OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 9: Starí známi



Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 9: Starí známiStretnutie po štyroch rokoch

Kapitola má venovanie pre mimu33, Ivet, alanisealicecullen, Trishu, izzie22, Mišičku, Diablo, Ealex a Claw.


 

Kapitola 9

Sledovala som Garru, ako odlieta, ale neostala som dlho sama. O chvíľu na to si ma pritiahol na hruď a pobozkal do vlasov.

„Scary to prehnala...“ začal, no ja som mu skočila do reči.

„Chcem, aby vypadla!“ zavrčala som, načo si ťažko vzdychol.

„Nemôže. Vieš to rovnako dobre ako ja, Tall.“

„To, že to viem neznamená, že nemôžem chcieť,“ nesúhlasila som.

„Ty si tomu tiež nepomohla,“ zaútočil nečakane, načo som sa mu vyvliekla z náruče.

Obrátila som sa k nemu čelom a chcela sa pustiť do ofenzívy, ale... Nie. Mal pravdu. Mal... Ticho som zavrčala a otočila sa späť k horizontu. Lakťami som sa oprela o zábradlie a jemný, chladný vánok mi postrapatil vlasy.

„Nemusím byť vždy tá dobrá,“ zatiahla som. Chvíľu sa nehýbal, ale potom sa oprel vedľa mňa.

„Čo chcela Shepardová?“ chcel vedieť. A toľko k mojej túžbe utajiť to.

„Kyron chce vidieť Ackair,“ zaklamala som pohotovo. Zamračil sa.

„To je ten škret, čo ho vyrobil?“

Prikývla som. „Je.“

„Prečo?“

„Keby som len vedela... ale poznáš škretov. Sú ako horské počasie. Nevyspytateľný.“ Neznášam, keď mu musím klamať, ale takto je to lepšie.

Čo hlava nevie, to srdce nebolí... a to, že som bola za Malfoyom, by ho bolelo. O tom žiadna.

„Ale tento je v pohode...“ uisťoval sa a ja som opäť prikývla.

„Je ako Ollivander. Starý, prísny, ale stále príjemný dedko.“

Deň plynul neuveriteľne rýchlo. Práve som sedela v Lilynej izbe. Zaspala. Konečne. Jej veľké brucho bolo prikryté šarlátovou dekou s poletujúcimi výjavmi ohnivých striel. Zahľadela som sa do jej pokojnej, no strhanej tváre a rozmýšľala, prečo ona. Nepoznám lepšieho človeka! Nepoznám, tak prečo, kruci, ona? Rubínové vlasy mala stiahnuté do voľného drdola. Dlhé mihalnice vrhali ešte dlhšie tiene na červené líca rozbrázdené zaschnutými cestičkami od sĺz.

Pohniezdila som sa v kresle a do zadku sa mi zarylo niečo tvrdé. Nadvihla som sa a vytiahla veľkého, plyšového zajaca. Poznala som ho. Bola to jedna z mnohých hračiek, čo jej James kúpil, keď zistil, že bude otcom. Postavila som sa, prešla k nej a položila jej hračku vedľa ruky. Spala tak pokojne... ale aj to len vďaka elixíru. Potriasla som hlavou a stále nedokázala pochopiť, prečo práve ona!

Vzduch spálne preťalo tiché zamňaučanie. Pozrela som sa k nohám postele na Pani Lapku. Patrila Lily a jej srsť bola len o pár odtieňov svetlejšia, než majiteľkine vlasy. Aj toto výnimočne prítulné chlpaté stvorenie bolo darom od Jamesa – tentokrát na ich prvé výročie chodenia. Mačka vyskočila na posteľ a zahniezdila pod Lilyným veľkým bruchom. Pohladila som ju po hlave a prešla si sadnúť späť.

Bola som nervózna. Stále som musela premýšľať nad tým, aká bude jeho cena... ale ako som sa tak pozerala na dobrosrdečnú Lily, nedokázala som pochybovať o správnosti vlastného konania. Áno, bála som sa... že ma zradí, že im ublíži, ale nejako podvedome som mu ešte stále verila. Bola to chyba, ja viem... ale aj tak. Ak nám jeho informácie pomôžu, som ochotná spraviť čokoľvek. Skutočne čokoľvek... Hm, vážne som? Nie, nad tým nebudem uvažovať!

V chodbe sa ozvali tiché kroky. Typujem na Jamesa. Môj typ sa po chvíli potvrdil. Strhaný, ale inak v poriadku vstúpil dnu a o mňa ani pohľadom nezavadil. Chápala som to, ale aj tak ma to akosi zvláštne mrzelo. Žeby som na Lily žiarlila? Nie, to nie... Len.. už nič nie je tak, ako kedysi. S tou myšlienkou som sa postavila a vyšla von.

Čo teraz? Napadlo mi, ale odpoveď nechodila. Sirius sa nevrátil a Rem je mimo domu. Snaží sa zachrániť jeho upadajúcu kariéru... ale všetci vieme, že tam dlho nevydrží. Odkedy sa vlkolaci oficiálne pripojili k Voldemortovi... no, povedzme, že už nie je tým žiarivým géniom, ktorým bol na začiatku. Predsudky sú svine.

Vybehla som po schodoch do spálne a tam som pohľadom zavadila o prázdnu bielu klietku. Nayo. Odkedy zomrel... nespomenula som si naň. Smutné. Tvoril súčasť môjho života po tri roky a ja som naňho aj tak do týždňa zabudla. Ale môže mi to niekto vyčítať? Mám starostí nad hlavu a jeden mŕtvy domáci maznáčik je skutočne tá najmenšia z nich.

No ani teraz som nad tým nemala čas rozmýšľať. Na sklo vysokého okna dopadli vytrvalé údery zobáka. Srdce mi vynechalo zopár úderov. Zátylok mi zarosil ľadový strach a... vďačne som vydýchla. Cez okno na mňa hľadeli  veľké tmavohnedé oči zlato-červeného, nádherného fénixa.

„Félix!“ zvolala som prekvapene a pohla sa mu otvoriť. Vletel dnu a pristál mi na pleci. Ledva som jeho váhu uniesla. „Ahoj,“ šepla som a on nastavil nohu, aby som mu z nej stiahla papierový válec.

Čo po mne Dumbledore chce?

Keď som prebrala zásielku Félix namiesto toho, aby odletel späť za svojim pánom, vletel do útrob domu. Prekvapene som ho nasledovala a odkaz si zatiaľ strčila do vrecka nohavíc. Veľký operenec sa zastavil až v Lilynej izbe. Už bola hore a ticho sa o niečom rozprávala s Jamesom. Neplakala. Keď uvidela Félixa prekvapene zaklipkala očami.

Priletel k nej, ľahol si a hlavu jej zložil na brucho. Po tvári sa jej začali spúšťať slzy a operenec spustil jednu z jeho nádherných melódii. Bola smutná, ale zároveň povzbudivá a upokojujúca. Tak preto ho Dumbledore poslal? Aby pomohol Lily? Rada by som tam ostala, ale pripadala som si ako piate koleso u voza. Nepatrila som tam. Toto bolo len medzi Lily a Jamesom. Ja som bola jednoducho na viac.

Stiahla som sa do červeného salóna a dúfala, že Scary zaliezla do izby. Našťastie asi áno. Vytiahla som list a začítala sa do jeho obsahu. Keď som s ním skončila, mohla som len čumieť.

Spočiatku Dumbledore písal o Lily. O tom, že by jej Félix možno dokázal pomôcť, potom prešiel k tomu, že mu mama povedala o mojom výlete za Malfoyom. Zvláštne, neboli tam žiadne výčitky a nakoniec prišlo to najdivnejšie. Dnes večer o deviatej som sa mala hlásiť uňho v pracovni – na Rokforte! Môže byť niečo ešte divnejšie? Asi len ťažko... či?

 

Mesiac plával na atramentovo modrej oblohe posiatej miliónmi hviezd. Ešte nebol v úplnom splne, ale chýbalo mu len pár dní. Bola jasná noc a v jej podaní sa Rokfort ešte krajšie vynímal na vysokom útese. Jazero sa trblietalo rovnako ako nebeská klenba nad ním. V skutku čarovný pohľad a ja som si ho užívala plnými dúškami.

Prekročila som hranice školy. Bolo to, akoby som sa po veľmi dlhej dobe vrátila späť domov.

Rokfort... bože, to slovo znie tak nádherne.

Všade prítomné ticho bolo takmer strašidelné. Takmer. Prechádzala som medzi vysokými stromami, keď v tom som za sebou začula... niečo. Prudko som sa otočila a švihla prútikom. Ozval sa vysoký jakot nasledovaný chlapčenským revom.

Môj aurorský režim prepol do úsporného režimu. Na perách sa mi roztiahol pobavený úsmev, keď som spoznala členov inkriminovanej skupiny. Opäť som švihla a štvorica dopadla na ich študentské zadky len meter odo mňa.

„Ale, ale, koho to tu máme?“ zatiahla som pobavene a pohľadom prešla po ich mladých tvárach.

Traja chalani, jedno dievča... a všetci v chrabromilských habitoch. Zapátrala som v pamäti a snažila sa pospájať si ich tváre s menami. Museli byť prvákmi, keď som končila.

„Do škretích hovien!“ zavrčal jeden z nich a bolestivo si trel pozadie. „Kto si!?“

„To ma fakt nepoznáte?“ zalamentovala som a dala ruky v bok. „No tak... aspoň skúste,“ vyzývala som ich. „Boild, Awan, Drew, Nyneve?“ vymenovala som ich mená, ale ani jeden z chalanov na to neprišiel.

Oni nie, museli si počkať na vyhlásenie ich priateľky. Nyneve sa podozrievavo zamračila. Prechádzala ma pohľadom od hlavy po päty. Postavila sa a oprášila si zadok. Nespúšťala zo mňa oči a aj ja som si ju pozorne prezerala. Zmenila sa. Vyrástla.

Už to nebolo to pochmúrne dievčatko, ale mladá, krásna teenagerka. Ostrihala sa. Čokoládové vlasy jej padali ledva na plecia a mala v nich vpletené malé gorálky. V ušiach mala hneď niekoľko náušníc, na rukách rukavice bez prstov... bože, pripomínala mi mňa samú. Usmiala sa a o sekundu na to som jej ruky mala odtočené okolo drieku. Prekvapilo ma to rovnako ako jej spoločníkov.

„Tali!“ zajačala. „Chalani, to je Thalia Shepardová!“ nadchýnala sa.

Objatie som jej váhavo opätovala. Na tvárach chlapcov sa objavili zarazené a vzápätí obdivné výrazy.

„Jop. Už to tak bude,“ pritakala som. Nyne ma pustila a o pár krokov ustúpila. V jej očiach žiarili nadšené ohníky.

„Čo tu robíš? Ako si sa sem dostala? Kde sú Sirius a James? Ja som vedela, že je to lož!“ vychrlila so seba a ja som sa na to rozhodla ísť od konca.

„Čo je lož?“ nechápala som a ona sa horlivo pustila do vysvetľovania.

„Slizolinčania! Tí incestní, slizkí bastardi tvrdili, že ťa vyhlásili za blázna!“ Heh, tie nadávky má odo mňa... nebola som práve bohvieakým vzorom pre jej slovnú zásobu. Len škoda, že ju teraz musím sklamať.

„No,“ začala som a ruka mi vystrelila do vlasov. „To nie je tak úplne klamstvo,“ priznala som.

„Ako? Ale ty nie si blázon! Si tu! Vidím ťa! Ty nie si...“

„Nie som,“ skočila som jej súhlasne do reči. „Ale na papieri... áno.“

To ju na chvíľu zmiatlo, ale rovnako ako pred rokmi, aj teraz prišla jej hlavička s vlastným zdôvodnením.

„Musela si sa stať bláznom? Prečo? Je to kvôli Voldemortovi?“ Jej chlapčenskí priatelia sebou nenápadne trhli, keď to meno vyslovila.

Bola odvážna... ale to vždy. Bože, bola som na ňu tak hrdá! Široko som sa usmiala a ignorovala Malfoyovo varovanie.

„Voldemort? Jop... ale nie je všetko tak...“

„... ako sa zdá,“ dopovedala za mňa. Prikývla som a postrapatila jej vlasy. Nahodila rozkošný ofučaný ksichtík.

„Už nie som malá!“ zavrčala.

„Pre mňa si,“ šepla som a postrapatila ju ešte raz.

„Je pravda, že Lily a James budú mať mimino?“ chcela vedieť a niečo v mojej tvári ma muselo prezradiť, lebo sa spýtala: „Sú v poriadku? Stalo sa niečo bábätku?“

Pokrútila som hlavou a rozhodla sa odpovedať najskôr na druhú z otázok. „Nie a áno, čakajú mimino,“ pritakala som. To nebolo tajomstvo.

„Vážne sú v poriadku?“ overovala si a ja som prikývla. „A čo Sirius?“ Žeby nám doňho bola ešte stále zakukaná? Milovala ho... pred rokmi.

„Má sa fajn.“

„Počula som, že spolu bývate.“

„Jop.“

„A chodíte spolu?“ Bola žhavá po pikoškách.

„Chodíme,“ pritakala som a ona nadšene nadskočila.

„Ja som to vedela!“

„Vážne?“ zasmiala som sa. Rozprávať sa s ňou, bol tak... oslobodzujúce!

„Vždy som to vedela! Dokonale sa k sebe hodíte!“

„To som rada, že si to myslíš... ale už dosť o mne. Ako sa tu máte? Robia slizkí bastardi problémy?“

Pokrútila hlavou a hrdo vyhlásila: „Nič s čím by sme si neporadili! Ak moc vyskakujú, s chalanmi ich dáme dole.“

„To rada počujem.“ Chcela som sa s nimi baviť dlhšie.

Bože, a ako veľmi, ale nemohla som. Čas sa krátil a ja som za päť minút musela byť v riaditeľni. Nestihnem to... ale aj tak, musím si švihnúť!

Vykročila som k hradu a oni so mnou zladili krok.

„Čo robíte vonku?“ chcela som vedieť.

Odpoveď priletela od Drewa. Kedysi to bol malý súdok... podobný Petrovi, ale roky k nemu boli viac ako štedré. Ešte stále mal v sebe detskú guľatosť, ale narástol dosť na to, aby sa vkusne rozložila po celom tebe. O rok či dva bude lámať ženské srdcia.

„Chceli sme nastražiť pascu vo Veľkej sieni, ale potom sme počuli ako Filch nadáva na neskoré návštevy. Chceli sme vedieť, o koho ide.“

„A pascu ste dokončili?“ spýtala som sa. Prekvapivo sa vo mne prebudila moja Záškolácka časť.

„Pripravená na najbližšie stretnutie zo slizáckymi zadkami!“ vyhlásila hrdo Nyne.

„Skvelá práca,“ pochválila som ich a vzápätí dodala: „Ale je vám jasné, že ste ma dnes nevideli?“ Všetci svorne prikývli.

„Čo máme robiť, keď  slizáci zas vytiahnu to s bláznom?“ chcela vedieť moja malá nasledovateľka.

„Nič. Jednoducho si trvajte na svojom. Bolo by divné, keby ste z ničoho nič zmenili názor, ale o dnešnom stretnutí nepadne ani slovo, rozumiete?“ Opäť prikývli.

„Ideš za Dumbledorom?“ pokračovala vo výsluchu Nyne, ale než som jej stihla odpovedať, sa v hlavnej bráne zjavila malá silueta.

Čo? Divné... aj po rokoch mám chuť nakopať jej ten donášačský chlpatý zadok!

„Choďte!“ sykla som. „Budem vás kryť!“ Poslúchli a v sekunde boli preč. Wau, aj prízraky by sa od nich mali čo učiť!

Pokračovala som k bráne a netrvalo dlho, než sa za mačkou zjavil jej pán. Bol zadýchaný od behu. Škoda, že som to nevidela... Sledovať Filcha bežať? K dokonalosti chýbajú len pukance!

Prešiel po mne pohľadom a prekvapene sa zarazil. Krivo som sa usmiala a zatiahla: „Ale kdeže, kdeže, pán školník. Dnes mi po škole nedáte,“ vysmiala som ho a on sa zatváril, akoby mu práve uleteli všetky včely.

„Thalia Shepardová,“ zatiahol, akoby som bola stelesnením jeho najhorších, nočných môr.

Trhlo mi kútikom pier. „Už to tak bude, milý pán Filch. No čo, chýbala som vám?“

„Mne?“ zatiahol zarazene a ja som prikývla.

„Vám.“

„Mne?!“

A stop, asi som mu preťažila obvody. Prekĺzla som popri ňom a cestou zvolala.

„Nemusíte ísť so mnou. Do riaditeľne trafím aj sama.... Hm, a myslím, že sa na treťom poschodí svietilo.“ Nemusela som hovoriť viac a jeho vychrtnutá zablešená prdel vystrelila tým smerom. Hlupák... niekedy mi ho je fakt ľúto.

Prechádzala som známymi kamennými chodbami, rozhliadala sa okolo a spokojne sledovala spiace portréty. U veľkého Merlina. Nikdy som si nemyslela, že by mi toto miesto mohlo až tak chýbať. Toľko krásnych spomienok... čo by som dala za to, kedy som sa mohla vrátiť späť do tých čias?

Na druhom poschodí mi do nosa udrela povedomá vôňa uhorkového nálevu.  Vytiahla som prútik a s nemým „lumos“ rozsvietila jeho koniec. Jemné modré svetlo dopadlo na ostrý bordel na zemi. Zaváraninové poháre boli všade po podlahe a ich obsah aj po stenách. Poznala som len jediného obyvateľa hradu, ktorý sa vyžíval v uhorkovej mánii.

Pery sa mi opäť roztiahli do nostalgického úsmevu, keď som šepla: „Zloduch? Zloduch!? Heej...“ Nič. Nulová odozva. Asi som ho minula, ale podľa toho ako to tu vyzeralo len tesne.

Pokračovala som ďalej. Chodby boli pusté. Nestretla som nikoho. Ani nočný dozor, ani prefektov. Ku kamennému chrličovi som dorazila ako inak neskoro.

„Limetkové čipsy,“ zatiahla som heslo a socha s unaveným kývnutím uhla nabok.

Pár krokov vpred a moje telo sa už viezlo na točitom schodisku. Ako dlho je to? Takmer štyri roky. To je doba... A prečo si zas pripadám, akoby som spravila niečo zlé? Asi sila zvyku. Potriasla som hlavou. Som na Rokforte! Som len pár metrov od Dumbledora, upokojovala som sa. Ak sa niekde nič zlé stať nemôže, tak potom tu!

Prsty sa mi obtočili okolo hipogrifieho klopadla. Tri krátke údery a spoza dverí sa ozvalo unavené pozvanie.

„Vstúpte!“ oznamovalo sa a ja som tak bez zbytočných odkladov spravila. Veď, čo zlé by sa mohlo stať?

Dvere sa otvorili. Ja som vošla dnu... A všetka moja istota sa rozpadla ako domček z kariet! A kto ho zboril? Trikrát hádajte!

„Ty?“ zavrčala som.

Platinová Barbie sa ku mne otočila s chladnou maskou. „Áno, ja.“



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 9: Starí známi:

4. Ealex
20.11.2015 [0:02]

Emoticon Emoticon Emoticon

3. Trisha přispěvatel
19.11.2015 [22:04]

TrishaJeeeejo!!! Pekna kapitolka tka pkkojna plna spomienok a nostalgie. Totalne som aa do je vzila a ze Malfoy tam je som si myslela odzaciatku al ei tak ma to trocha šoklo... rychlo rychlo dalsiu!!!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Ivet
19.11.2015 [20:39]

Yeeeees Emoticon Emoticon Emoticon Šťastná jak blecha. Návrat domů Emoticon

1. mima33 admin
19.11.2015 [18:50]

mima33Toto bola pohodová kapitolka, trošku o ničom, ale za to cítim, že tá ďalšia to vynahradí a bude stáť za to, takže idem hneď na ňu! Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!