OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 14 : Raňajky po Malfoyovsky

01.12.2015 (17:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 8× • zobrazeno 933×

Kapitola 14

Hľadela som naňho ako na zjavenie.

„Kto si a čo si urobil s incestným bastardom!“ zvolala som nakoniec.

Malfoy sa len usmial a pobavene zahlásil: „Incestný bastard má voľno.“

Zarazene som sledovala, ako vykročil do útrob môjho bytu, akoby patril jemu! To sa fakt deje to, čo sa deje?! Nasledovala som ho, ale v jedálni som natrafila na ďalší problém. Teta Adelie.

„Ale, ale,“ začula som jej nadšený hlas. „A ktože je tento pekný, mladý muž, Thalia?“ spýtala sa ma. S tichým vrčaním som vošla do jedálne a prepaľovala Malfoya tým najžeravejším pohľadom, aký som v repertoári pohľadov mala. „Ale, Thalia, prečo ten škaredý pohľad?“ spýtala sa ma prekvapene.

S tichým vrčaním som jej ho predstavila. „Teta Adelie, dovoľte mi predstaviť vám moju osobnú Morganu... len s vtákom.“ Chvíľu trvalo než jej to doplo.

Potom sa popudene rozkuckala a obdarovala ma prísnym pohľadom. Asi nebola až taká puritánska... alebo sa na ňu nalepilo zopár moderných výrazov?

„Thalia! Ako môžeš z úst vypustiť niečo tak... nevkusné!“ kárala ma.

„Vkusné? Nevkusné? Je to najbližšie realite.“

„Morgana? Ale no tak, dieťa, ako môžeš niečo také povedať o niekom tak rozkošnom?“ Rozkošnom? Už len to slovo v spojení s Malfoyom mi navodzovalo žalúdočnú nevoľnosť. Na moje obrovské zdesenie sa Malfoy rozhodol zapojiť do debaty a ja som si až teraz s oneskorením uvedomila, v čom je oblečený.

Mal na sebe len bielu košeľu a sivé nohavice s pukmi. Žiadny habit ani oblek? Koniec sveta je blízko, milí spoluobčania! Pripravte sa na armageddon!

„Prajem príjemné ráno, madam Caprice. Moje meno je Reginus Sargas Malfoy. Je mi nesmiernym potešením, stretnúť niekoho tak významného ako ste vy. Váš prínos pre liečiteľskú komunitu bol a aj stále je nepostradateľný.“

Ehmm, na moment ma ospravedlňte. Idem grcať!

Teta Adelia sa začervenala a vejárom si prekryla pery, keď sa dievčensky chichotala. To vážne?! „Vidíš Thalia? Aký slušný gentleman.“

„On a slušný? Teta Adelia! Nemáte poňatia, s kým máte tú česť! Dosral mi celý život. Zakaždým, keď doň vstúpil, išlo všetko do kytiek!“

„Takže to je on? Ten mladík, pre ktorého smútite?“ Ako to vravela? Jej zvedavosť narobí viac škody ako úžitku? Aké skromné vyjadrenie.

Malfoyov priateľský výraz o pár stupňov ochladol, keď sa na mňa pozrel.

Drzo som pokrčila plecami a vyhlásila: „On? Ani v najdesivejších snoch! Nikdy... ale, teta Adelie, keď už o tom hovoríme, pri jeho predstavovaní som zabudla zmieniť podstatný fakt, že pred vami stojí pán Dokonalý biznismen, ktorý mi s mojím skromným dovolením zničil vzťah s mužom, ktorého som milovala. Pripravil ma o priateľov, o spoločenské postavenie, o prácu a možno sa mu podarí pripraviť ma aj o posledné zvyšky zdravého rozumu, ak okamžite nevypadne!“ Teta Adelie na mňa len nemo a prekvapene hľadela, ale Malfoy si moje slová nebral k srdcu.

Položil tašku na stôl a ignorantsky vyhlásil: „Raňajky vychladnú. Poďme sa najesť!“ On je normálny? Dosť o tom pochybujem. Obrátila som sa k nemu a zapichla mu prst do hrude.

Cez zaťaté zuby som zúrivo zavrčala: „Nebudem s tebou raňajkovať!“

Sebavedomo sa usmial a vyhlásil: „Ale áno, budeš.“

„Pokiaľ viem, tak spoločne trávené chvíle sa v našej dohode nespomínajú! A navyše, bola by som trafená, ak by som...“ Moje slová uviezli niekde v polke cesty, keď mi veselo skočil do reči:

„Pravda, naša dohoda to nespomínala, ale predpokladal som, že by si sa rada dozvedela niečo o priateľoch.“ O ou... zasiahol stred!

„Ak o nich budem chcieť vedieť, spýtam sa iných!“

„A odpovedia ti?“ podpichol ma. „Vieš o tom, že pred týždňom spravili Smrťožrúti nálet na tvoj  bývali dom? Povedali ti o tom? Podľa tvojho výrazu pochybujem.“

Čo? O čom to hovorí? Pýtala som sa mamy a tá tvrdila, že je všetko v poriadku. „No tak Tali, aj ty si musela vidieť tie temné mraky!“ To vtedy?

„Ale...“ zajachtala som a on sa víťazne usmial.

„Ak so mnou poraňajkuješ, poviem ti všetko.“

„A prečo by som ti mala veriť!“

„A prečo nie? Ja som ti o tom aspoň povedal. Máš dosť chabé zdroje, drahá,“ podpichol ma.

Zaťala som zuby. Čo teraz? Jesť, nejesť? To byť otázka! Ale... nakoniec vyhrala zvedavosť.

„Povieš mi všetko, čo vieš!“ štekla som.

Spokojne prikývol. Na tvári sa mu rozprestrel široký úsmev a začal vykladať „raňajky“. Mne to skôr pripadalo ako večerné menu! Ale nesťažujem sa. Ak mám byť úprimná, tak po posledných dvoch týždňoch prežitých na polotovaroch, som sa na normálne jedlo tešila. Kruci, odkiaľ vedel, že milujem lievance?

Nespomínam si, že by som mu to bola hovorila! Navyše tieto voňali ako skutočné lievance a nie to, čo sa predáva v obchodoch! Ach, a tá gigantická nádielka šľahačky s banánmi a mandarínkami? Som v siedmom nebi? Nie! Týmto si ma nekúpi! Pobavene po mne hodil rýchlym pohľadom. Ďalej vyložil veľkú ovocnú misu a niečo, čo by sa vzdialene dalo považovať za praženicu, ale bolo tam toľko zeleniny a ktoviečoho ešte, že som sa neodvážila to tak nazvať. A to divné pečivo je čo? Prisahám vačku, ešte nikdy som nič podobné nevidela!

Nakoniec vyložil niekoľko malých porcelánových nádobiek. V jednej bolo mlieko v druhej cukor. K tanierom rozložil príbor a poháre.

„Káva alebo čaj?“ spýtal sa.

Chcela som odseknúť „Je mi to jedno!“, ale keby mi nalial kávu, do piatich minút by som zarezávala. Káva má na mňa presne opačný účinok, ako na zvyšok normálnej populácie ľudstva. Uspáva ma.

„Čaj,“ zavrčala som. Do nosa mi udrela lahodná vôňa lesných plodov zmiešaná s kvalitnou arómou kávy.

„Ešte stále ťa uspáva?“ spýtal sa a ja som naňho prekvapene pozrela.

„Odkiaľ to vieš?“ zavrčala som.

„Povedala si mi to,“ priznal.

Fakt? Nepamätám si! Ráno bolo dosť katastrofálne aj bez toho, aby teta Adelie rozcítene nepoznamenala: „Oh, mio dio, aké romantické!“ Prevŕtala som ju podráždeným pohľadom, ale ona ma ignorovala. „Thalia, ale myslím si, že tvoj odev nie je dostatočne primeraný.“

Tentokrát to bol Malfoy, kto jej smerom hodil rýchlym nesúhlaseným pohľadom, ale ostal ticho. Vlastne, som si toho všimla len ja. Potom jeho oči zablúdili na moje holé nohy a jednoduché čierne nohavičky.

„Žiadne nápisy?“ spýtal sa veselo. Nezabijem ho! Nezabijem! Lily a James ho potrebujú!

„Idem sa prezliecť!“ zavrčala som a otočila sa na päte. Zatresla som za sebou dvere, ale aj tak ku mne doľahli ich hlasy.

„Je to veľmi dobré dievča, len moc pracuje,“ poznamenala Teta Adelie. Viete čo? Ani by som sa nečudovala, keby s predchádzajúcimi majiteľmi moc dobre nevychádzala!

„Ja viem, madam Caprice. Vravíte, že moc pracuje? Na čom?“

„To ti neviem povedať, môj zlatý, ale dnes bola hore až do štvrtej ráno! Ani v jej veku by sa nemala takto prepínať! Nie je to zdravé. Je mladučká, ale aj tak... telo potrebuje odpočinok. Viem to, chlapče zlatý, poznám ľudské telo. Celý môj život som venovala jeho skúmaniu.“

„Viem, madam Caprice, a urobili ste len dobre. Poznatky, ktoré vaše skúmanie odhalilo, pomáhajú liečiteľom dodnes.“

„To rada počujem. Ani nevieš, ako som sa obávala, že moja práca bude zbytočná. Obetovala som jej všetko. A ty, chlapče, si liečiteľ?“ vyzvedala.

„Nie, madam, som obchodník. Ale liečiteľstvo mi je blízke.“ Sc, a ako! Liečiť mŕtvoly, no kto by to nechcel?

„A Thalia? Nie je liečiteľka, pravda...“

„Nie, nie je. Ale jej otec bol jedným z najlepších v zemi.“

„A kde pracuje? Keď som sa jej na to spýtala, povedala, že nikde... ale to sa mi nechce veriť. Je to inteligentné dievča. Impulzívne. Pochybujem, že by dokázala nič nerobiť.“

„Bohužiaľ, máte pravdu. Je impulzívna, ale čo hovorí, je pravda. Nepracuje...“

„Ale prečo?“ nechápala.

„Je to... bezpečnejšie. Jej posledné zamestnanie bolo...“

„Nebezpečné?“

„Áno. Aurorstvo nie je zdraviu prospešné.“

„To máš pravdu, chlapče. Navyše, ona je tak pôvabná. Bola by neskutočná škoda, keby jej tváričku zhyzdili jazvy.“

„Môžem len súhlasiť.“

„Prečo s tým skončila?“

„Naďalej nebola schopná služby,“ odvetil vyhýbavo.

Aspoň, že to. Bleskovo som si zapínala rázporok na rifliach. Ešte nájsť to prekliate tričko!

„Nepripadá mi chorá.“

„Ani nie je.“

„Tak prečo...“ nechápala, ale on ju elegantne odbil.

„To je jej záležitosť, madam Caprice. Ak vám to bude chcieť povedať...“

„Áno, rozumiem. Opäť som príliš zvedavá.“

„Ak ma ospravedlníte,“ zatiahol. Čo? Pred čím?

Na dvere spálne dopadli jeho hánky nasledované slovami: „Tali, môžem ďalej?“

„Nie!“ zavrčala som, ale on nato kašlal a otvoril.

Práve som si obliekala tričko. Bez nápisu. Ak chcem ísť na trh, musím byť nenápadná. Nápisy by priťahovali zbytočnú pozornosť.

„Idem.“

„Povedala som nie!“ zavrčala som.

„A ja som povedal, idem,“ zatiahol. „Chcem ti niečo vrátiť,“ priznal. Hm? Čo? Prepálila som ho podozrievavým pohľadom, ale on len nevinne zodvihol ruky. „Pred rokmi nebol čas,“ zatiahol a švihol prútikom.

V jeho rukách sa zjavilo niečo čierne. Spočiatku som to nespoznávala, ale potom? On ich ešte má? Kruci, ja som na ne úplne zabudla... a to som ich mala tak rada. Hodil mi ich a v mojich rukách pristáli čierne nohavičky s nápisom „NEVSTUPOVAŤ!“. Na Rokforte ma nimi rád vydieral. Čo som mala povedať?

Á, aha, toto: „No, už aspoň viem, čo najbližšie spálim!“ Pobavene sa usmial a vrátil sa do jedálne.

Ja som tam ostala sama a venovala tomu kusu oblečenia zopár rýchlych pohľadov. Nakoniec som ich ale nespálila. Prešla som ku skrini a hodila ich dnu. Neskôr. Nechám si ich na neskôr. Teraz sa musím postarať o jedného slizkého hada v mojej kuchyni. Čím som si to ja len zaslúžila? Neviete? Ani ja...

Pokrútila som hlavou a vyšla zo spálne. Stále som akosi nevedela prísť na chuť  jeho oblečeniu. Bolo tak neobyčajne obyčajné, aj ma to privádzalo do pomykova. Nepasovalo mi k nemu. Teda nie, že by v tom vyzeral zle... môže on v niečom vyzerať zle? Pochybujem. Ale jednoducho to nešlo k jeho image temného čarodeja/bezzásadového biznismena!

A ešte viac k nemu nešla scenéria, v ktorej sa nachádzal. Moja... no divoká jedáleň pozliepaná zo všetkého možného a malý záhradný stolík. Ženská, čo tu predo mnou žila, mala fakt vražedný vkus, ale mne sa to páči... no odbieham od témy. Malfoy tu pôsobil ako päsť na oko. Jednoducho... nepasoval sem.

Jeho miesto bolo v drahých, elegantných miestnostiach zaplnených chladnými, falošnými hajzlami, ktorí svoje vlastné blaho povýšili nad životy iných oveľa lepších ľudí! Ale aj tak. Pozerať sa naňho? Nedokážem to opísať. Mieša sa v tom zlosť, pobavenie a obdiv. Nech sa posadí kamkoľvek a v čomkoľvek, vždy pôsobí, akoby mu to tam patrilo. Ako lev, ktorý z vysokej skaly vzhliada na svojich poddaných. 

Upieral na mňa svoje ľadovo zelené oči, v ktorých teraz iskrili pobavené ohníky. Jemne sa usmial a pohodlne sa rozvalil na stoličke. Ruky si založil na hrudi a nohy skrížil v členkoch natiahnutých ďaleko pred sebou. Neodolala som a pristúpila bližšie. Chce raňajky? Fajn, ja mu dám také raňajky, na aké do konca života nezabudne!

Povrchne som ho kopla do natiahnutých spodných končatín a ticho zavrčala: „Stiahni ich! Zaberáš miesto!“ posťažovala som sa, no on sa usmial ešte širšie.

„Kedysi si za to bola rada...“ zatiahol.

„Čo?“ nechápala som, ale jediný jeho pohľad mi to „Čo?“ vysvetlil.

„V Núdzovej miestnosti si bola vďačná, že zaberám tak veľa miesta,“ podpichol ma.

Jasné, jasné, takže sme prešli na sexuálne narážky? No veď počkaj!

„To bolo vtedy a vážne si nemysli, že som si nenašla niečo viac... rozľahlé,“ vrátila som mu. V očiach mu nebezpečne zaplápolalo.

„Hm... A možno si len zabudla, aké rozľahlé to bolo,“ vrkol.

„Hm, asi máš pravdu, keď tvoja rozľahlosť nestála za zapamätanie...“ Kútiky úst mu vyleteli hore.

Schuti sa zasmial, ale v očiach mal stále ten žeravý tieň. „V tom prípade by som ti to rád pripomenul.“

Drzo som nadvihla obočie a zatiahla: „Ako som povedala. Nestálo to za zapamätanie. A veci, čo za to nestoja, si pripomínať nemusím.“

„Drahá, tvoj podrezaný jazyk ma vždy vie pobaviť,“ zatiahol. Bože, bol si tak istý sám sebou, až som išla vyletieť z kože. Jedna podpásovka? Už sa nesie!

„Ako sa má Charliene?“ zavrnela som nevinne. Tvár mu skrivil kyslý úškrn.

„Neviem. Pár mesiacov som ju nevidel.“

„Ale, čo nepovieš? Aj ona si našla niečo rozľahlejšie?“ pokračovala som neutrálnym tónom a natiahla sa za vidličkou.

Hm, tie lievance vyzerali fakt lákavo.

„Netuším. Keď odchádzala, nikoho iného nespomínala,“ uzavrel galantne.

Bože, tak rada by som počula ten rozhovor! Muselo to byť fakt žúžo. Ona a Malfoy? Tí dvaja sa skutočne hľadali, až sa našli. Ale aj tak, akosi prapodivne som rada, že sú od seba. Žeby som žiarlila? Hm... radšej to nechcem vedieť!

„Žeby jej konečne došlo, aký si hajzel?“

„Nemyslím. Skôr jej došlo, že s tým vínom to prehnala,“ priznal.

Pohoďácky si odrezal z tej divnej praženice, napichol to na vidličku a vložil do úst. Moja sa zastavila v polke cesty. Prekvapene som zažmurkala a až teraz mi doplo, čo povedal.

„Ty si ju poslal k vode po... potom?“ Nechcelo sa mi veriť, že by ju odkopol len preto, že na mňa vyliala víno! Pozrel na mňa a jeho zelené oči sa vpili do mojich.

„Prekvapuje ťa to? Prečo?“ chcel vedieť. Cs, no tak to by som aj ja rada vedela. To som mu ale povedať nemienila, a preto som len pokrčila plecami a vrátila sa späť k jedlu. On to ale odmietal nechať tak. „Prečo?“ naliehal.

„Ani neviem,“ priznala som popravde. „Myslela som si, že spolu tvoríte fakt nádherný a harmonický pár. Jeden narcistickejší od druhého,“ poznamenala som nevinným tónom päťročného dievčatka.

„Takže,“ začal a odložil príbor po krajoch taniera, „podľa teba sme sa k sebe hodili?“

„Prečo nie? Obaja ste milovali moc a nebrali ohľady na iných.“ Stále som pokračovala v jedení a jeho upretý pohľad ma znervózňoval.

No tak, Barbie! Jedz a zapchaj si ústa.

„Ja neberiem ohľady na iných?“ zopakoval prekvapene a ja som naňho ešte prekvapenejšie pozrela. Hádam si len nemyslí niečo iné!

„A berieš?“ vysmiala som ho. Úsmev mi opätoval rovnakou mincou.

„Máš pravdu, neberiem. Na celom svete jestvujú len dve osoby, na ktoré beriem ohľady, drahá,“ šepol tajomne, až mi z toho naskočila husacia koža. „A jednou z nich si ty.“

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 14 : Raňajky po Malfoyovsky :