OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 1: Jeden februárový večer

21.10.2015 (09:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 11× • zobrazeno 1668×

Kapitola 1

Vzduchom sa niesli drobné snehové vločky. Všade bola taká príšerná kosa, že ani psa by ste von nevyhnali, ale ja? Ja nie som pes, ale človek s potláčanými, seba deštrukčnými sklonmi... hm, nie, som tu z určitého dôvodu... veľmi dobrého a vážneho dôvodu.

Kráčala som zasvineným priestranstvom Zašitej uličky. Kruci, ako ja len tento bodrel neznášam! Zhlboka som sa nadýchla a mráz mi išiel urvať nos. Bol začiatok februára, no podľa počasia by ste hádali na neskorý december.

Ak by to nebolo nevyhnutné, von by ma nik nedostal. A keď nik, tak nik. Ani Dumbledore! Za posledné dva týždne som ťahala viac nadčasov ako ktorýkoľvek iný člen rádu! Jeden by si pomyslel, že keď ho vyhlásia za blázna, jeho pracovná vyťaženosť bude jedna z vecí, ktoré sa zlepšia, ale opak je pravdou. No, ale aj tak, teraz sa nemôžem sťažovať na Rád, lebo dnes som vonku sama za seba.

Istá podvratná krysa mi dala echo. Dnes, o druhej ráno, sa má v Zašitej uličke vyskytovať rozhľadená persona, ktorej obzory dohliadli až k Elayne Gillecrosd. A ja mám s Elaynou nevybavené účty... Veľmi nerada ostávam dlžná.

Temný plášť z Ruského čierneho okolo mňa zlovestne vial. Na chrbte sa mi vynímal Ackair, Baillidh som mala bezpečne skrytú na opasku a Baretty zas v podpažných puzdrách. Na hlave sa mi vynímal veľký, čierny klobúk. Podobný tým aké nosia záporáci v starých westernoch. Celý môj záporácky zjav podčiarkoval zdvihnutý golier kabátu, temný top, čierne, kožené nohavice a hlavne vysoké čižmy s rovnou podrážkou. Klobúk nenosím často, ale dnes slúži ako fajn ochrana pred snehom, ktorého je všade naokolo viac ako dosť. No a takmer by som zabudla.

Celý môj zjav do dokonalosti dotiahla čierna maska. Intímne mi priliehala na rysy tváre a formovala sa tak, aby ma nik nemohol spoznať. Jediné, čo som mala odhalené, boli oči.  Ale povedzme si to popravde. Hnedá je najčastejšia farba ľudskej dúhovky. Ak by sa do nich aj pozerali, pochybujem, že by ma spoznali. Na to by ma dotyčný musel poznať priveľmi dobre.

Tak, čo to tu máme?

Pohľad mi zaletel k dvojposchodovej budove. Okná mala zanesené niekoľkoročnou špinou. Kráľovská modrá, ktorá ich lemovala, sa odlupovala a sklá na viacerých miestach zdobili pavučinové praskliny... teda nie, že by tam neboli aj skutočné pavučiny... Dokonale sa hodila do okolitého humusu.

Držala som sa v tieňoch a práve preto si ma nízka postava mojej budúcej obete nevšimla. Aj ona bola napoly zahalená do temnoty slepej uličky po pravej strane obchodu, ale nie dosť. Vyzeralo to, akoby sa dotyčný bál, že ak ho temnota pohltí, už ho viac nepustí. No, to bola chyba. Takto mi bol vydaný na milosť. Videla som, ako kŕčovito zvieral prútik – a opäť zle. Švihla som svojim a ten jeho mu vyletel z rúk. Vydesene zvreskol, ale to som už bola na scéne. Prútik preletel tých pár metrov ku mne a ja som ho bez problémov chytila.

Ťažko som povzdychla, keď sa zakrslík rozbehol preč. Hlupák. Mne neunikne. Ďalšia nemá kliatba a muž dopadol do mokrej, zablatenej karikatúry snehu.

Trhal sebou, ale uvoľniť sa nedokázal. Moje kúzla sú prisilné pre obyčajných smrteľníkov... za posledných pár mesiacov som sa sakramentsky zlepšila.

Vykročila som z tieňov. Nevidel ma. Stále sa snažil uniknúť. Hádzal sebou ako ryba na suchu, ale nemal šancu. Nohu som zapáčila do medzery medzi dlažbou a jeho bruchom a trhnutím ho obrátila na chrbát. Neublížila som mu. Pochybujem, že ho to nejako obzvlášť bolelo, ale niekedy aj málo bolesti stačí k tomu, aby sa dotyčný vydesil a vysypal mi všetky tajomstvá na zlatom podnose.

Keď uvidel moju tvár - alebo skôr masku – vydesene vyvalil oči. Boli také veľké až takmer pôsobili neprirodzene. Môj odhad bol hnedá. Mal dlhšie vlasy a aj v tejto tme boli zaručene hnedé, možno až čierne.

Kedysi, ešte na Rokforte, som čítala Pána prsteňov. Veľa vecí tam bolo čisto nereálnych. Hovoriace draky? Prosím vás! Aj náš svet má určité pravidlá... alebo sa aspoň snažím veriť v to, že má, ale odbieham od témy.

Mužský predo mnou sa dokonale zhodoval s opisom, ktorý Tolkien venoval trpaslíkom. Bol malý, mal dlhé vlasy, mohutnú stavbu tela a na brade niekoľkodňové strnisko. Len škoda, že v tejto chvíli bol dokonale bezbranný. Jeho oči hypnotizovali moju masku. Jeho strach bol takmer hmatateľný!

Nestrácala som čas. Natiahla som sa a chytila ho za lem hnedého kabáta. Vystrela som sa a ťahala jeho telo po špinavej zemi do útrob temnej ulice. Nato, aký bol malý, bol sakramentsky ťažký. Dotiahla som ho až k slepému koncu a tam ho šmarila na stenu. Opäť tvrdo dopadol a ja som tasila prútik.

Mávla som ním a dovolila mu hovoriť. Zvyškom tela mohol hýbať asi tak, akoby ho zväzovali neviditeľné povrazy. Trhal sebou a začal bedákať. Prekvapilo ma, že znie tak mlado. V tvári vyzeral tak na  tridsať, ale hlas mal dvadsaťročný podtón. A možno to bolo tou tmou.

„Prosím, prosím, neubližuj mi!“ jačal.

„Nebudem, ak mi odpovieš na pár otázok,“ zapriadla som, ale on mi nechcel veriť.

„Prosím, prosím...!“ opakoval naliehavo.

Nemala som čas. Nemohla som dovoliť, aby mi ho žral jeho nezmyselným táraním. Kľakla som si a naše oči sa dostali takmer na rovnakú úroveň. Vlepila som mu krátku, ale štipľavú facku. Tá ho prebrala z tranzu a opäť na mňa hľadel ako vydesené vtáča na veľkého hada. Wrr, ja had nie som! Ale aspoň mlčal.

„Ako sa voláš?“ spýtala som sa o on ťažko prehltol. Teatrálne som si povzdychla. „Počuj, buď to pôjde po dobrom alebo po zlom. Tretia možnosť nie je. Rozumieš? Ak budeš spolupracovať, odídeš po vlastných, ak nie...“ Koniec som nechala výhražne otvorený.

Pochopil a dychtivo prikyvoval. „Ak chceš peniaze, mám niečo pri sebe...“

„Nechcem peniaze! Chcem odpovede,“ opravila som ho. Nervózne mu trhlo v kútiku oka. „Takže, ako sa voláš?“ zopakovala som a on zaklamal.

„Artur, Artur Smith.“

Opäť som ťažko povzdychla, tasila dýku a porezala ho na líci. Zajačal. Nebola to hlboká rana, ale zato štípať musela poriadne. Menšie zranenia vždy bolia viac ako veľké. Napríklad vezmime si ako bolí, keď sa porežete a keď si zlomíte ruku. Zlomená ani zďaleka nebolí tak moc. Vlastná skúsenosť.

„Neklam,“ kárala som ho s tónom učiteľky v materskej škôlke.

„Flin McAulay!“ zajačal a ja som sa spokojne usmiala. Teda nie, že by to cez tú masku mohol vidieť.

„No visíš, že to ide.“ Na sekundu som sa odmlčala a potom dodala: „Ešte raz zaklam a čepeľ pôde hlbšie,“ varovala som ho a on dychtivo prikývol.

„Dobre, tak prejdime k veci. Čo vieš o Elayne Gillecrosd?“

„Ja? Nič! Prisahám! Nič!“ Opäť klamal a ja som svoju vyhrážku splnila.

Tentokrát mu čepeľ prešla po hrdle. Zajačal. Aj toto bolo len povrchové zranenie. Na to, aby ste človeka zabili podrezaním, musíte ísť oveľa hlbšie. Existuje viac ako dvadsať spôsobov, ako možno poraniť krk a ľudia sa vždy vydesia, keď im ku krku priložíte čepeľ.

„Neštvi ma! Viem, že ju poznáš! A ja chcem vedieť ako dobre!“

„Ja... ja...“

„Tak ešte raz. Čo vieš o Elayne Gillecrosd?“

„Ja...“

„Odpovedaj!“ zasyčala som výhražne a on sa až príliš ľahko zlomil.

„Je to suka!“ zajačal a z očí mu vytryskli slzy hrôzy. „Vyžíva sa v zabíjaní muklov! Rada ich mučí!“

„Jej psychologický popis nepotrebujem. Kde ju nájdem?“

„Ja neviem.“

„Neklam!“ varovala som ho a on na mňa uprel vydesené oči.

„Ja... prisahám, neviem! Nemá stále sídlo! Odkedy po nej idú, nezdržuje sa nikde dlhšie ako pár dní!“

„Ako ju nájdem?“

„Neviem. Iba Temný pán a jeho najbližší vedia, kde...“

„Ktorí najbližší?“

„Lestrangeová... Nikoho  iného z najbližšieho kruhu nepoznám!“

Ó, áno, Bella sa dostala na čierny zoznam všetkých aurorov. Na jej hlavu je dokonca vypísaná odmena. Škoda len, že na Malfoyovu nie!

„Kde nájdem Bellu?“

„Neviem.“

„A čo vlastne vieš? Mal by si sa viac snažiť, ak sa chceš odtiaľto dostať živý,“ varovala som ho. Zatiaľ mi jeho informácie moc nepomohli.

„Ja... ja...“ jachtal a v duchu niečo veľmi vážne zvažoval. „Zabijú ma, ak to poviem!“ zajačal a ja som pokrútila hlavou.

„Ak mi to nepovieš, zabijem ťa ja. S nimi si teraz starosti nerob,“ varovala som ho.

Boli to len plané vyhrážky. Bože, ako veľmi som len ľutovala, že nemám po ruke Veritaserum... ale to je prísne sledované ministerstvom a v Ráde ho má pod palcom Dumbledore. Ak by som nejaké chcela, musela by som oň buď požiadať alebo poprosiť Rema... a ten by o tom informoval Siriusa, lebo by sa o mňa bál... a nakoniec by to aj tak vyšlo narovnako. Budem si musieť spraviť zásoby na čiernom trhu, ale ešte sa mi nepodarilo zistiť, kde sídli. Ale aj na tom sa pracuje.

„Hovor!“ zavelila som a z jeho očí vytryskli ďalšie mokré potôčiky. U veľkého Merlina, neznášam, keď niekto plače. Je to prejav tej najväčšej slabosti!

„Zabijú ma! Budú ma mučiť!“ nariekal.

„Ver mi, to čo ti spravím ja, bude oveľa horšie.“

„Kto si!?“ zajačal a ja som sa pod maskou neveselo usmiala.

„Fantoma,“ šepla som mu do ucha a on sa vydesene stiahol.

Slzy nabrali na intenzite. Nenávidela som to meno. Bolo nechutné a neoriginálne, ale to oni ma tak pomenovali! Nie ja. Zabila som už toľkých Smrťožrútov, že mi dokonca vymysleli prezývku. No nie je to milé?

Ale prečo zrovna Fantoma? To ide mimo môjho chápania! Žeby kvôli tej maske? Alebo to bude preto, že Smrťožrúti jednoducho nemajú fantáziu?

Div nezačal kričať, ale výsledok stál za to. Rozhovoril sa, a to som mu ani nemusela moc ublížiť.

„Ja moc neviem! Neviem, prisahám! Jediné, čo viem je, že ide po pánovi Malfoyovi!“ To ma prekvapilo.

„Ktorom? Prečo?“

„Mladšom a neviem prečo. Temný pán ich boj prehliada, ale aj tak robí všetko pre to, aby sa k nej pán nedostal!“

„To je všetko? Nič viac?“

„Potom už len to, že sa naučila povolávať inferiov! Niekoľko z nich poslala pánovi. Chcela, aby ho zabili. Viem len to, že sa jej to nepodarilo, ale zabila jeho obľúbeného mukla!“

Obľúbeného mukla?

No moment! To hádam...

Opäť som sa natiahla a v pästi zovrela chlpatý lem jeho kabáta. Zajačal. Bože, jačal ako Debi, keď si zlomí necht!

„Ako sa ten mukel volal! Tak ako!?“

„Neviem! Ja neviem, nepamätám si! Nezaujímalo ma to!“ Chcela som mu rozbiť hubu už len preto, že ho nezaujímalo Miline meno, ale ovládla som sa.

„Kedy sa to stalo?!“

„Pred pár mesiacmi... tromi? Neviem. Ja...“ Bol úplne mimo.

Vydesený. Balansoval na tenkom lane a pád znamenal infarkt. Ak som z neho chcela ešte niečo vytiahnuť, musela som mu dať priestor.

„Kde sa to stalo?“

„U pána, v jeho muklovskej firme,“ plakal.

Vydýchla som. Mráz mi pálil uši a holé konce prstov. Zaťala som nechty do dlane. Tak to bola ona! To ona zabila Milu? Ja...

Z hrdla sa mi vydralo zúrivé vrčanie. Ona! Tá suka ma pripravila o ďalšiu osobu? Ja... Ja! Prisahám, za toto mi zaplatí! Ale teraz nie. Ak ju chce dostať, musím sa sústrediť. To, čo mi povedal, bolo síce šokujúce, ale nebolo toho dosť na to, aby pre to robil také srdcervúce scény.

No čo, tak hľadaný Smrťožrút zabil mukla. To medzi Smrtiakmi nie je nič zarážajúce či trestuhodné, práve naopak. Nie, toto nebola informácia, ktorú si tak bedlivo chránil... toto nie. Gillecrosd nie je natoľko významná, aby sa kvôli nej robilo také veľké haló.

Typujem, že Voldemost si ju drží pri sebe len preto, aby naštval Malfoya. Aj on si uvedomuje, že „mladý pán“ sa vymkol spod kontroly. Možno Barbie nie je natoľko mocný, aby sa mu mohol priamo postaviť, ale je dosť mocný, aby sa pred ním mal Voldemort na pozore... a keď už má pred niekým rešpekt Pán temnôt, tak to je sakra veľký problém!

„Ale toto nie je to, čo sa mi bojíš povedať,“ zavrčala som a on vydesene vyvalil oči. Ak mu dnes v noci nevypadnú, tak potom už nikdy.

„Ja, ja nemôžem!“ zajačal. „Ak ti to poviem, pán ma zabije!“

„Ja ťa zabijem oveľa skôr, ak mi to nepovieš! Voldemort tu teraz nie je.“

„Temný pán?“ zajačal nechápavo. „Ja sa nebojím Temného pána!“

„Tak koho potom?!“ Moment... práve v tej chvíli mi to došlo. Namáhavo som prehltla a ticho zavrčala: „Na koho tu čakáš?!“

Už-už otváral ústa, že niečo povie, ale odpoveď odtiaľ nevyletela. Nie... tá prišla z iných pier. Mne veľmi dobre známych pier... pier, ktoré stáli priamo za mnou.

„Na mňa.“

Bože, ako som ten hlas príšerne nenávidela! Jeho ľadové hlbiny a aroganciu! Vyskočila som na nohy a o sekundu mu stála čelom.

Bol to on. Na sebe mal dlhý, čierny... plášť? Bolo to hrubé a prekrývalo všetko pod ním. Vyzeral v ňom ešte mohutnejšie než som si pamätala! Jeho vlasy žiarili ako samotný mesiac nad našimi hlavami a oči ma pobavene sledovali.

Mierila som naňho prútikom, ale on si z toho nič nerobil. Bol si sebou taký istý a mňa to vytáčalo do červených čísel! Chcela som mu ten pobavený výraz naveky zotrieť, zoškriabať a vymazať z povrchu zemského! Momentálne nemožné.

„Mal som isté podozrenie,“ začal pokojne, akoby som naňho nemierila prútikom. „Fantoma? Hm, kto iný, ak nie ty, pravda...“ podpichoval ma a ja som sa zmohla len na tiché vrčanie.

„Malfoy...“

„Áno, drahá, som to ja,“ usmial sa. „A teraz, keby si bola taká dobrá a prestala desiť môjho priateľa, bol by som ti veľmi vďačný.“

Prekvapene som zažmurkala a hodila rýchlym pohľadom na kopu desu na zemi.

„Tvoj priateľ?“ zopakovala som neveriacky. „Ty nemáš priateľov!“ pripomenula som mu. Žeby nato zabudol?

„To bolo od teba nepekné,“ káral ma.

„Nuž, pravda nie je vždy pekná,“ štekla som.

„Nie, nie je,“ potvrdil a jeho výraz v sekunde stvrdol. Všetok pokoj a uvoľnenie sa z neho vytratili, akoby tam ani nikdy neboli! „A ja by som teraz rád vedel, ako to, že nie si doma v posteli, ale tu!“

Ten vie ale rýchlo meniť nálady. Chlapíka na zemi to vydesilo hádam ešte viac, než som ho doteraz desila ja, no na mňa to nemalo žiadny účinok. Ja som veľmi dobre vedela, čo je Malfoy zač. Mne hrôzu naháňala už len jeho prítomnosť, ale to neznamená, že ju dám otvorene najavo!

„V posteli? Nie... Dnes večer by tam bola nuda. Sirius má službu,“ zatiahla som nevinne a jeho pohľad svojou mrazivosťou mohol konkurovať okoliu.

„Počul som. Takže ty a Black?“

„No, hej,“ prikývla som veselo... aj keď vo vnútri som sa veselo ani z ďaleka necítila.

„Nie je pre teba dosť dobrý,“ oznámil mi, ale ja som ho vysmiala.

„Vážne?“ zapriadla som. „Ja si to nemyslím... vlastne je oooveľa lepší, ako si bol kedy ty!“ No, tak tu som trocha klamala... ale to predsa vedieť nemusí, že? O ou, myslím, že okolitý mráz teraz šeredne prehráva.

„Vážne, drahá? Prečo mám pocit, že mi práve klameš?“

„Odkiaľ to mám vedieť? Ja nie som ty,“ odbila som ho.

„Povedz mi, drahá, čo mi bráni v tom, aby som ti tu na mieste dokázal, ako veľmi sa mýliš?“ vyhrážal sa a ja som sa zasmiala.

Stálo ma veľa úsilia, aby to vyznelo uvoľnene a nie tak nervózne, ako som sa cítila.

„Žeby obecenstvo? Alebo si skrytý exhibicionista? A kto vie? Možno aj nekrofil... nadanie na to máš...“ vysmiala som ho a on sa pohol o krok vpred. Stála som na mieste. Nie, nebudem pred ním utekať! Tentokrát nie!

Pevnejšie som zovrela prútik a jemu to neuniklo.

„Bojíš sa ma,“ konštatoval a ja som mykla plecami.

„No a? Ktorý hlupák by sa nebál nekrofila, ktorý sa rád hrá s mŕtvymi hračkami?“ priznala som, a to ho očividne vyviedlo z jeho dokonale stráženej rovnováhy. No ja som pokračovala. „Ako sa má Mila? Ešte stále ju máš? Kde ju skladuješ? Vieš o tom, že mŕtvoly sa po čase začnú rozkladať?“

Nebezpečne prižmúril oči. Podľa oficiálnych zdrojov Mila skutočne umrela... ale pri autonehode asi dva týždne po tom „incidente“. Prípadu sa chopili aj aurori, ale nič nezvyčajné nenašli... alebo to bude tým, že to vyšetrovali páni z fanklubu „Vlez-do-riti-pánovi-ministrovi“?

„Drahá,“ zatiahol zničene. „Vážne chceš našu špinavú bielizeň preberať pred naším priateľom?“ zapriadol a rýchlym pohľadom hodil na trpaslíka.

„Naše? Mám taký dojem, že zatiaľ je len tvoje!“ zavrčala som.

„Vážne Fantoma?“ To Fantoma povedal tónom, ktorý jasne hovoril: „Ak neprestaneš, oslovím ťa menom, Tali,“. Fakt, doteraz mi Tali ešte nepovedal. O čo mu ide?

Tentokrát som to bola ja, kto zúžil oči.

V úzkej uličke zavládlo hrobové ticho. Nakoniec som to bola ja, kto ho prerušil.

„Prečo po tebe ide Gillecrosdová?“

Nadvihol jedno z pekne tvarovaných obočí. „To, myslím, nie je tvoja starosť,“ odbil ma.

„A ja si myslím, že je. Zabila mi otca a podľa neho,“ ukázala som na Flina, ktorému sa za tú dobu podarilo postaviť, „aj Milu. Takže je to moja starosť!“

Malfoy Flina prepálil ľadovým pohľadom, z ktorého človeku mrzli kosti v tele. Flyn zavzlykal.

„Prečo? Netuším, ale keď sa s ňou najbližšie stretnem, bude to jedna z otázok, ktorú jej položím,“ prisľúbil.

„Predtým alebo až potom, ako ju zabiješ?“ štekla som sarkasticky.

Mierne naklonil hlavu a pobavene sa spýtal: „A vadilo by ti to? Myslel som, že ju chceš mŕtvu.“

Ticho som zavrčala a odhodlane vyhlásila: „Ona je moja, Malfoy! Moja! Je to jasné?! Iba ja ju môžem zabiť!“

„Zabila Milu, drahá. Pripravila ma o cenného empatika. Je pramálo pravdepodobné, že by sa mi podarilo zohnať niekoho ako bola ona,“ oznámil mi.

„Takže tebe ide len o to!“ štekla som a hlas sa mi neovládateľne triasol. „Len o biznis? A čo Erich? Mila mala syna! Syna! Mala rodinu, život! Zaslúži si, aby ju niekto pomstil práve kvôli tomu! Nie preto, že ti bola dobrým pešiakom v tvojej zvrátenej hre!“

„Obchod nie je zvrátená hra, drahá. Obchod je jednoducho obchod. A tam platí len jediné pravidlo: Urob čo musíš. Dúfal som, že som ťa to naučil,“ poznamenal a ja som zlostne odfrkla.

„Ty a naučiť niečo mňa!? Nikdy!“

„Škoda. Bol by z teba vynikajúci žiak, keby si nebola taká tvrdohlavá.“

„Daj sa vypchať!“

„Pozor na jazyk. Existujú aj primeranejšie synonymá,“ napomenul ma. Nenávidel, keď sa vyjadrujem „neslušne“. Vlastne pravda je, že jeho som ešte nikdy nadávať nepočula.

„Skap? Ale takú radosť mi asi nespravíš, čo?“

Povznesene pokrútil hlavou. „Vieš, že nie.“

Zavrčala som. „Kde je?“ spýtala som sa nakoniec.

„Elayne?“ spýtal sa a ja som netrpezlivo kývla hlavu.

„Keby som to vedel, nebol by som tu. Flin,“ zatiahol a trpaslík naňho vytreštil vydesené oči. Možno mi ho bolo dokonca ľúto. „Poď sem.“ Jeho poskok poslúchol na slovo. Asi sa ho bál viac ako mňa. Ticho som vrčala a nevedela, čo robiť.

„Chcem vedieť, kde je!“ štekla som.

„To aj ja,“ povedal môj ex-milenec.

Flin mu stál po boku, ale dosahoval mu ledva do polky hrude. „Ale čo sa týka teba, tak ešte stále máš nariadený dohľad. Možno by som mal podať návrh na opätovné kontroly.“

„Daj si,“ vysmiala som ho. „Aj tak ma to nezastaví!“

„Ja viem, že nie,“ povedal a ja som si nebola istá či som to mala počuť. Otočil sa mi chrbtom. To by som ja nikdy nespravila! Nikdy sa neotáčaj nepriateľmi chrbtom! „Rád som ťa opäť videl,“ zatiahol a s Flinom po boku vyrazili späť do Zašitej uličky.

„Ja teba nie!“ štekla som za ním, ale on to kráľovsky odignoroval.

Nevedela som čo robiť. Nechcela som s ním bojovať. Nebola som si istá ako by taký boj dopadol... aj keď, s najväčšou pravdepodobnosťou by som to bola ja, kto by skončil pod drbom!

Nechala som ho. So zaťatými zubami som sledovala jeho vzďaľujúci sa chrbát. Nezastavila som ho a pripadala si ako totálny srab... ale, niekedy je lepšie byť živým srabom ako mŕtvym hrdinom.

Bože, nie je to jeho krédo?!

A ja som Chrabromilčan!

Som?

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 1: Jeden februárový večer: