amputovala. Takto mu len nebadane viselo na polovičnom držiaku a krk mu zalievalo trochu krvi.

„Budem v poriadku. No vy by ste si mali radšej sadnúť. Nevyzeráte dobre.“

Jeho „pochvala“ ma mierne prekvapí. Otočím sa k autu a obzriem v polo rozbitom bočnom zrkadle. Od vlasov, okolo oka až po lícnu kosť mi smeruje krvavá rana. Okraje sú už zaschnuté, ani krvi veľa nevytieklo, no okolie – hlavne na čele – začína naberať žlté odtiene a puchnúť. Keď si na ranu siahnem, prejde mnou bolesť, ktorá ma skoro naozaj posadí na zem. Rovnakú hlúposť už znovu neurobím.

Skontrolujem auto. Rovnaká krvavá značka je i na prednom skle, ktoré prežilo náraz, no je také popraskané, že je nemožné cezeň vidieť dnu. Usúdim, že som sa musela udrieť niekedy behom tých olympijských kotrmelcov, ktoré môj miláčik predvádzal, a adrenalín spôsobil, že som nič necítila.

„Rais.“ Vráti sa Acheron. „Vezmi Ciar a vyjdite na kopec. O chvíľu prídu dievčatá. Ellee vezme Ciar do školy na ošetrovňu. A ty sa so Sarith postaráte o vyčistenie celého miesta, rozumieš?“ Rais bez slov prikývne a už aj sa poberie hore strmím kopcom.

Chcem sa spýtať, čo bude s nami dvomi a Potomkom, no nemusím. Acheron sa v tej chvíli otočí na mňa a ja oľutujem, že som už neušla.

„Tvoj plán sa mi nepáči. Už len za ten nápad by si si zaslúžila poriadny výprask, Sophia. Vôbec si neuvedomuješ, akému veľkému riziku tým vystavíš seba aj všetkých naokolo, keď toho Potomka necháš nažive. Ale dobre, urobím ti radosť a nezabijem ho, aby si sa s ním mohla hrať na domáce zvieratko. Veľmi dobre viem, že ak by som teraz neustúpil, aj tak by si si neskôr urobila po svojom, lebo si tvrdohlavá.“ Otvorím ústa, nie som tvrdohlavá, chcem povedať, no on mi nedovolí ani sa nadýchnuť. „Myslel som si však, že budeš mať trochu viac úcty k pamiatke doktorky Roxy, keď ju zabil práve takýto typ Potomka.“

Au. Ash mi práve bodol do chrbta rozpálený nôž a dobre si to uvedomoval. Urobil to naschvál.

Z tohto pohľadu som o tom, samozrejme, tiež premýšľala. Na počesť doktorky by som vyvraždila všetkých Potomkov, ktorí chodili po tomto svete, lenže také niečo bolo nereálne. Ani mne sa nepáči ich skúmať, a už vôbec sa s nimi nechcem hrať na domácich maznáčikov, no potrebujem odhaliť, ako by sa dal Potomok ovládať. A potom možno prídem i na to, kto ich vlastne ovláda.

Acheronove slová sú však podlé. Bolestivé.

„Nepotrebujem tvoje povolenie,“ šepnem, no i tak sa mi zlomí hlas.

Odfrkne si. „Práveže potrebuješ, Sophia. Ak s tým Potomkom urobíš niečo, čo pôjde mimo mňa, okamžite ho zabijem a teba zamknem v izbe bez okien s poltuctom stráží, ktoré ti nedovolia urobiť jediný krok z domu.“

I keď by na niečo také nemal právomoc, z jeho tónu cítiť, že je toho schopný. Netuším, kam by ma zamkol, no určite by to nebolo v škole. A zrejme by sa mi tam ani nepáčilo.

Zakloním hlavu, privriem oči. Ešte včera bolo mojim hlavným problémom Acheronovo pozvanie na rande. A dnes už sa zase hádame. Ako sa mohli veci tak rýchlo zvrtnúť?

Otvorím oči. Nebo sa mi zatočí. Vnímam, ako mi celé telo pomaly zaplavuje doposiaľ potlačovaná bolesť. Ruka ma svrbí od vlastného ohňa. Nasajem vzduch zmiešaný s krvou a prachom. Snažím sa to ustáť.

„Vedela som, že budeš nejako takto reagovať, preto som ti nechcela nič povedať,“ priznám. Už je zbytočné čokoľvek pred ním tajiť.

„Ak si to vedela, mala si mi to povedať postupne. A v pokoji. Nie s tým na mňa vyrukovať s Potomkom pri nohách!“

„Ako pokojne? Aj tak by si sa nahneval a bolo by úplne jedno, čo by som urobila alebo povedala. Si proste taký.“

„Proste taký?“ zvýši hlas. Ups, tak toto mi ušlo. „Naozaj si myslíš, že sa na teba dokážem stále iba hnevať, Sophia? Alebo že ma to nebodaj baví? Vieš vôbec, že tlak mi dvíhaš vždy iba ty? Že to kvôli tebe mám neustále iba samé starosti?“

„Tak sa na mňa vykašli a nebudeš mať žiadne starosti! Ak kvôli mne furt takto zúriš, prečo sa na mňa proste nevykašleš?!“ precedím s rovnakým hnevom.

„Pretože ťa-“ vykročí dopredu. Pokrúti hlavou. Akoby mi nechcel povedať, čo má skutočne na jazyku. „Pretože ťa chcem,“ vypadne z neho nakoniec. Ohromene mi padne sánka. Hnev sa vyparí. „Pretože sa bojím, keď vidím, ako sa neustále vrháš do nebezpečia a neberieš ohľad na následky. Ani nežiadaš od nikoho pomoc. Zúrim, keď mi odmietaš povedať o veciach, s ktorými by som ti mohol a hlavne vedel pomôcť. No radšej to riešiš sama, aby si si dvihla vlastné ego. Svojim správaním ma privádzaš do šialenstva, Sophia. “

Ash urobí ešte jeden krok dopredu a zdravou rukou sa dotkne môjho nezraneného líca. Jeho dotyk cítim až na šiji. Je jemný. Úplne iný, než jeho výraz tváre.

„Chcem s tebou riešiť každý jeden problém, na ktorý narazíš. Lenže ty to odmietaš. Tak buď mojou a všetko bude jednoduchšie, dobre?“

Z jeho slov som taká omráčená, že nedokážem urobiť nič. Len nejaký impulz v mojej hlave, ktorý nedokážem ovládnuť, náhle slabo prikývne. Sotva tento pohyb zaregistrujem.

Acheron si ma pritiahne a vtesná mi bozk na čelo. Je nežný. Hrejivý. Objíme ma zdravou rukou okolo pliec a hlavu si uloží tesne vedľa tej mojej. Srdce mu pokojne búši. Moje sa mu rýchlo prispôsobí. Unavene vydýchne. 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Americká Univerzita - 34. kapitola:

3. Anny
Včera [23:00]

úžasný Emoticon vážně skvělá povídka

2. siruka
01.01.2018 [22:54]

O muj boze ,precetla jsem to na jediny zatah,obcas jsem nedychala jak jsem byla napjata,vau Acheron uz asi stratil skoro vsecky zabrany a je tak sladoucky Emoticon Emoticon ,uz se moc tesim na dalsi dil tenhle dil me fakt prekvapil Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Pája S.
01.01.2018 [11:22]

Tak tato kapitola byla perfektní. Úplně mě to vtáhlo. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]


Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!