OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - 27. kapitola

18.01.2017 (17:00) • Shaun • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1295×

27. kapitola

Acheron mi opatrne vymení krvavý obklad. Rais ho sleduje, dáva pozor či robí svoju prácu poriadne. Z nejakého dôvodu sa na pravidelné ošetrovanie tento raz podujal samotný kráľ Temných démonov. A zatiaľ, čo Rais sleduje svojho pána, Ash sleduje mňa. Každú chvíľu sa stretnem s jeho čokoládovými očami. Striehne na okamih, kedy mi znovu prepne v makovici. Kedy sa zbláznim. Zatiaľ sa však na nič také nechystám.

„Rais pre teba pripravil nové zloženie obkladu. Je miernejšie kvôli tvojej včerajšej nehode.“

„Dobre,“ odvetím. Je to prvé slovo, ktoré odo mňa dnes počuje. Neskryje svoje prekvapenie.

„Už si sa upokojila?“ podpichne ma. Na jeho hlúpu narážku sa rozhodnem nereagovať.

Keď dokončí svoju prácu na jednej ruke, prejde na ďalšiu. Raisa medzitým pošle von. Ostaneme sami. Čakám, kedy sa znovu ozve. Netrvá to dlho.

„Povieš mi, prečo so mnou nechceš bývať na lodi, Drane?“

Včera v noci som mala dostatok času premyslieť si na túto otázku odpoveď. Nakoniec som sa aj tak rozhodla pre pravdu. Polovičnú. „Neviem plávať.“

Jeho ruky zastanú na polceste k mojej. V očiach mu zaiskrí, čaká. Čaká, kým sama nevyprsknem, nepoviem, že ide o vtip, aby sa sám mohol zasmiať. „Veľa ľudí nevie plávať,“ doplním vážnym hlasom na svoju obranu. Ak by som vedela, že si mám pripraviť štatistiky, urobím to.

„Ľudí, nie démonov,“ oponuje. Zosunie sa dozadu na päty a nechápavo pokrúti hlavou. „Ako je možné, že nevieš plávať, keď učíš na ostrove?“

„Ostrov je spojený s pevninou.“ Nevinne myknem plecami.

„Áno, skoro stometrovým mostom, ale čo keby ten most padol? To sa nebojíš?“

Zamračím sa na neho. Nie som si istá, či je touto informáciou o mne skutočne fascinovaný alebo sa len dobre zabáva. Stále sa však držím svojho plán: „Môžeš vymyslieť iný plán, ktorý by nezahrňoval otvorené more, prosím?“

„Chceš nebodaj stanovať v lese, kde je plno stromov, čiže dreva, ktoré dobre horí? Nemyslím si, že máme inú možnosť ako loď, Drane. Alebo aspoň pokiaľ nechceš ísť do púšte. Najbližšiu máme v Nevade. Tam si by so svojou schopnosťou celkom zapadla.“

Prepichnem ho pohľadom. Ak si zo mňa mieni robiť srandu, nemám sa s ním ďalej o čom rozprávať. Zošuchnem sa z postele na zem, nezaviazaný obväz pritom nechám voľne padnúť pozdĺž ruky. Načiahnem sa po prikrývke a začnem skladať.

Acheron si prehrabne vlasy. „Ako si sa k tomu vôbec dostala?“ spýta sa unaveným hlasom. Akoby celú noc nespal rovnako ako ja.

„Neviem, čo myslíš.“ Nadvihnem vankúš z druhej strany a poriadne ním zatrasiem.

„Prečo nevieš plávať, Drane. Len mi nehovor, že si alergická na soľ v mori.“

Ďalšia urážka. „Žiadna soľ. Nevedela by som plávať ani v detskom bazéne.“

„Takže v čom spočíva tvoj strach?“

Po chrbte mi prebehne mráz. Pred očami sa mi zjaví jasný obraz. Zaženiem ho rýchlo späť do najtemnejšieho kúta mysle a vrátim sa k upravovaniu postele.

„Ako myslíš,“ zachrapčí. Postaví sa na nohy, obväz položí na nočný stolík. „Loď príde dnes popoludní. Keď mi skončí škola, vyzdvihnem ťa a pôjdeme sa na ňu pozrieť. Dovtedy si poriadne premysli svoj dôvod, prečo nechceš so mnou bývať na lodi. To, že nevieš plávať, ti nezhltnem.“

Vypochoduje z miestnosti a ja nedostanem šancu čokoľvek povedať. Premyslieť si dôvod, hm. Ak mu poviem pravdu, pochopil by moje dôvody. Avšak povedať o tom niekomu by znamenalo vytiahnuť na povrch staré rany a tak dovoliť čiernovlasému levovi, aby zo mňa zložil posledný obal. Popritom už o mne aj tak vie viac než dosť.

Pred obedom sa rozhodnem zavolať domov. Neurobila som to, odkedy som nastúpila na Americkú Univerzitu ako profesorka. Mama nebola práve dvakrát nadšená z predstavy, že sa vraciam späť do školy, ktorá mi pripravila toľko krušných chvíľ. Ale bola to lepšia možnosť, než sa vrátiť k Asociácii a komandu. Myslela si, že tu budem vo väčšom bezpečí. Obe sme si to mysleli a obe sme sa mýlili.

Raisa tento raz vyženiem von, aby som mala trochu súkromia. Po dlhom vytáčaní sa ozve záznamník: „Dovolali ste sa Mary a Tobiasovi Drane. Momentálne nie sme doma. Ak nám zanecháte správu, určite sa ozveme.“ Hlasno to pípne a ja si povzdychnem.

„Ahoj, mami. Chcela som počuť tvoj hlas, ale zjavne zase niečo vybavuješ. Myslím, že v najbližšej dobe sa vrátim domov. Na návštevu. Chýbate mi, vieš? Škola je fajn, no...“Pred Mary nemám žiadne tajnosti. Som tak vychovaná, no teraz zaváham. Pokračujem: „Opäť sa mi vracajú tie sny. Spomínaš si, však? Niečo ich spustilo. Prosím, zavolaj, až si vypočuješ môj odkaz. Mám ťa rada.“ Rýchlo vypnem hovor, aby nezačula vzlyknutie. Telefón dopadne na stôl spolu s mojou hlavou.

Možno to nebol dobrý nápad. Teraz si bude robiť starosti a ja ju budem musieť zas tri hodiny upokojovať, že to nie je vlastne až také zlé, aj keď budem klamať. Potrebovala som sa však porozprávať s niekým blízkym, niekým milujúcim. Osobou, ktorej na mne záleží zo všetkého najviac. Myslela som, že mi jej hlas dodá energiu na ďalší boj. Zatiaľ to totiž so mnou ide pekne z kopca.

Zamrnčím. Nájdem v sebe poslednú energiu, zodvihnem sa do sedu a načiahnem sa po papieroch na stole. Snažím sa pripraviť si teóriu k prvákom, no väčšinu času sa pozerám úplne do blba. Premýšľam, ako sa dostať z tejto šlamastiky a pritom sa nezblázniť.  

O tretej po mňa príde Sarith. So znechutením mi povie, aby som ju nasledovala. Chvíľu sa tvárim, že ju nevidím. Potom sa za mňa postaví Rais a keď ani to nepomôže, ospravedlní sa mi a zodvihne ma na nohy. Z kancelárie odchádza v podstate na silu. Rais mi tlačí jednu ruku do ramena, posúva ma dopredu zatiaľ, čo Sarith sa na mne potichu zabáva. Ani jedného nezaujímajú moje námietky či protesty.

Vonku je sychravo. Do rána napadalo päť centimetrov snehu, ktorý sa pridal k predchádzajúcej pokrývke. Napriek tomu niekto už stihol odhrnúť cestičku okolo univerzity, ku koloseu i schody dole k pobrežiu. Bližšie si pritiahnem sako na ramená a ruky schovám do vreciek. Oľutujem, že som sa ešte nepoučila a neprinútila tých dvoch psov, aby so mnou pred touto mrazivou prechádzkou nezašli do Acheronovej izby. V skrini, ktorú vyhradil len pre mňa, teraz visel nový vínovo-červený kabát s čierno-červenou kožušinkou okolo rukávov i kapucni. Acheron ho kúpil pred pár dňami – spolu z ďalšou desiatkou vecí, za ktoré ku podivu nič nechcel - a ja som doposiaľ nemala príležitosť si ho obliecť.

Ihličky sa mi zabodávajú do pieskového štrku na pláži. Mám čo robiť, aby som si nevyvrtla členok, preto sa po chvíli zakvačím do Raisa. Ďalší zlý nápad...

Kráčame iba chvíľu. Ideme k dlhému mólu a tam ju uvidím. Nie je to žiadna loď, lež lodisko. Hotový Titanic 2.0. Iba s tým rozdielom, že nemá komíny a je biela.

Acheron spokojne stojí na konci móla a pozerá sa do diaľky. Keď sa objavíme na druhej strane, okamžite spozornie. Sleduje každý môj krok a čaká. Možno na to, kedy utečiem, možno na to, kedy mu padnem k nohám a zaprosím o svoj život. Alebo kedy sa druhýkrát zrútim. Všetko mi to prebehne mysľou. Loď je obrovská a my stojíme na móle uprostred mora. Mám chuť utiecť, no keď vidím čierno-zelenú hladinu všade naokolo, pritiahnem sa len bližšie k Raisovi a pevnejšie sa zakvačím do jeho ruky.

„Čo na ňu povieš?“

„Je strašná,“ zaklamem Acheronovi. A on to vie.

„Táto kráska má dvadsaťpäť metrov a je to najkrajšia jachta na západnom pobreží. Drane, zoznám sa s White Queen.“ Lev to hovorí s takým nadšením, až mám pocit, že je z tohto nápadu nadšený za nás oboch. Krátko pohliadnem na White Queen. Je naozaj veľkolepá a určite i poriadne drahá.  V jej naleštenom bielom trupe môžem vidieť vlastný odraz.

„Pozrieme sa dnu?“ navrhne mi lev. Alebo sa o to aspoň pokúsi. Bez počkania na odpoveď ma potiahne za ruku. Vytrhnem sa.

„Nechcem ísť na loď, Acheron. Z vonku sa mi pozdáva viac.“

„Neblázni,“ zasmeje sa. Schytí ma za ruku a skôr, než sa nazdám, ma vezme do náručia. V strachu sa chytím okolo jeho hlavy, keď so mnou náhle vybehne po bielom mostíku na palubu. Postaví ma na nohy.

Vietor na pobreží je silnejší. Naráža do jachty a tá sa húpa zo strany na stranu do vlastného tanca. Som na lodi, uvedomím si. Moja prvá reakcia je, že siahnem po Acheronovi a oboma rukami sa ho chytím okolo pása. Celé telo sa mi rozochveje, no nie od zimy. V hlave mi znie poplašné zaradenie. Ujdi. Moje nohy sa však ani nepohnú. Nechcem sa pustiť oporného bodu, ani sama prejsť po mostíku.

„Pekný strachopud,“ zašepká Sarith, no dosť nahlas, aby som ju počula. Bez strachu prejde na palubu, Rais ju nasleduje.

„Ak ma pustíš, ukážem ti celú loď,“ navrhne mi Ash.

Pokrútim hlavou. „Už som videla dosť. Môžeme sa vrátiť, prosím?“ Som ochotná padnúť na kolená, ak to bude potrebné, len aby sme už boli preč.

„Ideme ďalej,“ zavelí rozhodne. Chce sa mi zavzlykať.

Acheron ma od seba odtrhne, no vezme ma za jednu ruku a potiahne ďalej po palube.

Kráčam po tmavom dreve, ktoré pokrýva palubu. Potom prejdeme cez biele dvere a ocitneme sa v útulnej miestnosti. Je tu teplo. Interiér je vyskladaný z tmavého a bieleho dreva, dve steny sú úplne presklené. Po oboch stranách sú rozmiestnené sedačky s krémovými vankúšmi, na jednej strane je chladnička, na ďalšej veľká plazma s desiatkou reproduktorov. Hneď na ľavo od vchodu sa nachádzajú schody, ktoré vedú do podpalubia.

„Úžasné, nemyslíš?“

Nemyslím. Potiahne ma ďalej a tak zídeme dole schodmi.

Celým podpalubím vedie dlhá chodba, ktorá je ukončená na prove jachty malou kuchynkou s jedálenským stolom. Po oboch stranách sú dvere do štyroch kajút. Každá z nich pritom nesie vlastný názov ako Modrá, Alabastrová, Purpurová a Kráľovská. Na moje prekvapenie ani jedna z kajút nie je malou kuticou, lež veľkou izbou s tým najlepším vybavením.  

Acheron neskrýva svoje stupňujúce nadšenie, keď prechádzame z jednej kajuty do druhej. Občas mi pevnejšie zovrie ruku, nie som si však istá či preto, že mám strach alebo preto, aby som neušla. Čo sa druhej veci týka, ak by som sa aj pokúsila o útek, Rais a Sarith stojaci na druhej strane chodbičky by ma zastavili. A druhá cesta z podpalubia nevedie.

Acheron ma zatiahne do poslednej kajuty a padne na posteľ. Vytrhnem si ruku a inštinktívne sa zachytím dverí.  

„Je to nádherná loď,“ šťastne si povzdychne. Vyzerá ako malé dieťa, ktoré dostalo novú hračku. Po prvýkrát mám pri Acheronovi pocit, že sa správa ako tínedžer. „Čo na to hovoríš?“ spýta sa na môj názor.

Neviem, čo mu mám odpovedať. Či mu mám vôbec niečo povedať. Pretože na mojom názore tu zjavne vôbec nezáleží. „Je to tu pekné,“ dostanem zo seba. Hlas mám tichý.

„Len pekné? Ale no tak.“ Vyšvihne sa do sedu. Z tváre mu nemizne úsmev.

 „Nebudem bývať na lodi, Acheron,“ poviem. Ak tu chce kysnúť, pokojne. Ja si teda vezmem jeho izbu na internáte a on nech si...

„Pretože sa bojíš plávania?“ zasmeje sa. „Je mi ľúto, ale nemyslím si, že by si mala v tomto na výber. Už bolo rozhodnuté.“

Rozhodnuté, ale bezo mňa. Ako mu to mám vysvetliť? Aby ma pochopil? Aby vedel, ako veľmi sa bojím vody? Ako veľmi sa bojím topenia?

Nohy sa mi rozochvejú, no i tak sa pohnem. Kľaknem si a ruky zložím do lona. Nechty si zaryjem hlboko do obväzov, aby som potlačila strach. Každou bunkou tela pritom vnímam, ako sa loď hojdá na hladine a dvíha sa mi z toho žalúdok.

„Celé je to o tom, že mám zranené ruky, však? Že nemôžeme trénovať, ale to nie je pravda. Už nejakú dobu som v poriadku, tak prečo sa nevrátime späť k tréningu. Kým sa nenaučím ovládať oheň, ostanem bývať u teba ako doteraz. Fungovalo to, tak prečo by sme to tak nemohli nechať.“ Prehltnem hrču, ktorá sa mi tvorí v hrdle. Dnes nastal okamih, kedy som ochotná zapredať svoju hrdosť. „Prosím, ja nechcem bývať na lodi.“

Ash ma sleduje pozorným pohľadom, jeho mimika sa nehýbe. Všimol si v mojom hlase náznak plaču? „Ja to viem,“ povie nakoniec. „Nie som hlupák, Drane – viem, že tvoje ruky sú v poriadku. Ale to na tom nič nezmení. Vrátime sa späť k tréningu, no za ten čas sa ubytujeme na tento lodi. A teraz vstaň – robíš zo seba hlupáka.“

Hlupák, rezonuje mi ušami. Nech poviem čokoľvek, Acheron bude trvať na svojom. Rozhovor s ním nemá cenu, pretože nemôžem vyhrať. Nikdy.

„Skôr ako bývať na lodi, ma radšej zabi rovno tu a teraz,“ zašepkám. To ho prekvapí.

„Prečo by som niečo také robil?“

„Naposledy si predsa hovoril o tom, ako zvedieme súboj na život a na smrť. Raz. Tak prečo to neurobiť hneď teraz? Len s tým rozdielom, že nebudem bojovať, nebudem sa ani brániť. Zabi ma, Acheron.“

V kajute nastane ticho. Ash nemá na moje slová žiadny protiargument. Ponúkam sa mu ako zlatá hus na podnose. Stačí sa len načiahnuť a vziať si ju. Acheron sa ma celý čas snažil dostať preč z univerzity. I keď sa mi neskôr ospravedlnil a dozvedela som sa, prečo neznáša Svetlých démonov, jeho túžba zosadiť ma z postu profesorky, nikdy nezmizla. Možno to vzdal i preto, že som sa po celý čas bránila zubami nechtami. Lenže teraz sa karta obrátila. Už sa viac nebudem brániť. Nech ma radšej zabije, ako by som mala bývať na lodi. Na mori. Pretože potom zošaliem.

„Povieš mi, prečo odo mňa niečo také absurdné žiadaš?“

Zabodnem zrak do zlatého koberca, ktorý pokrýva celú podlahu. „Nie je to absurdné, je to veľmi jednoduché. Ak ma prinútiš bývať na lodi, začnem mať nočné mory, z ktorých sa nakoniec zbláznim. Objavia sa preludy, vyšklbem si všetky vlasy, vytrhám nechty až nakoniec budeš zmývať moju krv zo stien. Alebo sa chceš dívať, ako sama skočím cez palubu, len aby som sa mohla utopiť?“

Nie je to vtip. Pýtam sa ho vážne, hovorím zo skúseností. V mysli pritom musím zaháňať obrazy, ktoré sa mi vynárajú z detstva. Niečo podobné už nikdy nechcem zažiť. To radšej okamžite umriem.

„Povieš mi celý príbeh alebo to z teba mám ťahať ako z chlpatej deky? Predstav si, že sme znovu zatvorený v mraziaku a lovia nás Potomkovia. Vtedy si nemala problém hovoriť o svojom tajomstve, dokonca si zo mňa dostala aj to moje. Verila si mi a ja som veril tebe. Myslím, že by sme to mohli zopakovať.“

Taká hlúposť. Skutočne som mu v tom okamihu verila – a taktiež som vedela, že sa odtiaľ nedostaneme živí – no to je už dávno preč. Presnejšie od okamihu, keď som sa dozvedela, že som jeho vzácny poklad. Môžem mu teda znovu veriť?

Vo svojom zornom poli uvidím Acheronove dlhé prsty. Chce mi uľahčiť výber. Nasajem vzduch, zatnem zuby a rozhodnem sa. V horšej situácii už aj tak byť nemôžem.

Odstrčím Acheronovu ruku a sama sa postavím. Zavriem dvere kajuty. Na Acheronovu otázku v očiach odvetím: „Nikto ďalší ma nemusí počuť.“ Vie na koho narážam. Prejsť až k posteli mi vezme veľa energie. Každú chvíľu mám pritom pocit, že podlaha sa mi rozpadne pod nohami a ja sa ocitnem v hlbočine. Ash zostane stáť pri dverách.

„Začiatok príbehu si už počul. O chorobe, ktorou je prekliata moja rodina. Teraz budeš počuť o následkoch.“ Nepozerám sa na neho. Nesmiem. Hľadím na drevenú stenu a snažím sa zachytiť niť spomienok. Podarí sa mi to akosi priľahko.

„Keď som mala jedenásť, trávila som letné prázdniny doma. Moja rodina nebola práve v najlepšej situácii – stalo sa to hneď po tom, čo strýko vyvraždil tú ľudskú rodinu. Bývali sme na farme ďaleko za mestom. Kedysi sme na nej chovali kone, no vtedy už zívala prázdnotou. Farma išla neskôr do dražby a to bolo moje posledné leto doma.

Otec bol v tej dobe už pripútaný na lôžko, súdy zožrali všetky naše peniaze, takže sa mama starala o živobytie. Lenže to ide ťažko, keď nesieš priezvisko Drane.“

Vážne sa na neho pozriem. Acheron si okamžite uvedomí význam môjho pohľadu. „Páči sami, keď ťa môžem oslovovať Drane, Drane,“ povie nevinne.

Rezignovane pokrútim hlavou. Pokračujem: „Stávalo sa, že mama bola často preč celé dni. Nikdy mi to nevadilo, pretože som sa o seba už vedela postarať. A ona vedela, že sa postarám aj o otca. Stalo sa to niekedy v strede prázdniny, keď som sa ocitla v rovnakej situácii. Skoro ráno som sa zobudila na buchot. Najskôr som išla za otcom, no ten pokojne spal. Nechcela som ho budiť a aj tak by mi nepomohol, preto som sa išla pozrieť dole sama. Vlastne nie tak celkom sama – z pracovne som si vzala otcovu starú zbraň. Naučil ma z nej strieľať, keď som mala sedem.“

„Nečudujem sa, že si sa neskôr pridala do Asociácie,“ preruší ma. Dobrá poznámka.

„Pamätám si, ako som stupila na rozbité sklo. Niekto sa k nám vlámal. Vtedy som bola rozhodnutá, že ho zastrelím, aj keby to je nevinný človek, ktorý len hľadal pomoc. Lenže od človeka mal vlamač veľmi ďaleko. Bol to môj strýko, Robert Drane. Všetci démoni po celom svete ho hľadali a on prišiel zakrvácaný k nám domov. Kedysi som mala pre strýka skutočnú slabosť. To on ma naučil, ako sa kŕmiť a i keď som vedela, čo spravil, sklonila som v tom okamihu zbraň. Dodnes to ľutujem.“

Nadýchnem sa. V mysli sa mi prehráva scéna. Počujem jeho milé oslovenie, jeho slová, jeho predstieraný strach... „Aj keď sa práve kŕmil, náhle na mňa zaútočil. Vtedy som ešte nemala také reflexy, prekvapilo ma to. Zbraň mi vypadla, prerazili sme sklenené dvere v obývačke a prepadli sa do bazéna. Bol plný vody.“ Rukami si oblapím trup. Cítim zimu, aj keď v kajute musí byť aspoň dvadsať stupňov. „Ďalej to mám rozmazané. Viem len, že sa mi zahryzol do krku. Omdlela som, pretože som stratila veľa krvi. Mama hovorila, že ma našla plávať na hladine, keď sa vrátila poobede domov. Bola som premrznutá, v chrbte som mala ešte stále sklo. Bola som v podstate spoly mŕtva. Nechápala, ako som mohla vydržať na hladine toľko hodín ani to, prečo sa Robert vrátil späť domov. Dodnes sme na to neprišli.“

„Mama potom už viac nikdy nešla za prácou ďalej. Po tom strašnom zážitku som ostala v posteli niekoľko dní. Bazén sa vypustilo dva dni na to a už nikdy som ho nevidela napustený. A niekedy v tej dobe sa začali nočné mory. Kričala som zo sna, trhala si vlasy. Mnohokrát som radšej nespala, aby som nevidela strýkovu tvár. Potom prišli halucinácie. Vídavala som jeho krvavú tvár kedykoľvek som vyzrela z okna domu. Akoby mu nestačilo, že ma strašil v snoch, musel to robiť aj cez deň. Keď som jedného dňa vyskočila z okna a zlomila si ruku, mama so mnou zašla k ľudskému psychiatrovi. Už na druhom sedení mi povedal, že trpím úzkostnou poruchou a posttraumatickým stresom. Kvôli tomu som na dva mesiace skončila na liečebni.“

Odvážim sa skontrolovať Acheronovu tvár. Je bledá, no nie nevýrazná. Obočie má stiahnuté, sánku pevne zaťatú a v očiach zmes, ktorú som doposiaľ nevidela. Súcit, hnev a čosi viac. Jeho postoj je pritom oveľa jasnejší – pevný, sústredený.

„Ty si sa svojho strachu možno zbavil, no ja som sa z toho ešte nedostala. Preto nechcem bývať na lodi, Acheron,“ dodám. Čakám, čo na to povie, ako sa nakoniec rozhodne. Pokiaľ ho pravda nepresvedčila, tak už neviem, čo by som ešte mohla urobiť.

Acheron sa bez slova pohne dopredu pomalým, ladným krokom. Zastane tesne predo mnou. Položí mi horúcu dlaň na líce a nečakane ma pobozká na čelo. Jeho pery sú vlhké, teplé. Zachvejem sa.

„O teba sa vážne treba starať za každých okolností, čo?“ Nie je to otázka. Napriek tomu, že som si tu práve vyliala celé svoje srdce a už pred ním nemám žiadne tajomstvá, ma podpichuje. Nie však drzo, lež nežne ako bezbranné zvieratko.

Som silná, nepotrebujem, aby si sa o mňa staral, mám na jazyku. No nemôžem to vysloviť. Bola by to totiž tá najväčšia lož, akú som kedy použila.

Ash sa posadí vedľa mňa. „Sophia, nikomu o tomto nepoviem, prisahám. No potrebujem, aby si mi ešte chvíľu verila. Hlavne keď ti poviem, že nikdy nedovolím, aby si padla cez palubu do mora. Urobíš to pre mňa?“

Hovorí tak vážne, ako málokedy. Už je znovu dospelý, príliš starý na svoj výzor. Vyžaruje z neho múdrosť a pokoj, ktorý ma ťahá k bližšie k nemu. Našepkáva mi, aby som mu bezmedzne verila. Ešte raz. Aspoň raz. „Čo keď nakoniec predsa len spadnem?“ nedá mi.

„Potom ťa vytiahnem. Aj keby si tam mala skočiť sama. Budem tvojim bielym rytierom vždy, keď sa budeš topiť.“

„A keď sa medzitým zbláznim?“

Oči sa mu zalesknú. „Myslím, že to je najmenej. Ak chceš, postarám sa o to, aby si sa skôr zbláznila zo mňa, než z preludov o tvojom strýkovi. Ešte nikdy kvôli mne dievča neskočilo do mora. Možno by to mohlo byť zaujímavé.“

Rozšírim oči. Jeho dobrá stránka sa práve vyparila. Nemôžem uveriť, že začal naozaj žartovať. Chcem ho napomenúť, no skôr, než si uvedomím, strelím mu po hlave. Zavrčí.

„Reflex?“ Nevine myknem plecami.  

Autor: Shaun (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Americká Univerzita - 27. kapitola: