OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - 3. kapitola



Americká Univerzita - 3. kapitolaKto bolo to dievča na chodbe a kto jej ublížil? Pred Sophiou sa otvára prípad, ktorý musí vyriešiť. Prajem pekné čítanie.

3. kapitola

 

Nervózne prejdem pozdĺž chodby a vrátim sa zas späť k dverám kancelárie. Tento proces zopakujem niekoľkokrát a občas sa pozriem na hodiny. Pred piatou konečne príde riaditeľ John Erick. Zastavím a nadvihnem obočie v otázke.

„Bude v poriadku. Stratila veľa krvi, no Maya našla vhodného darcu na transfúziu,“ povie a ja vydýchnem úľavou. Dievča, ktoré sme našli na chodbe, malo preťatú tepnu od zlého uhryznutia. Vlastne to skôr vyzeralo, že ju chcel niekto naozaj zabiť.

„Povedala niečo?“

„Nie,“ pokrúti hlavou. „Stále leží v bezvedomí a prebudí sa asi až zajtra alebo pozajtra. Povedz mi, čo sa vlastne stalo, Sophia.“

John Erick otvorí dvere a zavedie ma do svojej kancelárie. Posadím sa na stoličku s dreveným ručne vyrezávaným rámom a on si sadne oproti do svojho kresla. Potom ma vyzve, aby som začala.

„Práve sa mi skončila hodina a náhodou som začula hádku na vrchom poschodí. Mala som z toho zlý pocit, tak som tam išla. Predtým som sa rozprávala s pánom Raisom, ktorý ma nasledoval. Ale keď sme tam prišli, to druhé dievča už bolo preč. Síce sa za ňou Rais rozbehol, stratila sa.“

„Si si istá, že to bolo dievča?“ Rozhodne prikývnem. Je to totiž jediná vec, ktorou som si v tejto záležitosti istá na sto percent. John Erick sa aj napriek ťažkej situácii, ktorá sa pred ním objavila a vytvorila mu na čele a okolo očí ďalšie vrátky, pousmeje. „Tvoj sluch je čím ďalej tým lepší, Sophia.“

Vrátim mu úsmev a prijmem jeho kompliment. „Viete, kto je to dievča a prečo by ju chceli napadnúť, pán riaditeľ?“

„Je to Ciar Tyreková z druhého ročníka. Je tichá, no v škole sa veľmi snaží. Pred rokom však patrila k Svetlým démonom. Po problémoch v rodine prestúpila s bratom a matkou k Temným.“

Zamračím sa. O niečom podobnom som ešte jakživ nepočula. Ba som ani netušila, že niečo také ako prestúpiť z jedného druhu do druhého sa dá. Vždy som si myslela, že v akom druhu sa narodíme, v tom aj zomrieme. Odprisahám si, že sa riaditeľa neskôr musím spýtať na viac detailov, no teraz boli pred nami dôležitejšie veci.

„Mali by sme nájsť to dievča skôr, než zmizne. Ak mi to dovolíte, pustím sa do vyšetrovania,“ oznámim riaditeľovi. Nenamieta. Vstanem, no v tom sa otvoria dvere a dnu vpochoduje Acheron s Raisom.

„Prečo by to mala vyšetrovať ona, John? Aby obvinila niekoho z Temných?“ Zastaví tesne pred stolom a znechutene na mňa zazrie.

Mám chuť mu jednu vlepiť. Neprešla ešte ani hodina, čo ma jeho strážny pes obvinil z toho istého. A aj napriek tomu, že som to Raisovi vysvetlila, zdá sa, že to k jeho výsosti nedošlo.

„Upokoj sa, Acheron,“ povie umierneným hlasom John Erick. „Som si istý, že Sophia nič také neurobí. Na rozdiel od iných Strážcov, ona rešpektuje zákony oboch druhov a jedná čestne.“  

„Strážca?“ zopakuje šokovane Rais a premeria si ma od hlavy po päty.

„Strážcovia sú Svetlí démoni, ktorí stopujú a zabíjajú Potomkov,“ objasním obom Temným démonom, aj keď mi je jasné, že vedia, čo to je.

„Sophia si prešla výcvikom Strážcov hneď po promócii. Než som ju požiadal, aby učila na Americkej Univerzite, pracovala na vlastnej nohe pod záštitou Asociácie démonov,“ spresní John Erick.

Zdvihnem bradu, pretože cítim neuveriteľnú hrdosť. Konečne sa našlo niečo, čo tomu nafúkanému Acheronovi vyrazilo dych a ani som sa veľmi nesnažila.

Až znovu našiel slová, ohradí sa. „Nikto z Temných to ale nebol,“ povie rázne. Je to adresované skôr mne, než riaditeľovi. A aj keď mu chcem veľmi oponovať, tentoraz mu musím dať za pravdu.

Povzdychnem si. „Viem, že nie. Síce nemôžeme vylúčiť žiadnu z možností, podľa toho, čo som počula z tej hádky, to pravdepodobne urobila niektorá zo Svetlých démonov.“

Acheron ma ešte chvíľu pozoruje, keď prikývne. „Čo teda navrhuješ?“

„Navrhujete,“ opravím ho. „Zvolám všetky študentky z môjho druhu do veľkej posluchárne na prízemí. Pokiaľ tam bude niektorá chýbať, máme páchateľa.“ Otočím sa k riaditeľovi. „Budem len potrebovať ich zoznam.“

„O to sa postarám.“

„A keď tam budú všetky študentky, čo potom?“ spýta sa Acheron.

Zazriem na neho. Neodpoviem, no počítam aj s týmto scenárom. Dúfam však, že mi neznáma uľahčí prácu a ja nebudem musieť hrať spoznaj hlas páchateľa svojim sluchom.

Aj keď o to nežiadam, Acheron mi ponúkne pomoc. Teda, skôr sa mi vnúti. Riaditeľ nie je proti a preto nemám na výber a musím s ním spolupracovať. Pomaly sa blížilo šesť hodín, a tak očakávame, že väčšina študentov bude na internátoch. Za pomoci Raisa a dvoch dievčat, ktoré chodia všade s Ashom ako dva prsníky, tmavovlasej Turkyne Sarith a bledej Kanaďanky Ellee, sa nám podarí nakoniec nahnať väčšinu Svetlých študentiek do posluchárne. O zvyšok sa postarali učitelia a Maya mi nakoniec doniesla ich zoznam. Posadím sa spredu na stôl, zatiaľ čo Acheron s Raisom stoja pri dverách ako dvaja bodyguardi.

Pozriem sa pred seba na preplnené lavice. Mohlo tu byť približne štyridsať dievčat, ktoré nateraz nechápali, prečo sme si ich zavolali. „Dobrý deň, študenti. Som profesorka Sophia Drane,“ začnem a tie slová mi popritom prídu už ako otrepaná fráza. „Ani jedna z vás nevie, prečo ste tu. Nemusíte sa však báť, nebude to trvať dlho a vy sa budete môcť vrátiť späť na internát. Budem čítať vaše mená a vy mi budete odpovedať. Rozumiete? Fajn. Začneme.“

Začnem čítať mená zo zoznamu. Po necelej minúte sa nájde prvé dievča, ktoré nie je prítomné. Acheron pri dverách prestúpi z nohy na nohu, no ja pokrútim hlavou a pokračujem ďalej. Až prejdem na koniec, zaškrtnem si ďalšiu.

„Vie niektorá z vás, kde by mohli tieto dve dievčatá byť?“

Pár ich nevedomky pokrúti hlavou či mykne plecami. Povzdychnem si.

„V poriadku. Ďakujeme za váš čas. Môžete odísť.“ Rozpustím ich a prejdem s Ashom von.

„Čo teraz, Drane?“ spýta sa a ja zaškrípem zubami.

„Pokiaľ ma nechcete oslovovať pani profesorka, tak radšej nijako, pán Ulliel. Toto je moje posledné varovanie,“ zavrčím na neho. „Teraz sa pozrieme do školských záznamov a zistíme ako vyzerajú. Jedna z nich je určite na úteku a pokiaľ nie je v škole, nemohla zájsť ďaleko.“

„Myslíte si, že bude v meste, pani profesorka?“ spýta sa zdvorilo Rais. Som rada, že aspoň jeden z nich vie, čo je to úcta k učiteľovi, aj keď sú obaja rovnako drzí.

„Nemyslím si - viem to. Cesta z ostrova vedie len jedna, a to cez most a les do ľudského mesta. Na jej mieste by som v školskom areály nezostávala. Hlavne nie vtedy, pokiaľ si myslím, že som niekoho naozaj zabila.“

Zavediem ich do svojho kabinetu a posadím sa za počítač. Prejdem do školskej databázy a naťukám dve mená. Jedno z tých dievčat je prváčka, preto ju okamžite vyškrtnem zo svojho zoznamu podozrivých. Pochybujem, že by prváčka poznala Ciar Tyrekovú tak dobre, že by sa jej chcela pomstiť hneď po prvých troch dňoch nástupu na túto školu.

„Mám ju,“ zvolám, čím upútam pozornosť oboch démonov. „Je to Allysia Kate, tretiačka. Na škole sa ledva drží, jej hodnotenie je katastrofálne. Je zo sirotinca.“

Pichne ma pri srdci. Po tej informácii ju jedna moja časť ľutuje, aj napriek tomu, čo urobila. Otočím sa na Acherona, ktorý stojí na druhej strane kancelárie s rukami prekríženými na hrudi.

„Pôjdem sa pozrieť do mesta. Vy zatiaľ s pánom Raisom prehľadáte areál a skontrolujete, že sa tu nikde neschováva. Medzitým sa vám určite podarí nájsť aj to druhé dievča. Ak by ste však náhodou našli aj Allysiu, odveďte ju k riaditeľovi. Nechcem počuť, že ste sa pomstili sám, pán Ulliel.“

Ash sa na mňa dlho pozerá, akoby nechápal mojim slovám a potom sa bez väčšej námahy obráti na Reisa. „Počul si ju. Zober dievčatá a prehľadajte areál. My dvaja ideme do mesta. Ak by ste ju našli, volajte.“

Rais s krátkym pokývnutím hlavy súhlasí a vytratí sa z kabinetu. Prekvapene pozriem na toho namyslenca. „Z akej iniciatívy si myslíte, že idete so mnou?“

„Môžeš mi pokojne tykať, Drane. Inak si pri tebe cítim ako starec.“ Pohoršene otvorím ústa, no on ma preruší v akýchkoľvek námietkach. „Je načase, aby si sa naučila ako to tu chodí a kde je tvoje miesto. John je síce riaditeľom, no ja som kráľom. Takže pokiaľ si na tejto škole, mala by si ma rešpektovať.“

Vyprsknem. „Ale no tak. Rešpekt si musíš zaslúžiť, nie zastrašovať všetkých naokolo, Ash. Možno máš kráľovskú krv, ale z toho, čo som zatiaľ mala možnosť vidieť, si naozaj mizerný kráľ.“

Nestihnem ani mrknúť, keď prejde tú malú vzdialenosť medzi nami a zastaví tesne pred mojou stoličkou. Srdce mi vynechá úder, pretože som si istá, že ma udrie. On tam však iba stojí a čiernymi očami, temnejšími než noc, mi vypaľuje dieru do čela. Zatnem zuby a postavím sa. Teraz stojíme tesne vedľa seba.

Je odo mňa vyšší, preto musím zakláňať hlavu, aby som mu videla do tváre. Jeho dych ma hreje na lícnych kostiach, až je to desivé. Chcem prehltnúť, no nie som si istá, že by sa mi v hrdle z toho nevytvorila hrča. Čakám, kým jeden z nás uhne pohľadom. Pripadá mi to ako celá večnosť, ani jeden z nás sa totiž nechce vzdať. Nakoniec sa zapriem do jeho hrudi, ktorú tvorí na moje veľké prekvapenie samí sval a odtlačím ho na dĺžku paží.

„Na tieto poťahovačky nie je čas. Musím ísť.“ Vezmem si kľúče od auta zo stola a vyjdem z kabinetu. Acheron ma nasleduje.

„V tomto rozhovore budeme pokračovať neskôr, Drane,“ zašepká mi za chrbtom. Prevrátim oči v strop.

Zídeme na prízemie a zahneme doprava. Na konci chodby odbočíme k ťažkým dverám, za ktorými je tmavé točité schodisko. To nás zavedie do garáží pod školou. Ako náhle svetlá zaznamenajú pohyb, rozsvietia sa a pred nami sa otvorí široký priestor, na ktorého koniec ani nedovidím. Prejdem stredom a pri najbližšom priechode odbočím. Na okamih sa cítim ako vo veľkom nákupnom centre. Len parkovanie je tu zadarmo.

„Budem šoférovať,“ zahlási Ash.

Zasmejem sa. „Len cez moju mŕtvolu.“   

„Nehovor dvakrát,“ precedí.

Zvrtnem sa k nemu a on do mňa skoro narazí. „Vieš o tom, že mám perfektný sluch a počujem každé jedno tvoje zamrnčanie?“

„A ty vieš o tom, že ťa môžem dať vyhodiť?“

Zahryznem si do jazyka, aby som potlačila ďalšie odseknutie a radšej pokračujem v ceste k svojmu autu. Síce som o prácu profesorky nestála a skôr prišla z čista-jasna, prácu som potrebovala, aby som zaplatila účty za dom a pomohla tak rodine. Po tom, čo predviedol môj strýko, ktorý vyvraždil ľudskú rodinu, sa mojim rodičom všetci zamestnávatelia otáčali chrbtom, pretože si nechceli pošpiniť mená svojich firiem tým našim menom.

Otec sa z toho zrútil a teraz vyžadoval každodennú starostlivosť mojej matky. Bez podpory niektorých rodinných známych by sme možno už teraz boli na ulici.

Zastavím pri čiernom Jeepe a odomknem ho. Sadnem si na stranu vodiča a Ash sa aj napriek znechuteniu posadí vedľa mňa. Vyjdem z garáže a náhle sa ocitneme na konci ostrova. Plynule sa napojím na hlavnú cestu, ktorá vedie od školy na most. Presne v strede je veľká železná brána, ktorá chráni svet démonov od toho ľudského. Zastavím a spustím okienko. Priložím k panelu svoju čipovú kartu a brána sa otvorí.

Do mesta nám to trvá necelých dvadsať minút po asfaltovej ceste, ktorá vedie cez les. Až z neho vyjdeme, v šere nadchádzajúcej noci začína mesto svietiť všetkými farbami.

„Zastav,“ prikáže mi Ash. Poslúchnem a odstavím to na krajnicu.

„Čo sa deje?“ chcem vedieť.

Neodpovie, len vystúpi a odbehne na lúku s vysokou trávou. Keď sa lepšie zahladím, uvidím koľajnice. Vystúpim a nasledujem Asha. Pár metrov od cesty je na kapotu prevrátené tmavo-červené auto. Motor ešte stále beží, aj keď zvláštne klokoce.

„Sú tu stopy krvi,“ zakričí na mňa. Podídem bližšie. „Akoby tadiaľto niekoho ťahali.“ Ukáže na utlačenú trávu. Pás vedie preč od auta smerom k starým továrňam ďalej od mesta. „Zdá sa, že to bude nebezpečné. Pochopím, ak máš strach, Drane,“ podpichne ma.

„Počkaj tu.“

Vrátim sa späť k autu a otvorím kufor. V ňom je zabodovaný pochrómovaný kufor, ktorý zaberá celú šírku kufra a ťahá sa do výšky niekoľkých centimetrov. Až ho odomknem, predo mnou sa objaví celkom slušná zbierka zbraní. Pousmejem sa, pretože s takouto skrýšou si vždy pripadám ako obchodník so zbraňami z nejakého akčného filmu, aj keď s nimi občas býva problém na hraniciach. Vezmem dve policajné deviny a dve baterky a vrátim sa späť k Acheronovi. Jednu z nich mu strčím do ruky.

„Dúfam, že si to už niekedy držal,“ vrátim mu „kompliment“.

Ash skontroluje zásobník ako pravý profesionál čím mi dokáže, že nedrží zbraň po prvýkrát. Kývnem mu a vyberieme sa po stopách.

„Aby si vedela, som síce temné knieža, ale nie som chlapček vychovaný so zlatou lyžičkou v ústach.“ Pozriem na neho. Jeho rysy stvrdnú a pohľad má tmavší, než obyčajne. „Pred pár rokmi som lovil Potomkov na západnom pobreží, ktorí mi tu robili bordel.“

„Prečo si nezavolal Asociáciu?“ spýtam sa.

„Nepotrebujem pomoc Svetlých démonov,“ odsekne a zrýchli krok. Pridám, no sotva mu stačím.

V duchu premýšľam, čo sa mohlo Acheronovi také zlé v živote prihodiť, že až tak veľmi nenávidí môj druh. Samozrejme, Temní sa považujú za niečo dokonalé a nadradené nad úplne všetko živé. Ale žiadny z nich nie je až taký krutý ako tento kráľ.  

Prejdeme cez dieru v hrdzavom plote a pokračujeme po stopách ťahania k starému plechovému skladisku. Týči sa do výšky niekoľkých metrov, no aj napriek tomu, že vyzerá už dlho nepoužívané, jeho stav je zachovalý.

Ash rozsvieti baterku a pokynie mi, nech otvorím dvere. Keď vojdeme, ovanie nás odporný zápach zdochliny. Zapchám si ústa i nos a namierim baterku do tmavého priestoru. Pred nami sa rozprestrie hala plná veľkých drevených krabíc, ktorých rohy už dávno rozožrali myši a rôzneho železa zasadnutého prachom. Naľavo sú schody, ktoré vedú na poschodie.

„Rozdelíme sa,“ oznámi mi Ash a ani sa pri tom na mňa nepozrie. „Prejdem prízemie, ty choď na poschodie. Takto ušetríme čas a rýchlejšie sa vrátime na univerzitu.“Nečaká na moju odpoveď a pokračuje v ceste.

Povzdychnem si a zároveň si uvedomím, že držím prst na spúšti. Zrejme som ho tam položila omylom, pomyslím si, aj keď viem, že to nie je pravda. Je to veľké lákadlo, ale niečo také by som nikdy neurobila. A ak náhodou áno, jeho svorka psov by nebola práve nadšená a ja viem, že by som si hneď mala prichystať jednu aj pre seba.

Ash sa mi stratí z dohľadu, a tak sa vyberiem na poschodie. Kráčam pomaly a snažím sa vyvarovať aj najmenšieho hluku. Predo mnou sa objaví krátka chodba s tromi dvermi. Prejdem nečujne k prvým a chytím ich za kľučku. Sú zamknuté, preto pokračujem ďalej. Druhé sú vyvalené a ja mám možnosť nahliadnuť do prázdnej štvorcovej miestnosti. Na zemi sú výkaly a v prachu vidieť stopy nožičiek. Pokrčím nosom a prejdem do poslednej miestnosti. Potiahnem za kľučku, keď sa náhle ozve ohlušujúci rámus padajúceho kovu.

Zamrznem na mieste. Ide to z prízemia a ja bojujem s myšlienkou zavolať na Asha. Vtom začujem zvuky z boja. Otočím sa na päte a rozbehnem sa späť na prízemie. Srdce mi bije ako splašené. Bežím pomedzi krabicové komíniky, svetlo poskakuje predo mnou a snažím sa nájsť Acherona. Do nosa mi znovu udrie ten odporný pach, ktorý sa každým krokom zintenzívňuje. Všetko na okamih stíchne, Zastavím.

Náhle zaznie výstrel a sotva stihnem žmurknúť, jeden z komínov tesne predo mnou sa zrúti. Do úzkej uličky preletí telo, ktoré narazí do plechovej steny. Zamierim naň lúč svetla z baterky a zažmúrim. Z triesok sa ťažko dvíha čierna uniforma s bielym lemom.  

„Ash,“ zašepkám. Načiahnem prst, aby som odistila, keď sa z tmy vynorí ďalšia postava. Je mohutná, najskôr mužská, len to si dokážem uvedomiť. Náhle sa všetko zomelie ako v narýchlo pretočenom filme.

Neznámy vyštartuje po Acheronovi s napriahnutou rukou a rozďavenými prstami. V okamihu som pri Ashovi, ktorý sa dvíha zo zeme a odstrčím ho preč. Ucítim štipnutie ako keď bodne osa. Načiahnem ruku so zbraňou a trikrát vystrelím. Guľky však zasiahnu len prázdny tmavý priestor. Dve ruky ma sotia o stenu a zuby sa mi pritisnú na krk. Preseknú mi kožu. Vykríknem. Acheron ho skoro vzápätí zrazí k zemi. Začujem lámanie kostí a na okamih sa mi stratia z dohľadu.

Obrovská bolesť ma zlomí v páse a ja musím zadržať ston. Pritlačím si ruku na bruchu, kde to najviac bolí a vzápätí uvidím krv. Do vzduchu sa tak primieša ďalší nechutný zápach hrdze a ľudského mäsa. Tentoraz však môjho. Zanadávam na ostré drápy toho prerasteného Hulka, ktorý mnou hodil akoby som bola prázdnou schránkou.

Zasvietim baterku na miesto, kde som ich naposledy videla. V rohu sa čosi pohne. Namierim tam zbraň a som pripravená vystielať celý zásobník, spoza krabíc však vyjde Acheron. Vydýchnem si.

„Si v poriadku?“ spýtam sa zadychčane.

„Ja som nekričal,“ odvetí, no necítim v tom ani štipku posmechu. Podíde ku mne a načiahne ruku, ktorou mi odhrnie pramene vlasov z krku a obzrie si môj krk. Pery sa mu skrivia. „Nie je to až také zlé.“

„Čo sa vlastne stalo? Kto to bol?“

„To neviem,“ vydýchne a prejde si prstami do vlasoch. „Našiel som tú študentku, je mŕtva. Vypili jej všetku krv a pravdepodobne to bol on. Zjavil sa odnikadiaľ, proste na mňa skočil. Neviem, kam sa stratil, ale rozhodne išiel po našej krvi. Podľa mňa to bol Potomok.“

Prehltnem, ale nie som prekvapená. Podľa jeho nadľudskej sily a schopnosti perfektne sa orientovať v tme sa nič iné ani nedalo čakať.

„Ukážem ti to telo,“ navrhne Acheron, no ja rázne pokrútim hlavou. Kvôli tomu zraneniu mi ubúdajú sily a dlho už nevydržím byť pri vedomí.

„Musíme sa vrátiť späť na univerzitu. Inak budeš mať na krku hneď dve telá.“ Nechápavo sa zamračí. Potom prejde pohľadom k mojej ruke, ktorou sa snažím spomaliť krvácanie.

„Nezahojí sa ti to za pár minút?“

„To vieš, Svetlí démoni nie sú takí dokonalí ako Temní. Chvíľu to bude trvať. Poďme, budeš šoférovať.“ Hodím po ňom kľúče a s ťažkosťami sa otočím na odchod. Cestou sa pridržiavam krabíc, aby som sa nesklátila k zemi.

Nasadneme do auta a Ash naštartuje. So šmykom otočí auto a zamierime späť do školy. Dopredu si pripravím svoju kartu.

„Stalo sa ti to vtedy, keď si ma odstrčila?“

„Nefandi si. Ak by to bolo len na mne, použila by som ťa ako návnadu. Lenže to by si nesmel byť jedným z troch kráľov Temných démonov a nemať za sebou bandu pekelných psov.“ Zasmejem sa, v bruchu ma zabolí ešte viac, a tak odvrátim tvár na druhú stranu. Zavriem oči. Telo mi spaľuje bodavá bolesť, ktorá sa šíri z rany až do končekov prstov. V ústach už cítim vlastnú krv, ktorá však vôbec nechutí tak dobe ako ľudská.   

Preberiem sa z omráčenia, až keď zastavíme pred školou. Načiahnem sa po kľučke, no dvere sú už otvorené a môj vodič mi milosrdne ponúka ruku. Prijmem ju. Postavím sa na nohy, zatočí sa mi hlava a stratím rovnováhu. Acheron ma zoberie na ruky.

„Koľká galantnosť,“ zachechcem sa polohlasne.

„Takže ti celý deň išlo iba o to, aby si sa ma mohla dotknúť, Drane? Stačilo povedať, nemusela si sa nechať prizabiť.“

Chcem ho udrieť, no v našom malom doberaní ma vyrušia prichádzajúce kroky a hlas Johna Ericka.

„John, máme problém. Drane zranili. Stále to krváca, vôbec sa to nechce zahojiť,“ objasní mu v skratke situáciu. Riaditeľ mi odtiahne ruku z boku a ťažko vydýchne.

„Kedy si naposledy jedla?“

Premýšľam. „Asi pred dvomi týždňami.“

„To je dosť. Dobre, odvediem ťa do izby. Ash, zaparkuj to auto a príď do mojej kancelárie.“ Nečaká na jeho odpoveď. Vezme ma k sebe a poľahky kráča k budove.

„Počkaj, čo...“

„Proste choď. To je príkaz riaditeľa,“ skríkne. Nevidím, či Ash ešte odporuje alebo ako sa tvári. John Erick so mnou vbehne do budovy a ponáhľa sa po schodoch hore.

„Pôjdeme do tvojho kabinetu,“ oznámi mi.

„Myslím, že to nestihneš,“ odvetím. Čakala som už dosť.

Škola je prázdna, tichá. Svieti len pár svetiel osvetľujúcich hlavné schodisko a priechodovú chodbu. Skôr, než sa dostaneme na posledné poschodie, premôže ma hlad. Bez toho, aby som Johna znovu varovala, z celej sily sa mu prekrútim na rukách, čím ho zvalím k zemi. V ústach už cítim dva ostré špicáky, ktoré sa mi predĺžili z očných zubov. Zapradiem a zahryznem sa mu do krku.

John sa mykne, no nebráni sa. Teplá sladká krv mi steká dole hrdlom a prebíja odpornú pachuť všetkého, čo som za posledné týždne jedla, cítila, dokonca odstraňuje aj tú nechutnú chuť mojej vlastnej krvi. Snažím sa ovládať, preto si beriem iba toľko, koľko musím. Po minúte sa odtiahnem a utriem si ústa. Cítim sa ako znovuzrodená ako po dobrom spánku a plná energie.

„Vďaka, John. Tvoja krv je rovnako chutná ako pred rokmi,“ poďakujem za jedlo a mimovoľne sa usmejem. John si siahne na krk a zotrie kvapky stekajúcej krvi.

„Je to už lepšie?“

Zodvihnem si lem košele nasiaknutej červenou tekutinou, ktorá ma ešte stále hreje na prstoch a ukážem brucho. Od posledného rebra z jednej strany až po pupok sa mi ťahajú tri hrubé pásy fialových modrín. Ja však viem, že nebude trvať dlho a zmiznú aj tie. 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Americká Univerzita - 3. kapitola:

5. majka587
29.07.2015 [9:45]

Kedy bude pokračovanie? Emoticon

4. Arminka přispěvatel
19.07.2015 [11:36]

ArminkaSkvělá povídka Emoticon

3. Trisha přispěvatel
18.07.2015 [21:16]

TrishaRiaditeľ ako jedlo... milé Emoticon Emoticon Emoticon Píšeš pútavo a plus je akcia, ktorá núti pokračovať. Teším sa ďalej Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. majka587
18.07.2015 [19:38]

Milujem tento štýl fantasy! Ale stále mi vŕta v hlave ktorý z chalanov je ten na obrázku! Emoticon Umieram nedočkavosťou rýchlo ďalšiu prosííím. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. mima33 admin
17.07.2015 [20:26]

mima33Páni, hneď od začiatku toľko akcie? Emoticon To sa mi naozaj páči! Emoticon
Myslela som, že Svetlí démoni sa neživia krvou, ale len obyčajným jedlom. Celkom som bola v tom, že toto je "výsada" Temných. Emoticon
Páči sa mi ten svet, ktorý si vytvorila, postavy som si dokonale obľúbila a príbeh ma sťahuje do svojich spárov čím ďalej tým viac. Emoticon Touto poviedkou si mi dokonale ulahodila, je to presne ten typ fantasy aké milujem, takže len tak ďalej!
Veľmi, veľmi sa teším na ďalšiu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!