OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 5: Morálka

09.11.2015 (20:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 8× • zobrazeno 1169×

Taaaak, a oficiálne môžem vyhlásiť, že prvý zápočet je za mnou... hádam úspešne. Hm, len škoda, že piatok ma čaká ďalší.

Kapitolka má venovane pre mimu33, Ivet, Ealex, alanisealicecullen, Trishu, Valhalinku, Diablo, izzie22 a Claw. :D

Kapitola 5

„Remus,“ oslovil môjho chlpatého priateľa pán profesor. Rem k nemu obrátil hlavu a profesor pokračoval: „Zajtra o deviatej bude porada v hlavnom stane.“

„Rozumiem.“

„Porada?“ zatiahla som zvedavo.

Od poslednej ubehol už nejaký ten piatok. Všetci boli rozlietaní a mali čo robiť, aby skoordinovali zamestnanie a Rád. Na porady nevychádzal čas. Navyše, konali sa hlavne vtedy, keď mohli aurori a tí teraz boli mimo.

„A čo Moody? James a Sirius?“

„Dal som vedieť veliteľovi,“ povedal a mne div nepadla sánka.

U veľkého Merlina, čo sa stalo, že povoláva aurorov z akcie?

„Profesor...“ zatiahla som, ale on ma zastavil.

„Zajtra sa všetko dozviete...“ nehovoril to len mne, ale aj zvyšku osadenstva.

A mne potom niečo napadlo: „Pane, prečo ste ma zháňali?“

Pozrel sa na mňa a v jeho modrých očiach nebolo ani stopy po veselých iskričkách. Bol smrteľne vážny... a aj keď to dobre skrýval, zúril.

„Pane, čo sa stalo?“ Desila som sa odpovede, ale musela som ju dostať!

„Smrťožrúti napadli Lily Potterovú,“ oznámil mi a mne srdce vynechalo niekoľko úderov. Napadli mi tie najhoršie scenáre.

„Je v poriadku? Stalo sa jej niečo? Čo dieťa?“ chrlila som zo seba, ale Rem ma upokojil... aspoň pre teraz.

„Nie, Lily je v poriadku...“

Zaklipkala som viečkami. Bolo to jasné... jeho tón to hovoril. Premáhala som sa k otázke, ale išlo to len ťažko. O koho som prišla tentokrát? Kto?

„Ale niekto nie je...“ Bála som sa jeho odpovede. Prikývol. „Rem! Hovor! O koho sme prišli?!“

Zaťal zuby a päste. Celé telo sa mu naplo. Potom sa uvoľnil a rukou si prešiel po tvári. Pokrútil hlavou a povedal: „Debie. Prišli sme o Deborah Murray.“

Zaťala som zuby a sklonila hlavu. Aj keď som Debie nepoznala až tak dobre... bola to... nezaslúžila si zomrieť! Bola hlúpučká a naivná. Také ako ona nie sú ani dosť inteligentné na to, aby niekomu ublížili. Nie vedome. Bola prostoreká, ale neškodná. Dokonca by sa dalo povedať, že pod všetkými tými nánosmi šminiek a make-upu bola skutočne dobrá. Prečo zomierajú práve takí? Neškodní, dobrí? Prečo nezomierajú tí zlí? Zhrýzla som si spodnú peru.

Nepoznala som ju. Bola to Lilyna kamarátka, nie moja. Pre mňa bola len jednou z mnohých známych. Ale aj tak... toto si nezaslúžila! Nebolelo to, ako keby mi zomrel niekto skutočne blízky, ale na celú moju osobu padol podivný tieň. Poznala som ju. Nemohla som byť ľahostajná k jej smrti!

„Ako? Kde?“ dostala som zo seba.

„U Scarllet doma,“ povedal.

„Prečo? Prečo išli...“ Blbá otázka. Pracovala pre Rád... Navyše, Lily bola manželkou aurora... bolo tu toľko možností, prečo si vybrať práva ju.

„Remus, musím odísť,“ ozval sa Dumbledore, čím mu vlastne oznámil, aby ma do incidentu zasvätil. Rem prikývol.

„Dám vedieť ostatným členom.“

Dumbledorov habit zavial, keď sa otáčal na odchod, ale ešte predtým sa obrátil na mňa. „Thalia, už žiadne výlety na Čierny trh.“

Prikývla som a bol preč.

„Kde je teraz?“ chcela som vedieť.

„Dumbledore ju aj so Scarllet poslal k nám domov. Podľa neho je to jedno z mála skutočne bezpečných miest.“

Pravda. Mágiu môjho domova neprekoná ani Voldemort. Je stará tisícročia a je ešte posilňovaná prítomnosťou čarodejov. Vyskočila som na nohy a vykročila ku dverám.

„Tak poďme!“

O niekoľko minút na to som už stála pred dverami môjho domova. Ruku som mala položenú na kľučke, ale nedokázala som ju otvoriť. Prečo? Z vnútra sa ozýval srdcervúci plač. Stála som tam a prekonávala samú seba. Nedokázala som to. Nakoniec som musela ustúpiť a nechať Rema, nech ich otvorí za mňa. Viem, som zbabelec.

Vošiel dnu a ja som ostala stáť na verande.

Poznala som ten plač. Lily. Musím! Musím ísť ďalej! Namáhavo so prehltla, ale nakoniec prekročila prah. Chodba mi prišla nezvyčajne pochmúrna. Dom nado mnou ticho zaškrípal, akoby mi chcel naznačiť, že aj on to cíti rovnako. Priložila som ruku na chladivú stenu. Ani neviem prečo... zvláštne ma to upokojovalo... nakoniec som si o ňu oprela aj čelo.

Chcela som ujsť pred tými žalostnými zvukmi, ale nedokázala som to.  Neviem, ako dlho som takto stála a samú seba presviedčala, aby som išla za ňou... ale čo by som mohla urobiť? Nikdy som nebola dobrá v upokojovaní... Chlácholenie išlo mimo mňa. Posledné mesiace som bola poslom pomsty a povinnosti. Cs, pekné pomenovanie pre kata na voľnej nohe.

Dvere sa z ničoho nič rozleteli. Prudko som sa odtiahla od steny a pohľad mi padol na Jamesovu tvár. Tak skoro?

Ignoroval ma, akoby som tam ani nestála. Oči upieral na podchod, ktorý viedol do Červeného salóna. Bol biely ako stena. Takéhoto som ho ešte nevidela. Prebehol okolo mňa a ja som v predsieni osamela... Teda, to bolo aspoň jedno z mojich nesplnených prianí. Nie, neostala som sama.

Pozrela som mu do očí. Metali do okolia blesky a podľa toho, že ich metali aj na mňa, vedela som, že to už vie. Musela som zakloniť hlavu a v duchu si hovorila, že jeho sa báť nemusím. Nebudem ustupovať, ako králik pred líškou! Ja som tá líška... ale líška ustúpi pred naštvaným psom...

Pokojne zavrel dvere, ale ja som cítila, že ho ten hraný pokoj stojí veľmi veľa. Zhlboka sa nadýchol a potom sa opäť pozrel na mňa.

„Spálňa! Hneď!“ zavelil.

Bol len na skok, aby tu niečo nerozbil. Podobne naštvaného som ho ešte nevidela... nie, videla. Pred rokmi, keď som mu povedala, že spávam s Malfoyom.

Poslúchla som. Kráčali sme pomaly, ale ja som v sebe premáhala túžbu začať utekať. Opäť to bol on, kto zavrel dvere, ktoré nás oddelili od zvyšku sveta. Naša spálňa bola jediné miesto, ktoré bolo len a len naše. Nemal sem prístup nik. Dokonca ani naši priatelia.

„Bola si s ním,“ povedal len a ja som sa napla.

Skrížila som si ruky na prsiach a odhodlane sa mu pozrela do očí.

„Bola, ale nebolo to plánované!“ bránila som sa.

„Tak nebolo...“ zavrčal a ja som prižmúrila oči.

„No tak, Sirius! Nevolala som ho! Nehľadala! Jednoducho sme sa stretli... alebo skôr on stretol mňa.“

„Vysvetlíš mi, ako je možné, že všade kam ideš, ide aj on?“ O ou, hnev začína presakovať.

„Odkiaľ to mám vedieť! Ja ho... ja oňho nestojím! No tak, Sirius, prečo sa vlastne štveš!? Vieš, že ho nenávidím!“ Tentokrát som to bola ja, kto začínal byť naštvaný.

„Nestojíš?“ štekol. „Nestojíš, Tali!?“

„Nestojím!“ súhlasila som, načo sa neveselo zasmial.

„Vieš, pomaly ti prestávam veriť.“ Tak to ma dostalo do kolien. Vytreštila som oči a v hánkach prstov mi zapraskalo.

„Sirius, o čo ti ide?!“

„O nič...“ zavrčal.

„Tichošľap! Kurva, o niečo ti ide, keď povieš, že mi neveríš!“

Uprel na mňa pohľad, v ktorom sa miešalo zúfalstvo, hnev a strach. „Prečo si tam bola? A neklam mi. V tomto Gillecrosdová nelieta!“

„Ako vieš?“ zavrčala som.

„Poznám ťa. Ak by išlo o Gillecrosdovú nepočkala by si do večera.“

„Čo ak som sa to dozvedela až večer!?“

„Práve si sa spýtala: Čo ak..., nešlo o Gillecrosdovú.“ Kruci, prezradila som sa. Pozná ma príliš dobre. „Tak prečo, Tali? Prečo si tam išla?! Za Malfoyom? Bol v tom on?“ zúril a ja som nechápala prečo. Dala som mu niekedy dôvod na žiarlivosť?

„Nežiarli, Tichošľap. Ne...“

„Tak prečo!?“ zreval a mňa po fakt prekvapilo. Takýto rozzúrený nebol ani vtedy.

Zaťala som zuby a zúrivo cez ne precedila: „Veritasserum! Chcela som si spraviť vlastné zásoby. Už ma nebavilo stále čakať v rade. Bolo by oveľa praktickejšie naliať ho Smrťožrútom priamo do krku a nestrácať čas so zbytočným vypočúvaním.“ Podozrievavo si prezrel moju tvár. „No tak, Tichošľap! Hovorím pravdu!“

„Prečo si to nepovedala Dumbledorovi?“

„Zbláznil si sa!? S jeho zmyslom pre fair play by mi klepol po prstoch a nič by z toho nebolo! Je príliš mäkký!“

„Alebo ty prichádzaš o morálne zábrany,“ štekol a ja som nedokázala uveriť, že to fakt povedal. Naštvalo ma to. Zúrivo som švihla rukou smerom Červený salón.

„Morálne zábrany? Morálne?! Čo bolo morálneho na tom, že tí hajzlovia zabili Debie? Toto nie je morálny boj! Vieš to rovnako dobre ako ja!“

„Nie je, ale morálka je to jediné, čo nás od nich líši!“

„Prestaň mi tu dávať kázania! Ja viem, čo robím!“

„Fakt? Vedela si to aj keď si bola s ním?“ štekol.

„To je dávna minulosť!“ zúrila som. „Nevyťahuj to zas!“

„Len ti pripomínam, že nie si neomylná!“ štekol.

„Ja viem, že nie som... ale...“

Zarazila som sa. On sa nechce baviť o tom, prečo som tam bola. Nie, on chce rozoberať Malfoya. Ale prečo?

„Medzi mnou a ním nič nie je! Tak, krucinál, nežiarli!“ štekla som.

„Ale ja žiarlim!“ štekol. Aspoň, že to prizná.

„Nemáš prečo!“

„Nemám?“ Tón, akým to povedal sa mi ani najmenej nepáčil. Niečo medzi smútkom, sarkazmom a hnevom. „Ale áno, mám, Tali. Mám a sakra dobrý!“

„Nie, no tak, Siri...“

„Nechaj si toho Siri. Ja viem, čo viem!“ štekal. No jo, pravý pes... len aby nedostal besnotu!

„Nič nevieš! Poznáš ma! Vieš, že by...“

„Práveže ťa poznám, Thalia! Práveže ťa poznám! Ten tvoj pohľad!“ prskal. „Videla si sa v zrkadle? Videla? Máš ho zakaždým, keď ho stretneš! Vidím to! Si dychtivá do hádok s ním. Priznaj si to, teba baví, hádať sa s ním! Si nadržaná na každé stretnutie! Nie je to len o tom, že ho nenávidíš... ale stále ho chceš! Viem to! Viem, že...“ Hlas sa mu zlomil a ja som nechápala ako?

Ako je možné, že to vie? Veď ani ja sama... možno má pravdu, ale nikdy som sa neodvážila nad tým myslieť. Boli to zakázané chodníčky. Bolestivé. Utvrdila som samú seba v tom, že Malfoya nenávidím! To je pravda! Iba to! Sirius... Iba to je... pravda?

„Preháňaš! Na staré kolená sa z teba stáva žiarlivý idiot!“

„Tak ja som idiot?!“ zhúkol a ja som mu rovnakým tónom odpovedala:

„Áno si! Nič sa nestalo! Bože, prečo sa musím obhajovať práve pred tebou?!“

„Možno preto, že...“ Zaťal zuby a odvrátil sa odo mňa.

Zatínal päste a mňa bolelo vidieť ho takto. Zničeného... toto nie je správne.

Čo teraz. Poznala som to. Zaťal sa. Už z neho nedostanem ani slovo... nie dokým sa neupokojí. Ale ja to nemôžem nechať len tak. Niečo ho žerie a ja pochybujem, že je to len dnešok. Pichalo ma pri srdci. Stál tam. Vysoký, krásny a doteraz celý môj. Uvedomila som si, že oňho jednoducho prísť nedokážem.

Malfoy je možno mojou drogou (aj keď o tom dosť pochybujem. Nie som závislák), ale Sirius je niečo oveľa dôležitejšie. Je kyslík! Je to čo ma udržuje nažive. Byť tri minúty bez neho a dusím sa. Musím aspoň podvedome vedieť, že sme... v pohode. Vtedy, som si sľúbila jednu vec. Už nikdy nebudem bez neho! A pokiaľ to znamená, že budem musieť prekusnuť vlastnú hrdosť, tak to spravím... pre teraz.

Potriasla som hlavou a vykročila vpred. Stál ku mne chrbtom. Natiahla som sa k nemu a nežne mu položila ruku na ruku... čakala som. Ak by sa odtiahol, odišla by som. Nechala by som ho samého, nech si to v hlave zošrotuje sám a potom, keď sa upokojí, nech si ma vyhľadá... ale on sa neodtiahol.

Len tam tak stál a ja som sa odhodlala k ďalšiemu kroku. Objala som ho. Prsia mu pritisla k chrbtu, tvár zaborila medzi lopatky, ruky som pritisla k pevnému, plochému bruchu a šepla: „Sirius, čo ťa skutočne serie?“

Položil ruky na moje a zovrel ich. V prvom momente som si myslela, že ich od seba odtiahne, ale opak bol pravdou. Zovrel ich, pritlačil k sebe ešte pevnejšie.

„Malfoy,“ šepol nakoniec. V hlase sa mu miesil smútok zmiešaný so strachom. „Serie ma to, že si nemôžem byť istý...“

„Čím?“

„Tebou...“ šepol a pre mňa to bolo ako úder do žalúdka.

Tentokrát som to bola ja, kto sa chcel odtiahnuť, ale on mi to nedovolil. Pevne ma držal.

„Bojím sa, že o teba prídem... že mi ťa vezme... že odídeš....“ Tá bolesť v jeho hlase ma trhala vo dvoje.

„Sirius, ale ja nikam nejdem. Som tu!“

„Si,“ šepol, „ale na ako dlho?“

„Prečo si myslíš, že...“ nedokázala som to ani vysloviť.

Nešlo to. Bolo to... nemožné! Nedávalo to zmysel... Nikdy som nespravila nič, čo by... iba vtedy, ale to sú už roky, a to sme ešte neboli spolu... prečo pochybuje? Čo sa stalo? Keď odchádzal na misiu bol v pohode... misia!

„Čo sa stalo? Čo sa stalo vo Walese?“ šepla som čo najpokojnejšie.

Ešte stále to v ňom vrelo. To, že nekričí ešte neznamená, že je po probléme.

Dlho nič nehovoril, ale nakoniec sa rozhovoril, no aj tak to z neho liezlo ako z chlpatej deky. „Smrťožrúti,“ povedal a na pár sekúnd nastalo ticho. „Dnes ráno... dostali sme typ, kde majú noru. Zaútočili sme. Všetko išlo tak ako malo. Boli sme lepší aj keď ich bolo viac... James, Moody a bažant... rozdelili sme sa. Mne vyšli dvaja v podzemí. Dal som ich bez problémov, ale jedného som len odzbrojil... sedel tam!“ Hlas mu od potláčaného hnevu zhrubol. „Sedel tam a tie jeho keci!“

„No tak, Siri, jeden všivavý Smrť...“

„Nie, Tall, hovoril pravdu! Hovoril!“

„A čo presne?“

„Cs, kurva...“ uľavil si. „Ten incestný bastard...“ Ale pozrime sa, používa moje slastné pomenovanie, a to znamená len jedno, je fakt naštvaný. „... sedel tam a tá jeho incestná huba stále mlela a tom, ako ťa Pán chráni... že proti nemu nemám šancu... že som slabá nula... že ak by Pán chcel, tak mi ťa vezme... že ak by Malfoy chcel, dostane ťa a ty mu ešte rada dáš... že....“

„Sirius,“ šepla som a opätovala mu zovretie rúk. Perami som mu prešla po krku. „Malfoy ma nedostane. Ten incestný bastard, s ktorým si mal tú časť, si myslí, že som len bláznivá neškodná hlupaňa. Ale ja nie som, Siri, ja som Fantoma! Nevedel to! Nemal ani poňatia, o kom to hovorí!“ naliehala som.

Ale Malfoy vie... napadlo mi. Nie, nad tým teraz rozmýšľať nebudem... Doteraz to nikomu nepovedal... ale môžem sa spoliehať... A kruci! Kruci! Ja sa spolieham na Malfoyovu mlčanlivosť? Čo ak má Siri pravdu? Čo ak tomu podlému hadovi ešte stále verím? Bože! Veď ma zradil toľkokrát! Ako ešte stále môžem... nie, teraz na to nie je najvhodnejšia chvíľa!

„Ale tu nejde len o... toto. Ide tu aj o mňa... Čo ak nie som dosť silný, aby som ťa... aby som... čo ak som slabý? Čo ak ťa nedokážem ochrániť?“

U veľkého Merlina. Tak o toto ide? Prudko som trhla rukami a prešla si pred neho. Tvár som mu zovrela v rukách a zahľadela sa mu do očí.

„Sirius Orion Black!“ uhýbal mi pohľad, a preto som tvrdo dodala: „Pozri sa na mňa!“ Poslúchol a ja som pokračovala. „Myslíš si, že potrebujem ochranu? Myslíš si, že som slabá? Myslíš si, že by som sa nedokázala ochrániť sama?“ Na tvári sa mu rozprestrel ublížený výraz.

Tak brr, to ja by som sa mala cítiť ublížene!

„Jasné, že dokážeš, Tall. Netvrdím, že nie. Ale... pochop aj ty mňa,“ naliehal. „Som chlap a nech povieš čokoľvek, existujú určité veci...“

„Sexistické predsudky,“ poopravila som ho a on chabo prikývol.

„Sexistické predsudky, ktoré jednoducho chcem spĺňať. A vlastne... ani neviem, či sú sexistické! Chcem ťa chrániť! Potrebujem to! Viem, že ťa nemôžem zabaliť do perinky a zavrieť do oceľovej cely len preto, aby som ťa ochránil... ale keď mi nejaký...“ zaťal zuby, ale pokračoval, „povie, že mi ťa jeho Pán zoberie a ja s tým nemôžem nič spraviť... Milujem ťa, Tall! Milujem ťa, tak moc...“

Chápala som ho. Bože, veď jeho animágus je pes! Už to o niečom svedčí! Vlastnosti ako vernosť, túžba chrániť a starať sa o priateľov. S tým som musela rátať a bola by som naivná, ak by som to neprijala... a vlastne mi to aj tak trocha lahodilo. Vedieť, že niekomu záleží na tom, ako sa máte, či ste v poriadku. Vedomie, že by pre moju ochranu urobil čokoľvek. Som emancipovaná žena, ale toto je jednoducho jedna z vecí, ktoré na feministkách nechápem.

Prečo by sme nemali prijať ochranu od niekoho, koho milujeme - navyše, keď my samé to cítime rovnako? Nechránim aj ja Siriusa? Neobetovala by som sa preňho? Obetovala! Tak prečo by som mu mala vyčítať niečo, čo ja sama cítim?

„Rozumiem ti, Siri, ale nesmieš dovoliť, aby...“ Ja ani neviem čo. A kašľať nato.

Čo človek nedokáže povedať slovami, to nech povie telom. Ruku som mu obtočila okolo krku a pritiahla si ho k sebe. Spojila som naše pery v naliehavom a dravom bozku. Tým som mu povedala všetko podstatné... a aj on mne. Keď sme sa od seba odtiahli, prešli sme si sadnúť na kreslá pod oknom. Teda, on si na jedno z nich sadol a mňa si stiahol na seba.

Položila som mu hlavu na hruď a on mi do vlasov ticho šepol: „Keď mi povedali, že si bola s ním... bolo to... ja.. ani to neviem opísať. Akoby mi niekto do vnútorností vrazil žeravý kutáč!  Napadlo mi, že keď sa k tebe môže dostať tak ľahko, že možno ten Smrťožrút hovoril pravdu... navyše, keď som si spomenul na tvoj pohľad... mala si ho aj dnes...“

„Dnes som sa tvárila ako človek, ktorému smrť zaklopala na dvere!“ zavrčala som.

„Netvrdím, že nie, ale... vieš o tom, že niekedy zo spánku voláš jeho meno?“

Tak to som nevedela.

„Ak aj hej, tak potom aspoň vieš, že mám nočné mory!“ zavrčala som a on sa slabo usmial, no v očiach sa mu smiech neodrazil.

„Vážne k nemu už nič...“ nedopovedal. Akoby sa mu to z duše hnusilo... akoby sa bál...

„Necítim?“ dopovedala som a on prikývol. Pobozkala som ho, prsty mu zaplietla do vlasov a potom smrteľne vážne vyhlásila: „Iba ak nenávisť!“

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 5: Morálka: