OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 19. - Pravda?

07.09.2015 (11:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 4× • zobrazeno 1425×

Ja viem, že to flákam, ale nestíham. Behám po Slovensku. Dookola v trojuholníku Púchov, Bratislava, Žilina... a keď sa na chvíľu dostanem domov, chcem len spať. :D A som aj tak trocha lenivá. :D

Kapitola má venovanie mimu33, Trishu, izzie22, Ivet, Mišičku, Ealex, Claw a Valhalinku.

Kapitola 19

Stála som nad jej telom. Pripadalo mi to neskutočné! Nemysliteľné! Neprijateľné... nie, toto sa nestalo! Nie, ja som nezlyhala! Ja som...

Pravda na mňa bez ľútosti útočila. Vysmievala sa mi. Trhala zo mňa aj posledné zvyšky príčetnosti. Prečo?

Mala som ju rada. Bola... bola to moja jediná spriaznená duša... tu. Bola mamou! Doma na ňu čaká malý syn! Nemala zomrieť! Nemala zomrieť presne tak, ako nemalo zomrieť to dievča a chlapec!

NEMALA ZOMRIEŤ PRESNE AKO ROB!

Mala žiť...

Mala som dohliadnuť, aby žila...

Mala?

Triasla som sa po celom tele. Len teraz neviem či od smútku, zlosti, alebo vyčerpania. Mala som toho dosť. Vedela som, že to nebola moja vina. Vedela som, že ja som za jej smrť nemohla. Ja som na ňu inferiov neposlala! Ale aj tak. Cítila som sa vinná. Vinná, že som ju neochránila pred monštrami z môjho sveta! Ona o nich nemala ani tušenia! Ona o našom svete nič nevedela! Nemala zomrieť! A...

Je mi jedno, čo si hovorí! Je mi to, kurva, jedno! Nemal ju zabiť! Zabil ju! To on ju definitívne odpravil na onen svet! Moja zlosť sa preniesla na jedinú, žijúcu osobu v spálenej miestnosti. Sálala zo mňa vo vlnách. Otočila som sa a zahľadela sa mu do ľadových očí. On jej smrť neľutoval! Neľutoval ju tak, akoby mala ľudská bytosť ľutovať smrť inej jemu podobnej... nie, moment, on podobných nemá! Iba ak samotného Voldemotra!

„Malfoy!“ zavrčala som a vzápätí si uvedomila ďalšiu podstatnú vec. Inferovia nie sú infekční! Sú to bábiky, ktoré ovláda temný čarodej! Naplní ich svojou vôľou a potom ich vyšle do boja. Zabíjajú, ničia... ale nie sú infekční! Pravdepodobne sa mi moje myšlienkové pochody museli odraziť v tvári, lebo prehovoril:

„Ver mi, Tali. Boli. Bola mŕtva, keď som ich zapálil,“ trval na svojom a ja som bola len na krok od toho, aby som ho nepremenila na rovnakú grotesku ľudského tela, aká sa stala z Mily!

„Inferiovia nie sú infekční...“ zavrčala som ticho - takmer nečujne, ale on ma aj tak počul. Trhalo mi v pravačke, svrbeli ma prsty a srdce volalo po krvi. Jeho krvi!

„Sú...“ šepol naliehavo. „Musíš mi veriť.“

„Ako? Ako to vieš?!“ Na tvár mu sadol zlovestný tieň.

„V tomto mi musíš veriť,“ vyhlásil a moja zlosť sa preliala cez okraj. Koniec. Finito! Ale až príliš neskoro som si uvedomila, že môj prútik zmizol. Bol preč... Kde?

„Prútik!“ štekla som.

„Nie,“ zahlásil. „Nie, dokým ma nevypočuješ!“

„Nechcem počúvať!“ zrevala som.

„Budeš musieť!“ oznámil mi tvrdohlavo a prešiel k najbližšej mŕtvole. Jednej z tých, ktoré som vyradila a ktorých sa jeho oheň nedotkol. „Poď sem!“ prikázal mi, ale ja som sa ani nehla. „Tali, chceš vedieť pravdu?“

„Pravdu?“ vysmiala som ho. „Pravdu? Od teba? Ty nikdy nehovoríš pravdu!“ štekala som a zatínala päste tak silno, až mi nechty prerezali kožu. „Ako viem, že si ich nestvoril ty! Ako?“ Dávalo by to zmysel. Vedel o nich... teda ak to, že sú infekčný bola pravda... Tá predstava ma napla. On dokázal vytvárať inferiov?! Bol až natoľko zvrátený?!

Jeho pohľad bol tvrdý a popudený.

„Toto!“ zvolal znechutene. „By som ja nikdy nevytvoril!“ No nepovedal to tým tónom, že on by inferiov nikdy nevytvoril – ale tónom, že niečo takéto ohavné a rozkladajúce sa by on nikdy nevytvoril!

„Klameš!“ štekla som a on si ťažko povzdychol. Rozzúrilo ma to! Chcela som po ňom niečo hodiť, ale to by bolo detinské... či? Nie je to teraz jedno? Je.

„Tali. Dokážem vytvoriť oveľa desivejšie veci, než sú obyčajní inferiovia!“ poznamenal a ja som len naprázdno otvorila ústa. Krivo sa usmial a pokračoval: „Inferiovia sú neefektívny. Dokonca aj Temný pán ich vyžíva len na chránenie dôležitých vecí a v priamych bitkách,“ prezradil. „Ich ovládanie je náročné. Človek musí dávať pozor na každého jedinca a zároveň koordinovať všetkých. Toto je dielo začiatočníka,“ prezradil a pokynul mi, aby som prišla bližšie. Váhala som, ale nakoniec som tak spravila. „Vidíš toto?“ spýtal sa a rukou ukázal na odpadávajúce mäso. Prikývla som. „Toto sú bežné začiatočnícke chyby. Odpadávajúce mäso spôsobuje nepriamoúmerný tok moci a vypadávajúce spojenie medzi koordinátorom a inferiom. A to isté spôsobuje aj infekčnosť. Temný pán je mocný, ale ani on si nedovolí koordinovať viac ako pár stoviek naraz. Keď im raz čarodej vdýchne neživot neumrú na starobu. Existujú ďalej a zabíjajú všetko živé. Zastavili by sa až vtedy, keď by nemali čo zabíjať. Temný pán sa vyžíva vo smrti. Ale nechce spôsobiť armagedon – potom by na zemi neostal nikto, komu by vládol. Bolo by to ako v muklovských filmoch o zombee. Ani čarodeji by pred nimi neboli chránení. Infekčnosť sa vytráca spolu s odumieraním. Parazit, ktorý premení človeka na inferia, sa vytvára v tkanive rozkladajúceho sa inferia. Pán, ktorý má inferia plne pod kontrolou, zabráni rozkladu a tým pádom aj tvorbe parazita... Rozumieš?“

„Áno...“ zatiahla som, ale nechápala... prečo to neviem? Prečo nás to na AP neučili? Aj na túto nevyslovenú otázku mal odpoveď.

„Jediný, kto vie v Anglicku vytvoriť inferia, je Temný pán a jeho najbližší... a tých je len zopár. Navyše toto nie je bežne dostupné umenie a... na AP vám zámerne nepovedali všetko,“ poznamenal. „Existujú veci, na ktoré ešte nie ste pripravení. Inferiovia sú jednou z nich. Prečo myslíš, že existuje systém Majstrov? Majú na vás dohliadať, učiť vás a zároveň dávať pozor na príliš sebestredných jedincov. Naučili vás, ako proti inferiom bojovať, ale nie ako fungujú. Nechcú, aby ste ich vytvárali...“

„To by sme neurobili!“ vyštekla som. Povzdychol si.

„Ty nie, ale môžeš to isté povedať o iných? Nie každý má tvoje morálne zásady, Tali. Nie každý dá prednosť blahu väčšiny pred svojím vlastným...“ poúčal ma, ale ja som na jeho rozumy fakt nemala náladu.

„To ale nevyvracia tvrdenie, že si ich stvoril ty!“ štekla som.

„To nie, ale toto áno,“ zatiahol trpiteľsky a ukázal na zničenú tvár mŕtvoly pred sebou. Polovica bola preč, zvyšok ako-tak ešte držal. „Čo vidíš?“ spýtal sa ma. Odfrkla som si.

„Monštrum!“

„Skús trochu spolupracovať. Tak ešte raz, Tali, čo vidíš?“

Mala som menší problém sústrediť sa. Myseľ mi neustále utekala k Milinmu telu... musela som sa odosobniť. To sa ale oveľa ľahšie povie, než urobí. Nedokázala som to. Nie teraz. Mala som čo robiť, aby som sa nerozrevala... dokonca aj moja dôstojnosť bola len slabým nárazníkom pre môj hnev a frustráciu. Chcela som revať ako malé decko, chcela som bežať preč, ale nemohla som. Musela som pre ňu urobiť aspoň toto! Musela som zistiť, kto za tým stojí, aby som ho potom mohla pomaly, extrémne pomaly a bolestivo mučiť! Musela... ale bolo to...

Zahľadela som sa do napoly zhnitej tváre a snažila sa premôcť chuť zvracať. Malfoy ma po celú tú dobu pozorne sledoval. Nič som nevidela. Nič... len chabé obrysy kedysi ľudskej bytosti – ženy.

„Nič divné nevidím,“ zavrčala som.

„Tak mi popíš, čo vidíš,“ radil mi.

„Inferia – ženu...“ Chcela som dodať aj smrť, ale to som si nechala pre seba. Pozrel sa mi do tváre a prikývol.

„Dobre, a teraz sa pozri na tohto,“ prikázal a ja som urobila to isté, čo predtým. Nič iné som nenašla. Inferius – žena.

„A teraz tento.“

Ďalší inferius – žena. Ten skurvený bastard sa zameriaval na ženy! Zabijem ho! Boli to niečie dcéry! Možno sestry... a matky, tak ako Mila! Zatínala som päste a oči ma pálili.

„Tak... hovoríš inferius – žena,“ konštatoval a ja som zaťala zuby.

„Hej,“ prikývla som a prehltla nával nadávok.

„Mýliš sa,“ povedal napokon, no ešte predtým ma peknú chvíľu sondoval pohľadom.

„Nie som slepá, Malfoy!“ štekla som a on prikývol.

„Nie si, ale vidíš len to, čo chceš vidieť... alebo lepšie povedané, vidíš len to, čo oči sprostredkujú mozgu.“

„Kurva, Malfoy!“ vyštekla som a mala toho dosť! „Nehraj sa so mnou! Prejdi k veci!“

„Z tých troch je len jedna žena,“ vyhlásil a skôr, ako som stihla čokoľvek namietať, sa zohol k jednému z nich. Takmer som sa povracala, keď sa jeho ruky zaborili do oblečenia a zhnitého mäsa.

„Čo infekcia!“ zvolala som zdesene, ale on pokrútil hlavou.

„Som imúnny, ale ty sa od nich drž ďalej. Hostiteľ je mŕtvy, ale parazit stále aktívny. Ak sa ti dostane do krvi, si prakticky mŕtva,“ varoval ma. On je imúnny? Ako? Nie, nato teraz nie je čas... neskôr. Jeho dlhé prsty rýchlo rozopli gombíky na košeli a potom ju roztvorili. Naplo ma. Ruka mi vyletela k ústam. U veľkého Merlina! Na zapáchajúcom svalstve si pochutnávali stovky červov! Malfoy po mne hodil krátkym pohľadom a dal mi čas, nech sa s tým vyrovnám... bože, som slaboch! Na toto som mala byť zvyknutá! Som auror! Kurva, som AUROR! Potriasla som hlavou.

„To je...“ nedopovedala som. Ani sama som poriadne nevedela, čo chcem povedať. Ignoroval ma a opäť začal s prednáškou.

„Pozri sa na hruď. Čo vidíš?“

„Kruci, Malfoy! Ak sa ma ešte raz spýtaš, čo vidím, prisahám, že ťa...“

„Tak inak... čo tam je a nie je?“ opravil sa a mne to doplo. Pod nánosmi červov... nie... Plecia boli príliš široké, kosti inak uložené... žiadna podprsenka...

„Nemá prsia...“ zatiahla som.

„Presne.“ Prešiel k ďalšiemu a tam narazil na to isté, potom sa vrátil k tej, čo mala byť podľa neho žena... a mal pravdu. Bola. A nie len preto, že na sebe mala šaty a podprsenku, ale aj jej panvová kosť hovorila svoje. Ale ako? Ich tváre možno boli v katastrofálnom stave, ale stále boli ženské!

„Inferius po čase preberá podobu koordinátora. Tvár sa začne meniť po týždni. Telo po mesiaci, niekedy dvoch. Ak by si niekedy videla inferiov Temného pána, videla by si v nich jeho. Títo sú príliš mladí, aby som dokázal určiť podobu ženy, ktorá ich stvorila, ale jedno viem isto. Ja žena nie som. Teda aspoň, keď som to naposledy kontroloval, mal som všetko, čo má správny chlap mať...“ zatiahol a ja som podráždene odfrkla.

„Ty a správny chlap? To nikdy!“

„Toto vyvracia tvoje tvrdenie, že som ich stvoriteľom. Navyše, aký úžitok by som mal z toho, keby som ich držal vo firme? Nie je to ideálne miesto pre akúkoľvek čiernu mágiu. Je príliš na očiach a kontroly z ministerstva mávam v priemere každé dva týždne. A ja nie som zelenáč, Tali. Ak by som chcel vytvoriť inferia, toto by som nestvoril.“ Prečo mi to prišlo, ako odporné chválenie?

„Takže ich vieš vytvárať?“ zavrčala som a prepálila ho vražedným pohľadom. Postavil sa. Z vrecka vytiahol prútik a vzápätí ho obklopila svetlomodrá žiara. Všetok bodrel, čo mal na hábite a rukách, zmizol. Čistiace kúzlo.

Pery sa mu skrivili do smutného úsmevu.

„Myslela si si niečo iné? Drahá, inferiovia sú nič v porovnaní s tým, čo skutočne dokážem.“ Zaťala som zuby a pohľad mi opäť podvedome zablúdil k Mile. V hrdle mi navrela guča emócii.

„Zabil si ju,“ obvinila som ho potichu.

„Len som vykonal nevyhnutné, drahá. Mila nežila. Bola mŕtva.“

„Počula som ju! Stále kričala! Mohli sme... mohla som...“ hlas sa mi lámal. Bože, zas? Zas to na mňa doľahlo. Nie... nesmiem revať. Nie! Nie dokým...

„Nemohla si nič spraviť, Tali,“ trval na svojom. Zúrivo som sa mu zahľadela do ľadových očí.

„Mohla! Mohla som ťa zastaviť! Mohla som...“

Nie, nemohla, zaznel tichý hlas v mojom vnútri a ja som vedela, že hovorí pravdu. Malfoya by si nezastavila... Dosť! Prosím, už dosť!

„Tali...“ zatiahol a pohol sa ku mne. Jeho ruka sa znenazdajky ocitla na mojom pleci a potom si ma k sebe pritiahol. Prekvapilo ma to. V prvom momente mi nebolo jasné, čo robiť. Objímal ma. Jedna z jeho rúk mi spočívala na krížoch, druhá mi pritláčala hlavu k jeho remeni. Na krátku chvíľu som si myslela, že sa rozplačem - že sa fakt konečne zloží. Nemám na to právo? Nemôžem aj ja jednoducho občas vypnúť?

Nie, nemám! zajačala som po sebe. Nie, nemám!!! Som auror! Ja nemôžem vypnúť! Odsotila som ho a smútok vo mne sa pretavil na zlosť. Pripadala som si ako na emocionálnej, húsenkovej dráhe – raz som hore, potom dole, hnev, smútok, zlosť... a stále dookola.

Musím samú seba dostať pod kontrolu! Pár chvíľ som naň len nemo a zúrivo hľadela. Musela som zmiznúť! Musela som si začať robiť svoju práce! A práve tá posledná myšlienka mi dala cieľ.

„Musíme kontaktovať oddelenie aurorov,“ vyhlásila som odhodlane a on rovnako trpiteľsky pokrútil hlavou.

„Nie!“ Jeho tón bol neoblomný. „Aurorov tu nechcem! Nebudú pchať nos do mojich vecí!“

„Tvojich!?“ zalapala som po dychu.

„Inferiovia išli po mne, takže áno - mojich.“

„A čo Mila? Ona nie je tvoja súkromná záležitosť! Čo Erich? Čo bude s ním!?“

„Kto?“ nechápala a ja som sa nad tým už nepozastavovala.

„Jej syn!“ štekla som a on pochopil.

„O neho sa postarám. Ak ti ide len o to, tak...“

„Nejde mi len o neho! Mila si zaslúži, aby jej syn vedel, čo sa s ňou stalo!“

„Je to mukel, Tali. On sa nikdy nedozvie, čo sa stalo,“ pripomenul mi.

„Takže čo? Necháš ju len tak zmiznúť? Vyhlásiš, že ušla?“

„Nie,“ zavrčal.

„Tak čo?!“

„Tali! Dosť!“

„Nie! Nie, žiadne dosť! Toto je auroská záležitosť! Ja som auror!“

„Nie, nie si!“ zahrmel. „V prvom rade si môj zamestnanec!“

Krivo som sa usmiala. „Vážne? Malfoy, ty veľmi dobre vieš, že v prvom rade som hlavne auror - a tak to stojí aj v zmluve! Je mojou povinnosťou informovať aurorov a teba bezpečne dostať na naše oddelenie... pokiaľ mi budeš brániť vo výkone služby, dohoda padá,“ vyhlásila som odhodlane. Poznal zmluvu lepšie ako ja. Vie to!

Odmlčal sa. Pohľadom prebehol po hromade mŕtvych tiel a napokon ho zameral na mňa.

„Ak mi v tom budeš brániť, skončila som s tebou!“ vyhrážala som sa. Bože, vidieť Malfoya medzi desiatkami naštvaných aurorov (aj keď len dočasne), je ako splnený sen! Kto vie, načo všetko by sa to mohlo zvrtnúť?

No on aj tentokrát musel mať posledné slovo. Mračil sa. Ale nebol to ten typ mračenia, ktorý hovorí, že vás zahnali do úzkych. Práve naopak. Toto bolo mračenie človeka, ktorý sa musí rozhodnúť a ani jedna z možností mu nie je pochuti. Nechcelo sa mu do toho, ale nakoniec...

„Dobre, prímam. Zmluva sa ruší a ja sa zdávam akéhokoľvek nároku na kompenzáciu.“

Čo...?!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 19. - Pravda?: