OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 22: Keď oni, tak aj ja



Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 22: Keď oni, tak aj jaMalý princ a Traja mušketieri

Nie, tomu neuverím!

„Nemožné!“ zalapala som po dychu. „Rem by nikdy...“ namietala som, ale nenechal ma dohovoriť.

„Tali, Lupin sa zmenil. Odkedy... prišiel o prácu, už to nie je ten istý človek, ktorého si poznala.“

„Neverím!“ zvolala som.

Opäť som začínala zúriť! Ako sa opovažujú obviňovať Rema? Rema?! Nášho Rema! Ten by nás nikdy nezradil! On nie! Je jedným z nás! Záškolákom! Ale... nebola som záškolákom aj ja a zradila som? Teda podľa nich?

Ruky mi vyleteli k tvári. Zovreli ju a odmetali uveriť. On nie! On by to neurobil! Remus nie!

„Kedy si mi to chcel povedať!?“ zavrčala som a zodvihla k nemu hlavu.

Tváril sa unavene – nijak inak, keď hovoril: „Nikdy.“

„Ako!? Sú to moji priatelia! Mám právo vedieť, čo sa s nimi deje!“

„Hovorím ti to preto...“ zarazil sa a nakoniec prekvapivo prikývol. „Nie, máš pravdu. Máš právo to vedieť!“ Kruci, kde sa tu vzala ďalšia zmena? Totálne ma metie! Postavil sa a prešiel ku mne. „Chceš vedieť, čo sa s nimi deje?“ spýtal sa vážne a ja som sa mierne znechutene usmiala.

„Chcem to od začiatku!“ objasnila som mu všeobecne známu vec.

„Dobre, ale ujasnime si niekoľko pravidiel...“ začal a mne bolo jasné, že sa mi nebudú páčiť. „Vezmem ťa na Rokfortské stretnutie, ale aby bolo jasné, nik o tebe – okrem riaditeľa – nebude vedieť. Budú platiť rovnaké pravidlá ako tu. Budeš môcť stáť hneď vedľa nich a oni ťa nebudú vidieť. Nebudú tušiť, že si tam... a keď poviem odchádzame, pôjdeš bez pripomienok. Rozumieš?“

Tak, aby sme si niečo ujasnili. Ak sa raz odtiaľto dostanem von – navyše pod dohľad riaditeľa – jasné, že nepôjdem dobrovoľne späť! Ale nie som taký blázon, aby som mu to povedala otvorene.  

„Jasné!“ zvolala som nadšene.

Šťastnejšia som za posledné mesiace fakt nebola! Pochmúrne sa zamračil. Asi si uvedomil, aký bič si na seba práve uplietol, ale už to nemohol zobrať späť! Niekedy je jeho obchodnícka česť predsa len k niečomu dobrá. Od uzavretých zmlúv sa neodstupuje! Haleluja!

Prebehol po mne kritickým pohľadom a frustrovane zatiahol: „Nechcela by si sa prezliecť?“

„Hm?“ Zbežným pohľadom som prebehla po karmínovej košeli, akoby vystrihnutej z iného storočia a čiernych rifliach s roztrhanými kolenami.

Neviem, čo ho iritovalo viac - či tá červená, alebo kolená. Typovala som na kolená. Ale to bol hlavný dôvod, prečo som to na seba navliekla. Nenávidel roztrhané veci! Každé ráno mi Esie priniesla niekoľko nádherných šiat, ale ja som si vždy nakoniec obliekla niečo podobnému tomuto! A ak neboli poruke diery, vytvorila som ich. Nožničky mám k dispozícii, ale ako som na moje obrovské sklamanie zistila, s vlasmi mi nepomôžu. Ďalšie z jeho kúziel!

„Nie.“

„Myslel som si,“ zalamentoval.

„Kedy odchádzame?“ chcela som vedieť a netrpezlivo poskakovala na mieste.

„Pred deviatou,“ oznámil a moja nálada o niečo poklesla.

„Čo? Prečo nie teraz?“ spýtala som sa detinsky aj keď som odpoveď veľmi dobre poznala. Väčšina stretnutí sa konala až na večer, lebo práve vtedy mali pozvaní najviac času.

A aby toho nebolo málo, nasledovala ďalšia z jeho zbrklých nálad. Jeho pery sa roztiahli do spokojného úsmevu a potom? Natiahol sa po mne a pritiahol si ma k sebe. Než som stihla čokoľvek povedať alebo urobiť, vtisol mi na pery náhlivý bozk. Dokonca som nemala ani čas ho pohrýzť! A aby to nestačilo, zovrel ma v medveďom objatí.

„Chcem, aby si bola šťastná,“ šepol, ale to som sa od neho odtláčala preč. Prepálila som ho zúrivým pohľadom, ale on sa len spokojne usmieval. „Milujem ťa, vieš o tom?“

Došli mi slová a preto som len vytrvalo vrčala.

„Nemáš čo povedať? Zaujímavé, myslel som si, že sa tohto dňa nedožijem.“

„Skoč ku psychošovi!“ štekla som a jeho obočie vyletelo do nebies.

„Prečo?“ nechápal.

„Tá tvoja náladovosť musí byť prejavom duševnej choroby!“ vrčala som.

„Áno, je,“ pritakal. „A volá sa láska.“

„Akoby si jej bol schopný!“

„Thalia, nebuď zlá. Koniec koncov urobil som dosť veľký ústupok.“

Oh jasné. Zabudla som... ty si ma tu vôbec neuväznil! vrčala som v duchu, ale nahlas len podráždene precedila pomedzi zuby: „Oh, zato som vám neskonale vďačná, vaše peroxidové veličenstvo!“ No namiesto toho, aby ho to urazilo, sa ešte viac usmial.

„Vážne, bež dokým si to rozmyslím,“ vyzýval ma a ja som sa nenechala dvakrát ponúkať. Vyrazila som k dverám a spokojne zistila, že vážne môžem odísť!

Na chodbe zo mňa všetka zlosť opadla a nahradila ju číra radosť. U Merlina! Opäť ich uvidím! Znova! Ten pocit bol... nádherný! Akoby som sa vznášala na vlastnom obláčiku zo siedmeho neba! Dokonalý... len škoda, že moc dlho nevydržal. Vlastne stačilo, aby som zišla o jedno poschodie nižšie a uvidela jej peroxidové veličenstvo číslo dva aj s peroxidovým princom.

Kruci, čo tu chce Narcissa!? Prepaľovala som ju naštvaným pohľadom, ale ona ma nevidela. Škodoradostne ma napadlo, že jej podložím nohu... čo by som aj urobila, keby na rukách nedržala to protivné decko! Aj keď mal len pár týždňov, neskutočne mi liezol na nervy. V Seneis býval dosť často – aj s jeho babičkou – lebo jeho rodičia sa prirodzene museli venovať iným, smrťožrúckejším záležitostiam. Vážne, neznášala som ho! Furt reval a najhoršie to bolo ráno! Dotrepali ho sem pred ôsmou a poviem vám, budíček hneď pri uchu je proti nemu hovno!

Prepaľovala som to malé, rozmaznané decko rovnako nenávistným pohľadom ako jeho matku, keď vtom sa spoza rohu vynorila peroxidová kráľovná matka!

Všimla si môj vražedný pohľad a mierne zbledla. Koniec koncov, mala prečo! Tak toto uškriekané škvrňa môže mať bezstarostný život, zatiaľ čo Jamesovo o ten svoj musí bojovať, a to sa ešte ani nenarodilo? Kde je, kruci, spravodlivosť, keď ju človek potrebuje? Typujem, že v Španielsku a dáva si poriadne dlhú siestu!

Aj napriek jej obavám sa na mňa jemne usmiala, ale tak, aby to Narcissa nevidela. A prečo? Už teraz si mladá Malfoyová o nej myslí, že jej kvapká na maják. A ja? Ak mám pravdu povedať, tak peroxidovú kráľovnú matku mám z celej ich famílie najradšej. Je milá, pokojná a hlavne príjemná! Nemá žiadne afektované maniere ani nič podobné! Je jednoducho taká aká je. Staršia, ale stále nadpozemsky krásna. Vždy som ju upodozrievala, že niektorý z jej rodičov musel byť víla. Doteraz mi to ešte nik nepotvrdil... ale ani nevyvrátil.

A čím si ma získala úplne, tak to bola tá facka, ktorú jej mladšiemu synáčikovi uštedrila. Úplne dokonalé! Vážne, už by som ani nedokázala porátať, koľkokrát som ju chcela poprosiť, aby mu jednu vlepila aj za mňa! Ale mala som taký dojem, že by mi to neprešlo. Škoda.

Prešli okolo mňa a ja som si fakt pripadala úplne neviditeľná!

Povzdychla som si a pokračovala ďalej do útrob domu. Až tu som si uvedomila jeden veľmi podstatný fakt. Zabudla som na Dobbyho! U Merlina! Ako som mohla? Otočila som sa na opätku a vyrazila vpred. Narcissa/NeNarcissa, Dobbyho mi len tak nezoberú! Už som bola takmer pri nich, keď sa mi okolo ramena obmotala ruka starej pani. Kde sa tu vzala? Netuším... Ale to je teraz jedno. Trhla som rukou a prekvapilo ma, akú silu má.

„Prosím, poď so mnou,“ vyzvala ma jemne, ale ja som pokrútila hlavou.

„To počká, najskôr musím...“ nedopovedala som. Prudko ma zarazila pokrútením hlavy.

„Thalia, Dobbyho späť nedostaneš. Nie je to možné,“ šeptala a ja som jej ani za ten svet nechcela uveriť.

Aj keď nechápem prečo. Bolo jasné, že ho nevrátia, ale musela som bojovať viac ako som bojovala. Stačilo, aby Malfoy spomenul Rema a Dobby mi úplne vyfučal z hlavy. Zabudla som naň...

„Možné? Neviem, ale ja rada nemožné,“ zavrčala som a trhla znova.

Tentokrát ma nechala a ja som vykročila ku dverám jeho pracovne. Typovala som, že je tam. Pochybujem, že by Narcissu prial v spálni! No narazila som hneď na prvý problém! Dvere – boli zamknuté. Otočila som sa ku „madam“ a tá na mňa hľadela so stoickým pokojom. Nenávidela som tento pohľad! Bol tak odlišný od Malfoyovho, že viac to ani nešlo! Ten jeho bol chladný ako Arktické ľadovce, ale jej? Príjemne hrial ako slnko napoludnie.

„Prosím, Thalia, potrebujem s tebou hovoriť,“ šepla. No mohla som jej povedať nie? Chcela by som odpovedať áno, môžem... ale akosi... nešlo to.

Porazenecky som povzdychla a prikývla. Zaviedla ma do jej izby. Vždy sa mi z celého sídla páčila najviac. Nechodila som sem moc často... vlastne iba vo chvíľach, keď som to vážne psychicky nezvládala. Rozhovory s ňou mi vedeli pomôcť. Zvláštne. Mne dokázal pomôcť niekto od Malfoyovcov? A žeby to bolo tým, že ona sa do tejto trafenej famílie len vydala? Dokonca nemala ani anglické korene. Pôvodom bola Francúzka. 

Posadila som sa do jedného zo smotanovo-zlatých kresiel a nedôverčivým pohľadom spražila mimino len pár miest odo mňa. Tak sem zapadlo peroxidové princátko? Mala som sto chutí vrčať.

„Prečo ho tak nenávidíš?“ spýtala sa jeho stará mama a ja som ju obdarila znechuteným pohľadom.

„Kvôli rodičom? Kvôli tomu, že dostane vždy, čo bude chcieť? Kvôli tomu, že jemu podobní ohrozujú život Jamesovho dieťaťa?“ vrčala som.

„Je to len dieťa. On za nič z toho nemôže,“ bránila ho a jemne ho pohladila po buclatom líčku.

„Raz bude ako oni. Raz sa bude s Jamesovým dieťaťom nenávidieť,“ prorokovala som.

„Možno budú priateľmi,“ poznamenala a ja som sa neveselo uchechtal.

„Nehrozí. Slizolin a Chrabromil sa neznesú. Je to proti prírode.“

„Ale ty a môj syn...“ začala, ale ja som ju stopla.

„My že sa znesieme? Nehrozí! Veď sa na nás pozrite. Ideme si po krku, ak sa náhodou ocitneme v jednej miestnosti!“

„Láska, moja milá. Láska!“ lamentovala.

„U Merlina, čo všetci máte s tou láskou?“ zatiahla som znechutene. „Nemilujem ho! Nenávidím ho!“

„Ale no tak, dieťa drahé. Neklam samú seba. Vidím ako sa naňho pozeráš.“

„V to prípade by ste mali skočiť k očnému!“ zavrčala som a postavila.

„Sadni!“ rozkázala a ja som si sadla. Mierne som odula spodnú peru a ona sa na mňa usmiala tak sladko, až som si myslela, že dostanem cukrovku. „To že ho nevieš vystáť je len... dočasné,“ zatiahla. „Obaja ste výbušné povahy, ktoré radi ovládajú iných a pritom sami chcú ostať slobodné.“

„Sme ako oheň a voda!“

„Protiklady sa priťahujú, dieťa.“

„Kravina! Oheň vyparí vodu ak je jej málo a voda zas udusí oheň!“

„Preto potrebujete byť v rovnováhe. Dieťa moje, ani nevieš aká som šťastné, že si našiel práve teba.“

„V tom prípade ste fakt na hovno matka,“ zavrčala som. Už-už otvárala ústa, ale slová prišli odinakiaľ.

„Thalia!“ zahrmel jeho hlas a jeho matka len spokojne pokrútila hlavou a zatiahla.

„Daj pokoj, Regie! Koľkokrát som ti hovorila, že pred vstupom do dámskej spálne máš klopať!“ kárala ho a ja som sa usmiala ako malé decko, ktorému sa podarilo vinu hodiť na niekoho iného.

„Prepáč, mama,“ zatiahol pokorne a ja som sa usmiala, akoby mi práve oznámili, že Vianoce sú už zajtra!

„Thalia a ty sa tak nešker!“ obrátila sa na mňa. Úsmev o niečo povädol, ale nezmizol úplne.

„Mama, musí sa naučiť, že niečo...“

„Nie, Reginus! Nedokážeš si predstaviť, ako dobre mi padne, keď sa so mnou niekto baví otvorene, prirodzene... úprimne,“ dodala po chvíli.

„Ale mama...“

„Dosť, miláčik. Radšej nech mi tisíckrát povie, že som príšerná matka a ja viem, že to povie len v návale hnevu, akoby sa mala stať ďalšou Narcissou!“

„Mama...“ zatiahol varovne, ale ona pokračovala.

„Už ma unavujú tie jej neustále lichôtky! A pritom veľmi dobre viem, že kade chodí, tam o mne hovorí ako o tej šialenej!“ hnevala sa, ale aj tak vyzerala až trestuhodne bezbranne!

„Mama...“

„Ja viem, že to myslíš, dobre, anjelik. Ale toto je záležitosť medzi nami dievčatami, rozumieš!?“ Ha a dostala ho do úzkych. Netrvalo to dlho a kapituloval. Otvárajte šampanské! Na svete je predsa len niekto, koho sa Malfoy bojí!

Opäť som sa začala šialene ceriť. Spražil ma chladným pohľadom a ja som sa usmiala ešte viac!

„Neužívaj si to tak,“ zavrčal.

Smola, Barbie!

„Oh, na toto budem ešte veľmi dlho spomínať!!“ sľubovala som mu, ale dlho som sa tešiť nedokázala. Z ničoho nič sa mi pred očami objavila zelené čudo! Ehm, teda peroxidový princ!

„Dajte to peroxidové decko kamsi!“ zavrčala som na ňu, ale ona ma ignorovala.

„Dávam ho tebe, Thalia. Podrž ho. Vieš, mala by si viac rozmýšľať nad rodinou. Si krásna, mladá žena v ideálnych rokoch na deti,“ poúčala ma a ja som musela viditeľne zblednúť, lebo tentokrát to bol Malfoy, kto sa škodoradostne usmieval. Jeho matka si to všimla a pár slov adresovala aj jemu.

„A ty by si sa mal viac snažiť v ich plodení! Chcem ďalšie vnúča a skoro!“

Zatiaľ čo on v sebe dusil smiech ja som hľadala slová. V duchu som sa upokojovala myšlienkou, že nepovedala, že sa o ne má snažiť so mnou... povedala...

„Regie. Mnoho tvojich spolužiakov je už ženatých a čakajú deti! Vážne by som ocenila, keby ste sa vy dvaja dali konečne do pohybu! Čím skôr bude svadba, tým skôr budú vnúčatá.“

Div som sa nezadusila, ale ona na to kašlala a využila chvíľu mojej nepozornosti. Nasilu mi do náručia vtlačila to malé slizolinské decko a potom trielila preč so slovami, že malému ide zobrať niečo na jedenie! Kruci a načo majú Esie!

Naprázdno som otvárala ústa, ale ona ignorantsky vykĺzla dverami von. To jej načisto preskočilo? Nechať ma tu s dvoma Malfoymi samú?

Zaklipkala som viečkami a snažila sa zorientovať. Išlo to len veľmi ťažko. Pozrela som ma malú tváričku orámovanú plavými chuchvalcami niečoho, čo možno niekedy v budúcnosti budú vlasy a zelenou hrubou dekou.

Bolo to... veľmi škaredé dieťa! A teraz to nehovorím len preto, že ho nemám rada. To, že je škaredý, je jednoducho fakt! Príliš veľké oči, divne našpúlené pery, plné, červené líca a celkovo príliš veľká hlava. Jamesove bábätko bude istotne oveľa krajšie!

Malfoy starší prešiel tých pár metrov, čo nás delilo a postavil sa vedľa kresla. Na perách sa mu usídlil jemný úsmev, ktorý si vyhradil len a len pre toto decko... vysvetlí mi niekto, prečo práve žiarlim! Nie, to si ten pocit istotne mýlim s niečím iným! Jop, presne tak to bude!

„Draco,“ zatiahol jemne a natiahol k nemu ruku. Chlapec v mojom náručí sa pohol a roztvoril tie mimozemské oči. Zaklipkal viečkami a ich pekná sivá farba sa magicky zaligotala. Hm... aj keď je škaredý... zvláštnym spôsobom je... hm...

„Draco...“ zopakoval Malfoy a dovolil tomu malému uzlíku tých najhorších génov, aké je pod slnkom možné zdediť, aby mu zovrel ponúkaný ukazovák. Malfoyovi pobavene trhlo kútikom pier a veselo poznamenal: „Ten má ale silu.“

Bolo to divné. Takéhoto Malfoya som ešte nezažila. Diametrálne sa líšil od muža, ktorého som poznala roky. Žeby v ňom to dieťa prebúdzalo svetlé stránky? Ak nejaké vôbec má? Možno.

Natiahla som k nemu ruky. Ak to decko tak miluje, v pohode ho môže držať aj on. Pozrel na mňa a na malý moment, akoby ma ani nevidel. Bože, len dúfam, že si ma nepredstavuje ako matku. Kruci, veď ku mne sa deti vôbec nehodia, nie... no, tak to si asi nepredstavoval, lebo nakoniec sa fakt z chuti zasmial.

„Drahá, keby si teraz mohla vidieť svoj výraz,“ podpichol ma a ja som sa naježila ako nakopnutá mačka. „To sa ho tak bojíš?“

„Báť sa decka!?“ vyprskla som podráždene. „Ani náhodou!“

„Tvoj zdesený výraz hovorí o niečom inom,“ vysmial ma a mňa jeho smiech neskutočne rozčuľoval.

„Hovorí iba o tom, ako nepríjemne mi je, keď musím držať smrťožrútske decko!“ štekla som zúrivo a zároveň mierne dotknuto... lebo do istej miery hovoril pravdu. Bála som sa ho. Čo ak ho zle podržím? Čo ak mu ublížim?

„No tak drahá. Je to len dieťa. Nikdy nevieš, čo z neho vyrastie. Možno nakoniec skončí v Chrabromile.“

„Nemožné! S jeho rodičmi? Ani nápad! Bude to skrz na skrz Slizolinčan!“

„Pozri sa na Blacka. Aj on pochádzal z čisto slizolinskej rodiny a kde skončil?“

„To je niečo iné!“ bránila som sa aj keď neviem pred čím.

„Nie, drahá, nie je. Nikto z nás nedokáže predpovedať budúcnosť.“

„Len mi tu nezačni filozofovať a konečne si ho zober,“ súrila som ho. Na moje veľké prekvapenie poslúchol. Uf, akoby mi zo srdca spadol sto kilový kameň!

Nedôverčivo som sa zahľadela na vysokého, peroxidového princa a malé peroxidové princátko! Bože, boli si takí podobní. Ak by som nevedela, kto sú chlapcovi rodičia, zaprisahávala by som sa, že on je jeho otcom! Potriasla som hlavou, ale pohľad z nich nespúšťala. Bolo skutočne divné vidieť túto jeho jemnú stránku. Peroxidový chlapec sa naťahoval za Malfoyovými vlasmi a ja som ho v duchu súrila, aby ich konečne chytil a poriadne potiahol. Nestalo sa tak. Vlasy sa jeho pästičke vyhýbali ako hady. On ich musí mať fakt začarované!

„Vidíš? Nie je to až tak hrozné,“ zatiahol a mne až po chvíli doplo, že to hovoril mne.

„Čo nie je hrozné?“ nechápala som.

„Deti,“ odvetil jednoducho.

„Čo s nimi?“

„No tak, Thalia!“ potiahol ležérne a jeho ľadovo-zelené oči sa zapichli do mojich. „Netvrď mi, že si o nich nikdy neuvažovala.“

„No, vieš, keď po tebe nonstop niekto ide, deti sú to posledné, na čo myslíš!“ odbila som ho.

„Neverím ti.  Každý na ne myslí. Deti sú naša budúcnosť. Pre koho iného by sme žili, ak nie pre ne?“

„Vieš, ja mám iné priority. Najskôr prežiť a až potom riešiť budúcnosť,“ zatiahla som sarkasticky a on pokrútil hlavou.

„Na budúcnosť nie je nikdy skoro myslieť!“

„Možne pre teba, ale ja tu mám prítomnosť, v ktorej ide o život  - priateľov, všetkých tých ľudí, ktorí bezdôvodne umierajú. Nemám čas myslieť na budúcnosť, keď minulosť...“ Chcela som povedať, je otvorená – nedoriešená – Gillecrosd, ale včas som sa zarazila. Nepotreboval to vedieť aj keď mám dojem, že to vie.

Jasné, že vedel!

„Po Elayne nepôjdeš do konca života, Tali. Jedného dňa ju dostaneš a čo potom? Môže sa stať toľko vecí. Osud nejestvuje, len naše rozhodnutia. Princíp kauzality. Potter, Lupin, Black.  Nemusia prežiť, nemusia ostať naveky oddaní svojmu presvedčeniu. Čo potom? Tvoja prítomnosť stratí zmysel... Čo urobíš?“

U Merlina, ako príšerne nenávidím jeho filozofovanie.

„Nikto z nich nezomrie a nikto nezradí, jasné? Všetci  sú príliš tvrdohlaví na smrť a príliš oddaní na zradu!“ trvala som na svojom. „To je to načo musím myslieť! Na ich blaho! Na ich životy! Na to, aby sme túto prekliatu vojnu všetci prežili a potom si, o pár rokov niekde pri táboráku, zaspomínali na „staré, zlé časy“!“

„Nikdy nevieš, čo sa môže stať, drahá,“ trval na svojom a dieťa v jeho náručí sa nepokojne pohmýrilo. Pohladil ho po líci a ono sa podivne rýchlo upokojilo. „Musíš mať záložný plán. Povedz mi, čo by si robila, keby sa to stalo? Keby si prežila len ty?“ Bol tvrdohlavejší ako mulica, ale na mňa nemal.

„Nič také sa nestane. Poznáš to „všetci za jedného, jeden za všetkých“?!“

Prikývol, a ak tušil, kam tým mieril, nedával to najavo. „Veta z muklovskej knihy Traja mušketieri.“

„Presne. Nikdy sa nestane to, že by som prežila len ja...“ na chvíľu som sa odmlčala a jeho tvár nabrala veľmi nepekný až desivo temný výraz. „Ak padnú oni, padnem aj ja.“



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 22: Keď oni, tak aj ja:

9. kamik přispěvatel
24.04.2016 [13:11]

kamik Emoticon Emoticon Emoticon

8. izzie22
24.04.2016 [1:20]

Heh, malý Draco Emoticon táto kapitola sa mi páčila a hlavne Malfoy v nej. Tali by potrebovala trošku prefackať, ale to je asi len môj pocit.

7. Diablo
23.04.2016 [23:33]

Ivet: idealka co? Emoticon

6. Mišička
23.04.2016 [17:12]

Emoticon Emoticon

5. Ivet
22.04.2016 [21:20]

Diablo: Měla by jet na dovolenou, pít koktejly z kokosu, plavat na lehátku a opalovat se po boku Malfoye, namazaného ochranným faktorem 50++ Emoticon

4. Diablo
22.04.2016 [19:54]

Co bude delat, az bude po Potterovych, Siri v Azkabanu? Bud pujde po pomste, nebo?

3. Ivet
22.04.2016 [17:46]

To je maminka Emoticon Chudák Malfoy Emoticon Jinak jako vždy chválím!

2. Trisha
22.04.2016 [14:21]

Krasna kapitola sisa ako vzdy. Jeho mama je super. Tiez som zvedava na Rokfort. Rychlo daj dalsiu! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. mima33 admin
22.04.2016 [12:51]

mima33Pokec s Malfoyovou mamou bol úplne úžasný Emoticon škerila som sa ako idiot - jasné, že Tali Malfoya miluje, aj keď si to neprizná. Jeho sa nedá nemilovať Emoticon Emoticon

Som zvedavá ako dopadne stretnutie na Rokforte Emoticon

Teším sa na ďalšiu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!