OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard - kapitola 8 - Zlom

25.02.2015 (20:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 6× • zobrazeno 1314×

Oficiálne vás vítam pri poslednej kapitole z Talinho „detstva“. Odteraz to bude už len siedmi ročník a vyššie. :D No a tiež sa môžete tešiť na krvilačné scény, rovnako ako aj pikantné (s pár veľkými hviezdičkami), šialené nápady, tvrdohlavosť, zradu a žiaľ... a po pár kapitolách aj nástup temnoty...

Táto kapitolka má venovanie pre izzie22, Nathy, Adriu, Trishu, FILADU a WendyMoon. :D

Sisa118

Darebáctvo sa podarilo? 

Kapitola 8

Čas plynul rýchlo. Dni striedali dni, týždne zas týždne a ani sme sa nenazdali a boli tu Vianoce. Tohtoročné sme sa všetci, s výnimkou Petra, rozhodli stráviť na škole a dopracovať náš posledný projekt, a to prieskum školy a priľahlých pozemkov, v ktorom nám významne pomáhali naše zvieracie podoby.

Posledný deň školy sa skončil a ja som si spokojne vysedávala na gauči pred kozubom a vyjedala Fazuľky každej chuti. Bola som sama. James so Siriusom mali súkromný pohovor s profesorom Mrožom alias Slughornom za neodovzdanie poslednej eseje na tému „Prečo elixíry znamenajú pokrok v čarodejníckej spoločnosti?“. Rémus zas trávil čas v spoločnosti Evansovej, lebo ako prefekti museli dozerať na plynulý odchod študentov na prázdniny a Peter? Ten si v izbe balil veci a hľadal všetko, čo mu chýbalo.

Bola tu tak trošku nuda, ale v podstate mi to nevadilo – hlavne po včerajšom adrenalínovom záťahu proti školskému poriadku, ktorý sa skončil zbesilou zdrhačkou pred Filchom. Ešte teraz ma bolia svaly na nohách!

Sledovala som ruch naokolo. Študenti sa ponáhľali na prízemie hradu a v ostrom kontraste s týmto zhonom, boli pokojne kĺzajúce snehové vločky za oknami. Za posledných pár dní stihlo poriadne nasnežiť, takže guľovačka vitaj!

Znechutene som skrivila tvár. Bonbón, ktorý práve teraz moje zuby rozkusli mal odpornú, špenátovú príchuť. Bleee. Nejako som to rozchodila a z krabičky vylovila ďalší. O hodinu neskôr bola klubovňa takmer prázdna.

V tomto takmer dokonalom tichu ste mohli počuť aj praskanie horiaceho dreva v krbe. Znudene som mávla prútikom a vyčarovala si hrubú deku s chrabromilským motívom. Zabalila som sa do jej jemných záhybov a na kolenách si roztvorila knihu o magických bytostiach Arstolie, čo bola ďaleká magická oblasť v Austrálii. Začítala som sa do nej tak hlboko, že som nepočula približujúci sa pár nôh.

„Tali,“ oslovil ma hlboký, chlapčenský hlas a ja som mierne naskočila. Keď som však zbadala jeho tvár, zamračila som sa.

Čo, krucinál, odo mňa chce Leroy O´Sullivan?

„Áno?“ zatiahla som obozretne.

„Odchádzam,“ oznámil mi. 

Ehm a čo?

„Tak nieže tu s chalanmi spravíte bodrel!“ zavrčal a ja som sa nevinne usmiala.

„Kdeže, to by sme nikdy nespravili...“ Kto vie, prečo mi neveril?

„Lili tu ostáva a dá na vás pozor,“ pokračoval a mňa mierne naplo pri predstave, že ju počas celých prázdnin budem mať za zadkom, ale čo, tej sa rýchlo zbavíme!

Veľké školské hodiny odbíjali druhú nadránom a my sme sa v tichosti plížili školskými chodbami. Chceli sme naše telá prepašovať na školské pozemky, aby sme mohli pokračovať v prieskume, ale to nám prerušili kroky za našimi zadkami. Nemohla nás vidieť, boli sme skrytí pod plášťom, ale aj tak sme zadržali dych, keď okolo nás prechádzala. Keď zahla za roh, naše hrudníky sa razom obohatili o čerstvú dávku kyslíku.   

Už-už sme chceli pokračovať ďalej, keď v tom sa chodbou rozľahol vysoký výkrik. Stačil nám krátky vzájomný pohľad, aby sme vedeli, čo ďalej. Chalani zo seba strhli plášť a rozbehli sa za krikom. Tým pádom ostalo na mne, aby som ho napchala do kapsy, v ktorej sa bez ladu a skladu povaľovali potreby na tvorbu mapy.

Vybehla som spoza rohu s prútikom v ruke, pripravená na všetko. A urobila som dobre. Stačilo zopár krokov a popri hlave mi preletelo zaklínadlo. Pohľadom som preletela po scéne. Evansová visela vo vzduchu dolu hlavou, pričom jej vrchná časť zeleného pyžama skĺzla a odhalila ploché brucho. Snažila sa ho stiahnuť na pôvodné miesto, ale išlo to len ťažko. No to nebolo všetko.

Za vznášajúcou sa postavou stáli štyri postavy. Malfoy s posluhovačmi a Srabus. Malfoyov poskok po mne vypálil ďalšie zaklínadlo, ale ja som ho vyblokovala a zasiahla ho vlastným. Nebolo to nič vážne, ale aj tak Anescumbovi začali neprirodzene rýchlo rásť vlasy, až vyzeral ako chlpatá potvorka z Addamsovcov.

No to sme sa už so zvyškom pustili do seba. Srabus niečo naliehavo kričal na Malfoya – asi aby Evansovú pustil, ale on ho ignoroval. Zameral sa na Siriusa. Zbabelec! Musel vidieť, že Siri práve bojuje s Niewheallom! Neotáľala som ani chvíľku. Nemohla som a zaútočila naňho ako prvá. Vyblokoval moju kliatbu dlhých vlasov – Nescioconutriat – a vrhol na mňa svoju. Nepoznala som ju.

„Korkoto!“ zvolala som, ale bez úspechu.

„Shepardová!“ štekol po mne. „Nestaraj sa do toho! Toto nie je o tebe!“

„Ak niekto útočí na mojich priateľov, je to o mne!“ odbila som a vyslala ďalšiu kliatbu.

„Krava! Ak by si sa držala bokom, nikomu by si nevadila!“ štekol.

„Jediný, kto tu niekomu vadí si ty, Malfoy!“

„Si čistokrvná!“ štekal, ale mýlil sa.

Možno pochádzam z čarodejníckej rodiny, ale nie som čistokrvná! Fuj, už len z toho názvu na jazyku cítim žalúdočné šťavy! Môj pra-pra-prastarý otec z maminej strany bol mukel.

„Je mi zle z teba aj z tej tvojej čistokrvnosti!“ štekla som a vyslala ďalšiu kliatbu.

Táto ho zasiahla a odhodila niekoľko metrov dozadu, kde sa zvalil na zem ako vrece zemiakov. V tom momente som ho prestala vnímať a ponáhľala sa na pomoc Jamesovi. Urobila som obrovskú chybu! Otočiť sa nepriateľovi chrbtom je školácka hlúposť.

Ani neviem kedy, ani ako, no v momente ma niečo zasiahlo do zátylku a ja som klesala k zemi. Necítila som dopad, len neznáme vlny, ktoré obmývali moje vedomie a snažili sa ho zaplaviť. Nado mnou pišťali a kvílili zaklínadlá. Bola to prekrásna, svetelná show! No potom razom prestala. Zrak sa mi zahmlil... skláňali sa nado mnou nejaké postavy, ale nedokázala som rozoznať ich črty, len rozmazané obrysy.

Stratila som vedomie vo chvíli, keď ma niekto zodvihol na ruky.

Nič nie je také nepríjemné, ako keď sa preberiete a celý svet sa s vami krúti, a to nie len preto, že ste dostali ranu do hlavy.

Otvorila som oči a pohľad mi padol na Siriusovu vydesenú, no odhodlanú tvár hľadiacu pred seba.

„Siri...“ šepla som. Nepočul ma, preto som sa o to pokúsila znova.

„Siri!“ Tento krát konečne úspešne! Zastavil, pozrel na mňa a oči sa mu rozšírili od prekvapenia a úľavy.

„Tali,“ šepol. Moje meno vyvolalo hlasnú odozvu niekde za nami.

Nevšímala som si ju. „Siri, kam ideme?“ chcela som vedieť. No odpoveď neprišla od neho.

„Tichošľap, prečo stojíme?“ chcel vedieť Rem.

„Prebrala sa,“ prezradil opýtaný.

„Sirius, kam ideme? Kam ma nesieš?“ zopakovala som, lebo som mala nekalé podozrenie kam.

„Do nemocničného krídla,“ odvetil a mne aj napriek otupenému mozgu došlo, že to je to najhoršie miesto.

Chytila som ho za košeľu a slabo potiahla. Viac síl som nemala. „Nie!“ zvolala som odhodlane aj keď ticho. „Nie do nemocničného!“

„Tali, trafil ťa do hlavy! Môžeš mať otras mozgu!“ trval na svojom a jeho ruky silnejšie zovreli moje telo.

„Ak ma tam odnesieš, budeme mať problém! Všetci!“ objasnila som.

„Nie. Ty ako zranená budeš v pohode a James s Remusom tam nepôjdu.“

„Tak to teda nie!“ zvolal podráždene James. „Sme v tom spolu - až do konca!“

„Presne. Vezieme sa v tom všetci!“ potvrdil odhodlane Remus.

„Chalani, je blbosť, aby ste si to odniesli aj vy!“ namietal Sirius.

„Tichošlap, drž zobák a pozeraj sa pred seba!“ zahriakol ho James. „Ideme s vami. Všetci za jedného – jeden za všetkých!“ vyhlásil odhodlane jeho obľúbenú vetu z jedinej muklovskej knihy, čo čítal.

V tej chvíli sa mi chcelo plakať a nie len od toho, že mi neskutočne hučalo v hlave a mala som dojem, že sa mi čoskoro rozletí! Boli to oni. Moji verní, oddaní a statoční priatelia! Skutoční priatelia! Takí, ktorí vás nezradia, keď ide do tuhého!

„Chalani,“ ozval sa odniekiaľ tichý, dievčenský hlások. Evansová. „Ak pôjdete vy, idem aj ja. Nebolo by sa to stalo, keby som nechcela – ak by som tam nebola,“ uzavrela.

Prekvapilo ma, že tu ešte stále je. Popravde som si myslela, že je už niekde na polceste zburcovať celý profesorský zbor. Mýlila som sa a mýlila som sa aj v nej. Skutočne tam s nami išla aj keď ju chalani odhovárali. Skutočne tam stála, keď madam Pomfreyová vybehla z kancelárie iba v župane a so smrteľne vydeseným výrazom. Skutočne mi pomáhala vyzliecť sa, zatiaľ čo chalani stáli za zelenými závesmi a skutočne aj ona prijala trest, ktorý nám udelila McGonagallka, keď sem v župane, rozzúrená ako pravá striga, prišla spolu s riaditeľom.

A to nebolo všetko, za čo som jej bola vďačná. Mne by moja naškrobená hrdosť nikdy nedovolila priznať sa k tomu, že ma niekto porazil. Popravde, už som v hlave mala vymyslenú výhovorku, ale ona nie. Ona hrdo vyrukovala s celou pravdou von.

Vyrozprávala profesorom celý príbeh o tom, ako nás chcela prichytiť pri čine, ako nás niekde po ceste stratila a aj to, ako sme ju hrdinsky zachránili pred Slizolinčanmi. Na profesorov to však dojem nespravilo... možno iba na riaditeľa, ale ten bol stále naštvaný aj keď to nedával najavo. Jeho nesúhlas sa odrážal iba v jeho očiach. No nakoniec pre nás spravil niečo, čo sme nečakali. Navrhol McGonagallovej, aby nám porušila tresty a ona po krátkej odmlke privolila.

No, nakoniec to možno spravilo dojem aj na ňu, ale zakryla to asi polhodinovou prednáškou o tom, ako sme ju veľmi sklamali. Nakoniec toto celé osadenstvo vyhnala madam Pomfreyová s tým, že potrebujem pokoj a ešte niekoľko hodín do mňa liala elixíry na otras mozgu, ktorý som aj skutočne mala.

Keď som sa na druhý deň ráno zobudila, na stolíku pri nohách postele ma čakalo príjemné prekvapenie – DARČEKY! A medzi nimi aj niečo, po čom som túžila už roky. Skutočná, nefalšovaná gitara s venovaním.

Od mami a tata. Uži si prázdniny a počúvaj.

Dni plynuli. Ani som sa nenazdala a bolo po prázdninách. Malfoy a jeho parta schytali mesačné po škole s varovaním, že ak sa to zopakuje ešte raz, poletia. Tešila som sa z toho a ešte viac ma tešili výrazy na ich tvárach, keď sme sa raz začas stretli na chodbe. Zúrili, ale nemali to ako ventilovať.

Čas bol ako rieka. Raz sa vám zdá, že ste uviazli na plytčine a vzápätí uháňate na dravom prúde, ktorý vás zavedie priamo do centra vodopádu a vy padáte. Spomienky sa okolo vás mihajú ako voda. Padáte a len občas sa dokážete zastaviť.

A presne ako táto voda, prúd a vodopád plynuli aj roky. Nabrali rýchly spád a ja som ich jedinečné čísla nechávala za sebou. Odhadzovala sezónne veci a priberala nové.  Menila som sa. Moje telo nabralo dospelé krivky, o ktorých som si myslela, že nikdy neprídu.

Vyrástla som do výšky stošesťdesiat dva centimetrov. Moje telo sa zaoblilo na tých správnych miestach a v správnych, možno trošku štedrejších pomeroch. Dlhoročné bojové umenie, šerm a kick-box ho zas vytvarovali do pevných, elegantných línií svalovej hmoty. Moja tvár taktiež nabrala dospelejší výraz. Veľké oči sa stali úmernejšie tvári a ja som si konečne začala pripadať ako človek a nie ako mimoň.

A nebola som jediná, ktorá sa zmenila. Chalani taktiež rástli do krásy. Remus aj naďalej väčšinu času trávil za knihami, ale pre mnohé holčiny sa stal symbolom dokonalého gentlemana. Peter sa nám trošku vytiahol a podarilo sa mu zvládnuť zverogágovstvo. James si vytvoril stály kult uctievačiek najlepšieho stíhača na škole a Sirius? Kto by si bol pomyslel, že chalan, ktorý odjakživa baby ťahal za sukne a vlasy, ktorý ich odveky podpichoval ich raz začne aj prepichovať? V prenesenom význame. A že mal úspech! No jo, náš Tichošlap sa stal miláčikom ženského osadenstva školy... a možno aj mužského. Človek nikdy nevie. Nech robil, čo robil, vždy sa v okolí našla aspoň jedna, čo s ním s radosťou skočila do postele.

No boli aj veci, ktoré sa nemenili a jednou z nich bol vzťah Potter vs. Evansová. On ju miloval a ona ho nenávidela. Ich hádky sa stali viac než rutinou. Stali sa legendou, o ktorej sa medzi týmito múrmi bude ešte dlho hovoriť.

Môj život sa pomaly od základov menil. Bol to plynulý prerod a preto som si ani neuvedomila, že nastal. Len raz ráno som sa zobudila  a na môj mozog neľútostne zaútočil fakt, že v to ráno poslednýkrát v živote nastúpim do červenej lokomotívy a započnem záverečný rok môjho sedemročného štúdia na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej.

Budík zaútočil na moje ospalé nervy. V tej chvíli som mala chuť roztrieskať hlavu tomu, kto tento pekelný stroj vymyslel. Zavrčala som a natiahla sa po onom otravnom kovovom stvorení, ktoré vzápätí letelo k zemi. Nerozbilo sa.

Nemohlo, chránili ho otcove kúzla. Začaroval ho potom, čo sa mi „nešťastnou náhodou“ podarilo roztrieskať desať predchádzajúcich. Neprestával pípať a mňa z toho otravného zvuku začínala bolieť hlava. Kruci!

Roztvorila som jedno oko. V izbe bolo šero. Hrubé, hnedé závesy boli zatiahnuté a nedovolili otravným, slnečným lúčom preniknúť dnu. Zavrčala som. Tvár som zaborila hlbšie do vankúša, ale bezvýsledne. Ak chcem, aby ten zvuk ustal, musím sa postaviť. Ťažko som vydýchla a až potom sa podoprela rukami a preniesla telo do sedu. Bola som stuhnutá. Natiahla som ruky nad seba a zívla na plné ústa. Pretiahla som krk a až potom sa natiahla za červeným prístrojom na zemi.

„Nenávidím ťa!“ zavrčala som naň a vzápätí stisla čierny puntík na vrchole.

Na dvere izby dopadli hánky prstou, nasledované otcovou výzvou:

„Tali, stávaj!“ vyzval ma a keď som neodpovedala, zopakoval to.

„No veď hej,“ zavrčala som. „Už som hore!“

„Dole ťa čakajú lievance,“ oznámil mi veselo. On vedel, čo na mňa platí. Milujem lievance!

„Hmm, hneď som dole,“ zvolala som a počula jeho vzďaľujúce sa kroky.

Pohľadom so prebehla po izbe. Jej tmavozelené steny pôsobili mierne klaustrofobickým dojmom a ten ešte viac podčiarkovala tmavá, drevená podlaha. Mne to nevadilo. Milujem stiesnené priestory. Cítim sa v nich bezpečne. Meter od dverí stál veľký kufor, cez ktorý bolo prehodené oblečenie. Vedľa neho stála gitara v čiernom obale. Aj napriek tomu, že odchádzam preč, izba vyzerala ako po výbuchu. V rohoch sa povaľovali staré učebnice, pod skriňou stohy použitých papierov. Na stenách viseli čarodejnícke aj nečarodejnícke plagáty a fotografie. Môj nočný stolík bol zahádzaný obalmi od cukríkov, čokolád a iných sladkostí a na písacom stole stálo zopár fľašiek od piva.

Natiahla som holé nohy pred seba. Len málokedy spávam v niečom inom, ako len rozťahanom tričku a nohavičkách. Postavila som sa a cez hlavu pretiahla zelený kus látky s nápisom Ja boss!, ktoré som dostala pred rokmi od Rema na narodky. Kožu mi ovanul chladný vzduch. V rukách som tričko skrkvala a potom ho zatlačila do kufra. Cestou som pohľadom zavadila o zrkadlo.

Kedysi hnedé, dlhé vlasy boli teraz tmavomodré, ale drevené gorálky v nich ostali. Ruka mi vbehla do strapatých, po plecia dlhých vlasov a v rýchlosti sa s nimi snažila spraviť poriadok. Potom som sa natiahla po oblečenie. Čierne šortky a modré, voľné tričko s nápisom Expert na problémy každého druhu!. Na nohy nazula rifľové mokasíny a na hlavu nasadila modrú šiltovku a bola som hotová.

Schytila som prútik z nočného stolíka, cez hlavu prevliekla pútko od obalu gitary a v druhej ruke zovrela rúčku kufru a hybaj dole. Na schodoch som mierne pozmenila držanie jednotlivých predmetov a s prútikov v zuboch zliezla schody. Tak som odložila kufor a gitaru. Prútik zastrčila za opasok a naklusala do jedálne. Cestou som míňala rám dverí, na ktorých bol fixou vyznačený môj rastový postup. To som fakt kedysi bola taká malá?

Zasadla som za stôl a čakala. O pár chvíľ dorazil otec. Cez ruku mal, ako vždy, prehodenú utierku a v druhej niesol tanier s lievancami. Na perách mu pohrával veselý úsmev, keď ich predo mňa pokladal.

„Díki, tati,“ zvolala som hladovo a vzápätí sa vrhla na tanier.

„Nehltaj,“ napomenul ma.

„Jasne,“ zamumlala som nezrozumiteľne.

„A nehovor s plnými ústami.“ Tak toto hovorí už roky.

„Hmmm,“ pritakala som a pokračovala v jedení.

„Mama dnes nepríde,“ povedal po chvíli, ale mne to žili nerezalo. Nikdy neprišla, tak prečo by mala prísť teraz? 

Prehltla som a odvetila: „No a? Ona nikdy nechodí,“ Bolo to len suché konštatovanie. Dokonca mi ani nepokazilo náladu. Ona a jej práca boli pre ňu tým najdôležitejším na svete.

„Je mi to ľúto,“ dodal, ale ja som ho zahriakla.

„Nemá byť čo,“ usmiala som sa a prešla k nemu - lievance chvíľu počkajú - a pobozkala ho na líce. „Mám teba!“ Myslela som to stopercentne vážne. Ja matku nepotrebujem.

Bol to on, kto sa o mňa od malička staral. Bol to on, kto pri mne stál, keď som si prvýkrát rozbila koleno, keď som sa prvýkrát pobila. Bol to on, kto si so mnou robil domáce úlohy. Nepotrebovala som nikoho iného!

Stanica bola ako vždy plná na prasknutie. Okolo červenej lokomotívy sa to hmýrilo životom. Ako každý rok, tak aj tento sa tu miešali všetky ročníky a ako som prechádzala davom, zdravili ma takmer všetci. Nezáleží na fakte, že som len málokoho z nich skutočne poznala. Druháci na mňa upierali fascinované pohľady, tretiaci sa snažili naparovať, rovnako ako štvrtáci. Piataci mi pohoďácky kývali hlavou a posledné dva ročníky priateľsky mávali. Teda všetci až na Slizolin. S tými sme sa preventívne ignorovali.

No jo, presne toto znamená byť členkou najznámejšej skupiny na škole. Byť časťou legendy. Otec kráčal za mnou a rovnako ako ja odpovedal na pozdravy, ale tento krát od rodičov, ktorí ho poznali ako jedného z najlepších liečiteľov. Kapacitu.

V tom som uvidela ďalšieho člena našej skupiny. Čierne vlasy mu padali na plecia. Bol tak ďaleko od svojej rodiny, ako sa len dalo, ale o spoločnosť nemal núdzu. Okolo neho postával jeho fanklub upišťaných pipiek zo šiesteho ročníka. Myslím, že patrili do Bifľomoru.

Na perách sa mi roztiahol široký, spokojný úsmev a pobrala som sa jeho smerom. Bože, veď sme sa nevideli takmer dva mesiace. Predtým, ako ušiel z domu k Jamesovi, sme spolu boli takmer každý deň. Aj on žil v Londýne. Ale teraz? Bola som sama a k tomu mi na krk dýchala matka s jej šialeným tréningom. Vlastne mi ani nevadí, že tu dnes nie je. Naposledy sme sa fakt škaredo posekali.

Priplížila som sa k nemu zozadu a silno ho objala. Mierne sa zakolísal, ale ustál to. Bol veľmi vysoký. Vyše meter osemdesiat a ja som musela stáť na špičkách. Jeho faninky ma vraždili pohľadom, ale mne to bolo jedno. Sirius sa otočil a rovnako ako ja jeho, aj on mňa zovrel v náručí, pričom dokonale zabudol na pipky naokolo.

„Tali!“ zvolal, keď ma pustil. „Si ostrihaná a prefarbená! Kedy?“ nechápal.

„Týždeň dozadu,“ odvetila som s úsmevom.

„Vyzeráš... inak.“

„To má byť pochvala?“ uškrnula som sa.

„Jasné, že má!“ zvolal pobavene a zľahka mi udrel do pleca. „Záškoláčka, jak sa patri!“ vyhlásil a ja som s ním súhlasila.

Všetci (teda až na Rema) sme boli v niečom iní. On mal dlhé vlasy, James obľuboval roztrhnuté rifle, Peter... no jedlo na každom kroku.

„Kde je James?“

„Hm, myslím že niekde lieta za Evansovej sukňou... ale nie som si istý. Buď to alebo zdrhá pred McFallovou,“ priznal. McFallova je jedna z dvoch Éčok, ktoré som raz pristihla v knižnici, ako sa rozplývajú nad Jamesom a Sirim.

„Chudák,“ poľutovala som ho, potom som uvidela starú, známu, obéznu postavičku. Môj úsmev sa opäť roztiahol.

„Peter!“ zvolala som nadšene a podbrala sa k nemu. Aj jeho som pevne objala. Bol len o pár centimetrov vyšší ako ja.

„Tali,“ zatiahol prekvapene. „Ty máš modré vlasy!“

„Mám,“ pritakala som a pustila ho.

„Dáš si?“ spýtal sa a natiahol ku mne ruku, v ktorej držal balíček Fazuliek každej chuti.

„Jasné,“ pritakala som a vzala si jednu zelenej farby. Prosím, nech to je jablko! Hodila som ju do úst a s úľavou zistila, že to síce jablko nie je, ale pistácia je rovnako dobrá. „Nevidel si Rema?“ chcela som vedieť. Oni dvaja sa väčšinou vyskytovali spolu. Peter ukázal za seba.

„Na hajzloch. Nejaký Slizolinčan sa tam púšťal do Roba,“ odvetil.

Robert Jodsky bol temperamentný tretiak od nás z fakulty. Bol to malý šialenec, ale s dobrým srdcom a záškolákov bral ako svoj najväčší vzor.

Kývla som a pobrala sa smerom, ktorým ukázal.

Takmer som schytala infarkt.

U veľkého Merlina, prečo tak skoro?

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard - kapitola 8 - Zlom: