OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 17: Prekvapenie

28.12.2015 (20:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 6× • zobrazeno 1236×

Kapitola 17

„Malfoy,“ zatiahla prísne, ale ten sa rýchlo spamätal.

Oveľa rýchlejšie než ja! Stále som bola v parádnom šoku.

„Rád vás vidím, madam Shepardová,“ zatiahol gentlemansky, ale ju neobmäkčil. Kdeže. U nej nemal šancu.

Ak som si o jeho pohľade niekedy myslela, že dokáže byť vážne desivo chladný a bezcitný, tak som sa sakramentsky mýlila! Jej kamenný bol úplne iná liga. Prisahám vačku, ešte nikdy som ju nevidela tváriť sa... takto. Bolo to niečo medzi robotom, kameňom a nájomným vrahom. Desila aj mňa!

V byte zavládlo nepríjemné ticho, ktoré som prerušila až ja.

„Mama,“ zatiahla som rozpačito a ona ma prevŕtala tými strašidelnými očami. 

Nevedela som ako ďalej, a preto sa slova ujal Malfoy. Divné, ale pripadala som si ako bláznivá teenka, ktorú rodičia nachytali v posteli s priateľom – čo vôbec nebola pravda! Nespala som s ním – teda nie teraz – nič zlé som nespravila!

„Madam, ste stále rovnako okúzľujúca ako pred rokmi,“ zapriadol nonšalantne a ja som uvažovala, kedy sa len oni dvaja mohli stretnúť!

Obrátila sa naňho a vzduch razom zhustol. Bolo lepšie, keď sa zameriavala na mňa. Divné, ale práve teraz sa bojím o Malfoyov život!

„Nechaj si tie reči pre niekoho od vás, Malfoy,“ zavrčala a on povznesene vzdychol.

„Presne ako na Tali,“ súhlasil. Zavrčala som a ani neviem prečo. Obrátil sa na mňa a v očiach mu plápolali nezbedné ohníky. „Hovorím pravdu, drahá. Vy dve sa podobáte viac, akoby...“

„Nevolaj ma drahá!“ štekla som a on sa zarazil v polke vety. Pobavene sa pousmial. On fakt nie je normálny! Ja idem puknúť od nervozity a on? On sa tu usmieva!

„Túto tému sme už uzavreli...“ pripomenul mi. „... pred rokmi.“

„Tak ju opäť otváram! Nevolaj ma drahá!“ zopakovala som podráždene. Mama nás len ticho sledovala a keď prehovorila, trafila klinec po hlavičke.

„Thalia, choď sa obliecť!“ zavelila a ja som sa zháčila.

Ak odídem, nepozabíjajú sa tu? U Malfoya mi to bolo srdečne jedno, ale mama?

„Malfoy, padaj!“ štekla som nakoniec a on na mňa uprel jeho ľadovo-zelený pohľad. Nie, na mňa to fakt nezaberá! „Padaj!“ zopakovala som pevne a on si porazenecky povzdychol. Pochopil, že tu nevyhrá – teda nie podľa našich pravidiel! Gentlemansky sa uklonil a dal sa porúčať.

Štvalo ma, že ho tu nachytala a ešte viac ma žralo, že to ja jej to teraz musím všetko vysvetliť... a tak som začala. Trvalo mi dobrú hodinu, než som všetko uviedla na pravú mieru, ale ona mi aj tak úplne neverila. Prečo asi?

Žeby preto, že ani ja sama by som si neverila? Možno.

„Je nebezpečný,“ zopakovala po stý raz.

„Viem,“ pritakala som trpezlivo. No predstav si, že o tom mám vážne lepšiu predstavu ako ty!

„Drž sa od neho ďalej.“

Trpiteľsky som si povzdychla. Kruci, to hovorím ako hotentót!? Alebo jej vek udiera na mozgové – prípadne sluchové – bunky!? To ma nepočúvala?

„Halóó!“ zamávala som jej pred očami a ona sa zamračila. „Nedokážem to! Nemám nad ním žiadnu moc! Kruci! Ako to asi mám urobiť!? Skúsila som všetko! Amulety, lektvary, zaklínadla! Preňho akoby nejestvovali!“

„Tak skús niečo iné! Neprestávaj, dokým ho to nezastaví!“

A aký by to malo zmysel? Štekla som v duchu. Je to môj jediný zdroj informácii! Aj keď pochybných... Ale aj pochybné sú lepšie ako nič.

Trvalo ešte peknú chvíľu než naša hádka skončila. Čo sa stalo potom? Obe sme boli natoľko dopálené, že sme na žiadnu ďalšiu konverzáciu nemali chuť. Odišla a ja som konečne zapadla do slastného kúpeľa. Keď som z neho vyliezla, obedňajšie hodiny sa pomaly chýlili ku koncu a ja som sa aj napriek zbytočne zabitému času cítila skutočne uvoľnená. Nabitá energiou a zároveň unavená.

A čože som nakoniec spravila? Okrem toho, že som mierne vylepšila vybavenie vlastnej spálne a pridala zopár kúskov muklovského náčinia okoreneného o štedrú dávku mágie? O skorej piatej hodine som opäť zapadla do postele a odporúčala sa do sveta snov, v ktorom rovnako ako v reálnom dominoval on. Kruci! To mi musí liezť aj do snov!? To je nefér!

A čo sa stalo, keď som sa zobudila?

No tak toho by sa dalo jednoznačne považovať za stodvadsať percentné stalkerstvo!

Svetlo sa smelo dobíjalo pod moje viečka a ja som zvažovala, ako sa dostalo dnu! Rolety som tentokrát stiahla! Zaklipkala som panenkami a unavene si ich pretrela. Posadila som sa vystrela ruky nad seba. Pretiahla stuhnuté svaly a môjmu spomalenému mozgu chvíľu trvalo, než si uvedomil, že sa v izbe nachádza niečo, čo by tam jednoznačne byť nemalo!

Opäť som zamrkala a neviem, prečo, ale môj mozog stále odmietal prijať vizuálny obraz, ktorý mu ponúkali oči! Čo-tu-kruci-zas-robí?!

Sedela som na posteli a moje oči behali po uvoľnenej postave usadenej v luxusne vyzerajúcom zelenom kresle. Žeby z krokodílej kože? Tak tento detail mozgu neušiel, ale zvyšok?

Nevšímal si ma. Sedel tak uvoľnene, až by si človek myslel, že to, čo číta, musí byť niečo fakt zaujímavé a nie  „Ekonomické teórie 17. a 18. storočia“! Na nose mal opäť nasadené elegantné okuliare a oči za nimi vytrvalo behali po nudných riadkoch.

Nevedela som čo povedať... nie. Moment, vedela, len som nevedela, kde začať. Otázkou? Nadávkami? Hádkou? Bola som natoľko zmetená, až sa slova nakoniec chytil on.

„Nie, nesníva sa ti.“

„To by nebol sen, ale nočná mora!“ zavrčala som mierne zoskočene a opäť onemela. Pozrel na mňa ponad okraj knihy a s trpezlivým povzdychom ju zaklapol.

„Prečo si tak prekvapená?“ nechápal. No prečo asi!?

„Nie je víkend,“ pripomenula som mu.

„A?“ zatiahol.

„Nemal by si niekde obskakovať svoje veľkolepé plány?“

Trhlo mu v kútiku pier a potom ticho zatiahol: „A neobskakujem?!“

Na to som nemala čo povedať a preto som len veľavravne zavrčala.

„Ale no tak, drahá...“

„Nevolaj ma drahá!“

„... včera sme nestihli dokončiť našu debatu na tému Veritaserum.“

„Nemám ti k tomu čo povedať!“

Zlovestne sa usmial. Toto neveští nič dobré! Nič dobré! O ou... to teda nie. Postavil sa a začal sa nebezpečne približovať. O malú chvíľu jeho ruky spočívali vedľa mňa a ja som dostala prvotriedny výhľad do jeho zelených dúhoviek. Naše nosy boli len pár centimetrov od seba. Vážne? Prečo som neuhla? Prečo som sa neskotúľala z postele? Prečo? Prečo som ostala na mieste! Tak prečo? Prečo? Neviem... Nie, jasné, že viem...

Mierne som zaklonila hlavu. Ovial ma jeho dych. Do nosa mi udrela vôňa jeho kolínskej zmiešaná s jeho vlastnou. Bola to vražedne lákavá kombinácia!

„Ešte stále ma chceš...“ zapriadol nafúkane a odtiahol sa.

„Zabiť? Ani nevieš ako!“

Čakala som všeličo, ale to, že sa rozosmeje istote nie... a ešte menej som čakala, že sa posadí na posteľ... ale pri tom ani zďaleka neostal. Bez dovolenia sa roztiahol vedľa mňa – presne tak ako pred rokmi. Opäť mi pripomínal veľkého spokojného kocúra. Obrátil sa na bok a podoprel si hlavu. Oh, môj veľký Merlin! Bol na... zabitie! Áno, presne to bol! Presne to!

„Malfoy!“ zavrčala som, ale on si môjho tónu nevšímal.

„Načo potrebuješ Veritaserum?“ spýtal sa odhodlane a ja som si zničene pretrel tvár.

„Toto je priveľa...“ zašomrala som si popod nos. „Toto by malo byť zakázané!“

„Čo?“ zatiahol pobavene.

„Ty - hneď po ráne! Mali by ťa podávať v minimálnych dávkach, inak hrozí nebezpečenstvo skratu!“

„Vážne?“

„Jo... ešte chvíľa a buchne mi hlava! Idem do sprchy,“ zavrčala som.

„Mám to brať ako pozvanie?“ zasmial sa.

„Ak chceš kartáčom po hlave, kľudne!“ prisľúbila som, ale on sa nepohol. Len ma veselo sledoval. To by mala byť ďalšia zakázaná vec. Veselý Malfoy je  nebezpečným dráždidlom pre moje nervy. Ale fakt je?

Nedokázala som samú seba pochopiť, prečo som ho jednoducho nevykopla? No, možno preto, že by to aj tak k ničomu nebolo, ale... nebudem si klamať. Tak trocha som ho tu chcela. Mohla som mu nadávať a vybíjať si na ňom zlosť, navyše... chýbala mi spoločnosť! Akákoľvek. Nebola som zvyknutá tráviť čas takto sama. Vždy som okolo seba mala niekoho. Lily, Jamesa, Rema... Siriusa. Ale teraz?

Okrem občasných maminých návštev som sama. Teda až na portrét tety Adelie, ale s tou si človek moc nepokecá – teda ak nechce kecať o čipkách a etikete... plus nejakých tých drboch spred niekoľkých stáročí. No tak, koho by už len zaujímalo, s kým sa vyspala aká kňažka a aký markíz si kde vrzol či prdol? V polovici som prestala vnímať.

Malfoyove oči ma sledovali, akoby som na chrbte mala prilepený magnet, od ktorého sa nedokážu odtrhnúť.

Zaliezla som do sprchy, ale stihla som si ledva umyť telo a zuby a už sa bytom rozľahol hlboký dunivý tón.  Na to môj mozog reagoval okamžite.

V sekunde som prepla na bojový režim. Ten zvuk mohol znamenať len jediné! Útok!

Rádovým bezpečnostný systém vyslal echo najvyššieho stupňa. Ja viem, už nie som členom, ale aj tak som naň napojená. Bolo to na čierno, ale podstatné je, že aspoň takto som mala aspoň minimálny prehľad o situácii. Bolo viacero druhov stupňov. Presne päť. Od najkratšieho stakata až po tento nepretržitý dunivý tón.

Po tvári sa mi rozprestrel chladný, sústredený výraz. Niečo sa muselo parádne dosrať, keď zvolávajú všetkých do centrály. Ja som tam pravdaže ísť nemohla, ale mala som svoje zdroje ako sa dostať k potrebným informáciám!

Vybehla som z kúpeľne a kašlala na fakt, že sa Malfoy ešte stále vyvaľuje na mojej posteli. Aspoňže sa už posadil. Jeho ľadové oči sa s nevyslovenou otázkou vpili do mojich, ale ignorovala som to. Nemusím mu nič hovoriť. Prebehla som ku skrini. Bez rozmýšľania som z nej vytiahla čierne tričko, nohavice, nejaké tie ponožky a kabát. Hádzala som to na seba a v duchu snovala tie najhoršie možné scenáre.

„Tali,“ zatiahol. Žiadna odpoveď. „Tali!“ zopakoval, ale výsledok bol rovnaký. „Tali!“ štekol a ja som div nenadskočila.

Kedy sa dostal tak blízko? Jeho ruky sa mi obtočili okolo drieku. Pritiahol si ma k sebe. Jeho pevná huď sa mi tisla k chrbtu, ale to všetko bolo teraz vedľajšie!

„Na toto nemám čas, Malfoy!“ štekla som po ňom a oslobodila sa.

Výnimočne ma nechal, jeho zovretie povolilo a ja som vkročila k nočnému stolíku. Otvorila som vrchný šuplík a odstránila umelú prepážku. Na mierne zaprášenom dne ležala moja čierna maska Fantomy - niekoľko týždňov nepoužitá a rovnako ako moja duša túžiaca urobiť niečo prospešné. Mala som pocit, že v prázdnote jej očí vidím živelnú túžbu, opäť preliať krv nepriateľa... alebo to bolo vo mne? To mi už nečinnosť začínala udierať na mozog? Žeby?

Siahla som po nej, ale jej jemného povrchu sa nedotkla. Okolo zápästia sa mi odtočili jeho dlhé prsty. Opäť sa ku mne pritisol. Druhou rukou mi zablúdil na brucho a jeho pery sa znenazdajky ocitli vedľa môjho ucha.

„To si nemyslím,“ šepol a ja som ticho zavrčala.

„A vieš, že mi je jedno, čo si myslíš?“

„Nemalo by, drahá. Nemalo, keďže jedine ja viem pomôcť tvojim priateľom,“ pripomenul mi.

„Vyhrážaj sa mi, Malfoy. Uzavreli sme dohodu! Tak nemeň pravidlá.“

„Ja ich nemením. Len ti pripomínam ich jednotlivé body,“ zavrnel a stále sa nemal k tomu, aby sa odpratal z môjho osobného priestoru. Asi by som mu mala pomôcť...

„Nepamätám si, že by sa tam spomínalo niečo o tom, že nemôžem bojovať...“

„Tvoje bezpečie...“

„... je veľmi relatívny pojem. Napríklad teraz sa cítim oveľa viac v nebezpeční, ako s tuctom Smrťožrútov za zadkom!“ vysmiala som ho.

„Podľa mňa si v úplnom bezpečí a bol by som rád, keby to tak aj naďalej ostalo, drahá.“

„Čo, kruci, chceš!“

„Vieš to. Vieš to veľmi dobre. Chcem, aby si ostala tu a nikam nešla.“

„No tak, Malfoy, nikdy si nebol naivný, tak prečo s tým teraz začínať?“ podpichla som ho.

„To nie je naivita, Tali. Mohol by som ťa zviazať a...“

„Ale to neurobíš,“ vysmiala som ho.

„Ako si tým môžeš byť taká istá?“

„Jednoducho...“ zapriadla som a využila chvíľku jeho nepozornosti.

Vrazila som mu lakťom do rebier. Aj keď ma zastavili bariéry, stačilo pár dobre mierených úderov a už ležal na zemi. Sedela som na ňom a ruky mu spacifikovala nad hlavu. Vlasy mi padali vpred a ich končeky sa mu obtierali o nebezpečne ostré lícne kosti. Naše nosy boli opäť len pár cenťákov od seba a ja som s menšou nechuťou, ale hlavne s hlboko skrývaným potešením spojila naše pery.

Nečakané? Preňho určite. Ale... keď hráte s niekým ako on, musíte sa naučiť pravidlá hry, s ktorými nemusíte vždy súhlasiť! Podstatné je, že splnia svoju úlohu! A toto ju splnilo dokonale.

Prekvapene zavrnel a prehĺbil bozk. Pustila som mu zápästie. Musela som sa dostať k niečomu inému. Niečomu, čo by dokázalo zadržať aj samotného Temného pána... teda aspoň na pár drahocenných minút.

Laškovne som sa mu zakusla do spodnej pery. Jeho ruky mi vyleteli na zadok a ja som  na kratučkú nanosekundu zauvažovala, že by som to nechala zájsť ďalej... Oveľa ďalej... Bola to veľmi lákavá predstava, ale aj tak. Nie.

Pred očami sa mi zhmotnila Siriusova tvár. Nemohla som mu to urobiť! Zradila som ho už len tým, že som robila to, čo som robila... ale ďalej to zájsť nenechám! Keď sa celý tento bláznivý kolotoč skončí, vrátim sa k nemu a nadviažeme presne tam, kde sme skončili! Zabudneme na problémy, na Voldemorta, na Malfoya a aj na to, že som odišla! Verila som v to! Musela... inak by som sa asi zbláznila. Musela som mať aspoň nádej, že mi odpustí! Že sa všetko, o čo som prišla, vráti... a práve preto som to, čo sa práve odohrávalo, musela ukončiť čo najskôr.

Nahmatala som ich. Výborne... teraz už len jeho ruky. Jeho prsty sa mi zatínali po pozadia. Prechádzali po ňom hore dolu a nakoniec skĺzli na boky. Kusla som ho zboku do krku a z jeho hrdla sa vydral hlboký, živočíšny ston. Zovrela som mu zápästia a opäť mu ich vytiahla nad hlavu. Potom už stačilo len zaklapnúť zámku...

Stuhol a vzápätí sa napol, ale ja som bola rýchlejšia. Stiahla som sa až ku stene. Sledovala som ho prikrčená ako líška veľkého zlého vlka. Rukou som sa opierala o zem a hlavu mala mierne naklonenú na bok.

Doplo mu to takmer okamžite. Trhol rukami, ale tie sa z kovového zovretia neoslobodili. Nie, tak rýchlo sa z nich nedostane! Kúpila som ich spolu s Veritaserom. Mala som nekalé podozrenie, že by sa mohli hodiť... Jasné, že som nemala len tieto jedny. Popravde, po byte bolo strategicky rozmiestnených hneď niekoľko párov.

Opäť mimo trhol a zvuk kovu o kov zaplnil stiesnené priestory.

Jeho oči vyhľadali moje a vzájomne sme sa prepaľovali pohľadmi. Zatínal zuby, hánky mu zbeleli a oči sa zúžili do nebezpečných štrbiniek.

„Pusti ma,“ zavrčal a z jeho hlasu sála elementárna autorita a hrozba.

Páčilo sa mi to. Ó, a ako veľmi! Veľký Reginus Sargas Malfoy uväznený obyčajným kusom kovu... no fajn, nebol tak úplne obyčajný, ale proti nemu? Hohoho, toto mi len tak neprejde. To som vedela už teraz, ale stálo to zato. Ten jeho nasraný a frustrovaný výraz? Zaň som ochotná platiť!

„Pusti ma!“ Jeho hlas bol pokojný, ale ľadovo ostrý... akoby sa držal len z posledných síl... vynikajúce! Väčšiu radosť mi urobiť nemohol!

„Vravela som ti, že začínaš byť naivný, drahý...“ provokovala som a slovíčko drahý maznavo prehadzovala na jazyku.

Zavrčal. Jeho starostlivo udržiavaná maska začínala pomaly praskať. Oh, musel byť fakt prvotriedne naštvaný. Takú radosť by mi hádam dokázala spraviť len smrť Gillecrosdovej! Dostala som ho! Tak a teraz nech si aspoň na chvíľu užije, aké je to byť bezbranný! Aké je to byť v mojej pozícii. Snažiť sa zo všetkých síl, ale nakoniec aj tak skončiť spútaná sprostými zmluvami, ministrami, povinnosťami a jeho bláznivými vrtochmi!

„Pusti ma! Inak...“

„Oh, ja viem, že mi to nedaruješ, drahý...“ vysmiala som ho.

„A ani nevieš ako. Ale ak ma teraz pustíš, budem dobrý. Neublížim ti... nie moc...“ vyhrážal sa, ale ja som vedela, že blafuje. Či? Nie, tým si teraz nebudem lámať hlavu.

„Už sa bojím...“ zatiahla som nevzrušene.

„Mala by si sa. Za to... za toto... až s tebou skončím...“

„Malfoy, nechaj si to pre niekoho, koho tvoje hrozby zaujímajú. Nebojím sa ťa!“ štekla som aj keď som veľmi dobre vedela, že to nie je tak úplne pravda. Niekedy som sa ho bála viac ako samotného Voldemorta!

Zúrivosť v jeho očiach sa preniesla aj na tvár. Vyceril zuby a ja som pobavene nadvihla obočia.

„Ale no tak, drahý, ty si ešte nikdy nebol spútaný, že?“ priadla som. „Ale vieš čo? Zapamätaj si ten pocit! Presne takto sa cítim zakaždým, keď mi vkročíš do života a myslíš si, že o ňom môžeš rozhodovať!“ štekla som, ale on ma nepočúval.

„Thalia, ak teraz odídeš...“

„Vravím ti! Nebuď naivný. Myslíš, že som to robila len preto, aby som sa na teba mohla pozerať? Teda nie, že by ten pohľad za to nestál...“ podpichla som ho a on sa opäť napäl.

Snažil sa posadiť. Posteľ sa pod jeho snahou nadvihla a ja som vyskočila na nohy. Nie tak to mu nedovolím! Prešla som tých pár krokov a posadila sa na ňu. Naklonila som sa cez okraj a pozrela mu do tváre. Bolo to trocha divné, keďže bola horeznačky, ale nič s čím by som si nedokázala poradiť.

„Thalia! Neodídeš! Počuješ?!“ zahrmel, ale ja som naňho vycerila zubatý úsmev.

„Tak sleduj,“ špitla som, mávla prútikom a na posteľné prádlo sa znieslo niekoľko ťažkých kameňov.  Postavila som sa a vykročila k dverám. Cestou som si k tvári priložila masku, ktorá sa okamžite prilepila na moje rysy a z komody vzala čierny klobúk. Nasadila som ho a on ma po celú tú dobu pozorne sledoval a nezabúdal pritom chrliť vyhrážky prerývané prosbami.

„Až ťa nájdem... A ja ťa nájdem! Je to nebezpečné! Neopovažuj sa odísť! Thalia, prosím, ostaň tu... Prisahám, ak prekročíš ten prah!“ A podobne. Bolo zábavné sledovať ako nad sebou stráca kontrolu. To sa mu často nestáva! Teda doteraz som si myslela, že vôbec!

Čo sa tam vonku dialo, že ho tak moc vydesilo? Hm, tak to by som rada vedela...

Vykročila som ku dverám. Zreval, ale ja som to nebrala na vedomie. Obrátila som sa k nemu a v očiach mu uvidela prvotriedne zdesenie. Popravde, vydesilo to aj mňa... ale nie dosť na to, aby som ostala tu. Som bojovník! Musím bojovať!

Pod maskou som sa neveselo usmiala a ticho prehodila jeho smerom:

„Mala som skvelého učiteľa, drahý... Buď rád, že to nebolo otrávené víno.“

P.S.: Kvôli skúškovému opäť urobím násilný predel. Takže do konca ostáva len pár kapitol.  

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 17: Prekvapenie: