OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » A potom život zastrečkoval... 4. part

14.05.2014 (19:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 736×

S posledným kúskom ovocia sa Bernard obrátil za Nerou.

Vyštekla, radostne zavrtela chvostom, vyrazila ku trom postavičkám na druhej strane lúčky.

I Marion spozornela. „Kto ju zaujal, tatuško? Poznáš ich?“

„Áno, teda tú malú hej, aj tú staršiu, šedivú. Malá je Ralphina a šedivá Tekla. Blondínu naľavo nepoznám. Ralphina má problém s ľuďmi, nekomunikuje, ale Neru zbožňuje. Stavili sa u nás nedávno a Neru som pustil k malej, chcela sa pomaznať. Idú sem.“

Nera spokojne ležala v tráve, Ralphina na nej, šepkanda nahodená dôverne do uška psovi.

„Dobrý deň, Bernard, to je príjemná náhoda pre Ralphinu.“ Telka srdečne podáva ruku.

„Dobrý deň prajem, všetkým. Nielen pre ňu, Nera vás zmerčila pomerne skoro a zmizla za malou,“ potešený úsmev Bernarda milo prekvapí blondínu.

„Oh, prepáčte, som nezdvorilá. Juliana to je pán Bernard a jeho Nera, Bernard to je pani Juliana Pettererová, matka Raplhiny."

„Bernard Kollár, teší ma, madam Juliana, gény sa nezaprú, Ralphina je celá po vás.“

„Aj mňa teší, pán Bernard, skutočne, moja Ralphina kvetnato opisuje Neru, posledné dni je len ona u nás na programe.“ Široký, dobrosrdečný úsmev Juliany, zelené oči matky a dcérky uprené na chlapa. Skoro až zarážajúca podoba. Obe blondínky, bledá koža, zelené hlboké oči dominujú pravidelným rysom tváre. Možno len pery sa nezhodujú.

„Dovoľte, toto je moja dcéra Marion.“

Ralphina doteraz ignorovala dianie nad sebou, ale keď si podali ruky Tekla i Juliana s Marion, Ralphina vstala.

Malá rúčka vychovane natiahnutá vpred k Marion, v druhej jemne drží pletenú bábiku, pevný pohľad do očí. „Ahoj, som Ralphina a toto je moja Ixchel. Už som ju ukázala aj Nere. Páčila sa jej. Vieš, je to moja mayská bohyňa.“

„Som Marion, ahoj, Ralphina, ahoj Ixchel, ako sa máte?“

Bernard vyvalil oči prekvapením. Toľká aktivita, príjemný hlások a rozhodnosť Ralphiny ho dostali.

„Iste, Bernard, aj takáto je Ralphina, ale iba k minimu ľudí. Marion prešla jej citlivým osobným detektorom,“ ticho podotkla Juliana k ohúrenému pánovi.

„Hm. Prepáčte. Len prechádzate okolo alebo máte chvíľku čas? Tam máme deky, nechcete sa posadiť?“ rozpaky stranou Bernard, si tu jediný chlap a gentleman.

„Aj hej, ak nebudeme prekážať. Ralphina, buď opatrná pri vode, je studená a možno aj hlboká,“ zvolá starostlivá matka za utekajúcou postavičkou.

„Dám na ňu pozor, pani Juliana.“ Marion dobehla malú, vzala ju za ruku a čuduj sa svete, malá rúčku nevyšklbla.

„Mamina, už som veľká, viem plávať,“ ešte začuli hlások.

„Tak poďte, dámy, môžem vám ponúknuť minerálku, džús alebo kofolu.“

„Bernard, nerobte si starosti, máme všetko so sebou, sadnite si k nám.“

„Nerobím, rád vás obslúžim.“

„Dobre teda, tamtie dve malé minerálky, prosím. Ďakujeme.“

Dobrú hodinku sa zabavila Ralphina pri potoku, vytešená z dvoch mlynov, čo vystrúhal Bernard. Marion našla papier v knihe, vyrobila lodičku pre malú, púšťali si ju dolu prúdom, pokus o slalom medzi mlyny nebol úspešný. Nera všade asistovala s Ixchel, ktorú jej Ralphina priviazala k obojku hore za hlavou a bábiku posadila tvárou v smere chodu psa.

„Pozri na ňu, Telka, je nadšená tým psom. Bernard, ešte sa musím poďakovať dodatočne, že ste tak ústretový k Ralphine a môžu prísť s Teklou za Nerou k vám.“

„Prosím vás, pani Juliana, dosť. Som potešený, že Ralphina má rada Neru, že si padli do oka. Nera je bezpečne vycvičená, rodinný pes obranár, miluje deti, kedykoľvek dobehnite. To by spravil každý.“

„Nie, Bernard, boli by ste prekvapený, koľkí bočia od malej. Buď bočia alebo útočia a ubližujú, skrátka sa jej boja a nerozumejú jej. Je iná, už viete a my doma sa musíme tomu plne prispôsobiť.“

„Je iná, áno, ale milá k Marion. Mňa ostentatívne ignoruje. Nevadí, rešpektujem ju.“

„Och, Bernard, niekedy si ani ja s ňou neporadím. Žije vo svojom svete, ale upla sa na svoju bábiku Ixchel a cez ňu sa dá v najhoršom k Ralphine prehovoriť. Tak to robia v škole. Aby ste vedeli, navštevuje špeciálnu pre nadané deti. Ralphina má vysoké IQ, nad stoštyridsať a je členkou Menzy, ak to poznáte. Tak ako jej otec, ale ten je jedenásť mesiacov z roka mimo rodinu v zahraničí. Práca, chápete,“ Juliana sa trošku rozhovorila.

Bernard pozorne počúval. Ralphina ho zaujíma od prvej chvíle, možno mu pripomína malú Marion. Milý záhadný škriatok si už získal jeho srdce, hoci na Bernarda neprehovoril ešte ani ťuk.

„Ak sa môžem spýtať, koľko má rokov?“

„Desať, ale nevyzerá, že? Je maličká, ale pediatrička tvrdí, že je stále v norme. Možno sa vytiahne neskôr.“

„Desať? Hádal by som maximálne osem. A má súrodencov?“

„Má. Máme ešte syna, devätnásťročného, v zahraničí. Už je na vysokej a býva s manželom, ale všetok voľný možný čas venuje Ralphine.“

„To je predsa výborné, štúdium v zahraničí mu poskytne viac možností uplatnenia, nehovoriac o rečiach.“

„Rozhodne. A Marion? Jedináčik?“ Oči pani Juliany hrejú láskou k deťom.

Taká jednoduchá otázka a totálne vyhodila Bernarda z konceptu!

Marion, jedináčik. Súrodenec. Druhé dieťa. S Danou!

Zarazený, poblednutý, prevŕtava očami vzor deky.

„Ehm... áno, Marion je jedináčik,“ ťažko vysúka, pre seba domyslí a tak to zostane!

„Ste v poriadku, Bernard?“

„Iste.“

- - -

Zadumaný pán prerovnáva v polnočnej kôlni zvyšné piksle s akrylovou hnedkou, pohotovo prichystá k ďalšej práci štetce, riedilo, rukavice. Plot musí donatierať čím skôr.

Na rad prichádza unavená Nera, zmorene oddychuje na verande, huňatým chvostom búcha do sedačky.

„Nervózna? Zbytočne, neminie ťa vyčesanie. Vybláznila si sa, vykúpala v potoku, treba vyčesať,“ skoro posmešne chlácholí psa. „Prines kefy!“

Nera skúsi „psím“ pohľadom obmäkčiť pána, zakňučí, nedvíha sa, nechce. Vyčesávanie priam nenávidí od šteňaťa.

„Bude to? Nera, prines kefy, hneď!“

Uch, vodca svorky prižmúril oči, stíšil hlas pri opakovanom povele a použil nebezpečné slovíčko „hneď“. Hrozba. Alfa samec netoleruje odmietanie podriadenosti, neposlušnosť.

Neochotne zdvihla mohutné telo, ťarbavo knísajúc odchádza vyplniť povel a celá jej póza kričí „idem nerada, nechcem vyčesať“.

Dve špeciálne kefy pre Leonbergera cinknú o dlažbu verandy. Nera sa odváži porušiť naučený povel podať kefy do ruky Bernardovi. Skrátka malý bojkot, vzdor.

„A toto je čo? Nera, kefy do ruky! Bože, ty herečka, po každé to isté. Kefy do ruky!“ uspel, veď je pán tvorstva, Nera to aj tak nabudúce zasa skúsi. To by v tom bol čert, aby sa raz nevyvliekla z ponižujúcej procedúry.

Guľa žíhanej vyčesanej srsti rastie Bernardovi pri nohách, Nera už poslušne stojí, útrpne vyčkáva koniec, oči snoria polnočnou záhradou.

Bernardovi naskočila spomienka na koniec výletu, keď už vyprevadili Ralphinu preč.

„Zvláštne dievčatko. Hravá, milá, zrazu sa zasekne, hľadí nikam, šepká si s bábikou, s Nerou, potom zavalí dospelácku hlášku. Tatuško, ona je vážne vykuk a veľmi sčítaná. „Spíkuje“ výborne, občas ako chodiaca encyklopédia. Dostala som prednášku o mayskej bohyni Ixchel celú v angličtine. Plynulo, prosím, ledva som stíhala chápať,“ Marion užasnuto drmolila zážitky poobedia.

„Závidím ti, na mňa takmer nepozrie, vôbec neprehovorí.“

„To sa zmení, uvidíš, pár návštev na dvore u nás a malá privykne.“

„Bol by som rád.“

„Hm, pán Bernard Kollár, vy ste dnes nesplnili sľub! Dobre si spomínam!“

„Čo to? Slečna, nemožné!“

„Ste drzý luhár, pane!“

„To si vyprosím od takej milej papuľky!“

„Pane! Mám váš sľub z doobedia. Citujem „Chrobáčik, nemám rád tieto dusné tichá. Ok, niečo za niečo. Povieš ty, potom ja“, pane, ja som svoju časť dohody splnila! Apelujem na vašu česť a požadujem okamžité splnenie vašej časti dohody!“ Marion blýska očami, pery v úsmeve, ale hlava to myslí vážne.

„Ach, toto! Váš argument je nevyvrátiteľný, vzdávam sa, slečna. A tak som dúfal, že sa vykrútim... sakra fix!“

„Už vážne, tatuško, čo ťa trápi? Vidím to, nezapieraj, posledná hádka s mamou bola zlá.“

„Bola... chrobáčik, bola. Tvoja matka sa mení na despotu, neohrozeného tyrana, generála v sukni. Chce druhé dieťa.“

„Čo? Budeme kočíkovať? Bože! To je šajba! Tatuš... a čo je teda zle? Prečo mi vädneš pred očami?“ Dcéra predstúpila pred otca, pohladila po tvári.

„Zlé sú jej spôsoby, manipulácia mnou, ale najhorší je v zásade podvod. Vysadila dávnejšie antikoncepciu a mne sa zabudla zmieniť!“ 

Povedal to priamo, načo prikrášľovať. S Marion už dlho jedná, ako s dospelou. 

„O, ou! Matka riadne prestrelila, huch.“

„Riadne, chrobáčik.“

„No a... ty chceš ďalšie bábo?“

„Marion, ťažko sa mi o tom rozpráva. Som momentálne... cítim sa... doriti! Je tvoja matka, nemal by som s tebou o tom hovoriť.“

„Prečo? Sorry, ale ja tiež žijem s vami a vzťahy sa ma plne dotýkajú.“

„V zásade áno, ale voľba ďalšieho dieťaťa nie je tak celkom v tvojej kompetencii.“

„Možno... ale ak podvod a manipulácia mojou matkou s tebou ničí pohodu medzi nami dvoma... plne sa ma to týka! To teda prepáč! Mám ťa rada a dosť ma trýzni vidieť ťa ako zombíka!“ 

Bernard objímal dcéru okolo ramien, egoisticky z nej čerpal energiu mladosti. Nad zombíkom sa uchechtol. „Milé hodnotenie, dík. Dobre, chrobáčik... ale iba pre tvoje ušká... nechcem mať ďalšie dieťa s Danou za týchto podmienok. Spokojná? Povedz... klesol som v tvojich očiach? Túžiš mať súrodenca?“

„Ani neviem, možno keď som bola menšia... tak osem, desať ročná. Neklesol si, len sa brániš. Tatuško, aj mamu mám rada, vieš... lenže... ona je občas už zlá. A ty si mi už asi bližší. Teraz určite... hm... byť pod jej bičom, nič príjemné. Tatuš, je to čisto na tebe. Bude škvŕňa, tak bude. Ak nebude, vydržíme. Chcem ťa ale vidieť usmievať, zombíka zahrabeme v záhrade. S týmto začneme, pán Bernard Kollár.“

Mohol byť v tú chvíľu viac spokojný? Nie.

Posledné vyčesané chlpy z Nery pristáli na utešenej kôpke vedľa.        

„Aký bol výlet?“ sarkastická otázka bodla do uší Bernarda.

Dana znechutene sleduje lietajúce chlpy verandou, ruka sa nervózne chveje, zapálená cigareta v perách nedokáže potlačiť celodenné podráždenie ženy.

Volala cez deň na mobil Bernardovi, aj Marion, ale ani jeden z nich hovor neprijal. Priama otázka popudlivo vypálená hneď vo dverách pri ich hlučnom príchode „môžete mi láskavo vysvetliť, prečo ani jeden z vás neberie mobil?“ bola zametená pod koberec laxnou odpoveďou manžela „asi boli oba na ticho“. Marion len cukla kútikom úst, zmizla v bezpečí izby. Odvtedy ťaživé ticho.

„Výborný,“ Bernard si dal s odpoveďou načas.

„Ignoruješ ma? Prečo? Mala som o vás strach, netušila som kam ste šli a potom sa nedovolám. Čo ak by sa vám niečo stalo?“

„Sme v pohode, celí, oddýchnutí, pripravení na nový týždeň povinností.“

„Neodbočuj.“

„Potreboval som odstup, rozmýšľať.“

„O čom?“

„O tvojom konaní, správaní... o tebe,“ konečne zdvihol hlavu od psa, venoval Dane ostrý pohľad.

Ošila sa pod ním, v predtuche zlých chvíľ zaútočila. „A? Pomohol ti odstup? Čo prevratného si vyhútal?“

„Poviem. Dočešem psa, upracem, porozprávame sa v dome. Už zasa zvyšuješ hlas, nestojím o divadlo pre susedov. Počkaj, už len poznámka... ak začneš ziapať, skončili sme s rozhovorom.“

Ohorok cigarety skončil na pestovanom trávniku, Dana zmizla v kuchyni.

„Tie nedopalky budem musieť opäť vyhrabať z trávy! Špatia,“ hodil nevrlým pohľadom za ňou.

„Robila som zapečené kura so smotanou a zemiakmi. Dáš si? Máš to rád,“ už s úsmevom pradie vzduchom kuchyne.

„Nie, ďakujem.“

„Ignoruješ mňa aj moju prácu?“

„Nemám hlad a rozhodne tvoju prácu neignorujem, tak ako ty moju, keď už si začala týmto smerom. Trávnik pred verandou je zasa plný tvojich špakov, hoci tam máš popolník. Kosím, hnojím, polievam, hrabem. Tak kto koho prácu ignoruje?“ Bernard zavrel okno aj dvere, vedel čo robí.

„Berni, chýbal si mi v noci a celý deň som tu bola úplne sama. Prepáč, ten ohorok som odhodila... v roztržitosti. Ja... cením si tvoju prácu,“ ďalší úsmev pre manžela, taktický presun pred jeho telo.

„Nemám ten pocit.“  

„To ma mrzí. Kde ste boli s Marion? Nera prišla komplet mokrá,“ laškovne opretá o manželov klín, dlane hladia boky, až k lopatkám.

„Za mestom, pri potoku. K večeru sa v ňom vyráchala.“ 

Bernard stojí opretý o linku, ruky vo vreckách, na manželku pozerá z výšky. Predsa len, jej stošesťdesiatštyri cenťákov k jeho stodeväťdesiatim je nepomer. 

„Berni, láska, ľúbim ťa a nechápem.“

„Chápeš a veľmi dobre.“

„To len preto, že ti chcem poviť ďalšie dieťa? Ľúbim ťa, je to prirodzené túžiť po dieťati s tebou. Pozri... maličké nám prinesie radosť domov, Marion nebude sama, všetci starkí budú skákať dva metre šťastím. Naši už dávno naliehajú a tvoja mama si priam zúfa.“

„Ľúbiš ma? Fakt? A z čistej lásky ku mne si pomotala hlavy starkým, s každým si o tom už asi hovorila, že? Len so mnou nie! Zabudla si sa zmieniť napríklad aj o vysadení antikoncepcie.“

„Ale bez toho nemôžem otehotnieť.“

„Neodbočuj a nerob zo mňa hlupáka! Stále vykrikuješ o rovnosti partnerov v manželstve. Ok, prijímam... lenže v tom prípade si serieš do úst. Ja ako rovnoprávny partner nemám čo dodať k ďalšiemu počatiu? Je to len na tebe? Či rovnosť sa týka iba teba a keď sa ti to zrovna hodí? Mlčíš? Výborne, aspoň raz. Spýtam sa za teba. Ako sa cítiš, Bernard? Ďakujem za opýtanie, Dana. Cítim sa ako skvele využitý donor peňazí do domácnosti bez nároku na vlastný názor, ako prehliadaná pracovná sila na plný úväzok a aby som nezabudol. Po oznámení o vysadení antikoncepcie sa cítim dokonale podvedený, podrazený a, samozrejme, ako výstavný chovný žrebec. Nie, lepší je chovný býk! Dana kývne a ju obskočím!“ 

Bernard stále v rovnakej pozícií laxne opretý o linku, ruky vo vreckách, vnútro vrie pobúrením, zradou, no hlas krotí, nebude húkať ako Dana, je to pod jeho úroveň. 

Prekvapivo tiché útočné slová Bernarda Dana prijíma so sklonenou hlavou. Stále ho objíma, vníma jeho sykot viet nad temenom.

„Bernard, je už neskoro, som unavená, ty tiež. Poďme do postele,“ starostlivo, pokorne zanôtila.

„Hm, pekne! Nemáš čo k tomu povedať? Ok, ja som svoje povedal. Ach, ešte čosi. Ak rátaš s tým, že skončíme v pelechu, vynútiš si výkon chovného býka, tak ťa sklamem. Prešla ma chuť na akékoľvek plnenie povinností v posteli. Možno za pár dní, týždňov, ale len s dvojitou ochranou. Kondóm a prerušovaná súlož to istí. Dobrú noc, Dana.“

Unavený, ale po dlhej dobe spokojný Bernard skončil v obývačke na nerozloženom gauči. Nepohodlie neprekáža, aj tak má pred sebou len pár hodín spánku, ráno skoro vstáva, práca volá.

Poťapkal huňatú hlavu Nery, prijal ju ako spojenca v boji. Bláznivá myšlienka „snáď ma Dana v noci nezabije“ vykúzlila úsmev pier, ale ústa aj tak vyslovili šialený príkaz. „Nera, stráž ma!“ 

Pes ostražito zdvihol hlavu, napol uši i telo.

Keď o dve hodiny rozmrzelá Dana nakukla do izby na spiaceho manžela, ozvalo sa hlasné, varovné zavrčanie.

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek A potom život zastrečkoval... 4. part :