OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 11: Zbohom



Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 11: ZbohomPlnenie podmienok

Kapitola má venovanie pre mimu33, Diablo, Trishu, Ivet, alanisealicecullen, izzie22, Mišičku, Ealex a valhalinku.


Kapitola 11

Domov som sa dostala... neskoro. Noc sa už dávno preklenula do svojej druhej polovičky, keď som otvárala vchodové dvere. Sirius bol preč. James bol s Lily. Scary? Dúfam, že čo najďalej odo mňa. Pochybujem, že by som jej spoločnosť teraz v zdravý prežila. Potrebovala som pokoj... ale kde ho nájdem? Potrebovala som objatie... ale od koho? Nie... nič z toho nedostanem.

Chcela som padnúť do perín a už nikdy sa nezobudiť. No ani to mi nebolo dopriate. Ako som prechádzala chodbou na prízemí, postrehla som jeden nezvyčajný detail. V kuchyni sa svietilo. Kto? Zvedavosť mi nedala. Nenápadne som nakukla dnu a podhľad mi padol na známe zvesené plecia. Veľká ruka zodvihla fľašu s alkoholom. To nie je možné! Kruci, aj on?!

Čo sa tak kurevsky dosralo, že sa tu Remus opíja ohnivou whisky?

Vedela som, že to s nimi od zajtra končím. Nemala som na výber... ale dnes? Dnes ešte nie. Vošla som dnu a Rem sebou trhol. Bolo mi jasné, že plakal, aj keď sa to statočne snažil zakryť. Červené oči ho prezradili.

„Remus,“ šepla som ticho a on ku mne zodvihol nešťastný pohľad.

Bol opitý, ale ani alkohol nedokázal prebiť jeho žiaľ. U môjho chlpatého priateľa to väčšinou pôsobilo presne naopak. Z alkoholu bol ešte viac smutný. Priložil si hrdlo fľaše k perám a zhlboka si odpil.

No, napadlo mi po chvíli, opiť sa nie je až taký zlý nápad. To je to, čo chcem! Áno, utopiť  bolesť v alkohole!

Prešla som k nemu a zobrala mu fľašu z ruky. Nechal ma. Obrátila som zvyšok ohnivej tekutiny do seba a vzápätí prútikom privolala nové zásoby. Rem siahol po jednej z nich a ja som spravila to isté.

Posadila som sa oproti nemu a začala: „Dnešok je nahovno deň,“ šepla som. Jedna z jeho rúk nemo dopadla na dosku stola a o sekundu neskôr aj jeho hlava.

„Je,“ šepol zničene.

U veľkého Merlina, bol taký nešťastný! Totálne všetko ide do dračích hovien! Rem! Aj Rem!

„Čo sa stalo?“ spýtala som sa nakoniec a on sa namáhavo vystrel. Hodil sa o operadlo a stolička pod jeho váhou nespokojne zaškrípala.

„Mám padáka,“ oznámil mi. Neprekvapilo ma to. Myslela som si. Tak tvrdo drel a oni ho odpíšu len kvôli predsudkom?! „A nie len od Munga... vyhodili ma aj z LN.“ Tí zbabelí bastardi! „Nikdy som sa o to nemal snažiť,“ šepol. „Som monštrum... vedel som, že to takto dopadne! Vedel, ale aj tak som skúšal! Keby som ten čas radšej venoval... Som monštrum... Nie som dobrý...“

Nedokázala som to počúvať. On nie je monštrum! Kruci, že nie! Poznám zástupy tých, ktorí nimi boli, ale on medzi nich nepatril.

„Prestaň!“ zahriakla som ho jemne. „Ty máš od monštra na hony ďaleko! Nepoznám lepšieho človeka, Rem! Nie je to tvoja chyba...“

„Ale je, Tali. Je! Ja si zato môžem! Keby som... Keby som nebol...“

„Remus, priateľ...“ Postavila som sa a prešla k nemu. Objala som ho okolo pliec. Nechal sa a čo viac, objatie mi opätoval. Bože, on ho potreboval hádam ešte viac ako ja! Tvár mi zaboril do krku a jeho telom sa začali šíriť tiché vzlyky. Bože, nie...

„Je to moja vina, Foxi. To ja zato môžem...“

„Nie, nie je! Nikdy si nespravil nič zlé, braček! To oni sú zbabelí hlupáci, keď ťa nechali ísť!“

„Tak som drel... snažil som sa...“ šepkal. „Vždy som bol po ruke, bral si ich služby, len aby vedeli, že to myslím vážne... že nie som ako... iní...“

„Ale ty nie si, Remus,“ chlácholivo som ho hladila po chrbte. „Si dobrý, obetavý, nenahraditeľný!“

„Mal som sa snažiť viac...“

„Nemohol si, Rem! Nie je to tvoja vina!“

„Mal som si brať viac služieb!“

„Robil si maximum! Zodrel by si sa zaživa!“ protirečila som.

Veľmi dobre viem, ako sa snažil! Posledné týždne nebýval takmer vôbec doma! Bol nosnstop na klinike alebo v prednáškovej sále. Aj on potrebuje niekedy spať!

„Ja... ja...“ jachtal. Mierne som sa odtiahla a chytila jeho tvár do dlaní. Prinútila som ho pozrieť sa na mňa. Jeho oči boli zaliate slzami.

„Remus,“ začala som pevne. „Ty zato nemôžeš! Robil si najviac ako sa dalo! To oni! Je to ich chyba! Nechali ísť najlepšieho medika akého mali! Bol si jednotka! To vieme všetci! Bol si najlepší! Ty si viac urobiť nemohol, rozumieš?!“ nástojila som a on po veľmi dlhej chvíli prikývol.

„Ja...“ jachtal. „Ja...“ nedokázal zo seba dostať nič zmysluplné. Nie preto, že by bol až natoľko opitý, ale preto, že to jednoducho nešlo. Niektoré veci nemožno popísať slovami, a preto len zmučene šepol: „Ďakujem.“

Smutne som sa naňho usmiala a pobozkala ho na čelo.

„Aj nabudúce, braček,“ šepla som a vrátila sa na miesto. Zvyšok noci sme nerobili nič iné, len v tichosti plienili naše tajné zásoby alkoholu.

Ráno som sa zobudila na to, ako mnou niekto slabo trasie. Spomedzi pier mi unikol tichý ston. Celé telo som mala stuhnuté, v hlave mi treštilo a do úst mi niekto premiestnil Saharu. Pohla som sebou a do mozgu sa mi zapichli polmetrové ihly bolesti. Zničene som zafňukala, ale  tá ruka bola neskutočne tvrdohlavá.

„Tall,“ šepol a ja som sa opäť pokúsila o nemožné. Zodvihla som k nemu pohľad a cestu ním zavadila o Rema. Rovnako ako ja aj on prenocoval na kuchynskom stole! Za ním stál James a snažil sa ho zobudiť.

 Zaostrila som pohľad na môjho pekného priateľa a ticho a chrapľavo zatiahla: „Hm? Čo sa deje? Koľko je hodín?“

Jeho tvár levitovala na úrovni mojej. Kľačal. „Sú tri ráno.“

„Tak prečo ma budíš?“ nechápala som.

Na tvári sa mu rozprestrel jemný úsmev. „Spíš na stole,“ zatiahol na vysvetlenie. „Poď do postele.“ Natiahol ku mne ruku.

Pokúsila som sa postaviť, ale nedokázala som to. Hlava mi dunela, akoby mi po nej prebehlo stádo koní! Mala som sto chutí hodiť šabľu, ale udržala som sa. Zatiaľ. Pomaly som pokrútila hlavou a šepla: „Bez pomoci to nepôjde.“

Pobavene si povzdychol a natiahol sa po mňa. O chvíľu nato som už stála a on mi pomáhal po schodoch. Pravdepodobne by ma tam najradšej odniesol, ale to som odmietala riskovať. Ani chôdza mi nerobila dobre, čo potom to húpanie?

Kruci, to tu musí byť toľkom schodov!? Ktorý debil ich vymyslel?!

Div som úľavou nezačala skákať, keď sa za nami zavreli spálňové dvere. Ale to by môj žalúdok vážne nerozchodil... navyše, už teraz som cítila, ako sa mi sliny hrnú do úst. Nie... Bez otáľania som si to namierila priamo do kúpeľne.

Pripadala som si, akoby moje telo chcelo vyvrhnúť aj vnútornosti! Dávila som a dávila. Sirius kľačal vedľa mňa a chlácholivo ma hladil po chrbte.

U Merlina! A jeho chcem nechať ísť? Jeho? Priateľa, ktorý pri mne stál v dobrom aj zlom, peknom aj nechutnom?! Chlapa, ktorý mi nikdy neprestal kryť chrbát? A to aj vo chvíľach, kedy sme boli posekaní?! Jeho?!

Áno. Jeho.

Keď sa môj žalúdok rozhodol, že tých zvratkov bolo dosť, namáhavo som sa oprela vedľa záchodovej misy. Bože, tá stena bola tak príjemne chladivá! No nedokázala som tak vydržať dlho. Odporná pachuť v ústach mi nedovolila vychutnať si to chvíľkové pohodlie. S jeho pomocou som sa postavila a rýchlo si umyla zuby. Život je hneď krajší s mentolovou príchuťou! Kiežby...

Zničene som sa opierala o umývadlo, keď sa spýtal: „Vysvetlíš mi, prečo ste sa s Remom ožrali ako Hagrid na Halloween a nepočkali na nás?“ V jeho hlase zaznievalo mierne pobavenie miešané s vedomým, že sa niečo prvotriedne dosralo.

„Rem dostal padáka,“ šepla som.

Na toto nemal čo povedať, iba ak: „Myslel som si.“

Prikývla som. Natiahol sa, aby niečo vylovil z malej skrinky za zrkadlom. Stačil mi krátky pohľad, aby som vedela čo. Protiopicovský lektvar. Podal mi ho a ja som ho s nechuťou hodila do seba. Ako vždy, aj teraz to chutilo neskutočne odporne. Mix špinavých ponožiek, hlávkovej kapusty a ešte niečo, čo som nedokázala popísať. Hnus a des!

„Dik,“ šepla som.

Bolesť pomaly odznievala. Otočila som sa  k nemu a oprela sa o hranu mramoru. Zvažovala som, čo robiť. Povedať mu to teraz? Nie... ešte nie! Namiesto toho moje prsty zovreli lem aurorského habitu a pritiahli si ho k sebe. Naše pery sa stretli v naliehavom bozku. O bradu sa mi trelo jednodňové strnisko. Telo sa tislo k telu. Potrebovala som ho! Potrebovala som ho mať v sebe! Teraz... a asi aj na veľmi dlhú dobu naposledy.

„Sirius,“ šepla som a on len neprítomne zavrčal. „Miluj ma!“ žiadala som. Odpoveď prišla okamžite.

„S radosťou!“

Obtočila som mu ruky okolo tela. Pomaly som ho vyzliekala... nie klamem. Tie nepotrebné handry som z neho zúrivo postŕhala. Bol prekvapený mojou výbušnosťou... ale on nevedel to čo ja! On nevedel, že toto bude naposledy! Jeho pery mi zablúdili na krk. Vytvorili tam vlhkú cestičku... Potrebovala som ho hneď teraz! Bola som pripravená! Máme celú noc na pomalý sex a že ja si z nej vychutnám každú sekundu, ale teraz to chcem rýchlo a hlboko!

„Sirius!“ zavrčala som. „Chcem ťa! Hneď!“

Prekvapilo ho to. Zatiaľ sme vždy mali aspoň malú predohru. Ale dnes nie. „Si si istá?“ overoval si.

„Som si istá... že dnes spať nebudeme!“

Spokojne zavrnel a pomohol mi pretiahnuť tričko cez hlavu. Nohavice boli dole takmer hneď nato. Tvrdo ma k sebe otočil chrtom. Ruky som oprela o chladnú, mramorovú stenu. Chytil ma za boky a trhol nimi k sebe. Mierne som rozkročila nohy a postavila sa na špičky. Priložil mi tam ruku. Chvíľu ma mučivo hladil, ale potom ma prstami roztiahol.

„Sirius!“ zavrčala som dychtivo.

Natlačil sa na mňa. Cítila som jeho vrchol! Už len aby vstúpil! Teraz, prosím, teraz! Ešte stále som bola mierne otupená a o to to bolo lepšie! Pomaly ho do mňa zasúval. Obtočil mi ruky okolo drieku. Hruďou sa trel o môj chrbát. Jeho pery mi behali po šiji. Začal prirážať. Vzdychala som. Jedna z jeho rúk sa mi presunula na prsia a druhá dole. Zaklonila som hlavu a oprela mu ju o rameno. Prirážal a mňa každý jeden úder ťahal vyššie a vyššie.

Skríkla som a on vytrvalo vrčal.

V tú noc som mu nedovolila spať. Milovala som ho, akoby to malo byť naposledy a myslím, že to vycítil. Podávali sme nadpozemské výkony a to aj napriek tomu, že on mal za sebou ťažký deň v práci a ja ťažký deň celkovo.

Kedy sme zaspali?

To neviem, ale pamätám si, že slnko už neisto začínalo prenikať cez mohutné béžové závesy. Zaspali sme vyčerpaní a v tesnom objatí. Moja posledná myšlienka predtým, ako som padla do temnej hlbiny,  patrila jemu... jemu a tomu, ako ho o pár hodím opustím.

O neviem ako dlho neskôr som unavene roztvorila oči. Moje telo spalo dosť veľa nato, aby sa cítilo zle, ale moja myseľ  zúfalo volala po pokračovaní. Spočiatku mi nedopínalo prečo, ale po pár sekundách na mňa zaútočilo príšerné vedomie, že odteraz pôjde všetko do kytek. Pohla som sa. Vystrela ruku a s prekvapením zistila, že miesto vedľa mňa je prázdne. No, možno to až také prekvapenie nebolo. Rýchly pohľad na budík mi prezradil, že máme pol šiestej večer.

To som nemohla spať naveky? Alebo aspoň dokým Voldemort neotrčí kopytá? Asi nie.

S tichým zastonaním som sa posadila. Na chodidlá mi zaútočil chlad podlahy, a to aj napriek tomu, že spočívali na hrubom, huňatom koberci. Zložila som si tvár do dlaní a premáhala fňukanie.

Ako mu to mám povedať? A čo poviem im? Mám im vôbec niečo hovoriť? Nemám len jednoducho odísť? Nie, to by som im neurobila. Ale, asi by to tak bolo najlepšie... nie, aspoň to, že odchádzam si zaslúžia vedieť! Musím... ale keď ja sa tak strašne bojím! Moje vnútorné dilemy prerušil zvuk otvárajúcich sa dverí. 

Zodvihla som pohľad a ten sa stretol s párom búrkových, veselých očí. Bol rád, že ma vidí? Bol? A ako mu na jeho radosť odpoviem ja? Nešťastie mi skrivilo tvár a jeho spokojný úsmev zmizol.

„Tali?“ zatiahol váhavo, ale ja som len pokrútila hlavou.

Chcela som si dopriať ešte trocha času... ale načo to zbytočne odkladať? Asi preto, že sa bojím?!

„Tali, ublížil som ti v noci?“ strachoval sa.

„Nie,“ šepla som... ale ja teraz ublížim tebe.

Postavila som sa. Pozorne ma sledoval. Áno, bola som... rozboľavená. V noci to bola poriadna jazda, ale nebolo to nič, čo by som nezvládla. Prešla som k skriniam (či skôr šatni) a vytiahla odtiaľ to prvé, čo mi prišlo pod ruky. Nachvíľu som pohľadom zavadila o oblečenie a hneď na to mi napadlo, ako to tu bude vyzerať, keď odtiaľto zmiznú moje veci. V tichosti som sa navliekla do džínsov a čierneho, tenkého svetra s V-čkovým výstrihom. On ma po celú tú dobu pozorne sledoval. Už musel vedieť, že sa niečo dosralo, ale bol trpezlivý. Stále som nebola pripravená, ale dlhšie som to už odkladať nemohla! Otočila som sa k nemu. Ležérne, ale zároveň napäto sa opieral o stenu pri dverách.

„Sirius,“ oslovila som ho ticho. Vystrel sa. „Ja...“ nevedela som ako pokračovať. Mala som si to pripraviť! Nacvičiť a nie ísť na improvizáciu! Ale už je neskoro.

„Áno?“ povzbudzoval ma k odpovedi.

No tak, povedz to! Povedz! Teraz! Zhlboka som sa nadýchla a obrnila sa. Toto bude kruté, ale robím to pre nich! Snáď to jedného dňa pochopia.

„Odchádzam,“ dostala som zo seba a v jeho tvári sa nepohol ani sval. Len tam tak stál a spracovával to. Išlo mu to pomaly... alebo možno to nechcel spracovať.

„Odchádzaš? Kam? Kedy sa vrátiš? Pôjdem s tebou!“ dostal zo seba nakoniec a vykročil ku mne. Zastavila som ho mávnutím ruky.

„Nie, Siri. Nemôžeš ísť so mnou. A neviem, kedy sa vrátim... vlastne, zatiaľ ani neviem, kam idem,“ šeptala som. Mala som pravdu. Kam pôjdem, keď odtiaľto vypadnem? K mame? To radšej budem žiť pod mostom. Mám niečo ušetrené... Možno by som si niečo mohla prenajať... Ale iba v muklovskom svete. V tom čarodejníckom som predsa blázon!

„Ako to, že nevieš?“ zvolal frustrovane. A je to tu, začína zúriť!

„Nemôžem ti... ja, jednoducho mi musíš veriť. Odchádzam a nevrátim sa... dlho.“

„Ako dlho?!“

„Dokým neporazíme Voldemorta,“ šepla som.

Na jeho tvári sa rozprestrelo zhrozenie. „Ale to môže trvať roky!“ štekol.

Prikývla som. „Môže, ale nemám na výber.“

„Vždy je na výber!“ zúril.

„Teraz nie.“

„Prečo? Čo sa deje? No tak! Hovor!“

„Nemôžem...“

„Nemôžeš?! A čo Rád!? To...“

„Odchádzam z Rádu.“

Zatváril sa, akoby som mu práve vrazila päsťou na solar. Naprázdno otvoril ústa, ale nič z nich nevyšlo. Potriasol hlavou ako mokrý pes a potom zúrivo rozhodil rukami.

„Odchádzaš z rádu?! Prečo? Vie o tom Dumbledore?!“

„Vie,“ šepla som, no jeho hnev to aj tak neskrotilo. Nie, práve naopak.

„Ale prečo? Prečo by si to robila? Ja...“ Na moment onemel. Takmer som videla, ako sa mu nad hlavou rozsvietila žiarovka, ktorá dospela k nesprávnemu záveru. „Je to kvôli nemu?! Vydiera ťa niečím?! Ak áno, tak ho...“

„Nie, Sirius. Nie je to kvôli nemu,“ klamala som, ale on to nejako prekukol. Vždy som vedela dobre klamať, ale on ma poznal príliš dobre. Opäť zahral rybu, než sa mu podarilo vykoktať.

„Tak... tak to on?!“

„Sirius, nie je to...“ začala som. Vedela som, kam tým miery.

„Kvôli nemu sa na nás opäť vykašleš?“ Až teraz začínal prvotriedne zúriť! „Opäť?! To ti to nestačilo minule?! Nepoučila si sa!? Čo ti nasľuboval tentokrát? Ja...“

„Kruci, Sirius! S ním to nemá nič spoločné!“ štekla som. „Prečo ho do toho vždy ťaháš?“

„Žeby preto, že za všetkým, čo sa doserie, stojí on!?“

„Alebo len ty si príliš paranoidný!“ obvinila som ho, no on akoby mal klapky na ušiach. Stále si mlel len to svoje. Aj keď... mal pravdu.

„Tall, kurva, nemôžeš odísť! Nie teraz! James ťa potrebuje! Ja ťa potrebujem! Nemôžeš nám to urobiť! Nie teraz!“ zaútočil, ale ja som vedela, že musím!

„Nemám na výber! Pochop to! Ja musím odísť!“

„Ale prečo!?“

„Nemôžem, Sirius! Nemôžem!“

„Alebo skôr nechceš,“ odvetil kyslo.

„No tak, Sirius, poznáš ma! Vieš, že by som neodišla, keby som nemala sakra dobrý dôvod!“

„Už neviem či ťa poznám...“ Toto vyhlásenie fakt zabolelo. To si skutočne myslí, že to robím len tak? Vážne? Alebo je len naštvaný? Ale nevedela som ako to dopadne? Vedela...

„Nebudem ťa presviedčať, Tichošľap. Chcela som, aby si to vedel. Nepripadalo mi fér odísť a nič nepovedať...“

„A to, že nás teraz necháš je fér? Potrebujeme ťa! Kurva! Ja ťa potrebujem!“ Bolelo ma pozerať sa na jeho zranený výraz. Na to, ako sa mu hrudník dvíha rovnako ťažko ako môj!

„Milujem ťa, Siri... ale toto... ver mi, prosím. Musím to urobiť. Musím!“

„Ak ma miluješ, ostaň!“ Nenávidím, keď ma začne citovo vydierať. „Nechoď... nemusíš ísť! Povedz mi, čo sa deje. Vysvetli mi to!“ rozkázal despoticky, ale ja som pokrútila hlavou. Stálo ma to veľa energie... ale musela som.

„Sirius, ja...“

„Thalia!“ zahrmel. „Neodídeš, jasné! Zakazujem ti to! Potrebujeme ťa tu! Je jedno... čo sa... nie, ostaneš tu, jasné? Neodídeš! Nič nie je dôležitejšie... ostaneš... vysvetlíš a...“ nedokázal nájsť tie správne slová...

„Nemôžem...“ šepla som, ale on stále trval na svojom. Odmietal počúvať.

„Nikam nejdeš! Ako ti taká kravina vôbec napadla!? Vysvetli to!“ zahrmel jeho pevný rozkaz.

Už som toho začínala mať dosť. Bolelo to tak príšerne. Pripadala som si ako líška zahnaná do kúta svorkou psov. Ale musela som... Robím to kvôli nim! Pomôžem im len tým, že odídem. Dumbledore to schválil. On vie, čo robí! Zachránim ich tým... Musím...

„Nemusím ti nič vysvetľovať! Buď mi veríš alebo...“

„Alebo čo?“ štekol. „Čo?“

Čo? To je dobrá otázka.

„... alebo si rob, čo chceš!“ zatiahla som. „Je to na tebe.“

„Neobracaj to proti mne, Thalia! Ja nie som ten, ktorý chce zradiť priateľov!“ Aj tieto slová boleli, ale aj s nimi som rátala.

„Ja nikoho nezrádzam. Ak si to myslíš, si idiot!“

„Lily je na pokraji nervového zrútenia, James takisto. Rema vyhodili z práce a potrebuje oporu. Scary ti je ukradnutá, ale aj tá je v koncoch a ja? To ma tu necháš s tým všetkým samého?! Odídeš a ja... ja som idiot!?“

„Sirius, neviem, čo ti mám povedať! Jednoducho neviem. Nemôžem ti dať odpovede, aké chceš! Kruci, veď ani ja nemám všetky!“

„Ale aj tak si radšej vyberieš jeho ako nás!“ zúril a tentokrát to vytočilo aj mňa!

Tak ja sa pre nich idem zodrať a on ma tu bude obviňovať z toho, že si vyberám Malfoya?! Ale mohla som to čakať! Nie mohla, mala som!

„Ja som si nikoho nevybrala! Robím to, čo musím!“ zúrila som. Zaťal sánku a ruky si zložil na hrudi.

„Rob si čo chceš, ale nerátaj s tým, že na teba budem čakať.“

Ak niečím skutočne zaťal do živého, tak potom týmto. Pripadala som si, akoby som sa rozpadala na malé kúsky, ktoré dodatočne rozdupal na prach. Ale... vedela som, že to príde. Keď som prehovorila, môj hlas bol tichý, ale pevný.

„Ja vážne nemám na výber, Sirius. Robím to, čo mi pripadá správne... ale ak to chceš brať takto... tak fajn,“ šepla som a v jeho očiach vybuchol gejzír bolesti. Obaja sme vedeli, že toto je oficiálne.

Koniec a bodka!

„Neobracaj to proti mne,“ zopakoval. „Ja nie som ten, kto opúšťa priateľov v núdzi!“

„Ja ich neopúšťam!“ Nie, mal pravdu. Opúšťam. Porazenecky som sklopila oči, no on pokračoval.

„Ak odídeš, ak dáš prednosť jemu pred nami, Tall... je koniec.“

Krivo som sa naňho usmiala. Vedela som to! Vedela, ale aj tak to príšerne bolelo. Do očí sa mi nahrnuli slzy, ale silou vôle som ich potlačila. Prikývla som.

„Ak niekomu dávam prednosť, tak vám,“ prehovorila som pevným hlasom, ale on mi neveril.

„Buď my alebo on. Nemôžeš mať všetko!“

Všetko? Mne to príde tak, že nemám nič! Aleže vonkoncom nič!

„Si...“ nedokázala som nájsť dostatočne výstižné slovo. Kašľať na to. Aj tak ma nenávidí! Prečo to teda odkladať? Na tvári sa mi rozprestrel kamenný výraz.

Uzavrela som pocity hlboko do seba, keď som hovorila: „Tak dobre. Je koniec... ak to tak chceš... Ale ja ťa prosím, nerob to...“ Neobmäkčila som ho. Vedela som to. Prosiť sa nebudem - nie znovu. Robím to pre nich... Namiesto toho som povedala to, čo som povedať musela. „Ešte predtým ako odídem, ťa musím varovať. Ostávam v Londýne, ale bude to, akoby som odišla na opačný koniec sveta. Keď sa uvidíme, budeme sa ignorovať. Nebudeme spolu komunikovať ani sa stretávať. Nijaké tajné správy. Akoby sme sa nikdy nepoznali. Jednoducho pre seba navzájom prestaneme existovať... a povedz to aj ostatným. Platí to aj pre nich.“

Ako som to hovorila, z jeho tváre vyprchala zlosť a nahradilo ju bolestivé poznanie. Možno si doteraz myslel, že ma... čo ja viem, presvedčí? Ale teraz vedel, že to myslím smrteľne vážne.  Mávla som prútikom a všetky moje veci, čo sa nachádzali v dome, zmizli. Sledoval to s hrôzou v očiach. Bolelo ma to tak moc, ale nemohla som prestať! Nemohla!

Vnútri mnou lomcovali vzlyky a zlosť na Malfoya, že ma k tomu dohnal... ale musela som to urobiť! Vykročila som k dverám. Keď som prechádzala popri ňom jeho prsty mi zovreli zápästie.

„Tall... prosím,“ šepol naliehavo, ale ja som nemala viac síl. 

Vytrhla som sa mu a rozbehla sa dolu schodmi. Bežala som a po chvíli za sebou počula jeho naliehavé kroky a zúfalé volanie môjho mena... Dom plačlivo stonal.

Vybehla som von. Bežala som, dokým som neprekonala antipremiestňovacie bariéry.

S ťažkými vzlykmi a prvými slzami som sa odmiestnila preč...

Preč od všetkého, čo mi bolo milé.

Preč od ľudí, ktorých som milovala.

Preč od neho.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 11: Zbohom:

7. valhalinka
28.11.2015 [20:56]

chce sa mi plakať :(

6. Ivet
28.11.2015 [19:58]

To byla smutna kapitola Emoticon Emoticon Emoticon Nejvíc se mi líbil rozhovor Tali a Rema Emoticon Rychle další

5. Ealex
28.11.2015 [10:25]

Emoticon Emoticon Emoticon

4. izzie22
28.11.2015 [0:38]

Úprimne, chce sa mi plakať.

3. Mišička
28.11.2015 [0:28]

Emoticon Emoticon Emoticon To ju Sirius za tie roky tak málo pozná, že mu nedopne že neodchádza len tak? Tali mi bolo strašne ľúto Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Trisha přispěvatel
27.11.2015 [23:12]

TrishaAch............. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. mima33 admin
27.11.2015 [22:10]

mima33Tak toto bolo depresívne Emoticon ale keď sa má niečo pokašľať, tak všetko naraz, nie? Teraz nenarážam na rozchod Tali a Siriusa - skôr na ich hádku. Vždy som ich brala ako najlepších kamarátov a súrodencov a fakt ma sklamala Siriusova reakcia, aj keď je z istého ohľadu pochopiteľná. Je mi ho ľúto Emoticon
A je mi ľúto aj Remusa - predsudky sú sviňa, s tým sa nič robiť nedá.
A kam teda pôjde Tali? A kedy bude Malfoy v kapitole? A kedy vlastne bude ďalšia časť? Naučila si ma na dve-tri časti naraz, tak šup, šup Emoticon

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!