OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 13. - Mladý čistokrvný

13.08.2015 (09:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 8× • zobrazeno 1457×

A som tu s ďalšou časťou. Príšerne počasie... nenávidím horká a pri týchto sa idem roztopiť!

Kapitola má venovanie pre HABINU, Trishu, Ivet, mimu33, Diablo, Ealex, izzie22, FILADU, Myšičku, Valhalinku a kat. 

Kapitola 13

Prechádzala som záverečnou časťou svojej púte, keď vtom mi za chrbtom preblesla kliatba. Stuhol mi zátylok. Inštinktívne som sa otočila a vyblokovala ju. Rozhliadla som sa po okolí a jastrabila do tieňov... Tam je!

Skôr, ako sa dotyčný stihol vzdialiť či urobiť čokoľvek iné, som opätovala útok. Vyhol sa len tak-tak a tvrdo dopadol na zaprášenú zem. Nemala som čas. Z opačnej strany ku mne letel ďalší attack. Vycítila som z neho čiernu mágiu, ale dotyčný mieril tak príšerne, že ma minul o dobré dva metre.

Buď je na mol ožratý alebo až žalostne neschopný. Nechala som kliatbu kliatbou a vyradila aj tohto útočníka. A že som to neurobila nijak jemne! Purpurový prúd mágie ho odhodil do steny. Poletel si pekné štyri metre, než sa s hlasným jakotom zrútil na zem.

Bolo to tak primitívne ľahké, až som si nebola poriadne istá ani tým, či sa mi vôbec oplatí hnevať.  Nakoniec som, ale usúdila, že ako správny predstaviteľ zákona, je mojou povinnosťou odovzdať agresorov do rúk spravodlivosti.

Dvakrát som švihla prútikom a dve zmietajúce sa telá si to vzduchom namierili ku mne. Nešetrne som ich nechala dopadnúť na kachličky. Ozvali sa dva vysoké, mužské výkriky a mňa prekvapilo ako mlado zneli. Pobavene som nadvihla obočie a v duchu zahlásila: Lumos!

A bolo svetlo, ktorého jasné lúče dopadali na tváre dvoch mladistvých delikventov! Boli to... chlapci. Nič viac. Mladé uchá. Mohli mať maximálne osemnásť, ale ja by som skôr typovala na sedemnásť. Toto musel byť ich prvý rok mimo školu.

Prizrela som sa im lepšie či v nich nespoznám niektoré z mladších deciek, čo so mnou chodili na Rokfort. Keď som odchádzala, museli chodiť do štvrtáku. Jedného som nespoznávala, ale druhý? To bolo o inom. Ticho som zavrčala a tomu dotyčnému mala sto chutí vrazila do zubov. Už viem, prečo mi bol taký povedomý! Toto sa fakt môže stať len mne! Iba aj mám, krucinál, takú prekliatu smolu, že zo všetkých mladých živlov v Londýne narazím zrovna na Angusa Clewlloriho. Malého bratranca jeho blonďavej eminencie! Kurva! To je fakt zlý vtip!

„Ty suka!“ zavrčal mladý čistokrvný. „Netušíš, s kým máš tú česť! Ja som...“

„Ale áno, viem to a veľmi dobre, krpec!“ okríkla som ho. „A ak nechceš, aby som ti rozbila držku už len preto, že si s ním v príbuzenskom vzťahu, tak ju drž, láskavo, zavretú!“ Na moje veľké prekvapenie poslúchol... len škoda, že nie na dlho. Keď sa ako-tak otriasol zo šoku, otvoril ju opäť.

„Ja som Angus Glendon Clewllori! Som jediný syn Janneth a Kendrica Clewlloriových!“ naparoval sa ako páv na smetisku. 

Ale sorry, na mňa tvoj rodokmeň vážne neplatí!

„A čo s tým?“ zavrčala som. „Pre mňa si len mamičkin mazánek, ktorý sa pri náznaku problémov obháňa menami rodičov!“ vysmiala som ho a on sčervenal ako rak.

„To-si-odpikáš!“ precedil pomedzi zuby, ale ja som ho ignorovala. Teraz som mala oveľa väčšie problémy ako vyhrážky jedného rozmaznaného spratka.

Čo teraz? Mám ho odovzdať aurorom? Ale to bude na dlho a potom nestihnem rozlúčku... už teraz idem neskoro... alebo ho nechám ísť? Nie, to nie! Takú radosť mu nespravím. Hm, ale čo robiť? Nemala som moc na výber, a preto som sa odhodlala k možnosti číslo tri.

Moody!

Pokiaľ viem, tak on sa z rozlúčky vyhovoril tým, že má službu. Ale aj tak sme všetci vedeli, že tam nešiel preto, lebo je príliš paranoidný! Hm, ale zrovna teraz by mi jeho paranoja mohla prísť vhod, ak by tieto kvietka prebral namiesto mňa.

Švihla som prútikom a chlapčenské telá sa opäť zodvihli do vzduchu. Od oboch ku mne prúdili zástupy vyberaných nadávok.

„No, no, no...“ zatiahla som naoko zhrozene, zatiaľ čo som kráčala smer – Deravý kotlík. „To vás mama neučila, že nadávať sa nemá? Kto by len povedal, že niekto tak dôležití ako páni zo Slizolinu, budú tak škaredo nadávať,“ šilhala som ako nespokojná učiteľka v škôlke.

„Drž budu, ty všivavá humusáčka!“ penil Clewllori.

„Ale no tak, vieš to aj lepšie. Humusáčka je už otrepaná,“ zapriadla som.

„Prisahám, keď sa o tom dozvie otec!“

„Ah, jasné, otec... a čo mamička? Keď ma tvoj otecko bude mučiť cruciom, ty sa budeš odvážne držať maminej sukne, že?“

„Ako sa opovažuješ! Ja som čistokrvný! Ja som...“

„Malý, sprostý a neschopný, incestný bastard!“ oznámila som mu a on opäť stíchol. No to sa nedalo povedať o jeho komplicovi.

„Vieš, kto je jeho bratranec!?“ štekol po mne a ja som sa neudržala a ticho sa uchechtla.

„Predstav si, že viem. Len teraz, ktorého myslíš? Barbie staršiu alebo mladšiu?“

Komplic sa od prekvapenia rozkuckal. No tak, to je tá mládež dnes taká neschopná?!

„Barbie?!“ zaštekal Clewllori.

„Jop,“ pritakala som a pred sebou konečne uvidela svetlá Deravého kotlíka.

„Barbie! Ty počkaj, keď to poviem Reginovi!“ vyhrážal sa a ja som sa opäť uchechtala.

„Nemusíš. Ten to už vie. Opakujem mu to preventívne každý deň,“ oznámila som mu.

No čo, je to pravda. Neuplynie deň, aby som Malfoyovi nepovedala Barbie.

„Čo!?“

„Neobťažuj sa, to by tvoj kurací mozoček nepobral... a už konečne mlč!“ vyštekla som zaklínadlo a obom som zlepila pery dokopy.

Obaja zo seba vydávali neidentifikovateľné zvuky. Bože, to bude pocit, keď sa ich konečne zbavím! Tehly sa predo mnou rozostúpili a ja som, v závese za neželaným nákladom, vstúpila dnu.

Deravý kotlík bol takmer prázdny. Bolo neskoro večer a väčšina hostí sa uchýlila do svojich izieb. V iných dobách by to bolo divné, lebo Kotlík žil nonstop dvadsaťštyri hodín denne, ale odkedy Voldemort prišiel k moci, je všetko inak.

Tom nechápavo zažmurkal a na moment zabudol, že v rukách drží utierku, ktorou utieral mokrý pohár. Bože, ešte nikdy som toho chlapa nevidela bez utierky!

„Tom!“ zvolala som naňho a on ako-tak precitol. „Zavolaj, prosím, na veliteľstvo a vyžiadaj si Moodyho. Potrebujem ho tu.“

Zarazene prikývol a vybral sa splniť môj príkaz. Ja som za tú dobu chalanov spustila na zem, kam dopadli ako preplnené vrecia zemiakov. Mladý Clewllori ma prepaľoval nenávistným pohľadom.

„Ale kušuj,“ zahriakla som ho a prezrela si okolie.

Dokopy tu bolo asi desať ľudí. Sedem mužov a tri ženy – vrátane nás. Môj pohľad pritiahol len jeden z nich. Muž. Nevidela som mu poriadne do tváre a to hneď z dvoch dôvodov. Prvý z nich bol ten, že mal kapucu a druhý, že sedel v predklone. Zaujal ma hlavne preto, že si niečo naliehavo brblal popod nos.

Môj vnútorný alarm varovne pípal. Jo, ja viem. Je to divné, ale momentálne ma nič „divné“ nezaujíma... ale, asi by malo.

Tom sa vrátil a s nesmelým úsmevom mi zdelil, že Moody je na ceste. Vďačne som prikývla a s nádejou v očiach sa otočila k hlavným dverám, ktoré sa práve otvárali. Už-už som sa im vydala naproti, keď vtom...

No jo, prečo ma to vôbec prekvapuje? Jasné, no veď, prečo nie?! Úsmev mi na perách zamrzol rovnako rýchlo, ako sa objavil na perách dvoch delikventov. To vážne?! Ako fakt?! Kde sa tu, kurva, berie on?!

Smerom k nám si to mieril pekne nasraný Malfoy Mladší. Prepálil ma prvotriedne chladným pohľadom, ale aj ten bol nič v porovnaní s tým, čím počastoval chalanov za mnou.

Vie mi niekto vysvetliť, prečo som sa o nich práve začala báť?

Ich úsmevy zmyli rovnako rýchlo, ako môj pred chvíľou a vystriedal ich výraz úplného zdesenia. Neviem, čo mi to popadlo, ale moje telo sa postavilo presne pred nich. Nie je troška ujeté, že ich bránim aj keď ma pred chvíľou napadli? Je a poriadne.

Malfoy si toho všimol a chlad v jeho očiach o pár stupňov ustúpil.

Nadvihol obočie a ja som si skrížila ruky na prsiach.  V duchu som premáhala vrčania a namiesto toho štekla: „Ksakru, Malfoy, čo tu chceš?!“

„Vyťahujem bratranca z problémov... ale inak, to isté sa môžem spýtať aj ja, Tali. Čo tu robíš?! V noci? Sama? Nemala si byť na Evansovej rozlúčke so slobodou?!“

„A čo teba do toho?“

„Je ma do toho veľa, drahá, tak odpovedaj!“ odsekol a ja som sa naježila ako mačka, ktorej práve stúpili na chvost.

Drahá? Drahá?! Jedna vec je, že ma tak volá v súkromí – aj keď ma to totálne vytáča – ale druhá na verejnosti! Navyše, tu mu nemôžem ani jednu vraziť!

„Nevolaj ma tak,“ zasyčala som, ale on si z toho očividne nič nerobil.

„Vážne, drahá?“

„Malfoy! Neprovokuj ma!“

„A čo ak presne to chcem?“

„Ja som to vravela! Si mimo! Daj sa vyšetriť!“

„Ale no tak, to trochu preháňaš...“

„Myslíš? Ak by tu neboli svedkovia...“ zavrčala som a on sa prorocky usmial.

„Ja viem, Tali... ja viem...“

Prečo to znelo, akoby ma práve pozval do postele!? Skurvený bastard!

„Inak, máš podareného bratranca,“ zavrčala som, aby sa náš rozhovor vrátil späť na bezpečné chodníčky.

Malfoyove oči opäť ochladli. „Viem. Čo spravil tentokrát? Koľko to bude stáť?“ chcel vedieť a ja som si škodoradostne odfrkla.

„Z tohto sa len tak nedostane. Hovorí ti niečo útok na verejného činiteľa? Ak by som chcela - podľa Craucha - som ho mohla na mieste odpraviť!“

Malfoy zaťal sánku, zhlboka sa nadýchol a až potom prehovoril. „On na teba zaútočil?“ predniesol už opäť vyrovnaným tónom, načo som sa pobavene uškrnula.

„Zaútočil,“ potvrdila som, a to, že to bol len najmizernejší útok, aký som kedy zažila, som si nechala pre seba... Ale Malfoy to nejako vyčítal z mojej tváre. Prepálil mladého Clewllori fakt strašidelným pohľadom a potom ho uprel na mňa.

„Pusti ho,“ prikázal mi, ale ja som len pobavene pokrútila hlavou.

„Ani ma nehne, Barbie.“

Za mnou sa ozvalo zdesené fňukanie. Heh, ani Malfoyovi sa nepáčilo oslovenie Barbie. Tak mu treba. Ja tiež neznášam drahá!

„Tali, urob ako ti kážem!“ vrčal.

„A čo ak nie?“ zapriadla som. „Hm... aký je to pocit vedieť, že člen vznešenej, čistokrvnej rodiny – a podotýkam tvoja priama rodina – sa dostane do basy? Hm? Z útoku na verejného činiteľa sa len tak nevylíže. Nie, keď som tým činiteľom ja!“ zapriadla som.

Páčilo sa mi, že ho mám v hrsti. S týmto nič nespraví! Ó, to teda nie. O to sa postarám a veľmi, veľmi pozorne!

Jeho oči nadobudli nový stupeň ľadovosti. Pohol sa o krok bližšie. Nie, teraz ma nezastrašíš! Teraz nie! Odhodlane som tam stála a čakala, čo bude. Boli sme od seba ledva desať centimetrov. Pozeral sa na mňa zvrchu, ale mne to bolo jedno, lebo teraz som to bola ja, kto mal situáciu pevne v rukách! Ou, áno. Teraz som to bola ja! Konečne! A ja sa tejto príležitosti len tak nepustím.

„Tali, nerob problémy a pusti ho!“ prikázal neoblomne.

„N-i-e,“ zapriadla som a on frustrovane zavrčal.

„Tali!“

„Nie, Malfoy. Tentokrát nevyhráš!“

„Nevieš, s čím sa zahrávaš! Nebuď tvrdohlavá!“

„Ou, vážne? Ale ja mám taký dojem, že práve tú tvrdohlavosť na mne tak zbožňuješ, nie?“ vysmiala som ho. Prižmúril oči a zelená farba zamrzla v ľad. Pohol sa ešte bližšie.

„Ak ho nepustíš, naše najbližšie stretnutie sa ti nebude páčiť!“ vyhrážal sa.

„Tak to nie je nijaká novinka. Ak ti to ešte nedošlo, mne sa hnusia všetky naše stretnutia,“ oznámila som mu a naše nosy sa takmer dotýkali... až nato, že on bol oveľa vyšší.

„Ale toto sa ti obzvlášť nebude...“

„Ja sa ťa nebojím.“

„To, že trpíš nedostatkom sebazáchovy, je všeobecne známy fakt, ale že si až takáto...“

„Čo?“ štekla som.

„Naivná,“ dopovedal, akoby som mu nebola skočila do reči. „Zahrávaš sa s ohňom, Tali.“

„Pokiaľ si dobre pamätám, tak je to moja práca.“

„Tali, urob...“ začal, ale nedopovedal.

„Malfoy, Shepardová,“ zahrmel za ním dobre známy hlas.

Navzájom sme od seba o krok ustúpili a zahľadeli sa na mohutnú postavu môjho mentora! Moody. Hádam ešte nikdy som ho nevidela radšej!

„Moody...“ odzdravil pokojným tónom magor vedľa mňa.

Ale to som si už nevšímala. Pohľad mi padol na postavu za mojím majstrom. Mama. Vymenili sme si krátke pohľady. Bolo v nich opísané veľa. Nepotrebovali sme slová. Pred rokmi som sa nevedela rozhodnúť či ju milujem alebo nenávidím. Teraz viem, že ona miluje mňa, tak ako matka môže milovať svoje jediné dieťa. A zároveň ako matka, ktorá v živote videla tak moc zlého, až je obdivuhodné, že ju to nezlomilo. A áno, z možností nenávidím/milujem som si vybrala tú druhú. Je to moja jediná rodina. Naučila ma toho veľa a aj keď sa nikdy nesprávala ako matky iných dievčat, naučila ma oveľa viac. Naučila ma, ako prežiť a ostať pritom sama sebou – čo je v mojej profesii nesmierne dôležité.

„... Shepardová,“ dodal Malfoy.

„Thalia, to sú oni?“ spýtala sa mama a hlavou hodila k dvojici na zemi.

Prikývla som. „Sú.“

„Takže tu máme útok na verejného činiteľa?“ spýtala sa ma a ja som prikývla.

„Nejaké spojenie so Smrťožrútmi?“ pokračovala a ja som sa polovičate usmiala.

„Nejaké by sa našlo.“ Pohľadom som veľavravne hodila po Malfoyovi a jemu to neušlo. Tvár mal ako vytesanú z kameňa.

„Bol pri ich útoku niekto zranený?“ pokračovala.

„Iba ich ego. Našťastie.“

„Hm, tak to by sme, podľa najnovších dekrétov Ministerstva mágie, mali odňatie slobody po dobu piatich rokov,“ oznámila im a ich čistokrvné tváričky viditeľne pobledli.

Malfoy sa tváril stále rovnako. Každému z nás venoval krátky pohľad. Vedel, že pre tentokrát prehral. Ja ich len tak ísť nenechám. Už vidím tie titulky! Mladý, čistokrvný delikvent odsúdený na päť rokov Azkabanu!

„To je pekná hŕstka rokov...“ zamyslela som sa a v duchu sa tešila.

Chcela som ich vystrašiť. Je nepravdepodobné, že by dostali viac ako dva mesiace. Sú to predsa zazobaní synáčikovia. Ale aspoň niečo! Nedovolím, aby im to prešlo.

„Moody, Shepardová...“ zatiahol Malfoy na rozlúčku a potom sa obrátil ku mne. „Tali, v pondelok ťa očakávam v pracovni,“ oznámil mi a mne sa tón, akým to urobil, ani najmenej nepáčil. Ale čo, tým sa budem trápiť neskôr.

Čo také mi môže?

Všetko, zaznela tichá odpoveď v  podvedomí, ale ja som ju poslala kadeľahšie. Nie, teraz si nebudem kaziť večer. Toto má byť víkend radosti! A tento večer v znamení rozlúčky.

„Postaráte sa o nich?“ spýtala som sa mojich učiteľov a oni prikývli.

„Bež,“ vyhnala ma mama a Moody k tomu vážne dodal:

„A pozor, čo piješ!“

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 13. - Mladý čistokrvný: