OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - 33. kapitola



Americká Univerzita - 33. kapitolaVyhrážky a trochu horúco!

33. kapitola

Ísť na rande s Kráľom Temných démonov.

Ísť na rande s čiernovlasým levom.

Ísť na rande s Acheronom.

„Profesorka, vnímate ma?“

Zaklipkám viečkami na pobledlú Ciar sediacu pred mojim stolom. S nadvihnutým obočím čaká na moju odpoveď. Na chvíľu som stratila niť myšlienok a prestala vnímať jej slová. Začervenám sa, mimovoľne sa narovnám a ospravedlním sa jej.

„Zdá sa, že som prišla nevhod. Dnes ste akási nesvoja. Ak chcete, môžem sa vrátiť neskôr, keď to pre vás bude vhodnejšie.“

Pomaly vstáva, no ja ju na polceste k dverám zastavím, už skoro plne koncentrovaná na jej prítomnosť. Na moju výzvu zapadne späť do kresla.

Jej zjav ma pri príchode do kancelárie skoro ani neprekvapil. Stála ležérne opretá o okenný rám oproti mojim dverám a skúmavo sledovala tmavnúcu oblohu. Na môj príchod nereagovala. Zo zadumania ju prebralo, až keď som ju oslovila.

Ciar Tyreková prišla pripravená a neoblomná ako vždy. Odkedy som ju posledný raz vyhrešila prešiel už nejaký ten deň, no mne to pripadá ako pred sto rokmi – tak veľa sa medzitým stalo. Avšak ona akoby stále uvažovala len nad tým jediným – ako ovládnuť Potomka? Na jej rozsiahlu štúdiu si ešte dobre spomínam. Aj to ma predsa prednedávnom doviedlo k nápadu zaobstarať si psa. S jej ďalším nápadom však už tak stotožnená nie som.

„Slečna Tyreková, poviem vám to ešte raz a naposledy. Neželám si, aby ste sa miešali do tejto záležitosti. A už vôbec si neželám, aby ste o mojich krokoch informovali riaditeľa. Viete vôbec, že sa mi tu teraz vyhrážate?“

Ciar sčervenie ako čili paprička. Ani ona zjavne z tejto situácie nie je dvakrát nadšená. Ale prečo to potom robí? Čo tým chce dosiahnuť?

„Prepáčte, pani profesorka. Nikdy by som tak ďaleko nezašla, keby ste s mojou pomocou súhlasili už na prvýkrát. No vy ste taká...“ zastaví sa, stisne pery, no potom to slovo i tak vypustí z úst: „tvrdohlavá! Obdivujem vás za to, aká ste, lenže ja vám chcem vážne pomôcť. Pozrite, keď ste sem prišli, zachránili ste mi život. To vám nikdy nezabudnem a preto vám to musím nejako oplatiť. To, že vám chcem pomôcť, je len maličkosť. Tak prečo mi to nedovolíte?“

„Áno, je to maličkosť, ktorá by vás mohla stáť život, slečna. Snažím sa vás ušetriť, tak to prijmite. A váš obdiv si vážim, no je neopodstatnený. Nezachránila som vás.“

Ciar si ťažko povzdychne. „Vidíte? Presne o tomto hovorím. Ste tvrdohlavá. Neznesiete pomoc od nikoho.“

Zamračím sa. Príde mi to ako déjà vu. Zdá sa, že sa na mňa dnes s Acheronom dohodla.

„Slečna, nerozumiete mi. Toto nie je o mojej tvrdohlavosti, ale o mojej zodpovednosti za vás. Ak by som ohrozila váš život, nikdy by som si to nemohla odpustiť.“ Moja odpoveď je logická, tak prečo to Ciar nechápe?

Chvíľu nad tým pouvažuje, kým odvetí: „Tak to neberte z tohto ohľadu. Na rozdiel od vás som už dospelá a viem sa o seba postarať. Takže to berme... Ako to len tí ľudia nazývajú? Že si budeme navzájom kryť chrbát. Koniec koncov, všetko by malo byť len teoretické, nie? Nie je dôvod, aby ste sa obávali o môj život, profesorka. A keď stále nesúhlasíte, mohla by som sa ísť naozaj spýtať na názor priamo riaditeľa.“

Zaškrípem zubami. Vedenie školy sa za tie tri roky, čo som tu nebola, zjavne zmenilo. Teraz zo študentov evidentne vychovávajú arogantných delikventov, ktorí sa pripravujú na prácu výpalníctva.

Privriem oči, nevšímajúc si urážku, ktorou ma počastovala a s predstieraným pokojom jej odvetím.

 

Dohodnúť sa so Ciar Tyrekovou nebolo jednoduché. Z utiahnutej dievčiny, ktorej pokožka väčšinou vyzerá až nezdravo bledo, sa vykľula búrlivá rieka, ktorá bola schopná podmaniť si všetko, čo jej stálo v ceste. Po krátkej hádke som musela usúdiť, že má na vrch. Dnes som si proti sebe už poštvala Johna Ericka a Acheron... Aj Acherona. I keď jeho reakcia nebola práve taká, akú by som mohla predpokladať so všetkými premennými, ak by sa dozvedeli – obaja, pretože bez jedného nefunguje to druhé – o mojich plánoch s Potomkami, len ťažko by mi už potom dovolili opustiť čo i len vlastnú kajutu.

Aj keď som spočiatku plánovala požiadať o pomoc Acherona, jeho flirtovanie s dievčatami ma tak naštvalo, že mi to neskôr úplne vyfučalo z hlavy. No teraz som i rada. Hm, jeho flirtovanie.

Zakloním hlavu a opriem si ju o opierku kresla. Pošúcham si boľavé oči, ktoré ma začínajú rezať od únavy. Vonku je už tma, kanceláriu mi osvetľuje stolová lampa. Tiene môjho vlastného tela sa pohybujú na strope a vytvárajú zvláštne obrazce. Neúplné a možno i trochu desivé. Zahrám sa prstami vo vzduchu.

„Som ďalšou?“

V spomienkach sa vrátim k tým niekoľkým dievčatám, ktoré som s Acheronom videla. Nebolo ich veľa, no moje oči určite tiež nevideli všetko. Strieda jednu za druhou, akoby to boli hračky, ktoré si chodí vymieňať do obchodu. Som teda len ďalšou?

Hlava mi neberie predstavu, že by v tom mohlo byť niečo viac. I keď ma jeho pozvanie na rande trápi, vážne o ňom ešte uvažujem, zdravý rozum mi hovorí, aby som si stála za svojim prvotným názorom a nenechala sa obalamutiť svojimi zmiešanými pocitmi.

Áno, Acheron vyzerá dobre. Občas sa i správa dobre. Avšak presne tam to končí.

„Ďalej,“ odvetím na klopanie, ktoré počujem sotva na pol ucha. Dvere do kancelárie otvorí Rais, dnu však vstúpi Acheron. Vystrie ma na stoličke, akoby do mňa niekto udrel pravítkom. „Spomeň čerta-“

„Výborne, takže si nezaspala,“ preruší ma. Zvalí sa na kreslo proti môjmu stolu ani doma. Nohy si vyloží na kraj stola, pohodlne sa oprie a Rais zvonku zatvorí dvere. Tesne predtým mu však venujem káravý pohľad, že mi ho sem priviedol.

„Je neskoro. Potrebuješ niečo?“ spýtam sa už úplne prebratá.

„Máš pravdu, je neskoro. Tak prečo si ešte tu? Už by si mala spať.“

Obočie mi vyletí do stredu čela. Spať? Ručičky sa svorne držia na jednej hodine a piatej minúte. Nie je to až tak neskoro. „Takže teraz si mojimi osobnými hodinami?“ spýtam sa sarkasticky. Prejde to bez povšimnutia a obzrie sa po kancelárii.

„Máš tu bordel. Všetky tie papiere sú tvoje mučiace nástroje pre študentov?“

Nakloním hlavu. Jeho slovám nerozumiem.

„Testy. Sú to všetko testy?“ spýta sa presnejšie.

Pozriem dookola. Skutočne je tu viac kníh než obyčajne, no ani jedna z nich nesúvisí s tým, čo učím. A rozhodne to nie sú mučiace nástroje pre študentov. Acheron a tie jeho fantázie!

„Ešte raz sa ťa spýtam – potrebuješ niečo?“ zopakujem svoju otázku.

„Áno, teba.“

Acheronova odpoveď zo mňa vyrazí všetky myšlienky aj môjho vlastného ducha. Mňa? Čože? Počujem správne? Nie, muselo sa mi to zdať. Alebo... Prečistím si hrdlo. „Čože to?“

Zloží si nohy a nahne sa s úsmevom k stolu. „Si veľmi zlatá, Sophia, vieš o tom? Stačí, keď len naznačím niečo romantické a ty už červenieš ako zrelá jahôdka. Je to vlastne veľmi vtipné.“

Zahanbím sa. Červeň v tvári som si neuvedomila. Dvihnem ruky a prikryjem si dlaňami obe líca. Prekliaty Acheron.

„Nerob to. S červenými lícami vyzeráš veľmi pekne, Sophia.“

Teraz by som sa už najradšej schovala pod stôl. Alebo vyliezla oknom. Do líc mi náhle vstúpi taká páľava, až sa mi začne ťažko dýchať. Potrebujem otvoriť okno, priviesť dnu chladný nočný vzduch, no priči sa mi urobiť mu ešte väčšiu radosť. Po bedrách mi stečie kvapôčka potu.

„Čo sa ti to dnes porobilo, Acheron? Dal si si zlú krv, preto sa správaš tak divne?“ zaujíma ma. Doposiaľ bol voči mne taký otvorený len raz – keď sme umierali. Aj to z donútenia.

„Nič také. Len som pochopil, že zbytočne vyčkávať mi v tomto ohľade neprinesie žiadne ovocie. Stále máš toľko práce a starostí, že by si si nevšimla za-“ zastaví sa. Slová mu uviaznu na končeku jazyka. Pokrúti hlavou. „To nič. Ber to tak, že takýto som už nejakú chvíľu, len si si to poriadne nevšimla.“

Nevšimla? Ak by sa predtým správal ako blázon a nie ako Kráľ Temných démonov, určite by som si to všimla. Taká hlúpa predsa nie som. No nie?

„Neviem presne aké ovocie čakáš, ale moja odpoveď je stále rovnaká, ak si sem prišiel kvôli tomu. Nepôjdem s tebou na rande, Acheron. Ani dnes, ani zajtra.“

„Keď ti napadlo, že som prišiel kvôli tomu, zjavne o tom dosť premýšľaš, čo?“ uchechtne sa. Košeľa sa mi rýchlejšie začne lepiť na chrbát. „Povedal som, že ti dám čas. Ešte som si neprišiel po tvoju odpoveď, Sophia. Naozaj som sa len zaujímal, kde si tak dlho. A na čom pracuješ. Na čom vlastne pracuješ?“

Nahne sa cez stôl a vezme medzi prsty jeden z papierov s mojim výskumom. V chvate mu tresnem po ruke ako matka malému dieťaťu, ktoré sa načiahne po sušienku pred obedom. Urobím to skôr, než si to premyslím, čo v Acheronovi okamžite vyvolá úplne novú vlnu zvedavosti.

„Čo to máš za papiere?“ spýta sa znovu.

„To ťa nemusí zaujímať. Je to moja kancelária.“

Pri mojich posledných slovách ním mykne. Chvíľu sa na mňa bez slov díva, potom sa postaví, obíde stôl a behom sekundy ma vyzdvihne z kresla. Keď znovu padám dole, dosadnem na jeho kolená. Od prekvapenia zjojknem.

„Keď mi to nechceš povedať, pozriem sa sám, ak dovolíš.“

„Acheron, to-“ Nenachádzam slov. Ruku si obmotá okolo môjho drieku. Nahne sa dopredu, pričom sa prilepí mocnou hruďou o môj chrbát. Je tak blízko, až môžem odprisahať, že by som dokázala zrátať všetky jeho buchtičky na bruchu. Zatajím dych. Ak som predtým horela, teraz pod mojou pokožkou vrela láva.

Voľnou rukou vezme jeden papier – nepostrehnem, čo je na ňom – a odtiahne sa. V tom okamihu cítim, akoby zo mňa spadla ťažká reťaz. Naplním si pľúca.

„Toto je dosť nevhodné. Takže, kým sa budeš pozerať, mohol by si ma pustiť, nie?“ Konečne nájdem tie správne slová. Zľahka sa dotknem jeho prstov, aby som ich odtiahla zo svojho pásu. No efekt je opačný.

„Nemohol. Takto mi je pohodlne,“ odvetí pokojne. Ledabo si posunie ruku pod moje rebrá a pevnejšie ma uchopí. Je to zväzujúce, no dosť jemné na to, aby som mohla voľne dýchať. Ak by sa mi to teda dalo.

Ani trochu mi to nie je príjemné! Zaskuvíňam v duchu. Srdce mi prudko búši. Zrazu sa zrušila hranica, ktorú som ešte pred pár hodinami Acheronovi prízvukovala, a teraz cítim len jeho telo tesne pri mojom. Jeho teplý dych medzi mojimi lopatkami. Jeho veľkú dlaň pod mojimi rebrami. Jeho svalnaté stehná pod mojim zadkom. Zalievajú ma návaly stále odzbrojujúcejšej horúčavy a ani trochu sa mi nesedí dobre. Pekelný démon, dokedy to vlastne mieni čítať?

 „Ak sa ti zle sedí, môžeš sa oprieť,“ povie náhle, sťa by mi prečítal myšlienky.

Rýchlo zavrtím hlavou. Zovriem sánku i prsty do pästí. Ak by som ešte o trochu viac zapojila mozog a snažila sa nájsť útek z tohto väzenia, asi by sa mi prehrial hardvér a na mieste by som skolabovala. Nerozumiem tomu. Prečo na neho teraz takto reagujem? Prečo ho proste nemôžem odstrčiť, vynadať mu a poslať ho ku všetkým čertom?

Je to snáď preto, že ma pozval na rande?

Skôr, než si stihnem odpovedať, znovu sa načiahne a pretrhne mi niť myšlienok. Jeho hruď sa zľahka dotkne môjho chrbta ako papier stola, ktorý naň vráti. Načiahne sa po ďalšie, avšak tie už iba preletí očami.

„Prečo si robíš taký podrobný výskum, keď chceš psa? Nestačí ti ísť do obchodu a proste si ho kúpiť? To musíš komplikovať aj toto?“

„Nechcem psa,“ odvetím pravdivo, zmätená blízkosťou jeho hlasu. Dočerta, Sophia!

„Tak akú nekalosť máš v pláne tentokrát? O čom mi zase nechceš povedať?“

„Nič neplánujem,“ odvetím. Znie to skoro pravdivo.

„A ja som Svetlý démon,“ odvetí podráždene. „Sophia, radšej mi to povedz dobrovoľne. Nebudem sa na teba hnevať, sľubujem. Ale keď na to prídem sám, neželaj si ma.“

Na oko vyprsknem. „Prečo by si sa mal na mňa hnevať? Je to moja vec, čo robím.“

Uškrnie sa. Cítim to. „Ak si to stále myslíš, tak nemá zmysel, aby som od teba žiadal odpoveď.“

Odpoveď, chcem sa spýtať, no rovnako rýchlo, ako som skončila na jeho kolenách, ma teraz postaví na nohy a sám vstane z kresla. Bez slova vezme červený kabát, prehodí mi ho cez plecia a do rúk mi vtesná šál.

„Je neskoro. Vezmem ťa na loď.“

Protesty sú zbytočné, dobre to viem. Pred odchodom ešte stihnem vypnúť stolnú lampu a vziať si mobil, kým ma vytiahne z mojej vlastnej kancelárie.

●●●

Bola chyba vracať sa späť na Americkú Univerzitu. Po tom, čo som tu zažila, som sa už viac nemala ohliadať. Alebo som si mala svojej chyby uvedomiť aspoň vtedy, keď sa začala lavína týchto problémov.

John Erick sa správa ako môj otec, čo je zväzujúce ako putá.

Ciar Tyreková je otravná a trochu vtieravá, čo je ako guľa na nohu pre väzňa.

A Acheron Ulliel... Tak ten sa stane mojim elektrickým kreslom.

„Dobrý deň, profesorka,“ pozdraví sa mi vysmiata Ciar. Žiaľ, jej nadšenie zdieľať nemôžem. Šťastný výraz jej tváre vo mne skôr vyvoláva hnev. Že sa nehanbí. Vydierať ma a potom byť z toho ešte nadšená! Aký rodičia ju to mohli takto vychovať?!

 „Ciar, mali by ste si to ešte premyslieť. Dobre vám radím.“

„Nie. Samú vás v tom nenechám. Navyše, toto nie je až také nebezpečné.“

Prikývnem. Vybrala si. Ale ak by som ju mohla omráčiť a nechať na ostrove, urobilo by mi to väčšiu radosť, než jej prítomnosť na mojom novom projekte. Vlastne našom, ako ma včera niekoľkokrát opravila.

„Nezabudli ste niečo?“

Otočím sa za hlasom. V šere parkoviska k nám kráčajú dvaja vysokí démoni. Dlho hádať skutočne nemusím.

„Špehuješ ma?“ zvolám na čiernovlasého leva a jeho psa ostro.

Keď podídu k nám, Acheron sa len usmeje. „Také niečo by som si nedovolil. Bolo by to desivé, ak by som ťa stále sledoval, nie?“

Desiť, to je skutočne jedna z jeho vlastností. A privádzať ľudí do pomykova.

„Idem s tebou iba ako tvoj priateľ. Ste dve ženy, čo keby ste cestou náhodou dostali defekt a potrebovali vymeniť pneumatiku? Nie je tak, Rais?“

Jeho ospravedlnenie je chabé. No oveľa viac ma zaujíma, aký význam malo jeho slovo priateľ.

Šibnem pohľadom k Raisovi. Netvári sa, že by vedel niečo o tom, čo sa včera odohralo za zatvorenými dvermi do mojej kancelárie. Ani náhla Acherona túžba robiť nám doprovod mu nie je zdá sa podivná. Tvári sa neutrálne ako zvykne i Acheron.

Rais je súčasťou popruhov do môjho elektrického kresla.

„Pôjdeme?“ spýta sa nevinne hnedooký démon. Ciar čosi zahabká prekvapená ich zjavom, no on čaká na moju odpoveď. Čo najsladšie sa uškrniem.

„Samozrejme.“ Presne tak. Len poď, Acheron. Dnes sa iba spáliš.


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Americká Univerzita - 33. kapitola:

1. Faux
27.12.2017 [20:24]

Moc pěkné, jsme ráda, že povídka opět pokračuje. Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]


Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!