OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - 32. kapitola

17.12.2017 (19:00) • Shaun • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1105×

32. kapitola

„Si to najnezodpovednejšie, najtvrdohlavejšie a najnebezpečnejšie dievča, aké som kedy poznal! Ohrozila si nielen seba, ale aj troch študentov. Dočerta! Veď si dovolila, aby na teba pálili ako delá na terč. A vraj si si chcela vyskúšať svoje techniky! Čo je to za sprostosť?! Vôbec...“

Sledujem, ako mi Rais omotáva obväz okolo zápästia ako pravý profesionál a karhanie Johna Ericka vnímam len na pol ucha. Acheron, strojaci vedľa mňa, nervózne podupkáva nohou ako naštvaný zajačik s ostrými bodliakmi na chrbte. Jeho hnev a urazenosť sa víria vo vzduchu a napĺňajú celú miestnosť. Hnev riaditeľa je proti tomu nič.   

Prevrátim oči. Rais dokončí ošetrenie mojej ruky. Zatancujem prstami vo vzduchu, aby som otestovala silu obväzu a vstanem.

„Všetci sme to prežili, tak aký je problém?“

Moje slová všetkých v miestnosti šokujú. Riaditeľ na mňa vypúli oči, ako by som bola nejaké zjavenie.

Prejdem okolo Raisa bližšie do pomysleného kruhu všetkého ich hnevu. „Pozrite, zvolila som si túto... trochu nebezpečnejšiu cestu, pretože som presne vedela o vašej reakcii. Vy obaja by ste sa mi snažili zabrániť v praktickom testovaní, pretože by ste sa príliš báli o môj život.“ Pri posledných slovách naznačím vo vzduchu úvodzovky. Uchechtnem sa. „V skutočnosti však ani jedného z vás do toho, čo robím, nič nie je. Riaditeľ, mal by si sa venovať dôležitejším veciam, ako vkladať všetku svoju energiu na moje sledovanie. Napríklad by si mohol zájsť na večeru s Margaret Coln. Je to už pár týždňov, čo tu bola, a dlhé odlúčenie by vášmu vzťahu nemuselo prospieť.“

„Drane!“

Otočím sa na Acherona. Slová, ktoré popálili Johna Ericka, teraz otočím jeho smerom. „A ty – si Kráľ Temných démonov, tak sa tak aj chovaj. Nepatrím pod tvoje ochranné krídla, aby si na mňa musel dávať pozor. Tak prestaň kontrolovať každý jeden môj krok.“

„Pani profesorka!“ Tento raz ma upozorní Rais. Prudko sa k nemu otočím, no nemám mu čo vyčítať. Oči mi prestanú blčať.

„Ďakujem za ďalšie ošetrenie,“ poviem len.

John Erick si sťažka povzdychne a pretrie si tvár. Jeho pohyb k nám je pomalý, unavený. „Neviem, ako dlho ma ešte budeš viniť za smrť doktorky Roxy, ale ak sa budeš hnevať akokoľvek dlho, všetok tvoj hnev si zaslúžim. No teraz sme v úplne inej situácii, Sophia. Nebojuješ tu s Potomkami, to ty tu ohrozuješ samú seba. Myslím, že sme si toho zažili od začiatku roka už dosť na to, aby to nikomu z nás nebolo ľahostajné.“

„Presne tak,“ pritaká Acheron. „To, že niečo začalo ovplyvňovať tvoje používanie pokročilých techník, nie je jednoduchou záležitosťou. Mala si to s nami najskôr poriadne prebrať. Zvážili by sme všetky možnosti, než by sme dovolili, aby si-“

„Zabúdate,“ preruším ho, „že mám dosť veľkú myseľ aj za troch. Alebo ste presvedčení, že som taká sprostá a nezvážila som všetky možnosti predtým, než som pristúpila k niečomu takému nebezpečnému? Ak áno, tak to ma vôbec nepoznáte.“

„Viem, ako funguje tvoj mozog, Sophia. Len by som si prial, aby si aspoň jednému z nás dôverovala natoľko, že by si sa s nami zdieľala vlastné problémy.“

Dôvera. Čo to vôbec znamená? Koľko bolesti to obnáša? Veriť niekomu je nebezpečné. A aj keď mu verím, to ešte neznamená, že ma ten človek nemôže zradiť. A že mi nemôže ublížiť.

Zastavím tlak, ktorý sa mi hrnie do očí. Nie som jediná, ktorú jeho slová zasiahli. Aj Acheron vyzerá celý nesvoj, no jeho nepokoju nerozumiem.

Zamračím sa na riaditeľovu bledú tvár. „Teraz to už viete. Keď ste takí múdri, aké budú tvoje ďalšie kroky?“

Sama viem, čo robiť, no pre tentokrát som ochotná poddať sa ich tlaku a spomaliť. Existujú totiž len dve možnosti, ktoré môžu ovplyvniť moje používanie piatich pokročilých techník.

Po prvé, môže to byť kvôli Acheronovej krvi. Sila jeho krvi musela nejako zreagovať s mojou vlastnou a vytvoriť takúto silu. Dobré bolo, že na vyliečenie stačilo jediné – prestať ju piť.

Po druhé, čo ma desí o dosť viac, môže to súvisieť s mojim novoobjaveným živlom ohňa. A ak to je ďalší krok k mojej premene na niečo... niekoho nového...

Stisnem viečka. Nasajem ťaživý vzduch miestnosti a znovu zaostrím na Johna Ericka. Jeho tvár je zamyslená, no viac nečitateľná. Prišiel na rovnaký záver ako ja?

„Najvhodnejším krokom je urobiť výskum. Pozriem sa, či sa už niekto stretol s rovnakou situáciou. Dovtedy by si nemala nič ďalšie vymýšľať.“

Tradičný John Erick – odmietavý riskovať.

Pozriem k Acheronovi. „Súhlasíš s ním?“

Ticho prikývne. Ešte viac stiahnem obočie, išlo to akosi prirýchlo. Čakala som, že bude mať viac kecov. „Postarám sa o to, aby nerobila ďalšie hlúposti.“

Odfrknem si. Je to ako mať dvoch úplne nepoužiteľných strážnych anjelov.

„Takže dohodnuté,“ pritaká riaditeľ.

Ich správania mám už plné zuby. Otočím sa na päte a vypochodujem z riaditeľovej pracovne. Dvere rozrazím trochu prudkejšie, čo odhodí počúvajúcu Mayu na druhú stranu miestnosti. Fľochnem po nej nepríjemným pohľadom a kráčam ďalej. Tesne v závese za mnou ide Acheron. Počujem jeho kroky, ktoré zmenili svoju ľahkosť na dupot. Keď vyjdeme na chodbu a zatresnú sa za nami posledné dvere, schytí ma za ruku a silno pritlačí k stene. Ten náraz mi na okamih vyrazí dych.

„Čo do-“

Päsťou narazí do steny tesne vedľa mojej hlavy. Niečo zapraská. Nevedno, či konštrukcia budovy alebo jeho vlastné prsty. Jeho oči sa ocitnú len pár centimetrov od mojich. Hrejivá čokoláda sa z nich vytratí a ostane len desivá, chladná búrka. Reťaz, ktorá držala rozhnevaného Acherona vo vnútri riaditeľne ďaleko od mojich výstupov, akoby teraz povolila a naplno zaplnila jeho telo. Všetok jeho hnev, ktorý doposiaľ predviedol, nesiahal jeho terajšej zúrivosti ani po členky.

Prehltnem. Sila a arogantnosť sa mi rýchlo vyplavia z tela.

„Takže som len Kráľom Temných démonov, áno?“ precedí. Z jeho slov srší chlad, ktorý je bodavejší, než slová samotné. „Nezabúdaj, že Svetlí démoni nemajú kráľa, ktorí by sa o nich postaral. Tak by si mala prijať fakt, že patríš pod moje ochranné krídla!“

„To ťa tak veľmi vytočilo?“ Svoje poštuchnutie oľutujem v rovnakej sekunde, ako to vyslovím. Oči čiernovlasého leva ma prepália po celej mojej hĺbke.

„To bola len jedna z vecí, ktorou si ma dnes vytočila, Sophia,“ prizná. „Najskôr si ma vytočila, keď som ťa videl na pláži. Potom, keď som zistil, že si mi nič nepovedala. Vytočila si ma svojou aroganciou a pocitom, že pre teba nič neznamená. Ale najviac tým, že mi po tom všetkom vôbec nedôveruješ.“

„To nie je o dôvere,“ pokúsim sa namietnuť.

Acheron zarazí druhú päsť k môjmu druhému uchu. Znovu čosi zapraská a ja už s určitosťou môžem povedať, že je to stena. Dočerta, ten má ale silu.

„Tak o čom to je?“ zasyčí sotva počuteľne.

Jeho tesná blízkosť mi nerobí práve najlepšie. Vzduch je napáchnutý jeho odérom a zlosťou. Ťaží ma v pľúcach ako voda. Pomaly sa dusím, no na druhú stranu to nie je až také nepríjemné.

„Nie je to o dôvere,“ zopakujem znovu slabým hlasom. Prečistím si hrdlo. „Len som chcela urobiť niečo sama. Aby ste nado mnou nestáli ani ty, ani John Erick ako stráže, ktoré ma stále kontrolujú. Chcela som samú seba presvedčiť, že niečo dokážem vyriešiť aj bez vás. Že nie som taká slabá.“

„Napriek tomu, za akú múdru sa prehlasuješ, si poriadne hlúpa. Naozaj berieš našu pomoc ako slabosť? Nie je slabý ten, kto sa odváži požiadať o pomoc iného, ale ten, kto jeho pomoc zaryto odmieta.“

„Fúha,“ prekvapia ma jeho slová. „Kedy si sa začal venovať motivácii?“

Sánka mu zaklapne ako pasca pre zvieratá. „Ja to myslím vážne, Sophia!“

Moje ruky automaticky vystrelia medzi mňa a jeho hruď, ktorá sa nepatrne priblíži. Je napätý. Dúfala som, že sa po mojom priznaní už trochu upokojil. No jeho hnev vyzerá na dlhšie.

„Čo keby si si ten svoj hnev išiel odventilovať niekam inam a pustil ma? Potrebujem sa pripraviť na hodinu,“ skúsim.

„Ďalšiu hodinu máš až poobede. Neklam,“ zarazí ma okamžite. To už pozná môj rozvrh naspamäť? Dokonca aj ja s mám so zapamätaním niektorých hodín problém a on... „Mala si mi o tom probléme povedať hneď, ako sa objavil. Pomohol by som ti a vôbec by som si nemyslel, že si slabá. Ani by som si z teba neuťahoval, keď ide o niečo také dôležité.“

Povzdychnem si. „Dobre, teraz mi je to už jasné. Môžeme to ukončiť?“ Znovu zatlačím do tých pevných svalov. Bezvýsledne.

„Nie, pretože to hovoríš len tak. Neskončíme, kým si nebudem istý, že je ti to naozaj jasné.“

Stiahnem tvár. Prečo to robí? Je to snáď nejaká nová forma jeho trestov? Ani trochu sa mi jeho správanie nepáči a začína ma to pekne štvať. Sila, ktorá sa predtým schovala do panciera ako vyplašená korytnačka, sa mi vleje späť do končatín a pohltí moje srdce. Z jednej strany cítim, ako brní v mojich orgánoch a z druhej zas únavu a otrávenosť z Acheronovho konania. Mimovoľne zaškrípem zubami. Uši mu zastrihajú ako strážnemu psovi.

„Je mi to viac než jasné, takže to ukončime! Nemám na teba celý deň, Acheron.“ Chytím jeho ruku a z celej sily do nej zatlačím na najslabšom mieste. Lakeť pod náporom splní svoju funkciu, ohne sa a umožní mi dostať sa z levovej klietky. No len čo urobím pár krokov po chodbe, oveľa väčšia sila, než je tá moja, ma schytí za ruku a vyvráti ju za chrbát. Druhou rukou ma objíme spredu okolo ramien a pritiahne si k sebe. Keď vrazím do jeho hrudi, už pod druhýkrát mi vyrazí dych.

„Ešte som ti nedal zvolenie odísť,“ šepne desivo do môjho ucha.

To ma nahnevá. „Nie je to už priveľa, Acheron? Som tvoja profesorka. Toto by si nemal-“

„Táto téma je už trochu ohraná. Si moja profesorka, ja som tvoj študent, to áno. Ale dlho tomu už tak nebude.“

Netuším, kam tým mieri, no tak ľahko ma nevydesí. Skúsim to z opačného konca. „Si Kráľ Temných démonov a ja Svetlá démonka. Nemal by si ma takto šikanovať. Mal by si ísť príkladom pre svojich-“

„Aj to si mi už povedala,“ preruší ma znovu. Jeho čelo dopadne na moje rameno. Nadýchne sa a potom prudko vydýchne. Jeho horúci dych ma pošteklí na zátylku a vyvolá zvláštny pocit tepla. Táto situácia mi je čoraz nepríjemnejšia.  

„Acheron,“ oslovím ho miernym hlasom. Ak to nešlo hnevom, musí to ísť medom. Ešte raz zopakujem jeho meno. Ruka okolo mojich ramien trochu povolí. Jeho druhá ruka, ktorá zviera tú moju ochabne. Využijem túto šancu, no keď sa pokúsim pohnúť, oblapí ma voľnou rukou okolo drieku a situácia sa ešte zhorší.

„Sophia, poď so mnou na rande.“

Prestanem sa vrtieť. Skameniem. Vzduch mi prúdi do pľúc a znovu von, avšak ja sa aj tak dusím. Tupo sa dívam pred seba cez okno na pochmúrnu oblohu. V diaľke počuť krik študentov náhliacich sa na ďalšiu prednášku; dvoch profesorov, ktorí si vybavujú zmenu v rozvrhu a za oknom zas počuť škrekot morských vtákov. To všetko mi znie ohlušujúco v dokonalom sluchu, ktorý sa znenazdajky zapol. Moje uši však nebrázdia niekde v diaľke, lež vnímajú tlkot srdca jedného démona.

Je rýchly. Ťažký, akoby chcel preraziť steny, ktoré ho väznia v jeho hrudi. A potom je tu môj tlkot. Slabý, sotva počuteľný. Zrazený z tempa jeho šokujúcou otázkou.

„Ache-“ Zvyšok písmen sa mi zasekne v hrdle.

Ako sa to mohol... Prečo sa to... Čo do-

„Poď so mnou na rande.“ Zopakuje otázku, sťaby sa mi neozývala v hlave.

Strasiem jeho ruky zo svojho pása. Zrazu to ide ľahšie, než by som čakala. Dlhé prsty mu padnú pozdĺž tela, keď sa na neho otočím. Jeho hnev je preč.

„Zbláznil si sa, však?“ To nie je prvá vec, ktorá mi napadne. Aj tak však priskočím k nemu, priložím mu ruku na čelo, akoby bolo naozaj možné, aby mal Kráľ Temných démonov horúčku. „Acheron, si v poriadku?“

Stisne mi ruku a stiahne si ju z čela. „Som úplne v poriadku. To pozvanie myslím smrteľne vážne. Zabudni na všetko, čím sme od seba odlišní a poď so mnou na rande.“   

Zahabkám. „Acheron, to- Nie je vhodné, aby si ma pozýval na rande. Viem, že to nerád počúvaš, ale musím ti to znovu pripomenúť – som tvoja profesorka a ty si môj študent.“

Čakám na jeho reakciu, že ho moje slová rozrušia a vytočia, no on sa len okamih tvári ako stena a potom sa jeho tvár pousmeje. „Nechám, nech si to premyslíš. Asi som ťa šokoval, však? Pozri, aké máš červené líca.“ Mimovoľne ma uštipne do jedného z nich. To spôsobí, že sa mi do tváre vleje ešte väčšia horúčava.

„Nemám si čo premýšľať,“ zafrflem si popod nos a rýchlo odídem.

Keď už som za rohom, konečne sa môžem voľnejšie nadýchnuť. Udrie do mňa pár študentov, no ja to skoro nevnímam. Rozhovor s Acheronom a jeho návrh sa mi odrazu zdajú byť vzdialený. Akoby to bol len prchavý sen, ktorý sa po prebudení rozplynie a človek naň zabudne. S tým rozdielom, že mne sa jeho slová vryjú do mysle žeravým železom. Nebolia však. Hrejú. 

Autor: Shaun (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Americká Univerzita - 32. kapitola: