OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 21: Slávik v zlatej klietke

17.04.2016 (10:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 5× • zobrazeno 1333×

Sedela som na svetlohnedej parapetnej doske a podhľad upierala do zelených hlbín veľkolepej záhrady. Očami som kĺzala po elegantných mramorových krivkách sôch, premeriavala výšku trávy a zastrihnutie zelených kríkov. Poznala som to tak dobre, že lepšie sa hádam ani nedalo.

Objala som sa rukami, Prsty zaryla do bokov a ťažko vzdychla. Slnko vyliezlo spoza bielych oblakov a jeho lúče sa mi rozprestreli po tvári. Príjemne hrialo, ale mne prišlo rovnako ľadové ako všetko naokolo! Bola som sama. Opäť! Bolo to... príšerné. Dni sa preliali v týždne a tie zas v neskutočne dlhé mesiace. Čas sa zbláznil. Raz plynul neskutočne pomaly a vzápätí? Vzápätí, akoby sa jeho tempo zbláznilo!

A ja som po celý ten čas len sedela! Buď tu, alebo v záhrade, či v niektorom zo salónov. Popravde, nebavilo ma nič. Dokonca aj každodenné rozcvičky prišli o svoje čaro. Jedlo stratilo chuť a akákoľvek zábava ma nedokázala pobaviť. Jediné, čo som chcela, bolo odísť, ale to mi nedovolil!

Nenávidela som ho za to, že ma tu držal! Väznil! Mučil...

Zobral mi prútik. Zobral mi zbrane. Zobral mi možnosť komunikovať so svetom vonku! Nevedela som nič. Mohli by byť aj všetci mŕtvi a ja by som o tom nevedela! Vojna mohla skončiť a ja by som to presedela! Jamesovo bábo sa už mohlo narodiť a ja by som pri tom nebola! Neoslavovala by som s nimi! Netešila by som sa...

Tak presne takýto bol teraz môj život. Nudný, nevedomý a jednotvárny. Príšerne stereotypný!

Pohľad mi zablúdil na hodiny. V duchu som odpočítavala sekundy. Keď ručička došla na celú, izbou sa rozľahlo hlasné „PRÁSK“. V jej strede sa zhmotnila Esie. Ako vždy aj teraz mala na sebe veľkú bielu utierku so znakom Seneis. Pohľad mala submisívne sklonený k zemi a veľké uši pricapené k hlave. Nič z toho nebolo divné, ale jej samota áno. Prekvapene som zažmurkala a predtým, než som sa jej nato spýtala, si musela odkašľať.

„Esie, kde je Dobby?“ Chcela som vedieť a jej hlava klesla o pár stupňov nižšie. Zdalo sa mi to alebo jej práve z očí vypadli fakt gigantické slzy?

„Pán o tom Esie zakázať hovoriť,“ šepla.

Čo? Zakázať hovoriť?

„Prečo? No tak, čo sa stalo? Kde je Dobby?!“ spýtala som sa znova a kládla dôraz na každé slovo.

„Dobby ísť do novej rodiny,“ priznala a ja som prekvapene zažmurkala. Odísť? Kam preboha? Čo sa to tu deje?!

Vyskočila som na nohy a v tom mi to doplo!

Nie! To nie! Dobby bol jediný, na koho som sa tešila! Koho som tu mala rada! Nemôže mi zobrať aj jeho! To mu nedovolím! Nie! Nie!! NIE!!!

„Pani, Esie prosiť, nechať to tak!“ naliehala, ale to bolo to posledné, čo som mohla urobiť. Nie len kvôli nej, ale hlavne kvôli sebe! Drží ma tu mesiace! Ničí ma! Vytáča a provokuje! Ale toto mu neprejde! O to sa postarám! To teda nie!

„Kde je!“ štekla som a ona záporne pokrútila hlavou. Naštvalo ma to! Bože a ako! Nechá si zobrať dieťa!? Len tak? Nebojuje oň? Ako môže!

Prudko som sa k nej otočila a prepálila ju nepríčetným pohľadom. „Kde je, Esie!“ zúrila som. Keď neodpovedala, prudko som dodala: „To je rozkaz! Odpovedz!“

Trhlo jej ušami a hlava jej klesla ešte nižšie.

„Pán čakať na vás v jedálni,“ oznámila vydesene až jej hlas preskakoval. Bez váhania som vyrazila. Dlhé vlasy za mnou viali, ako vojnový prápor a vínovo červená hodvábna košeľa celý dojem ešte viac podčiarkovala.

Pri Merlinovi, bola som taká naštvaná!

Za celú tu dobu, som musela strpieť jeho „starostlivosť“! Všetky tie darčeky, keci, sľuby a čo ja viem, čo ešte, ale nakoniec mi aj tak zoberie to jediné, čo mám na tomto mieste rada!? Tak to teda nie! Kurva, kde je to jeho, dám ti všetko, čo len budeš chcieť? Tak kde?!

Bez váhania som si rezala cestu spleťou labyrintových chodieb! Nech už toto miesto navrhoval ktokoľvek, musel to byť fakt neskutočný sadista, ktorý sa vyžíval v pomalom a bolestivom mučení svojich budúcich obetí, ktoré sa v tejto spleti jednoznačne stratia! Dokonca ani ja som nebola schopná objaviť všetky tajomstvá tohto prekliateho zámku! Zakaždým som na svojich potulkách narážala na niečo nové a čím ďalej tým viac ma to privádzalo do šialenstva!

Zbehla so po širokých schodoch a tých niekoľko posledných netrpezlivo preskočila. Veľkou sálou sa roznieslo hlasité dopadnutie. Potom to do jedálne bolo len na skok. 

Bol čas obeda, ale ja som nikdy nejedla spolu s ním... a keďže sa netváril prekvapene, že ma tu vidí, musel si domyslieť, prečo som tu.

„Ty slizký, incestný bastard!“ zrevala som po ňom a nezastavovala. Ak ho dnes nezabijem, tak potom už nikdy! Bože, chcela som mu tak veľmi ublížiť! Vybiť si na ňom všetku moju zlosť! Koniec koncov je to jeho vina!

„Thalia,“ zatiahol na pozdrav. „Ako sa tak pozerám, toto nebude len priateľský rozhovor.“

„Počkaj a uvidíš!“ zavrčala som a nebezpečne sa blížila.

„Nie, nebudeme riskovať. Nechcem, aby to skončilo ako minule,“ priznal. Heh! Naposledy – asi pred týždňom (odvtedy sme spolu nehovorili) – som bola len o čosi menej naštvaná ako teraz a on? No neviem, čo si myslel, ale nechal ma dostať sa až k nemu – žeby začínal senilnieť? – a ja som mu s veľkým potešení rozbila nos! Bože, to vtedy zúril, ale tak mu treba! Koniec koncov, kedy sa niektoré z našich stretnutí skončilo dobre? Teda hlavne ak hovoríme o tých z posledných mesiacov? Ani jedno. Aj keď ma nebavilo takmer nič, veľmi rada som mu znepríjemňovala život. O ho, to bolo to najlepšie, čo som tu, v toto skurvenom dome, mohla robiť!

Švihol prútikom a ja ani neviem ako, ale zrazu som sa ocitla na stolične vedľa neho! Zovrela som päste až v nich zapraskalo a chcela ho udrieť, ale opäť som narazila na elastickú bariéru. Asi sa pýtate, ako som mu ten nos rozbila naposledy? Heh, no využila som k tomu Bena – jop, to veľké chlpaté monštrum. Do detailov zachádzať nebudem, ale vtedy som zistila niečo veľmi, ale veľmi užitočne!

Mala som teóriu, že tá divná bariéra pôsobí buď na ľudí celkovo, alebo výhradne len na mňa... no keď si ale vezmeme tú facku, čo dostal od jeho matičky – heh, mysleli si, že sú sami – dospela som k záveru, že len na mňa! Teraz musím už iba zistiť, čo ju spôsobuje!

Ťažko si povzdychol a teatrálne zatiahol:

„To každá naša konverzácia musí začínať násilím?“ lamentoval.

„Dokým budeš žiť, tak áno,“ pritakala som.

„Po smrti sa komunikuje len ťažko...“ podotkol a ja som ironicky odfrkla:

„Veď ty si už nejak poradíš!“

„Teší ma tvoja dôvera, ale myslím...“

„Kruci, Malfoy! Nie som tu preto, aby som rozoberala tvoj posmrtný život! Obaja vieme, že skončíš v pekle!“

Kyslo sa uškrnul a do ruky zobral príbor.

„Tak to ti veľmi pekne ďakujem.“

„Nemáš za čo! Kde je Dobby!?“ išla som priamo na vec. Byť po jeho, dostali by sme sa k tomu možno tak o rok! Veľmi rád odkladá nepríjemné konverzácie na neskôr... čo v jeho prípade môže znamenať aj nikdy.

„Poslal som ho preč,“ priznal.

„Prečo!“ skríkla som.

„Nebolo to moje rozhodnutie,“ priznal. „Viem, že ho máš rada, ale inak to nešlo.“

„Čo? To ti tak verím! Kurva, vráť ho späť!“

„Thalia!“ napomenul ma. „Váž slová!“

„Daj sa vypchať! Kruci, prečo si ho poslal preč!“

„Nepatril mi,“ priznal.

„Čo? Ako?“

„Nebol môj. Mal som ho v opatere do doby, dokým nedosiahne dospelosť. Esie je moja, ale Dobby patrí Lusiovi,“ vysvetlil a moja ruky mi vyletela ku krku. Pri Merlinovi! Len to nie!

„Musíš ho dostať späť!“ skríkla som. Pozrel na mňa a v jeho ľadovo-zelených očiach sa zračila ľútosť a tvrdohlavosť zároveň.

„Nemôžem,“ šepol.

„Prečo?“ skríkla som. „A nehovor, že nemôžeš! TY môžeš všetko! Pri Merlinovi, veď si podplatil aj ministra!“

„Toto je niečo iné. Dedičná mágia sa nedá podplatiť,“ vysvetľoval. „Pochop to prosím. Dobby patrí Lusiovi a jedine on sa ho môže vzdať.“

„Tak zariaď, nech sa ho vzdá! Nech ho vráti! Kúp ho!“ skríkla som.

„Nie, nemožné,“ šepol.

„Prečo? Pochybujem, že by tvoj braček odmietol peniaze!“

„Nie, ak by to bolo len o ňom, vzdal by sa ho a stačilo by len pekne poprosiť.“ Už len ten tón mi navrával, že v tom je viac ako len pekná prosba! Lusius sa ho bojí? A prečo ma to neprekvapuje? Asi som to čakala. Teda aspoň z rozhovorov medzi ním a jeho máti – pričom jeden z nich skončil spomínanou fackou – to vyplývalo.

„Tak čo...?“

„Pán Temnôt. Zakázal mu vrátiť mi ho a Lusius sa mu nevzoprie. Nie je hlupák, aj keď sa to občas môže zdať. A teraz určite nie.“

„No tak! Musíme niečo urobiť! Tvoj brat je sadistický bastard! Teda, nieže by si ty nebol...“ dodala som akoby mimochodom. Môj dodatok prešiel bez poznámky, ale jeho ťažký povzdych hovoril svoje.

„Thalia. Lusius mi Dobbyho nevráti. A istotne nie teraz, keď sa narodil Draco,“ priznal a mňa tá poznámka nečakane zasiahla. Vedela som to. Ten malý bastardík sa narodil hore-dole pred tromi/štyrmi týždňami. V Malfoyovskom sídle sa konala veľká slávnosť. Všetci sa tešili, ako inak, ale ja som to malé decko z duše nenávidela! Aký asi tak bude, keď má za rodičov pána a pani Malfoyovcov? Rovnaký ako oni! Smrťožrút!

Ale to nie je ten dôvod, prečo to tak bolelo. Onedlho sa má narodiť Jamesovo dieťa! O mesiac? Možno sa narodí predčasne! Možno sa už narodilo!

Zaškrípala som zubami tak hlasno, až mi z toho naskočila husacia koža. Pochopila som, že som opäť prehrala. Malfoy, na rozdiel od citov, ktoré prechovával k bratovi, svojho synovca zbožňoval! Neohrozil by ho kvôli niekomu tak bezvýznamnému ako je Dobby.

Ten fakt, že som opäť prehrala ma ničil! Opäť som skončila na lopatkách a nech poviem, čo poviem, nič na tom nezmením! A čo ma desilo ešte viac, tak to bol ten príšerný pocit samoty! Začínala som sa jej báť. S Dobbym sme si vždycky vedeli tak dobre pokecať! Bol inteligentný, zvedavý a mal otvorenú myseľ. Chcel viac ako len večné otroctvo! To sa mi na ňom tak páčilo! Ale teraz? Budem osamelejšia ako predtým. A to bol príšerný fakt, s ktorým som len ťažko vyrovnávalo!

Pokúsila som sa postaviť. Na moje obrovské prekvapenie to išlo! Malfoy ma pozorne sledoval. Videla som na ňom, že chce niečo povedať, ale bolo mi to jedno. Otočila som sa na odchod. Prehovoril, ale ja som nezastavovala.

„Ak chceš, kúpim ti iného!“ zvolal. Pokračovala som v ceste. To nikdy nepochodí, že za peniaze sa jednoducho nedá kúpiť všetko!? Bola som v polovici obrovskej jedálne, keď som za sebou počula škripot stoličky. Divné... jeho stoličky nikdy neškrípu. Kašlať na to. Čo ma je potom?

Prešla som niekoľko ďalších krokov, keď vtom ma prudko obrátil k sebe. Jeho prsty mi zovreli zápästie a znemožňili odchod. Žeby... na malý moment som si myslela, že si to nakoniec rozmyslel, ale bola som príšerne naivná! Vďaka tunajšiemu pobytu som osprostela! Ako som čo i len na zlomok sekundy mohla pomyslieť nato, že by mi doprial niečo, čo som aj skutočne chcela? Hlúpa, naivná... sprostá.

„Thalia, ak chceš, kúpim ti iného,“ zopakoval smrteľne vážne. Obdarila som ho tým najznechutenejším pohľadom, akého som bola schopná. Trhnutím som sa zbavila jeho dotieravých prstov a mala sto chutí mu jednu vlepiť. Ovládla som sa. Nepotrebovala som ďalší dôkaz, aká som proti nemu bezmocná! Mala som toho dosť.

„Si neskutočný kretén, vieš o tom?!“ zavrčala som a tento krát to nenechal len tak. Opäť sa za mnou natiahol, ale ja som uskočila. Zaťal zuby, ale na koniec aj tak buchol! Zúrivo rozhodil rukami a ešte zúrivejšie zvolal:

„Dosť! Čo odo mňa chceš!“ Zaskočilo ma to, ale on mi nedal šancu zorientovať sa. „Robím všetko! Snažím sa, aby si tu bola šťastná! Prisahám! Ale už neviem ako ďalej!“

Čo? Tak on ešte bude obviňovať mňa?! Tak to teda, brrr!

„Šťastná! Všetko?! Kurva, ty nerobíš nič preto, aby som bola „Šťastná“! Vlastne robíš jedno veľké hovno! Myslíš si, že ma tie drahé kraviny urobia „šťastnou“?! To si myslíš? Kašle ti na ne! Kašlem ti na všetko tu! Nenávidím to tu! Chcem ísť domov! Nebaví ma žiť ako slávik v zlatej klietke! TOTO NIE JE ŽIVOT!“ zrevala som, ale ním to nehlo.

„Nemôžem ťa nechať ísť! Dostala by si sa do prvého problému, ktorý by bol po ruke!“

„Aspoň by som cítila, že ešte žijem!“

„Ale ako dlho?! Nechala by si sa zabiť!“

„Radšej budem mŕtva, ako tu!“

„V tom prípade to máš dosť zlé, lebo odtiaľto sa nedostaneš!“ zhúkol tvrdohlavo a ja som sa neudržala. Moja ruka vyletela vpred. Jasné, že ho nezasiahla a mňa to naštvalo ešte viac. Ďalšie sklamanie. Päsťou som ho udrela do hrude. Nič! Mierila som na brucho, ale účinok bol nulový. Vlastne bol presne opačný. Zovrel mi zápästia a trhol nimi vpred. O sekundu neskôr som už stála v úplne inej miestnosti! V jeho spálni. Bolo mi to ukradnuté! Chcela som mu ublížiť! Dostať so seba všetku tú frustráciu.

„Prečo nemôžeš chcieť niečo normálne?!“ zúril, ale na mňa nemal... či?

„Normálne? NORMÁLNE! Čo už je normálnejšie ako chcieť žiť! Mať priateľov? Späť svoj pôvodný život! Nežiť ako na opustenom ostrove?!“

„Normálne je priať, keď ti chlap daruje diamantový náhrdelník! Normálne je...“

„Som podľa teba Narcissa!? Som podľa teba zúfalá pipka so zlatokopskými sklonmi!“

„Thalia, je rozdiel, keď ti...“

„Teraz ti niečo poviem, Malfoy! Ja nechcem tvoje dary! Nechcem tvoje peniaze! Chcem, aby si ma nechal žiť!“

„Ja ťa nechávam žiť!“ bránil sa. „A ver mi, udržať ťa pri živote je to jediné, čo chcem!“

„Jediné! Jediné?! Ty chceš toho toľko, až mi je z toho na zvracanie! Moc, peniaze, poslušnosť! Ty chceš ovládať všetko, čo je poruke! Ale mňa nebudeš, jasné? Mňa nie!“

„Nechcem ťa ovládať! Ak by som chcel, stačil by mi imperius!“

„Vážene? Tak ma pusti!“

„Nemôžem!“

„Vráť mi Dobbyho!“

„Nemôžem!“ zreval.

„Tam mi potom nehovor, že mi chceš dať všetko! Dávaš mi len to, čo ti vyhovuje! To čo skutočne chcem nič nestojí! Chcem len to, čo si mi zobral!“ kričala som a vytrhla sa mu. Opäť. Otočila som sa ku dverám, ale on zúrivo zavrčal a mávol prútikom.

„Kam si myslíš, že ideš! Ešte sme neskončili!“

„Ja áno!“ štekla som, ale cez dvere sa nedostala. Zvrtla som sa k nemu a zlostne zasyčala:

„Pusti ma!“

„Nie!“ štekol.

„PUSTI MA!“ zrevala som.

„NIE! Nie dokým sa...“

„Kurva, Malfoy! Ja nie som jedna z tvojich kuriev!“

„Nie, nie si a preto na vypočuješ! Už mám dosť tvojho správania! Už stačilo! Nechcem od teba, aby si čokoľvek odo mňa priala! Nechcem, aby si sa zmierila s tým, že si tu, keď nechceš! Ale budeš sa správať slušne!“

„To skôr naprší a uschne!“

„Nie, drahá! Už viac nebudem trpieť tvoje nálady. Nesúhlas si ak chceš, ale nebudeš to dávať otvorene najavo, jasné?“

„A kto mi v to zabráni? Ty? Použiješ imperius? Budeš ma mučiť? Fajn! Urob to, ale dobrovoľne ma k tomu neprinútiš!“

„Môžeš...“ začal s ďalšou salvou vyhrážok, ale v tom sa stopol. Nechápala som prečo a ešte viac som bola milo, keď si rukou unavene pretrel tvár. Razom mi pripadal o niekoľko rokov starší. Obrátil sa k oknu a zaťal prsty v päsť. Bola som mimo. Čo sa stalo? Niekto mu prerušil spojenie s mozgom? Teda ak nejaký má?

„Prepáč...“ šepol napokon a ja som dezorientovane zažmurkala. Čože to povedal? „Prepáč, Thalia. Ospravedlňujem sa. Bolo to odo mňa... nevhodné.“

„Čo?“ Kde sa vzala tá rýchla zmena nálady? K nemu by mali povinne dávať návod s poriadne dlhými vysvetlivkami!

Obrátil sa ku mne a na tvári mal nasadenú povestnú kamennú masku.

„Neovládol som sa,“ zatiahol, akoby sa jednalo o ten najväčší prehrešok. „Ale ver mi, potrebujem, aby si bola v bezpečí.“ Ten tón, akým to povedal, sa mi nepáčil. Moje vedomie nahlodal červík pochybností! Niečo sa stalo! Ale čo...?

„Malfoy?“ zatiahla som obozretne. Neodpovedal. Prešiel si sadnúť do jedného zo zelených kresiel pri okne. Jeho spálňa bola tá miestnosť, kde som sa po prvý krát prebudila. Odvtedy som v nej bola len pár krát. A nikdy nie nadlho. „Malfoy!“ zavrčala som znova a on si opäť prešiel po tvári.

„Thalia,“ zatiahol unavene, a to sa mi vážne nepáčilo! „Potrebujem, aby si stála na mojej strane,“ šepol. „Potrebujem vedieť, že si v poriadku. Musím to vedieť. Ja...“ zarazil sa, ale nakoniec pokračoval. „Rozohral som nebezpečnú hru,“ priznal a mne stále unikala pointa. „Temný pán vie, že má medzi najbližšími zradcu. Ale...“ opäť minúta ticha. „... nie je si istý koho. No podozrieva ma. Ale nechápem to,“ priznal. „Dával som si pozor. Nie je možné, aby prišiel na moje... vzťahy s Rádom.“

Nedalo mi to. Musela som sa to spýtať.

„Čo sa stalo?“

„Nič, čo by si musela vedieť... ale ani nemusela. Temný pán dostal varovanie. Neviem od koho, ale musel to byť niekto dosť vysoko postavený v Ráde, že má medzi svojimi Dumbledorovho donášača.“ Chvíľu mi trvalo, než mi to došlo, ale nakoniec som zdesene zalapala po dychu. Pri Merlinovi! V Ráde máme zradcu! Bože! A čo James a Lily? Čo ich dieťa?

Malfoy ma pozorne sledoval a prikývol, akoby mi čítal myšlienky.

„Presne. Niekto z tvojich známych je krysa. Pochop ma a odpusť... som pod obrovským tlakom. Ak Temný pán príde na to, že som to ja, nezničí len mňa. Odnesie si to celá moja rodina!“

Tak teraz som už chápala, prečo tie náhle výbuchy hnevu.

„Robím, čo môžem, aby som pomohol tvojim priateľom.“ Slovíčko „priateľom“ nepekne zatiahol. „Ale potrebujem mať aspoň doma pokoj! Potrebujem, aby si ma prestala urážať a hádať sa so mnou! Nechcem, aby si sa zmenila, ale žiadam ťa, aby si ma pochopila. Kvôli tvojim priateľom riskujem šťastie vlastnej rodiny. Ešte stále si myslíš, že nič nerobím?“ zatiahol zničene a ja som nevedela, ako na to odpovedať. Hovoril mi pravdu? Prečo by klamal? Nemal dôvod. To že som tu, to nijak neovplyvní!

Preto som sa rozhodla odviesť rozhovor na bezpečné chodníčky.

„Máte aspoň podozrenie, kde je to? Ten zradca?“

„Zopár mien by sme mali,“ pritakal.

„Aké?“ súrila som ho.

„Nebudeš ich poznať...“

„Nezahováraj!“ zavrčala som. „Ide v tom Mundungus Fletcher. Mám pravdu?“ zavrčala som a jeho pery sa vykrivili do polovičatého úsmevu.

„Neuveríš mi, ale on v tom nejde.“

„Je to zlodej! Ak by niekto...“

„Práve preto, drahá. Mundungus je zlodej. Zbabelý zlodej. Nie, on by sa neodvážil postaviť sa proti Dumbledorovi. Navyše od riaditeľa dostáva pekné odškodné za to, že mlčí a zároveň má oči na stopkách! Ide po peniazoch a brzdí ho strach. On to nie je.“

„Tak kto?“

„Niekoľko ľudí, ktorých nepoznáš... ale aj...“

„Kto!?“ zavrčala som. Chvíľu si ma obozretne prezeral, ale nakoniec to povedal:

„Lupin. Remus Lupin je jedným z podozrivých.“

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 21: Slávik v zlatej klietke: