OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » A potom život zastrečkoval... 3. part

12.05.2014 (10:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 818×

Každý kút Zeme žije svojim životom, to platí aj pre nočný život lesoparku, kam teraz mieria kroky úteku Bernarda, ľahký klus fenky Leonbergera mu kontruje.

Narušili pokoj bežnej májovej noci, ježko vracajúc sa z úspešného „lovu“ udivene ustal v húpavom kroku, netopier prudko zmenil smer pred hlavou Bernarda a ladným, prudkým oblúkom zmizol nad lúčkou.

Telo muža, doposiaľ vydesené krutou vetou manželky „Chcem mať ďalšie dieťa“, strnulo dosadlo pri kmeň stromu. Pohaslé oči schová za viečka, tvár uväzní v dlaniach. Prvotný šok odznel cestou sem, myseľ už rozbieha neuróny povelom „všetci späť do práce!“ a Bernard sa snaží predísť kolapsu smútkom, znechutením, podrazom.

Presne. Podraz, znechutenie, smútok sú momentálne dominantné emócie, dusiace dušu muža v tme. A už prichádzajú ďalšie – hnev, podráždenie, nevôľa, odpor. Všetky s jednotným menovateľom – negatívne, záporné emócie. Slušný základ pre depresiu.

Čo sa stalo s pred maturitným Bernardom? Kam sa podel? Kde hľadať pohodu života tej doby? Vzala si ju k sebe Dana? 

Už si to konečne priznaj, Bernard!

V plnej miere prevzala oťaže tvojho koča života, s úsmevom rozbila dušu, vyhádzala nepohodlné úlomky a nahradila vlastnými. Kam dohliadneš je jej zásah, zmena podľa jej scenára.

Spočiatku s bozkom na perách, milý úsmev, pohladenie tela a tvrdý argument: „Bernard, je to pre dobro dcérky... Bernard, tak to má byť... Bernard, aj vaši si myslia to isté... Bernard, v manželstve to tak chodí... Bernard, aj Marion s tým súhlasí... Bernard...“

A Bernard postupne podľahol, donútil sa k prehodnoteniu rebríčka priorít, lebo nebolo kam a ako ustúpiť.

Dobrodružstvo, zvedavosť, hry, koníčky, letné lásky, občas štúdium, cestovanie, priatelia – to všetko násilne potlačené povinnosťou voči rodine. Voči novej manželke, voči dcérke, voči širokospektrálnej rodine.

Dana sa usmievala, spokojne prikyvovala a pomaličky, potichučky ti ukradla dušu, oklieštila osobnosť, zajala slobodného ducha mladého chlapca – chlapca, ktorý bol doma rodičmi vždy vedený k poslušnosti, plneniu povinností, gavalierstvu.

Sakra! Už to konečne uznaj, Bernard!

Dana, snovačka, tichulinko omotala lepkavými pavučinkami úsmevov, bozkov, argumentov a neskôr chladných intríg nie len teba, ale aj širokospektrálnu rodinu.

Niccolò Machiavelli by bol na ňu pyšný!

„Priznávam, uznávam. Vodila ma za nos... šikovne a pomerne dlho. Už sa nič z toho nedá vrátiť! A ani nechcem! Mám zlatíčko Marion, ona mi vynahradí všetky chmúrne roky, pre ňu som zotrval a vydržím ešte. Je len dieťa, potrebuje pevný základ, pomôžem jej vyletieť z hniezda a budem tu pre ňu vždy! Len ona je moje všetko,“ nocou lesoparku chraptí Bernard vety.

S kým sa prie?

Ježko zafunel, nadhodil si „lup“ na pichliačoch, obišiel sediacu Neru v tráve.

Dakde v diaľke zatrilkoval zmätený vtáčik, zasa stíchol, čo Bernard nedokázal.

„Som chudák? Úbožiak pod vládou ženy? Čo? Som? Nera, pochop, nemôžem mať ďalšie decko s Danou! Už teraz sa dusím, vzdal som sa snov, priateľov, ostala mi len práca, skurvené povinnosti a starosti! Dana ma dusí! Priznávam to nahlas po prvé a naposledy. Nie, žiadne ďalšie decko!“ 

Telo muža strnulo sedí, srdce pumpuje kokteil krvi a negatívnych emócií, dych skrátený a šok sa vracia. Dlane pritisnuté k očiam zmáčané prvými slzami, Bernard začína plakať usedavo, z hĺbky rokmi zmučenej duše, možno až panicky.

Pár dlhých chvíľ trýznenia a už má toho Nera dosť. Jej pán, vodca, alfa samec svorky zasa sála bolesťou. Priskočí k nemu, papuľou jemne drgá do rúk na tvári, kňučí, občas štekne, oblíže prsty, labou hrabe do nôh. Je vytrvalá, už to predsa pozná, musí pána priviesť späť na tento svet, žiadne úlety bokom mu nebude tolerovať. 

Pomohlo. Bernard je zasa Bernardom, pánom povinností, ale dnes aj čosi navyše.

„Ďakujem, Nera, zasa si ma zachránila. Viem, mám Marion a teba. Už som sa rozhodol... budem mať naďalej len vás dve a žiadne ďalšie dieťa. Ide sa domov, bude svitať.“ 

Kým ježko zašiel za kmeň, ešte sa obzrel na vzďaľujúcu dvojicu, len sucho podotkol: „Konečne sa chlapec spamätal. Už som sa o neho bál.“

Bála sa aj Dana. Posteľ vedľa nej prázdna, budík hlásal šiestu hodinu rannú a Bernard nikde. Vybehla na záhradu, rýchla kontrola kôlne, celej záhrady, zvyšku domu, bezvýsledne. Posledný pokus úspešný. Nakukla do tichej ulice, kam práve zabočila postava so psom.

„Hm, dlho si netrucoval, holúbok, len poď, maminka už na teba čaká!“ zasyčala pre seba uspokojivo.

Okolo deviatej Marion vykukla z okna na poschodí, šušľajúc do záhrady. „Bréránko, tatuško.“ 

Oslovený potešene zdvihol zrak od novín. „Aj tebe, chrobáčik. Ak máš čas, skoč dačo zďobnúť na raňajky a poď ku mne. Chcem ti čosi navrhnúť.“

„Ok, idem ďobať a som hneď pri tebe.“ 

Dana zazerala od otvoreného okna kuchyne. Bernard ju od rána takmer ignoroval, iba odpovedal na pozdrav, uvaril si kávu, vzal včerajšie noviny a suchý rožok, zložil zadok do sedačky pri plote na zubatom májovom slniečku, viac jej nevenoval ani pohľad. Až teraz milý tón pre Marion.

Podozrievavo prižmúrila oči a sama seba uisťovala. „To chce čas, viac času. Zvykneš si, holúbok.“

Zvedavá Marion v rýchlosti schytila kus holého chleba, pohár džúsu, letí trávnikom.

„Tak, čo máš?“ špitla na otca.

„Prosím ťa, toto sú zdravé raňajky? Kde máš dajaký syr, zeleninu?“

„Nechcem, stačí piť, jesť nepotrebujem.“

„Fíha, nová idea? Si stále dieťa vo vývoji, potrebuješ jesť zdravo,“ nedal sa otec.

„Dobre, neskôr.“

„Hm, mám návrh. Dnes bude pekne, chcel by som vypadnúť na malý výlet s Nerou. Pridáš sa? Ak už niečo náhodou na dnes nemáš.“

Marion našpúlila pery, naklonila hlavu.

„Čo?“ zneistel Bernard pod jej takmer röntgenovým zrakom.

„No... dobre, pridám sa. Len sa mi čosi nezdá,“ podozrievavo hľadela na otca.

Rozhodol sa to ignorovať, striasal zo seba nepríjemný pocit odhalenia vlastnou dcérou. „Výborne! Vyrazíme o hodinu, ber deky, knihy, muziku, ja sa postarám o proviant a psa. Bez mamy. Prídeme až večer. Vyhovuje? Máš toľko času pre svojho tatuška?“

„Hm... pre tatuška všetko, čas mám a teraz už aj zvedavosť, kopec otázok... počítaj s výsluchom!“

Chystal sa svedomito, kopec jedla, pitia pre adolescenta, čosi sebe, psovi, v aute vláčil karimatky, lopty, bedminton, frisbee, tenisové loptičky a podobnú kratochvíľu. Na Danu sa ani nepozrel, len pred odchodom do auta oznámil „ideme na výlet, predpokladaný termín návratu noc.“

A zavrel dvere.  

Dana nespokojne pohodila hlavou, jej poznámka o nepochopenej izolácií matky skončila hlucho v zavretom dome.

- - -

„Vidíš, tatuško, dobre mi poradila Zuzana. Bola tu so sesternicami na opekačku. Aha, aj Nera vrní blahom.“ Marion postávala na lúčke, clonila rukou oči, spokojne sa zubila na otca i Neru, ktorá dostala povel „voľno“ a mohla behať a čmuchať do zbláznenia v blízkom okolí. Len musela byť na dohľad.

„Parááááda!“ prisadil si Bernard a uvažoval, či zložiť deky bližšie k autu, či k potôčiku. Vyhral potôčik. Deky pretekali jedlom, pitím, vmestil sa aj kus kultúry v podobe kníh, pár nôt zakliatych v mp3 a spokojný Bernard, vyvalený bokom.

„Ách, studenááá!“

Odvážne decko, pardon, mladá slečna zhodila topánočky, zmočila nôžky po členky a zmrzla.

Hlasný, hlboký smiech otca ju potešil. Už dávno sa nesmial od srdca.

„Čo si čakala, chrobáčik? Je len začiatok mája, nemala sa kedy prehriať a vlastne sa ani neprehreje. Stojíš v tečúcej vode. Daj bacha, nešmykni sa.“

„Dám. Tatuško, urob mlyn. Tu by sa dal postaviť, pozri. Pamätáš na hory minulý rok? To bola kaskáda z mlynov! Všetci čumeli, jak pero z gauča. Niekde mám ešte fotky v počítači.“

„Jasne že pamätám, strúhal som ich tri dni... au... a ešte porezal prst.“

Prianie Marion je rozkazom, Bernard by vypustil dušu, len aby splnil želanie milovanej dcére. Prediera sa chriaštím povyše potoka, ukoristí pár vhodných úlomkov a späť na deku.

Švajčiarsky nožík, ostrý ani britva, nosí vždy vo vrecku a teraz poslúži. Pozorne pižliká, do stredového hriadeľa vloží kolmo tri lopatky, ešte dorobiť pár držiakov v tvare ypsilonu.

Šikovný je náš Bernard, už sa točia dva mlyny nad tečúcou vodou, Marion vysmiata a obom Kollárovcom omŕzajú nohy po lýtka. 

„Ďakujem, tatuško, ale už padajme von, cvakajú mi zuby zimou a ty si tiež namodralý. Máme so sebou čaj v termoske?“ skúsila ho poškádliť.

„Nie, sorry, polepším sa. Musí nám stačiť uterák, slnko, teplá deka. Tak šup von.“

Pravda, s plným bruškom sa ťažko rozmýšľa. Bernard nacpal do dcéry horu jedla, vitamínov, stihli si prečítať pár statí z kníh, každý zo svojej, Marion teraz podriemkáva so slúchadlami v ušiach. Nera dožrala kostičky, vodou z potoka prečistila papuľu, zložili telo vedľa driemajúceho Bernarda. 

Rodinná pohoda, vravíte.

Nie tak celkom. Marion premýšľa nad prvými otázkami sľubovaného výsluchu, nad svojim ťažkým tajomstvom a Bernard preháňa hlavou myšlienky z pernej noci lesoparku.

„Tatuško, niečo ťa trápi... hm?“

„Trápi, zlatíčko.“

„A povieš?“

Bernard len vzdychol, hodil po Marion útrpný pohľad.

„No tak. Nie je to pre moje uši? Už som veľká, mám skoro sedemnásť. Skoro... no.“

„Nechcem ťa zaťažovať vecami, čo musíme zvládnuť s tvojou matkou.“

„Aha... tak nič.“ Marion narazila slnečné okuliare na nos, stíchla.

„Chrobáčik, nemám rád tieto dusné tichá. Ok, niečo za niečo. Povieš ty, potom ja...“ Bernard zdvihol obočie, pokýval hlavou v zmysle, ja už viem.

„Dobre. Aj tak som s tebou potrebovala hovoriť.“

„Ďakujem za dôveru, Marion. Vážim si to.“

Vzduch nad dekou citeľne ochladol, keď Marion skúmavo pichla očami do otca, skrivila tvár grimasou neistoty. Bernard stuhol strachom, tento úvod sa mu vôbec nepozdával a každá ďalšia sekunda mlčania dcéry mu hrýzla vnútornosti desom, srdce naskočilo na maximálne obrátky, adrenalín pálil v krvi.

Ježiši! Čo tak temného skrýva? Ale premohol sa, skrotil cval srdca, pľúcam nanútil kyslík, nasucho prehltol.

„Tatuško, nechcem ťa sklamať, ale musím ti to povedať sama... ja... nie som celkom normálna,“ bázlivé očká tekali tvárou otca.

„Čo? Ako nie si normálna? Fyzicky ti určite nič nechýba a v psychickej rovine by sa dalo polemizovať, čo je normálne. Len hlúpe ľudské konvencie určujú mantinely „normálnosti“. Ale to sme trošku zabŕdli do filozofie.“

Skoprnelý Bernard sa konečne spamätal. „Ako to myslíš?“

„Ako vravím, nie som normálna. Nedovediem ti domov ženícha. Tatuško... prepáč, tatuš... ale mne sa páčia baby... tatuško, chápeš? Z chalanov žiaden,“ hlások Marion postupne tíchol napätím.

A vzduch nad dekou mierne zakolísal, Bernard sa trhane nadýchol, lovil význam slov, zúrivo sa snažil pochopiť, zachytiť výrok jej oznamovacích viet.

Už-už sa dvíhala hmla z mozgových závitov, neuróny naskákali na svoje dráhy, dostredivé nervy obnovili činnosť... aha, takto.

Aha! Takže... hm... Marion nikoho nezabila, nie je v ohrození života, nedroguje, nie je tehotná, žiadny gang ju nevydiera, nie je členkou gangu, dajakého sprisahania, nepredáva sa... je len na baby, je „len“ lesbička. 

Uf, toto som fakt nevedel! Ani len netušil!

Bernard si bol plne vedomý mrazivých sekúnd ticha, už celú večnosť hľadeli na seba a dcéra čakala na jeho reakciu, odsúdenie, no zároveň stále dúfala v pochopenie... je to predsa jej tatuško.

Rozsudok smrti? Nikdy! Marion miluje z celého otcovského srdca, aj keby dakoho zamordovala, stál by za ňou!

Konečne vystrelil obe paže vpred, roztvorená náruč pozývala s úsmevom ustrašené šteniatko do bezpečia. „Poď sem, ty truhlík! Okamžite poď ku mne!“

Marion zúrivo skopla deku bokom, zahodila okuliare, mp3 pristála až v tráve a dievča sa zúfalo vrhlo po otcovi. Stavidlá povolili, šedé oči zaliala vlna sĺz.

Bernard strhol dcéru k sebe, uväznil ju v železnom objatí, zaboril tvár do vláskov. „Marion, chrobáčik, neplač! Bože, neplač. Nemáš dôvod, no tak sa ti páčia dievčatá. Ok, mne to nevadí. Myslím, že s tým sa nedá nič robiť. Teda, predpokladám, že nič. Tíško, prosím.“

„Tatuško, ja som sa bál... bála, ako to prijmeš... prepáč, ja... mňa to trápi už dl... sklamem vás doma. Ale ja naozaj nemôž...“ habkala slová medzi vzlykmi plaču a potokom sĺz.

„Už tíško, žiadne reči. Nikoho nesklameš, rozumieš? Mám ťa rád a mama tiež. Uznávam, som prekvapený, nič o tom neviem. Myslím... hm... o lesbičkách. Nikdy som sa nestretol s týmto typom lásky. Prepáč, budem musieť zasa študovať, dovzdelať sa. Bože, dievča, ty mi dávaš zabrať!“

Bernard stískal dcéru v náruči, tíšil jej plač, strach, nepokoj a prekonával svoje drobné rozpaky.

Lesbičky, gayovia, homosexualita mu vážne nič nevraveli, nezaujímal sa o nich, nie cielene. Nebolo prečo a pár okrajových debát v práci, či v rodine nebolo podstatných.

Dodnes. Už sa ho priamo týka, preto zapátral hlbšie v sebe. V zásade mu nevadia, sú to ľudia ako ostatní.

No tak sa im páči rovnaké pohlavie, no a čo. Pokiaľ im to vyhovuje a robí ich to šťastnými, prečo nie.

Možno trošku nezvyk pre Bernarda... hm... dve baby spolu.

Spomienka pohotovo priniesla obraz lesbičiek v milostnej scéne z filmu a Bernard sa uškrnul.

„Čo sa škeríš, tatuško?“ Marion odvážne vzhliadla do tváre otca.

„Ach, dieťa moje sladké, pri tebe sa jeden nenudí. Takže si na baby. Určite? Nie je to len, ja neviem, experiment? Dočasné okúzlenie?“

„Nie. Tatuško, ja už to viem asi dva roky. Odkedy som na strednej.“

„No teda, skoro mi to vravíš, díky,“ naoko urazene podotkol, s úmyslom uvoľniť atmosféru.

„Soráááč, rodič môj úzkostlivý. Už som povedala, trápilo ma to, bála som sa a nebola si celkom istá. Vieš a potom som uvidela Zuzanu. Už som si istá, tatuško.“

„Zuzanu? Zuzku, čo k nám chodí? Z tvojej triedy?“

„Hm, tú. Tatuško, ja ju ľúbim, milujem, už druhý rok,“ sklonila hlavu, tvár schovala do mohutnej hrude otca, hundrala vety do textilu.

„Hm a ona?“

„Čo myslíš? Či je aj ona na baby? Je a od začiatku druháku sme spolu. Teda, chodíme spolu.“       

„Kruci! To sú veci a ja zasa nič neviem. Trošku ste ma sklamali, slečna Marion Kollárová, takto si dôveru medzi nami nepredstavujem.“

„Prepáč. Prepáčte, pán Bernard Kollár, vaša dcéra bojovala s mlynmi sebapoznania, sebauvedomenia a snažila sa vyznať lásku jednej krásnej kočke menom Zuzana. Nebol čas na dôverné rodinné okienko.“    

„Premyslím to, počkaj! Uhm, je vám odpustené, slečna, ale len pod podmienkou, že sa to nebude opakovať. Nie som hodný vašej dôvery, slečna?“

„Ste, pane a ďakujem za odpustenie. Tatuško, ale mama to nevie. Zatiaľ. Niečo ale tuší.“

„Všimol som si, chrobáčik. Pozri, už sme na ňu dvaja. Aký máš plán?“

„Nemám, nechcem aby to vedela.“

„Marion, je to tvoja matka. A toto je zásadná informácia, mala by to vedieť.“

„Mala... ale... ja... bojím sa, ako to vezme.“

„Prečo? Je dospelá žena z modernej doby. Preboha, nie sme v stredoveku, čo stresuješ?“ 

Bernard celkom nechápal jej obavy. Dana bude určite prekvapená ako on, ale Marion je ich dcéra, kriste, no tak je lesba. Podľa neho a hromady lekárov, či vedcov s tým nepohne ani Optimus Prime. 

„Mám zlý pocit, mama je ako gestapák, vyšetrovateľ, buldog, čo ide za svojim. Poznáš to! Niečo sa jej nezdá, furt šťúra do mňa, lanári informácie na chalanov a baby z triedy. Vieš aká je, nenápadne, ale ona niečo chce. Poznám ju a ty tiež.“

„Dobre. Tak ako teda?“

„Poviem jej to, ale neskôr, keď bude lepšia príležitosť. Dobre, tatuško?“

Čo by odoprel šedým očiam čertíka zašitého v koži Marion? Nič.

Súhlasil a hneď bola vyhlásená súťaž, kto zničí Neru v behu cez lúku, kto jej lepšie schová loptičku a kto bude úspešnejší v skoku cez potok.

Bernard potreboval dcéru zbaviť jej depresívnych nálad z Dany a vzal to cez fyzično.

Dobré dve hodiny trápil seba, Marion i Neru a splavení únavou zasa odpadli na deku medzi zvyšky proviantu.

S posledným kúskom ovocia sa Bernard obrátil za Nerou.

Vyštekla, radostne zavrtela chvostom, vyrazila ku trom postavičkám na druhej strane lúčky.

I Marion spozornela. „Kto ju zaujal, tatuško? Poznáš ich?“ 

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek A potom život zastrečkoval... 3. part :