OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 37: Vianoce

04.09.2016 (11:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 4× • zobrazeno 1225×

Tak a je tu predposledná kapitola... ostáva epilóg a sľúbený Bonus.

„Rád som ťa videl, agentka,“ zasmial sa barman. Bola som sama. Výnimočne. Potrebovala som si odskočiť – jop, mimino maminke nepekne tlačí na močoví mechúr – a na pána barana som cestou späť nechtiac narazila, a to doslovne. Chudák, ustál to len tak-tak, ale kto by sa mu čudoval, keď sa zrazil s malou kosatkou? Ja istotne nie.

„Vážne ma prekvapuje, že si ma pamätáš,“ zasmiala som sa.

„Na tajných agentov sa len ak nezabúda,“ usmial sa a hlavou nenápadne kývol k zamračenej Barbie.

„Manžel?“ spýtal sa a ja som sa div nezadusila.

„Nie!“ zvolala som možno až moc nahlas. Prekvapilo ho to, a preto som dodala. „Ale otec malého,“ priznala som. Byť fér sa oplatí.

„Takže... len spolu čakáte dieťa a to je všetko?“ vyzvedal s nádejou v hlase. Ťažko som vzdychla a opäť pokrútila hlavou.

„Je to... zložité,“ uzavrela som tónom, ktorý nepripúšťal návrat k tabu téme.

„Chápem,“ povedal len a opäť sa široko usmial. Asi chcel povedať niečo viac, ale mal smolu. Barbie dorazila a bolo po zábave. Malfoyove ruky ma objali okolo pása a aj keď som sa pokúšala vymaniť, nepúšťal ma.

„Drahá, je čas ísť,“ povedal a otočil ma k sebe. Zahľadela som sa do zelenkastých hlbín a zvažovala, či mu vynadať, alebo to pre tentokrát nechať tak. Ale keďže som za sebou mala pekný večer – za čo z veľkej časti vďačí práve jemu – rozhodla som sa pre možnosť číslo dva.

„Hej, je...“ súhlasila som.

oooOOOooo

Sedela som v Zimnom salóne a zničene sledovala vysoký zelený strom, ktorého špička veselo zametala strop. Bolo mi jasné, že ju budem musieť skrátiť, ak ju chcem ozdobiť hviezdou, ale momentálne som sa cítila ako vyšťavený pomaranč. Aj keď ma vešanie ozdôb bavilo, bolo toho na mňa jednoducho priveľa. Seneis je obrovské sídlo... je nemožné ho vyzdobiť celé, a preto som sa musela uspokojiť s prízemím a troma spálňami – Malfoyovu, moju a ešte jednu pre prípad, žeby k nám zavítala aj Miriele. Ale aj tak to bol herkulovský kúsok. Vážne. Keby mi nepomáhali škriatkovia – áno aj Lylo som povolala do služby – a Barbie, nikdy by som to nedala. Myslím, že práve začínam chápať prednosti malých domov! Ale aj tak, stálo to za tú námahu.

Opäť som pohľadom prešla po krásnom stromčeku a musela sa usmiať. Bol plný farieb. Nie len zelená, ale aj červená, modrá, zlatá... no kde tu sa vyskytla aj ružová či fialová. Dala som si extra záležať, aby bol taký, aký sme mávali doma... dokonca som zrecyklovala aj staré vianočné ozdoby. Sviečky sa vznášali z jedného konárika na druhý, anjeli vyhrávali ich tiché vianočné melódie a malé postavičky čarodejníc v červených habitoch s bielym našušorenými goliermi poletovali kam sa im zachcelo. Môj vianočný stromček mal aj niečo... čo sa tak úplne nezhodovalo s Malfoyovou predstavou o dokonalom vianočnom stromčeku – trpaslíkov. Ich zemiakové hlavy boli ozdobené veselými čelenkami a na chrbtoch im viseli biele krídla. Mračili sa na mňa a hrozili mi malými pästičkami, ale keď ich Lylo uplatila veľkými fondánovými žezlami, razom im bolo všetko jedno a zaujímali sa iba o sladkosť v rukách.

„Pani by mala viac odpočívať,“ ozvalo sa starostlivo vedľa mňa. Lylo. Široko som sa na ňu usmiala a pokrútila hlavou.

„Nie, Lylo, vážne ma to baví,“ upokojila som ju, no ona mi moc neverila.

„Dať si pani koláčik?“ spýtala sa ešte stále s poriadnou dávkou starosti v hlase a ja by som bola neskutočne hlúpa, ak by som tú dobrotu odmietla.

„Jasné!“ zvolala som veselo a natiahla sa po krásne vyzerajúcej kocke ozdobenej malými červeno-zlatými vločkami. Zakusla som a jazyk mi zaplavila dokonale lahodná chuť!

„Lylo!“ zvolala som. „Ty si génius! Toto je geniálne!“ chválila som ju a moja ruky sa bez pričinenia mozgu naťahovala po ďalšom. Bolo to neskutočne skvelé! Bože, už sa teším, ako s ňou budem zajtra piecť!

„Lylo tešiť, že pani chutiť,“ radoval sa môj malý kulinársky poklad. Usmiala som sa na ňu a akoby bábätku vo mne koláčik chutil tiež, veselo ma koplo. Žeby chcelo viac? Ja mu to s radosťou doprajem. Je mi jasné, že moja váha fakt nepekne utrpí, ale kašlať na to! Toto za hriech jednoducho stojí! Pohladila som si bruško a oči môjho škriatkovského zlatíčka klesli o niečo nižšie.

„Kope,“ vysvetlila som jej. Zmrkala neskutočne dlhými mihalnicami a mne v tej chvíli niečo napadlo. Vzala som jej podnos z rúk a postavila ho na zelené vankúše pohovky. Nechápala, ale nie nadlho. Chytila som ju za ruky. Prekvapene na mňa pozrela, ale môj úprimný a šťastný úsmev ju upokojil. Verila mi, rovnako ako ja som verila jej, žeby nikdy neurobila nič, čo by mne alebo môjmu dieťatku ublížilo. Priložila som jej tenké prstíky na bielu látku trička. Nožičky môjho ešte nenarodeného anjelika im vrelo vyšli v ústrety. Obrovské oči sa roztiahli od prekvapenia.

„To... to... to byť malý... pán?“ spýtala sa poriadne prekvapene a ja som prikývla.

„Ale môže to byť aj ona,“ upozornila som ju. Vlastne, vážne by som chcela, aby som mala dcérku. Ale hlavné je, nech je zdravé. Či to bude dievča, alebo chlapec... no to je vedľajšie.

Maličké opäť vykoplo a ona mierne naskočila.

„Chceš vedieť tajomstvo?“ spýtala som sa Lylo a ona zvedavo prikývla.

„Som si istá, že aj jemu chutia tvoje koláčiky,“ priznala som. Jej obrovské oči zaiskrili nadšením a pery sa roztiahli do zubatého úsmevu.

„Lylo urobiť toľko koláčikov, koľko len bude malý pán-pani chcieť!“ vyhlásila nadšene.

„Drahá, kam s tým?“ ozvalo sa za nami. Otočila som sa za hlasom a stretla sa s Malfoyovým pohľadom, ktorý vzápätí klesol na škriatkovské ruky na mojom bruchu. Na šťastie preňho to nijak nekomentoval. V opačnom prípade by to skočilo hádkou a ja som sa dnes hádať vážne nechcela.

„Na stromček, drahý,“ zatiahla som veselo a postavila sa. Počkala som, dokým zloží pyramídu krabíc a potom sa k nemu vydala aj s podnosom tých najlepších čokoládových zákuskom pod slnkom!

„Toto musíš ochutnať!“ vyhlásila som a hrdo dodala: „Lylo je kulinársky génius!“ Podozrievalo preskenoval podnos. Oh, bože, to je ale zbabelec. Vážne sa mi nechcelo čakať, dokým sa rozhýbe, a preto som jeden z tých delikátnych počinov zobrala do ruky a zamávala mu ním pred nosom. Mierne nadvihol obočie. Zasmiala som sa.

„Lietadlo letí,“ zašušlala som detsky a on si povznesene povzdychol. Otvoril ústa a ja som mu do nich vložila kus modrého z neba. Zakusol, ale žiadne prejavy extázy nedával najavo. Teda nie, žeby som to od neho čakala. Zakusol druhý krát a pochvalne prikývol.

„Je to výborné,“ súhlasil so mnou, ale inak nič nehovoril. Mierne som nadvihla obočie a on pochopil. „Si vynikajúca kuchárka, Lylo,“ pochválil ju a odmenou mu bol môj spokojný úsmev.

„Chutiť pánovi?“ zatiahla Lylo nadšene a od šťastia div neskákala až po plafón. Môj veselý úsmev sa preniesol aj na ňu. Hm, kedy stihla prísť až sem? Pohladila som ju medzi ušami a ona nimi veselo zastrihala. „Lylo spraviť viac!“ ponúkla a ja som prikývla.

„Istotne ich budeme mať na vianočnej tabuli,“ ubezpečila som ju.

„Tak kam s tými ozdobami?“ zopakoval svoju pôvodnú otázku pán domu.

„Najskôr ich musíme rozbaliť nie?“ zatiahla som šalamúnsky a on prikývol. Chytila som najvrchnejšiu z krabích, ale on mi ju vzal. Mierne popudene som si prekrížila ruky na prsiach, ale on ma obdaril extrémne tvrdohlavým pohľadom.

„Je to ťažké,“ trval na svojom a preniesol ju na drevený konferenčný stolík. Ťažko som vzdychla, ale zakusla si do jazyka. Dobre, tento krát mu urobím po vôli, ale aj tak ma to štve! Nie som malomocná, ale tehotná! V tom je rozdiel!

„Vážne to tam chceš dať?“ zatiahol mierne skepticky a z hnedého kartónu vytiahol červené lesklé vločky.

„Áno, chcem,“ prikývla som.

„Nebude to... preplnené?“ namietal, ale mne to bolo jedno. Vianoce majú byť preplnené! Teda to je aspoň môj pohľad na Vianoce. Majú byť plné, honosné a možno aj tak troška gýčové – ale len troška. To k tou jednoducho patrí.

Mierne som naklonila hlavu a prešla po ňom pohľadom. Zas mal na sebe bielu košeľu a sivé nohavice s pukmi a opaskom. Na zápästí sa mu vynímali drahé hodinky a na pravom prostredníku podivný drevený prsteň, ktorý ale vyzeral ako hotové umelecké dielo. Vlasy mal sčesané vzad a v úhľadných prameňoch mu splývali na chrbát. A keď už sme pri tých vlasoch...

„Malfoy...“ zatiahla som.

„Áno?“

„Chcem mať krátke vlasy,“ zavelila som. Otočil sa ku mne a prešiel ma pohľadom od hlavy až po päty. Čo videl? Presný opak toho, čo som videla ja. Mala som na sebe jednoduché biele obtiahnuté tričko s krátkym rukávom, na tom natiahnutý voľný hrubý sveter na gombíky a tmavé rifle. To a pohodlné béžové baleríny tvorili celý môj odev. Vlasy som mala stiahnuté do divokého drdola, ktorého mi aj tak väčšina z nich úspešne unikla. Vážne ma štvali, nie je nad pohodlie krátkych!

„Nie,“ zaznel jeho verdikt a ja som sa zlostne odula.

„Prečo?“ nechápala som. „Vieš aké to je nepohodlné?...“ sťažovala som sa a potom dodala: „... Teda pre niekoho, kto bol zvyknutý na krátke!“

„Nie, Tali. Nechcem, aby si mala krátke vlasy.“

„Prečo?“

„Pretože neznášam, keď ich nemáš dlhé!“

„Pri Merlinovi, Malfoy! Nemôžem ich mať dlhé večne! Raz sa budem musieť vrátiť do práce a tam mi...“

„Nebudeš,“ zavrčal. Čo?

„Som na materskej, drahý. Jasné, že budem. A nielen že budem, ja aj chcem!“

„Budeš doma, drahá!“ oznámil mi šovinisticky a ja som div po ňom niečo nešmarila!

„To teda nie! Budem doma... rok. Ale potom sa vraciam k práci!“

„Budeš matka! Maše dieťa ťa bude potrebovať!“

„Nebude ma potrebovať celých dvadsaťštyri hodín denne!“

„Bude!“

„Malfoy!“

„Nie, Thalia, o tomto s tebou nebudem diskutovať. Nevrátiš sa k aurorom. To jednoducho nie.“

„Nezabila som celé tie roky života štúdiom a učením, len aby som nakoniec skončila ako žienka domáca!“ štekla som a začínala skutočne zúriť! „Jasná, že sa vrátim k tomu, čo som študovala!“

„Nie, nevrátiš!“

„Vrátim!“

„Thalia! To jednoducho nie je možné! Musíš myslieť v prvom rade na dieťa!“

„Ja myslím!“ štekla som. „Ale myslím aj na to, že by som z toho zcvokla! Nie som typ človeka, čo môže len tak bezcieľne sedieť doma a nič nerobiť!“

„Budeš sa starať o dieťa!“

„Malfoy! Vrátim sa. Na to vezmi jed. Neostanem doma. Nebudem ako Narcissa!“

„Ty si nikdy nebola ako Narcissa, takže to ani nečakám. Ale nedovolím ti vrátiť sa do služby!“

„Máš smolu. To nezáleží od teba!“

„Ale áno, drahá...“

„Nie!“ štekla som zúrivo, ale potom sa stopla. Vážne sa mi nechcelo hádať. Nie teraz, nie keď som za sebou mala taký krásny deň. Zhlboka som sa nadýchla a začala oveľa pokojnejším tónom. „Pozri, Barbie, nechcem sa hádať. Toto bol vážne pekný deň, tak mi ho nekaz.“

Už-už otváral ústa, že mi nato niečo odsekne, ale včas sa stopol a prikývol. Jeho tvrdý výraz o čosi zmäkol, urobil pár krokov vpred a pohladil ma po brušku.

„Prepáč, drahá,“ zatiahol krotko. „Máš pravdu....“ No nemohol si odpustiť a dodal: „Túto tému preberieme neskôr.“

„Fajn.“ Zatiahla som, ale ani ja si neodpustila a dodala: „Ale tie krátke vlasy chcem aj tak!“

Ťažko si povzdychol, no neodpovedal. Vrátil sa späť ku škatuliam a začal ich otvárať.

Zdobiť vianočný stromček spolu s ním bolo to posledné, čo som si myslela, že niekedy budem robiť. Ale časy sa menia, že?

„Drahá, matka trvá na tom, že na Vianoce bude na Seneis,“ oznámil mi a mňa to ani veľmi neprekvapilo. Čakala som to... ale ešte stále som tu mala jeden extra veľký nedoriešený problém. Čo s darčekom pre ňu a preňho?

„Fajn... inak, čo je tak bežne kupuješ?“ zatiahla som nenútene, no on ma prekukol. Obrátil sa ku mne a polovičate sa usmial.

„Šperky,“ povedal jednoducho. Fajn a som v... Na to prachy jednoducho nemám. Ach jo... a som tak, kde som bola predtým. Moje starosti mu neušli. Usmial sa a vyhlásil:

„Drahá, nemusíš jej nič kupovať,“ zapriadol.

„Ale ja chcem,“ odsekla som podráždene. To nemôžu byť normálnou čarodejníckou rodinou, kde sa cena darčekov nepohybuje v astronomických výšinách?

„Drahá, ak si robíš starosti kvôli peniazom...“

„Nerobím!“ štekla som. Fajn, vážne som s touto témou nemala začínať! Vážne nie! Doriti, teraz sa jej len tak nepustí! Je ako pitbul, keď sa do niečoho zahryzne.

„Thalia,“ zatiahol prísne. „Ak sa stresuješ kvôli takým...“

„Ja sa nestresujem, jasné!“ zavrčala som a do ruky schytila najbližšiu ozdobu. Potrebovala som, aby na túto tému zabudol! Ani za svet by ma neprinútil priznať, že moje finančné rezervy húkajú rovnako divoko ako policajné sirény pri cestnej naháňačke!

„Miláčik,“ zatiahol a mňa to oslovenie mierne prekvapilo. Tak takto mi ešte nepovedal. Čo sa stalo s drahou? Prešiel tých pár krokov, čo nás delilo a pritiahol si ma zozadu na hruď. Chrbát sa mi trel o bielu látku a jeho ruky mi zablúdili na gigantické brucho.

„Nevolaj ma tak,“ zašomrala som. „Len toť som si zvykla na „drahá“, tak neprovokuj!“ Ignoroval moje varovanie. Jasné, veď prečo nie? A z chuti sa zasmial. Jeho pery mi zablúdili na ucho a pobozkali ho.

„Drahá...“ šepol mi doň a jedna z jeho rúk zablúdila oveľa nižšie, než by na takomto verejne dostupnom mieste mala.

„Hm...“ zavrnela som. „Toto nie je spálňa,“ pripomenula som mu.

„A? Je to môj dom... náš dom...“ šepol a jeho pery sa mi preniesli na krk. Nechala som ho... ale nie dlho. Nakoniec som sa od neho dotiahla a bola vďačná, že na tému „darčeky“ zabudol...

„Nie, to pôjde sem,“ zatiahla som zamyslene a prebrala od neho veľký Rokfortský erb.

„Vážne to tu musí byť?“ spýtal sa mierne skepticky, začo som ho obdarila prísnym pohľadom, ktorý hovoril jasné áno.

„Kupovali sme ho s otcom v ten rok, čo som nastúpila na Rokfort,“ oznámila som mu. „Je to tradícia.“ Švihla som prútikom a erb zavesila tesne pod zlatou hviezdou.

„Máte podobných tradícií veľa?“ zatiahol zvedavo a ja som sa na malú chvíľu stopla. Moja dobrá nálada o niečo povedla... nechcela som, aby sa tak stalo. Mala som roky, aby som sa s tým vyrovnala, ale niekedy ma to jednoducho prichytí nepripravenú.

„Už nie...“ zatiahla som tónom, ktorý hovoril dosť o tom, aká mi je táto téma nepríjemná... ale k môjmu obrovskému prekvapeniu, som v nej pokračovala. „Odkedy zomrel, sme tieto ozdoby... nepoužili,“ priznala som a sama seba sa pýtala, prečo je tento rok iný. „Ale teraz...“ na moment so sa odmlčala a on ticho vyčkával, čo poviem, „... ale teraz chcem... chcem sa k tomu vrátiť,“ šepla som. Kútikom oka som sledovala ako ma pozorne skúma pohľadom. „Myslím...“ šepla som, „nikdy nespozná svoje vnúča... a ono nikdy nespozná jeho...“ Nevedela som, ako pokračovať. A bolo to vôbec potrebné? Nestačilo to, čo som povedala? Pre mňa áno. Chcela som, aby bol aspoň týmto spôsobom prítomný. Chcela som ho tu! So mnou... s maličkým.

Už pár týždňov ma zužovala potreba... chcela som za ním ísť. Na cintorín... ale zakaždým, keď som už takmer prekročila prah dverí, som sa stopla. Za celé tie roky, čo je jeho telo pod zemou, som nebola dosť silná, aby som za ním prišla. Cítila som výčitky, tak ostré a bolestivé, ale aj tak som sa nedokázala prinútiť tam ísť. A prečo?

Bola som neistá. Bála som sa, že som ho sklamala. On by nikdy nechcel, aby sa zo mňa stalo to, čo sa stalo. Môj otec bol tým najlepším človekom pod slnkom. Bol pacifista, ktorý miloval ľudí, ktorý by obetoval aj vlastný život, aby pomohol iným a bolo by mu jedno, či ich pozná, alebo nie. To bol môj tatino. Môj hrdina, ktorý odháňal desivé príšery, ktorý pri mne stál v každej chvíli môjho života, dokým...

Jemne som pohladila ďalšiu z ozdôb. Pletenú detskú papuču. Táto patrila mne. Nikdy som tak úplne nedokázala uveriť, že som ju kedysi dávno aj skutočne nosila. Bol tak neskutočne nevkusný kúsok... ale podľa neho mi ju uplietla starká, ktorú som aj tak nikdy nespoznala, lebo uprela keď som mala ledva tri...

On bol pre mňa všetkým... Bol.

Jemne som sa usmiala a nedovolila pochmúrnym myšlienkam, aby mi pokazili tie krásne spomienky, ktoré som naňho mala. Rovnako ako erb pred chvíľou, aj pletené detské papuče skončili na jednej z vetvičiek.

Malfoy ma objal okolo ramien a jemne mi šepol do vlasov.

„Ak mi dáš šancu, budem sa snažiť, aby som bol pre naše dieťa rovnako dôležitý, ako bol on pre teba,“ zatiahol. Z nepochopiteľných príčin mi jeden zradcovský kútik vyletel k nebesiam.

„Už som ti ju dala,“ oznámila som mu mierne. „Ale ak ju premrháš, ďalšiu nedostaneš.“

„Vynasnažím sa ťa nesklamať,“ vyhlásil odhodlane, ale ja som ho opravila:

„Nie mňa. Nás.“

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 37: Vianoce: