OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - 17. kapitola

25.07.2016 (11:00) • Shaun • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1574×

17. kapitola

Roxy nemá žiadnych príbuzných, preto sa ju rozhodne riaditeľ pochovať nasledujúce ráno. Pohrebu sa nezúčastním. Moja bolesť je príliš čerstvá, chcem sa jej zbaviť, no je to lepšie, než sa s ňou už navždy rozlúčiť. A tak si skoro ráno vezmem čiernu tašku spod postele a zamierim na druhý koniec ostrova. Na pláži fúka ľadový vietor a morský príboj čoraz nástojčivejšie naráža do skál na pevnine. Je to najlepšie miesto, aby som nepočula nič, ba ani tlkot vlastného srdca.

Na strom pripevním provizórny terč, odpočítam si dvadsať krokov a namierim naň zbraň. Počas výcviku mi streľba vždy išla. I keď som bola spočiatku nemotorná, nakoniec som sa naučila zasiahnuť cieľ presne tam, kam som chcela. A potom sa môj talent už nestratil. Až doposiaľ.

Znovu nabijem zbraň, pevnejšie chytím rukoväť a stlačím spúšť. Mierim presne, no i tak netrafím hlavu terča. Začínam pochybovať o svojej spôsobilosti. Vlny udierajú na pobrežie, guľky lietajú okolo stromov, zasahujú listy i kmene alebo sa bezcieľne strácajú v húštine. A predsa ani jedna neskončí v terči. Od zúrivosti vrhnem nôž po čiernom panákovi bez tváre – hrot pretrhne zboku terč a rozštiepi kôru stromu.

„Tvoja muška je mizerná,“ ozve sa z húštiny. Podľa prízvuku okamžite spoznám, kto sa ku mne blíži.

Roman Arey vyjde z lesa a v ruke si pohadzuje moju dýku. Na sebe má slávnostnú uniformu.

Vytiahnem ďalšiu dýku a hodím ju na terč. Zabodne sa do bieleho miesta, pričom len o vlások minie Romana. Nadvihnem obočie.

„Zdá sa ti, že mierim mizerne?“

Pozrie sa na terč a pokýva hlavou. „Pokiaľ je tvojim cieľom zachrániť terč pred prírodou, tak áno,“ doberá si ma. Podíde bližšie a podá mi dýku. Bez slov ju vrhnem späť k terču. Jej hrot sa zabodne do stromu. Čierneho terču sa ani nedotkne.

„Ako si ma našiel?“ spýtam sa, kým vyťahujem z tašky ďalšiu zbraň.

„Nebola si na pohrebe ani v izbe. Takže stačilo ísť za zvukom utrápeného srdca zmiešaného s pekne divokou paľbou.“

„Zdá sa ti, že si vtipný?“ prebodnem ho pohľadom. No viac ako jeho hlúpe vtipy ma rozlúči, že pohreb už skončil.

„Nie, len pravdivý,“ prizná. „Pokiaľ sa budeš trápiť nad smrťou doktorky, nepomôžeš sebe ani ostatným. Znamenala pre teba veľa, no je načase pohnúť sa ďalej.“ Jeho slová preruším paľbou z automatickej pušky. Pohnúť sa ďalej. Od Roxynej smrti neuplynul ešte ani deň a on odo mňa žiada, aby som sa prestala utápať v zármutku. Idiot.

Trvá hodnú chvíľu, kým mi dôjdu náboje. S touto zbraňou sa mi konečne podarí zasiahnuť cieľ – spolu so všetkou flórou naokolo, samozrejme.

„Sofija, snažím sa ti pomôcť,“ začne znovu. „O hodinu odchádzam, takže toto je zas na nejakú dobu naše posledné stretnutie. Bol by som rád, keby si sa prestala ničiť prírodu a vrátila sa do normálu.“

Nechám svoju „zábavu“ a venujem mu celú svoju pozornosť. Roman je bledý, veľké kruhy pod očami dokazujú, že toho veľa nenaspal. Ani sa nečudujem, komando sa muselo včera postarať o niekoľko mŕtvol a večer strážili školu. I tak sa nad ním nemôžem zľutovať a len odseknem: „Toho sa odo mňa zjavne nedočkáš.“

Povzdychne si. „Myslel som si. Si tvrdohlavá a všetko si berieš príliš osobne.“ Jeho hlas je hrubý. Zdá sa, že nie som jediná naštvaná.

Roman si zájde prstami do vlasov, nasaje vzduch a až potom spustí: „Sofija, doktorka bola Temná démonka, k tomu si ju poznala asi tak dva týždne. Keď si ešte bola v komande, videla si umierať množstvo dobrých chlapov. Niektorí z nich boli naši priatelia, pili sme s nimi, ale takto si sa ani raz nesprávala.“

Zamračím sa. „Zdá sa ti, že doktorka nebola dobrá žena?“

Roman skoro vyprskne. „Dobrá?!“ Hlas mu preskočí do výšky. „Sofija, spamätaj sa! Či už sa navonok javila akokoľvek, doktorka bola predovšetkým Temný démon. A tí nie sú dobrí, to ani omylom.“

Nie som si istá, kam svojimi slovami naráža. „Nezdalo sa mi, že by ti vadilo, že Roxy je Temný démon, keď ti zachraňovala život.“

„Tak za prvé, život mi nezachránila ona ale ty. Za druhé, samozrejme, že mi to prekážalo! Preboha!“ Roman sa tvári, že na také niečo sa nemusím ani pýtať. Nerozumiem jeho náhlej zmene povahy. Keď ležal na ošetrovni, ani slovkom sa nezmienil, že by mu doktorka prekážala. Vlastne, veľa sme toho vtedy ani nenahovorili. On bol príliš vyčerpaný a ja potom príliš naštvaná.

Nadýchnem sa. Určite existuje nejaké rozumné vysvetlenie, prečo sa Roman zrazu chová ako totálny kretén. „Prosím, vysvetli mi to,“ požiadam ho. Pritom dúfam, že príde s niečím naozaj dobrým.

„Temní démoni nás šikanujú snáď od nepamäti. Keď zomrela posledná kráľovná, len sa to zhoršilo, ale povedzme si úprimne, že to trvalo oveľa dlhšie, iba to nerobili tak okato. Berú nás ako svojich sluhov, ktorí si ani nezaslúžia nazývať sa démonmi. A to ma štve.“ Jeho slová sú plné napätia a hnevu. Akoby ich v sebe dusil už nejakú dobu. „Takže, pokiaľ som sa za svoj život niečo naučil tak to, že všetci Temní sú rovnakí. Ty sama by si to mala vedieť najlepšie!“

Zatnem sánku a päsť v jednom okamihu. V tom druhom vrazím Romanovi tak silno, že sa zatacká dozadu a spakruky si musí zotrieť krv z rozbitej pery. Som pripravená na protiúder, on však spustí ruky pozdĺž tela. Uchechtne sa.

„Tvoje správanie len dokazuje, že mám pravdu. Neviem, prečo si to nechceš pripustiť.“

„Vypadni,“ zavrčím. „Pokiaľ si ma sem prišiel nasrať, tak sa ti to podarilo. Bravo. A teraz vypadni skôr, než povieš ďalšiu hlúposť.“ Varujem ho. Prsty pritom zovriem späť do päste, ak by ma neuposlúchol. Roman sa ani nepohne.

„Neprišiel som ťa hnevať, Sofija, skôr mám o teba strach. Videl som tých študentov – Temní démon na každom rohu, dokonca aj riaditeľ patrí medzi nich! Si v zovretí vraždiaceho krokodíla a nevidíš to. Možno ťa opantali ich sexy tváričky alebo niečo oveľa horšie, no...“

„Už mlč,“ utnem ho.

„Nie,“ skríkne tak drsne, až ma to vydesí. Schytí ma za ramená a pevne stisne. V očiach mu blčí šialený plameň. Skoro taký silný, ako som u neho videla na ošetrovni. „Vypočuješ si ma do konca a potom možno konečne prestaneš ľutovať doktorku! Temní démoni nás posielajú na porážku ako prasce na bitúnku. Musíme naháňať Potomkov, riskovať vlastné životy a prečo vlastne? Aby oni mohli pokojne vládnuť celému svetu démonov? Piť krv, zabíjať ľudí a zhadzovať nás? Dám krk na to, že aj tá tvoje priateľa robila to isté.“

„Zabúdaš, že aj ja pijem krv,“ šepnem. Roman sa na chvíľu zarazí, no potom rázne pokrúti hlavou.

„To nie je to isté. Ty to robíš, pretože nemáš na výber, lenže oni zabíjajú pre zábavu. Mali by podochnúť všetci do jedného.“

Stuhnem. Srdce mi vynechá úder a konečne si uvedomím, o čom je celý náš rozhovor. Nevedomky sa roztrasiem. Nadám si do hlúpych, dúfam, že sa moje podozrenie nepotvrdí, no predsa to vyslovím: „Si rád, že Potomok zabil aj nejakých Temných démonov a nevyberal si len Svetlých študentov. Takže doktorkina smrť ťa vôbec nemrzí.“

Roman odvráti pohľad, akoby nemal dosť odvahy zareagovať na moje podozrenie, no ani nemusí. Ticho je mi dostatočnou odpoveďou. Mám pravdu...

Nasaje vzduch, ale nepozrie sa na mňa. „V tom meste som nechal dobrých chlapov, Sofija. A skoro si tam umrela aj ty – viem, že si porušila svoj sľub. Aspoň raz som chcel, aby trpel aj ich druh, nie len ten náš.“ Je chladný. V jeho slovách nie je ani štipka súcitu, len krutá pravda.

Už to viac nedokážem počúvať. Roman je môj priateľ. Kedysi to býval jediný a najlepší priateľ, avšak teraz ho nespoznávam. Dívam sa do jeho tváre, skenujem jeho oči a snažím sa nájsť niečo, čo všetky jeho slová vyvráti. Lenže nie je tam nič okrem zášti. Zášti, ktorá sa chce rozšíriť ako parazit, ak by jej dal ktokoľvek ďalší príležitosť. Roman je ku mne úprimný, hovorí čo si myslí ako kedysi, lenže jeho myšlienky sú zlé. Temné. Už ho viac nespoznávam a to ma neskutočne vydesí.

Zbraň mi v ruke oťažie. Pristihnem sa, ako ukazováčikom poklepkávam len pár milimetrov od spúšte. Možno by som to mala urobiť - zastreliť ho. Jedna guľka do srdca by ho zbavila všetkej temnoty a bolesti. Stratila by sa jeho nevraživosť k Temnému druhu. Lenže už by sa mi ho viac nepodarilo oživiť, ani keby mu dám všetku svoju životnú energiu, neprebral by sa a spolu so všetkým zlým, čo na ňom teraz vidím, sa stratí i jeho osobnosť. Celá jeho existencia.

Nie, pokrútim hlavou. O jedného priateľa som už prišla. Nechcem stratiť ďalšieho, napriek jeho neodpustiteľným slovám. Chytím zbraň do oboch rúk, Roman povie moje meno, no skôr, než zaznie posledná slabika, mu strelím do nohy. Roman zreve. Zvalí sa na zem pričom prekľaje všetko živé na svete. Zo stehna sa mu vyrúti tmavo-červená krv.

„Zbláznila si sa?“ zvrieskne na mňa.

Bez slov sa skloním do tašky, odložím zbraň a vyberiem obväz. Roman na mňa neveriacky hľadí, keď k nemu pristúpim a začnem ho ošetrovať. Je to čistý priestrel. Mierila som presne, takže guľka nezasiahla tepnu. Tvár sa mu pretiahne bolestnou grimasou, keď mu pevnejšie stiahnem obväz okolo rany. Krv ho vzápätí sfarbí do červena.

„Prečo si ma postrelila?“ spýta sa a zaškrípe zubami odolávajúc bolesti.

Kývnem hlavou smerom k svojmu terču. „Vzhľadom k môjmu dnešnému tréningu buď rád, že som ťa omylom nezastrelila,“ odvetím. Na obväze urobím hrčku a ešte raz poriadne pritlačím, Zvrieskne.

Postavím sa nad neho a prekrížim si ruky na prsiach. „Tvoja otázka by nemala znieť, prečo som strieľala, ale prečo som ťa skutočne nezastrelila. Za také slová by si si zaslúžil popravu. Potom by som tvoje telo hodila z útesu žralokom a žiadny pohreb by sa pre teba nekonal. Aspoň by naň nemohli prísť taký pokrytci, ako si ty! Roxyna smrť ťa vôbec nemrzí a presa si tam bol!“ vypľujem.

Otvorí ústa, že čosi namietne, preto mu uštedrím pohlavok. Pokračujem: „Doteraz som ťa vždy považovala za rozumného. Obdivovala som ťa a pripadala si vedľa teba občas ako nevyzretý študent. Lenže teraz si mi ukázal, ako veľmi som sa zmýlila. Už viac nemám dôvod ťa obdivovať, Roman. Ako si mohol z úst vypustiť takú hlúposť?!“

„Ja-“

Znova ho udriem. Ešte som neskončila. „Nezaujímať sa o životy, ísť cez mŕtvoly – vieš koho mi to pripomína?“ Roman skloní hlavu. Veľmi dobre vie, na koho narážam. Povzdychnem si a pokúsim sa zmierniť hnev v hlase. „Sme Svetlí démoni. Vždy sme chytali Potomkov a myslím, že sa to v dohľadnej dobe nezmení. Temní zas sú akí sú. Pokiaľ zabíjajú, pijú krv, sú namyslení či nás dokonca urážajú, tak nech to robia. Nemusí sa nám to páčiť, ale neznižujme sa na ich úroveň. Prosím, ty sa neznižuj na ich úroveň. Život démona je vzácnosť, mali by sme ho ochraňovať. Či už je to doktorka Roxy, riaditeľ John Erick alebo ja, nemal by si robiť rozdiely, pretože ak ich robiť budeš, nezaslúžiš si byť Svetlým démonom, ba čo viac – vôbec žiť.“

Odolám plaču. Vlastné slová ma deprimujú. Ich základné posolstvo je však rovnaké ako to, ktoré mi kedysi povedal samotný Roman.

Do Asociácie démonov som prišla hneď po škole. Neboli tam žiadni Temní démoni, takže žiadna šikana ani nadávky. Aj keď to nebolo vždy ružové, uprostred Svetlých som sa cítila ako doma. Lenže potom prišli prvé misie, pri ktorých som sa musela stretávať aj s Temnými démonmi, ba čo viac, musela som poslúchať ich príkazy, ich nadávky a neraz im aj slúžiť. Bola doba, keď som si hovorila, že všetci Temní by mali umrieť – nechápala som ich existenciu na tomto svete, keď nepoznali nič okrem smrti, bolesti a škodenia ostatným. Lenže potom mi Roman vysvetlil, že nie všetci sú dobrí a už vôbec nie všetci sú dokonalí.

Svet potrebuje rovnováhu. Dokonca aj ľudia majú svoje klady a zápory. Delia sa na dobrých a zlých, pričom každý z nich má v sebe niečo z toho druhého. Nikto nemôže byť a ani nie je len dobrý alebo zlý. A tak je to aj s démonmi. I keď sme prísnejšie rozdelení na Svetlých a Temných, ani medzi Svetlými neexistujú len dobrí démoni. Jednou z výnimiek, ktoré potvrdzujú toto pravidlo, je aj môj strýko. Náhle si však uvedomím, že tých výnimiek som za posledné týždne spoznala už viac a podvedome sa usmejem.

„Sofija, prepáč mi to.“ Mrknem na Romana. Hľadí do zeme, po spánkoch mu stekajú kropaje potu. Je vyčerpaný. „Nemal som niečo také povedať o tvojej priateľke. Naštval som sa, pretože si bola zničená kvôli Temnému démonovi, pričom my sme prišli o oveľa viac. Zabíjame Potomkov, umierame pritom a keď sa nad tým zamyslíš, Temní sa považovali vždy za silnejších, tak prečo nám nikdy nepomôžu? Prečo nepoužijú proti Potomkom tie svoje super schopnosti? Miesto toho sa iba prizerajú, ako umierame. Jeden po druhom.“

Nebudem sa čudovať, ak sa Roman rozvzlyká. Tón jeho hlasu mi navráva, že od toho nie je ďaleko. Kľaknem si vedľa neho a objímem ho. Môj hnev vyprchal.

„Nie všetci sú rovnakí, niektorí pomáhajú,“ odvetím. Odtiahnem sa a usmejem na neho. „Dokonca dokáže pomôcť aj taký, ktorý zo seba po celý čas robí najväčšiu netýkavku pod slnkom. Ak by sa v meste minulú noc neobjavil Acheron, asi by som sa už nevrátila, Roman. Nevidel si ho, no môžem ti odprisahať, že nenechal s Potomkami bojovať iba mňa. Sám dostal toľko rán, že by to odrovnalo nejedného cvičeného Strážcu. A to už je čo povedať, nemyslíš?“

Roman sa zamračí. „Poviem ti, že nenávidím Temných démonov a začneš mi básniť o ich kráľovi?“ neveriacky sa spýta. Nemôžem uveriť, že z toho všetkého, čo som mu povedala si vzal iba to na povrchu.

Plesnem ho po hlave. „Mala som ťa zastreliť,“ pokrútim hlavou. Roman sa zasmeje. „A nebásnila som o ňom, len som vybrala ten najlepší príklad,“ dodám.

Na ceste späť do školy kráčame potichu, no v lepšej nálade ako bola na útese. Obaja sa tvárime, že sa nič z toho nestalo alebo sa o to aspoň snažíme. Romanovi to ide lepšie, než mne.

Odkedy som ho poznala, pripadal mi silný. Nie len fyzicky, ale hlavne psychicky. Zatiaľ, čo ja som ledva zvládala výcvik, on sa vždy tváril akoby jeho práca bola triviálnosť. Roman Arey bol Strážcom už skoro desiaty rok. Bol zázrak, že tak dlho dokázal odolávať smrti, či vyviaznuť z každej bitky bez trvalejších následkov. Samozrejme, ako každý Strážca, aj on mal svoje jazvy. Lenže tie na tele ma teraz vôbec netrápia.

Väčší mám strach o jeho duševné zrútenie. Povýšili ho, takže má istotne i viac zodpovednosti. Nesie ju za niekoľko Strážcov a bohvie čo iné ešte, ani si to nedokážem poriadne predstaviť. Mimo iné je teraz pod priamym vedením Margaret Coln, takže to vypovedá samé za seba. Prekvapuje ma, že k jeho kolapsu neprišlo už skôr.

Všetko sa to začalo vo Fordthrain, keď videl umierať svojich priateľov a sám čelil istej smrti. Možno bol naštrbený už z Aljašky, kde nás Margaret nechala podpáliť celé mesto a kde som sa zrútila ja. Ale lov týchto Potomkov bol jeho stropom. Nikdy už nezabudnem na jeho vydesenú tvár, ktorú som videla na ošetrovni ani na jeho slová. Možno sa zotavil fyzicky, no psychicky...

Povzdychnem si. Ďalšie Romanovo zrútenie mohlo prísť kedykoľvek. Môže to byť pri jeho ďalšej misii, či až za rok, keď bude sedieť niekde s chlapmi a oddychovať. Nedá sa to predvídať, jedno však viem na isto – nebudem tam s ním.

„Sofija, si v poriadku?“

„Samozrejme,“ zaklamem Romanovi. Pridám do kroku a dobehnem ho. Už sme skoro pri škole.

●●●

„Nebola si na pohrebe,“ povie John Erick. Mlčky prikývnem.

Stojíme na schodoch do budovy školy a sledujeme, ako čierne autá so zlato-červenými erbmi po stranách odchádzajú. Operácia lovenie Potomka bol ukončená a všetci členovia komanda sa vracali späť do Asociácie démonov. Keď sa Margaret rozlúčila s riaditeľom – určite nejakou štipľavou poznámkou – prešla okolo mňa a ani sa na mňa nepozrela. Možno sa ma stále bála alebo bola naštvaná. Nič z toho som si však nemienila overovať a bola som rada, keď nasadla do auta. Niektorí členovia komanda sa so mnou rozlúčili tradičným pozdravom: „Krv a moc“ zatiaľ čo s Romanom som sa nevyhla objatiu.

„Čo sa ti stalo s rukami, Drane?“

Skoro vyskočím, keď sa po mojej pravici objaví Acheron so svojimi kumpánmi. Aj on si musel potvrdiť – rovnako ako ja – že komando naozaj odíde.

Zodvihnem ruku a pozriem sa na zaschnutú krv na prstoch. Keď sme sa vrátili ku škole, ani som ju necítila, preto som si ju nebola umyť. Možno je to i tým, že v posledných dňom mám ruky stále posiate krvou.

„Postrelila som Romana Areya.“

„Prečo?“ skríkne.

Myknem plecami a ďalej sa tým nezaoberám. Asi by sa Kráľovi Temných démonov nepáčili Romanove slová. Aj keď mu už nemohol vraziť, možno by našiel spôsob, ako mu ešte uškodiť. Nepotrebujem mu pridávať ďalšie starosti.

Povzdychnem si. Posledné auto prejde bránou. „Mal si jedinečnú šancu povedať o mne Margaret a tak sa ma navždy zbaviť. Čakala som, že to urobíš,“ poviem.

Acheron sa na mňa pozrie. „Prečo by som to robil? Aby nakoniec zvíťazila?“

Zamračím sa. Vyzerá to, akoby sme mali spoločného nepriateľa. „Nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ,“ zamrmlem si popod nos a neubránim sa zasmiatiu. Margaret ani len netuší, že svojim správaním mi zachránila kožu.

„A možno v tom bolo niečo iné,“ preruší môj chichot Acheron. „Zastal som sa ťa a nič o tvojom tajomstve neprezradil. Myslím, že to bolo preto ako som sa k tebe správal od tvojho príchodu na univerzitu. Chcel som ťa vyštvať, aj keď nie priamo a radšej som na to použil študentov. Možno som si uvedomil, že to zašlo priďaleko už na začiatku. Lenže som s tým nič neurobil. Iba som to sledoval a sabotoval som tvoje hodiny. Takže ti to dlžím. To je všetko.“

Nemôžem uveriť, že Ash – chladný a odťažitý Ash – vypustil niečo také z úst.

V tom sa ku mne nakloní a šepne mi. „Ale ak to niekomu povieš, naozaj sa postarám o tvoj vyhadzov, Drane. Rozumieš?“ Z jeho chladného hlasu sa mi postavia chĺpky dupkom. Nemám najmenší dôvod neveriť mu.

Acheron sa odtiahne a ja si všimnem podozrievavý pohľad Sarith, ktorá stojí o trochu ďalej. Vsadila by som sa, že ju nesmierne zaujíma, o čom sa zhovárame a najradšej by to zo mňa vytĺkla. Alebo aspoň to mi prezrádza jej bledá, namosúrená tvár.

„Koniec koncov,“ pokračuje Ash, „z toho čo som za posledných pár dní odpozoroval si myslím, že by si mohla priniesť celkom dobrú výchovu do života pre mojich Temných démonov. A k tomu ich možno aj niečo naučiť.“

„Tak to beriem ako poklonu,“ usmejem sa, asi po prvý raz úprimne.

„Sklapni,“ zavrčí.

Už nič ďalšie nepoviem, jeho slová zahrejú pri srdci. Od Acherona by som nikdy nič podobné nečakala. Viem, že je schopný milých slov – podľa neho milých – ale nie až takých povzbudzujúcich. Niečo podobné by som skôr čakala od doktorky Roxy. Mojej najlepšej priateľky... 

Autor: Shaun (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Americká Univerzita - 17. kapitola: