OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Fantasy Vianoce: Fénix - Prianie a dar alebo Všetko sa začalo a končí na Vianoce!



Fantasy Vianoce: Fénix -  Prianie a dar alebo Všetko sa začalo a končí na Vianoce!Súťažná poviedka na tému Fantasy Vianoce

Článok je ponechaný v pôvodnej verzii, bez opráv.

Fénix - Prianie a dar alebo Všetko sa začalo a končí na Vianoce!

 

Celým domom sa rozľahla nádherná sladko-škoricová vôňa medovníkov. Niet divu, že Hank a Emily sa hrmotnými krokmi zakrádali dolu schodmi. Nemusela som ich vidieť, aby som vedela, že oči im horia ako fakle a po perách im stekajú slinky ako tenučké kryštálové girlandy.

„Mami!“ výskali rozjarene. „Perníky!“

Autá vonku hlasno trúbili a niekto vonku vyvolával otrasné: „Ho-ho-ho!“

Vzdychla som a prevalila sa na bok, pritláčajúc si perinu na ucho. Vianoce. Dvere sa s treskotom rozleteli.

 „Mellani!“ zvýskli moji nevlastný súrodenci a vzápätí mi pristáli na chrbte. Od ľaku som sa strhla a bolestivo zjojkla.

„No, čo vy lumpi?“ otočila som sa a snažila sa rozlepiť oči.

„Hádaj aký je dnes deň!“ skákali po posteli.

„Halloween?“ zazubila som sa a dezorientovane.

„Čo ti práši? Predsa Vianoce!“

„Tak prečo sú tu strašidlá?“ spýtala som sa hlúpo, s predstieraným strachom.

„Kde?“ zvýskli.

„No tu,“ pošteklila som ich. „A tu, tu a tu.“

„Mell! Áaaaaa!“ vrešťali smejúc sa a kopali do vzduchu. Roztopašne som pokračovala, kým neprosili o zmilovanie.

„Hej, hej, hej, čo sa to tu deje?“ ozvalo sa odo dverí. Všetci sme tam pozreli. Medzi dverami stál Róbert Lewis, môj nevlastný otec.

„Ocko!“ zvolali a vrhli sa naňho. Niet divu, nevideli ho dva týždne, kým bol na služobke v Bostone. On a jeho žena Karin ma našli pred ich prahom. Nemala som to v pláne, ale... Ach... zabudla som... vy neviete, kto som. Dobre, poďme teda od začiatku.

Som Mellani aspoň posledných dvadsať rokov. Moje ďalšie mená nie sú podstatné, pretože všetky minulé životy sa snažím vymazať.

Narodila som sa hrozne dávno, v trinástom storočí tohto letopočtu. Nie, nežartujem. Kiežby.

Chcete pokračovanie? Naozaj? Dobre, som fénix.

My nie sme ľudia, iba akési polovičaté existencie, pre ktorých smrť, je iba fráza. Nezomierame, v čase akože smrti, vzbĺkneme a premeníme sa späť na dieťa. To je asi okolo tridsiatky. Plus mínus pár rokov. Keď som vzbĺka pred domom Lewisovcov, mala som presne tridsať. Prechádzala som ulicami zúbožená a snažiaca sa vydržať. Chcela som ísť za sestrou, mala nejaký problém, no osud rozhodol, že nedôjdem. A tak ma našli.

Nebola som ľahké dieťa. Viete, život fénixa je prekliatím aj nevídanou slobodou. Detstvo je bezstarostné pokiaľ neprídu nočné mory, krvavé výjavy z minulých životov, spečatené neustálymi zmenami nálad. V puberte je to katastrofa. Ani prirovnanie: ako z divých vajec , nestačí. Nekontrolovateľné premeny na vtáka, čo necíti nič iba náruživú vášeň a túžbu vzniesť sa nad oblaky a nikdy nezosadnúť na zem; výbuchy nespútaného hnevu a ohňa, lásky , strachu a zúfalstva, keď sa šarlátové perie vznieti a hrdelný výkrik na začiatku ako orol a potom zakončené trilkom drozda... Ach... je... je to nádhera.

Ale ako som vravela, puberta je des. Milenci si iba podávali kľučky. Každú noc som hasila túžbu a voda neúčinkovala, iba čo sa zmenila na paru. V každom živote sa bili človek a zver do krvi. Dobrá výchova, svedomie, zvyky a hodnoty panenstva a pravej lásky sa s nocou menili na prach, ktorý cez deň znova vytvoril celok... Nuž, asi takto by znela charakteristika. Skutočnosť je desivejšia a krajšia ako si viete predstaviť. Je to niečo, čo musíte prežiť, takže rozprávať ďalej by bolo zbytočné.

Dôležité je, že posledné dva roky viem, kto som. V čase dospelosti sa nám totiž pamäť vracia. Na mnohé zabúdame, ale pamätáme si každý život. Moji pravý súrodenci sú šťastný, no... ja nie. Píšem si denníky, ktoré v čase smrti premiestňujem do mesta, kde chcem vyrásť, pretože aspoň na krátky čas si spomínam na všetkých tých skvelých ľudí, čo som za tie storočia poznala.

 Keď som si písala posledný, zaspala som pri ňom. Rýchlo ho spracem, aby ho tí dvaja nezbedníci neobjavili.

 „Už sú raňajky,“ oznámil a zobral si malú Emily na plecia.

„Hijó!“ zavelila zvonivým hláskom a brat s tatkom okamžite vyštartovali tľoskajúc jazykmi. Rozospato som zívla a skoro sa strepala na točitých schodoch. Keď som sa dovliekla do jedálne, mama, teda Karin, ma usadila na veľkú stoličku a strčila mne aj deťom pod nos čokoládové palacinky a manželovi vajíčka.

Pomaly som si každého z nich obzrela. Róbert bol čiernovlasý elegán, ktorý sa bleskurýchle menil na športového pohoďáka s dokonalým profilom. Ako právnik bol najlepší v obore a niet divu, že ťahal ľudí z maléru takmer po celom svete. Karin však bola snedá bruneta s blond nádychom. Jej prenikavé modré oči, vždy zachytili každý detail. Milovala kuchyňu, deti a domy. Ako realitná maklérka na tom tiež nebola najhoršie, ale po Emilom narodení ostala doma.

Emily... keď sa na to malé ukecané čudo pozriem, je mi do plaču od hrdosti a smútku zároveň. Holohlavá hlávka skrytá pod čokoládovou parochňou, s pod ktorej žiaria veľké belasé oči, plné radosti, keď sa túli k bratovi, ktorý by ju chránil vlastným životom... Hank je miniatúrou otca, len nos má po dedovi. Inak je to riadny živel, ktorý miluje pirátov a Spidermana. Ohromná kombinácia.

Mňa z tejto rodinky ihneď spoznáte. Jediné, čo mám s ňou spoločné je meno, inak som úplne odlišná. Prenikavo červené vlasy, zelené oči, alabastrová pokožka. Každému je jasné, že som adoptovaná. To ma však netrápi. Trápi ma to, že sú Vianoce, čas pohody a pokoja, a moja nová rodina sa až príliš podobá na tú moju a to prináša spomienky...

Moja pravá matka bola obyčajná sedliačka. Malé políčko, kde pestovala pár zemiakov, mrkvu a bylinky bolo pre ňu všetkým. A môj otec, kováč telom aj dušou , jej vyrábal všelijaké ploty. Obaja boli divoký, neskrotný a verný. Dobré srdcia však nezastavia mor.

Skoro všetci sme boli nakazený. Už sme zomierali, všetci pekne vedľa seba, keď sa niečo stalo. Nikto netušil čo, prečo nám a ako, ale začali sme sa meniť. Práve vychádzalo slnko a ironicky začínal dvadsiaty štvrtí december. S dotykom toho ohnivého lúča mama vzbĺkla. Kričala a plakala, no o chvíľu bol z nej vták. Meter vysoká, s krídlami orla a elegantným, dravým telom pokrytým rubínovými pierkami. Len čo na mňa dopadli jej slzy, cítila som ako sa uzdravujem, mohla som dýchať, telom mi prúdila energia a potom som sa premenila aj s ostatnými. Netuším prečo. Nikdy sme to nezistili. Dali sme si meno fénix a od toho času sme boli ešte viac pri sebe. Každým rokom, každý Štedrí deň sme naberali na sile. Slávili sme sviatky ako obyčajne, chodili sme na omše, postili sa a potom varili tradičné jedlá, no vytvorili sme si aj vlastné tradície.

Na sviatky sme robili dobré skutky, našimi pierkami, pazúrmi a korisťou sme prinášali obetu. Vášeň a sila bola naša súčasť a my sme si užívali moc plnými hrsťami. Vzdávali sme chváli Bohu, ale pri divokých tancoch vo vatre sme zabúdali na vďačnosť... otec a mama potom odišli obďaleč a mi ostatní sme sa rozprćhli hľadať si vlastných milencov. A potom zas... tance v ohni, v najtenších korunách stromov... kým nás neuvideli. Dedinčania.

Rozkríklo sa, že sme bosoráci. Vyhnali nás na hranicu a zapálili. Nemohli sme sa premeniť. Nevedeli sme to ovládať. Podarilo sa to len mne a dvom mojim súrodencom. Rodičia, sestry dvojičky a brat zahynuli.

Po našom prvom znovuzrodení, keď sa mi vrátili spomienky, sa vo mne niečo zlomilo. Až vtedy som si uvedomila druhú stránku. Po ďalších životoch som Vianoce znenávidela. Neboli sme slobodný. Možno pár rokov, ale nikdy sme sa nemohli posunúť ďalej. Uzavretí v kolotoči sme strácali všetkých blízkych, nemali sme čas naplniť sny, predsavzatia, nemali sme čas nič dokázať... To bol môj názor. Brat so sestrou to nechápali, keď sme sa opäť našli. Užívali si. Nočné mory ich netrápili, ľudia, ktorý ich vychovali tiež nie. Nemohli sa nasýtiť toho ohňa, letu, moci a sily.

Sila... pozriem na Emily a vidím ju. Nie je to v tele, ako to mnohý chápu. Je to duša. Duša, ktorá cez tie oči žiari ako hravý a nekonečný prúd svetla, a kam dopadne, tam všetko robí krajším. Karin a Róbert sú hrdý na to päťročné kučeravé dievčatko, čo sa smeje prenikavým hláskom, ktoré dvakrát prekonalo rakovinu. Zdá sa, že zvíťazí aj tretí krát. Musí, nemôže odísť! Už len pri tom pomyslení mi krúti žalúdok a predsa tej maličkej závidím.

Moje myšlienky prerušila Karin, či jej nepomôžem v pivnici. Sprisahanecky mrkla na manžela, ktorý zavelil: „Kto ide stavať snehuliaka?“

„Nemám zabalené darčeky,“ šepla a zavrela dvere.

„Lenivec!“ podpichla som ju veselo.

Vyplazila mi jazyk a hodila mi baliaci papier.

***

Schádzala som šerpou ozdobenými schodmi do sviečkami osvetlenej haly. Naokolo rozvoniavali pečené zemiačky so strúčikmi cesnaku, rozmarínu a oregana. Lahodne zlatisté a mäkučké, rozplývajúce sa na jazyku. Na striebornej tácni sa leskol jemne nasolený ružový losos s plátkami čerstvého citróna. Dokonalosť uprostred bordovo-bielej nádhery stola.

Róbert sedel za vrch stolom ,na pravo Karin s Hankom, na ľavo Emily spolu so mnou. Usmiala som sa na nich a o minútu sme sa všetci vrúcne držali za ruky.

„Dobrotivý Bože,“ začal Róbert. „ďakujeme ti za tento čas, dary, silu, zdravie a požehnanie, ktoré nám prinášaš a ďakujeme ti aj za tieto úžasné jedlá. Amen.“

Podľa malého dodatku, ktorý som vymyslela, keď som mala sedem, a ktorý sme robili aj s pravou rodinou, malo pokračovať jedno z detí. Tento rok Hank.

„Pane vďaka za všetko čo dostanem pod stromček,“ začal s čelom úporne zvrašteným, potom sa mu tvár vyjasnila, „ale najviac ďakujem za to, že mám mamku, ocka a sestry. A... prosím ťa aj by ten červený vták, čo ma zachránil na útese nezmrzol. Amen.“

Pri tých slovách som stuhla ale potom som sa prinútila do úsmevu. „Neboj, braček, určite sa má viac ako dobre,“ povedala som.

Nie, to som nebola ja ak ste to čakali. Nedokážem sa vedome premeniť , od úteku z dediny sa mi to nepodarilo. Bol to brat a vďaka Bohu, že sa premenil, a stihol doletieť včas. Chcel ma presvedčiť, aby som sa k nemu pridala. Našli pár vlkolakov, vraj je z nich pekná vražedná sedmička. Vraj by sa mi to páčilo. Keď Hanka zachránil povedal, že som jeho dlžníčkou a týmto to splatím. Odmietla som. Opľul ma, udrel do spánkov až som omdlela. Keď som sa prebudila bol preč.

Posadali sme si a pustili sa dojedla. Celý večer som sa snažila vryť si túto chvíľu do pamäte. Zapísala som ju aj do denníka, ale ani najdokonalejšie slová nemohli opísať teplo kozuba, jeho zlatistý tlmený jas, vôňu vanilky a citrónu, mäkkosť a hrejivé objatia súrodencov spiacich v mojom lone. Kúzelné objatie mamy, ktoré nikdy nebolo také ozajstné ako teraz, či otca. Pre zmenu naozaj vážne a plné lásky. Toto mi vlastná rodina dala málokedy, ale čo som chcela ako druhá najstaršia? S ich povahou?

Hľadela som do ohňa a spomínala na piesne, tance, objatia, bozky sestier... neprítomne som pohládzala spáčov po vlasoch a keď mi na nich padol zrak, pomyslela som si, aká je škoda, že vlastné dieťa nikdy takto neobjímem. Nikdy mu nedám to, čo sa dostáva im a mne. Nikdy sa nevydám, nebudem mať manžela hľadiaceho na mňa ako na najväčší poklad. Dieťa mať nemôžem a keby aj, naozaj chcem zlomiť srdce tým, že jedného dňa zmiznem a o dvadsať rokov sa zjavím? Moji súrodenci a ja sme jediný svojho druhu. A tak to zostane. Oni sú nadšený, ja zdrvená, nič nie je dokonalé.

Aj táto chvíľa z vianočnej rozprávky spľasla. Emily zavzlykala a skrútila sa do klbka.

„Mami...“ zachrapčala. „to... to bolí...!“

Všetci sme na seba rýchlo pozreli a v sekunde sa dohodli. Róbert vzal Hanka, Karin sa rozbehla k autu, ja som zobrala Emily.

Na ceste Emily vrieskala od bolesti. Vrazili sme do nemocnice a po nekonečnej hodine, keď lekár vyšiel z pohotovosti, sme sa okolo neho zhŕkli ako kŕdeľ holubov.

„Chemoterapia zlyhala.“

Dve slová. Tak málo na zničenie a predsa to dokázali. Podlomili sa mi kolená, Karin sa úplne zložila. Róbert ju len- len stihol zachytiť.

Šla som sa na ňu pozrieť. Nevydržala som ani päť minút. Popolavá tvár, viečka bez mihalníc ťažko zložené, holohlavá. Len z diaľky pripomínala to nádherné dieťa, ktoré energiu mohlo rozdávať. Vyrútila som sa odtiaľ lapajúc po dychu. Prechádzala som nemocnicou z dezinfekčnej vône ma bolela hlava. Nevedela som kam idem. Nohy ma samé kamsi ťahali. Keď som konečne zastala s úžasom som zistila, že stojím pred kaplnkou.

Zachvela som sa, keď som otvorila dvere. Jemne fialové svetlo vpredu zmenené na zlatú žiaru okolo maľovaného okna s trónom Ježiša Krista, v ktorého tvári bola ľútosť, a náznak povzbudivého úsmevu, ma ochromil. Akoby som vstúpila do iného sveta. Niečo ma volalo, nech vojdem, ale... Nemodlila som sa už celé veky. Moje jediné prianie mi nikdy nebolo splnené. Je paradox, že každý sa modlí za večný život a ja za smrť. Veď aký zmysel má žiť toľko životov, ak sa žiadny nenaplní? Zhlboka som sa nadýchla a zložila sa do prednej lavice rovno na kolená. Chvíľu som len tak sedela a potom sa vo mne začalo všetko šepotať, ozývať a vrieskať, až som sa vydala zmučený výkrik.

„Prečo ona Pane?“ vzlykla som a po jednej malej slze prišli tisíce a ten vodopád som nijako nemohla zastaviť. „Neber ju... neber ju, veď... môže toľko dokázať. Môže tento svet zmeniť. Vieš to!“

„Keby... mne si dal toľko životov... dala by som jej všetky, všetky tie roky... ! Zaslúži si žiť viac ako ja. Prijala som to čím som, ale čo z toho mám? Neviem to ovládať! Stratila som všetkých, čo milujem, nikdy som nič nedokončila, pretože keď som všetko mala na dosah, znova si ma urobil dieťaťom!“ Striasla som sa sprudka dýchala. „Snívala som o vlastných deťoch, zmierila som sa s tým, že nikdy nebudú , prijala som, že budem takto pokračovať celé veky, ale neprijmem to, že zomrie...

Ja... nemodlím sa za seba, ale za nich. Zachráň ju Bože, prosím, prosím!“

Hlas mi prešiel do šepotu : „Zmiluj sa nad nimi. Nedávaj im takúto skúšku... Daj Emily krásny dlhý ľudský život! Daj jej môj, aspoň konečne na niečo poslúži! “

Dvíhala sa vo mne vlna roky potlačovaného svedomia a ľútosti. „Nie som hodná, žiadať ťa o niečo. Obzvlášť pre seba. Vo všetkých životoch som robila rovnaké chyby, navrávajúc, si že nabudúce to urobím inak... nič som na nenaučila, takže ak je to môj trest alebo skúška prijímam to... Ak ma chceš živú, mŕtvu... to mi je jedno, ale Emily... nesmie umrieť. Je to náš, môj anjel, čo mi ukázal cestu... Dám ti čokoľvek Pane, len aby si ju zachránil. Aj mojich súrodencov, aby sa spamätali.“ Hovorila som jedno cez druhé akoby sa duša , mozog a srdce predbiehali v maratóne, kde strasú všetku bolesť, hnev, žiaľ a strach. „... Milujem ich všetkých Pane a...“

V tom akoby sviečky začali horieť silnejšie. Zdvihol sa vietor a uprostred maľby sa rozjasnila oslepujúca belostná žiara. Srdce mi vynechalo jeden úder a nemohla som sa pohnúť. Obklopil ma nádherný pocit blaženosti. Moje srdce zaplavila nekonečná nádej a kdesi z vnútra tej žiari ku mne doliehala taká ohromujúca láska, až som sa roztriasla po celom tele a obklopili ma mdloby.

„Láska ju zachráni, a teba tiež.“ Ten hlas bol taký nádherný. Keď sa snažím rozpamätať sa, nejde to. Viem, že to bol ten najkrajší a najmilší hlas, ktorý mi pohladil dušu a srdce takmer vyskočilo z hrude. Bol ako dážď čo prší na zem, šelest vetra v korunách stromov, spev slávika a cvengot perál skákajúcich po zemi, hukot speneného oceána... Dokonalé, vrúcne a hlboké.

Doteraz sa chviem, a bázeň čo mnou prechádza je slabý odvar z tej, keď sa ma dotkli tie lúče. Žiara zmizla tak rýchlo ako sa zjavila a netuším ako sa dokázala vyštverať na nohy. Vrátila som sa spať. Lewisovci spali na pokope na gauči pred izbou. Na Hankových nových digitálnych hodinkách chýbalo päť minút do dvanástej.

„Láska ju zachráni a teba tiež,“ spomenula som si na Božie slová. Čo to znamená? Vošla som do izby a pozrela sa na spiacu bábiku. Vyzerala ešte horšie ako pred tým.

„Mell,“ striasla som sa nad tým šepotom.

„Ahoj zlatko. Mám zobudiť mamu?“ hlas sa mi triasol.

„Nie... buď tu len ty.“

Stisla som ľadovú ručičku a pokúsila som sa o úsmev. „Neboj... budeš žiť.“

Zasmiala sa. Sípavo, bolestne. „Ahoj Mellani...“ hlava jej odvisla na bok, počula som tichý výdych.

„Em...“ hlesla som. Pípanie EKG.

„Nie, nie, nie!“ vyskočila som a vzlykajúc ňou triasla. „Nie, nie Bože, prosím...“ zarazila som sa zadívala sa na svoje ruky. Od prstou m začali skákať iskričky, potom vyšľahli jazyky, rýchlo sa rozletujúce sa po celom tele. Po nich sa objavovali karmínové pierka a zrak mi zastrel červeno-zlatý opar. Vzniesla som sa nad posteľ.

Moje vnútro sa rozštiepilo na milióny kúskov, ktoré spájali iba retiazky túžby. Pierka zabárajúce sa do vzduchu, voľnosť... pohľad mi padol na dol na akúsi čudnú bábiku. V tom akoby ma niekto potiahol dozadu a mne sa v mysli zableskli tváre čiernovlasého chlapca a malej brunetky, v diaľke sa ozýval cinkavý smiech...

Niekto sa náhlil po chodbe. Kroky zahli k dverám. V mihu som sa stočila, prudko pribuchla dvere a pazúrmi skrútila západku na dverách. Vzniesla som sa nad Emily. Moje ukecané čudo tu ležalo malinké a schradnuté a v tom mi to došlo. Už nikdy neuvidím tie veľké belasé oči, s lačným výrazom bažiacim po každom novom detaily, ružové líčka zapálené od mrazivého vetra.

Už nikdy...

Zahmlil sa mi zrak, po tvári stiekli dve horúce slzy, ktoré čľupli na bábikine viečka. Hlasy doktorov, čo trieskali do dverí, Karinin plač... to všetko som počula akoby z veľkej diaľky. Na svete neostalo nič... Telo mi vzbĺklo jasným plameňom ,ktorý mi svišťal v ušiach, pálil mi telo a vnáral ma do tmy za zvuku zvonov ohlasujúcich polnoc. Pozrela som dolu. Posledné, čo som videla v tomto živote boli dve veľké oči, v ktorých sa odrážali plamene...

***

„Mellani?! Vstávaj!“ Ženský hlas. Cítila som ako mnou niekto trasie. Bola to maličká rúčka. Hank....

Prudko som sa posadila. Okolo mňa boli Karin, Hank, Róbert, doktor a tri sestričky s velikánskym úsmevom. Akoto, že ma poznajú? Veď... Nechápavo som sa pozrela na ruky. Dospelácke...?

„Ja... č-čo?“ v tej chvíli som pozrela na rúčku, čo mnou stále triasla. Patrila malému dievčatku .

„E-emily!“ hlesla som a v sekunde som si ju pritúlila na hruď.

„Veselé Vianoce, Mell,“ zablahoželala rozradostene.

„Veselé Vianoce,“ zasmiala som sa cez slzy. Neviem koľko som ju takto držala. Možno to bolo niekoľko rokov. Nemohla som to uveriť. Bola tu! Živá, zdravá a plná energie. Prebral ma až Hankov namrzený hlások: „Čo to tu tak smrdí? Akoby sa niečo spálilo!“

Zahryzla som si do pery a Emily na mňa sprisahanecky mrkla. Obe sme vyprskli do smiechu. V tej chvíli mi to docvaklo. Pre toto som žila 287 životov, aby som zachránila jedno dievča, ktoré bolo anjelom na zemi.

 

***

 

Od toho dňa ubehlo päťdesiat rokov, no stále si to pamätám ako včera. Moje vlasy odvtedy zbeleli, ruky boli samá žilka a oči si prizvali na pomoc okuliare.

Emily za tie roky vyrástla do lekárky v Afrike, bojovníčky za ľudské práva a do majiteľky niekoľkých príbytkov pre bezdomovcov. Z Hanka sa stal cestovateľ a právnik. Obaja sú šťastne ženatý, okolo nich skáču presne rovnaké deti, akými boli oni sami a stále ma chodia navštíviť.

Kolotoč sa uzavrel a ja hrdo sledujem svojho syna, a jeho syna a jeho ešte nenarodenú dcéru, ktorá má už teraz riadny kopanec. Všetky moje nádeje sa splnili. Mám jeden život a hrdo môžem povedať, že som ho prežila najlepšie ako som vedela. Iba jediná vec ostala nesplnená. Odpoveď na to, prečo moja obľúbená fráza je: „Všetko sa začalo a končí na Vianoce!“.

Tak John, syn môj, tu je moja odpoveď. Moje najväčšie tajomstvo a zázrak, ktorý som vďaka nemu prežila a bola jeho súčasťou. Nezabudni: Láska ťa zachráni. Nás všetkých. Tak veselé Vianoce synček, slzy si šetri, idem tam kam som chcela ísť, ale ak ti bude smutno, nájdeš ma v plameni.

Milujem ťa,

S láskou mama.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Fantasy Vianoce: Fénix - Prianie a dar alebo Všetko sa začalo a končí na Vianoce!:

1.
Smazat | Upravit | 21.12.2014 [0:38]

Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!