OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard - kapitola 38 - Plán

29.04.2015 (20:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 6× • zobrazeno 1563×

Tak a je tu ďalšia kapitola. Rozhodla som sa, že do konca budem pridávať po dvoch kapitolách. :D

P.S.: Zle som si prepočítala kapitoly, takže pred sebou máme ešte tri plus epilóg. :D

Kapitola má venovanie pre Habinu, valhalinku, Ivet, izzie22, Nightmare, mimu33, Trishu a Diablo. :D

Sisa118

Kapitola 38

Nešetrne som rozrazila dvere ich izby. Nespokojne sa zamrvili pod perinami, ale to bol asi tak jediný prejav vnímania, aký som zachytila. Dnes som nehodlala byť jemná.

Pristúpila som k Siriovej posteli a spod hlavy mu vytrhla vankúš, ktorý vzápätí pristál na Jamesovej hlave. Neprestávala som. Keďže to Sirius nebral na vedomie, strhla som z neho perinu. Ako vždy aj teraz spal len v starých, sivých teplákoch a tak sa mi naskytol pohľad na jeho vypracovanú hruď. Nič, čo by som už nevidela.

Bože, veď tá hruď spala od prváku vedľa mňa!  Zavrčal a začal sa naťahovať za teplom.

Smola, priateľko, perina je bezpečne mimo dosah!

Dezorientovane sa posadil a zmetene zažmurkal. Podhľadom spočinul na mojej maličkosti. Opäť zažmurkal, ale ja som mu už nevenovala pozornosť.

„Stávajte!“ zahrmela som, ale opäť žiadna odozva.

Dokonca ani od Siriusa nie. Ten sa zatiaľ snažil spracovať, že ma vidí. Normálne som mohla vidieť, ako sa mu to za očami šrotuje.

„No tak, chalani!“ pokračovala som a aj Jamesovi spod hlavy vytrhla vankúš, ktorý taktiež pristál na jeho zabednenej palici. Párkrát som ho ním musela pretiahnuť, než sa ako-tak prebral.

„Čo-čo sa deje?“ zachrapčal a hlasno zívol.

„Nič dobré, Paroháč. Nič dobré,“ referovala som a pristúpila k Removi – ten našťastie bol hore.

Ospalo prehodil nohy cez okraj postele a zodvihol ruky nad hlavu, ako sa snažil rozhýbať stuhnuté svaly. Aj on bol do pol pása nahý a práve teraz jeho svaly predvádzali pútavú prehliadku zdravého a silného tela. Vlastne jediný, kto bol oblečený, bol Peter.

„Tali?!“ zavrčal Tichošľap a ja som sa k nemu otočila.

S prekvapením som zistila, že stojí hneď za mnou. Vrazila som doň. Mierne som zavrávorala, ale jeho ruky mi preventívne zovreli ramená. Zodvihla som hlavu a zahľadela sa do jeho extrémne naštvaných očí. Už chápem, prečo ich niektoré baby volajú „búrkové“... aj keď pochybujem, že na nich sa pozerá takto naštvane!

„Čo tu chceš?!“ pokračoval zúrivo a ja so  mu rovnakým tónom odpovedala:

„Niečo sa deje,“ objasnila som a vytrhla sa mu.

Nechal ma, ale stále sa nado mnou hrozivo týčil. Cs, akoby ma tým mohol zastrašiť!

„Foxi?“ zatiahol nechápavo James.  Obrátila som sa k nemu.

„Áno, Paroháč, som to ja,“ potvrdila som a v duchu ma bičovala potreba niečo robiť. Zabrániť tomu, čo sa podľa mňa malo stať.

„Poslal ťa Malfoy?“ zavrčal nedôverčivo Tichošľap a ja som ho obdarila jedným z mojich najlepších znechutených podhľadov.

„Som svojprávna, Sirius! Nie som Malfoyova hračka ani poskok, ktorý plní jeho priania!“ štekla som.

„Posledné mesiace to tak nevyzeralo,“ odvetil ešte zúrivejšie, a to som si myslela, že sa to viac ani nedá. „Behala si za ním ako pobláznená teenka!“

„Nebehala!“

„Behala! To je v posteli fakt tak dobrý, že si kvôli nemu zradila Chrabromil? Že si zradila nás!?“

Jeho slová do mňa zaťali ako žeravá dýka. Pálili ma zvnútra, trhali, rezali a gniavili mi vnútornosti a ja som si s hrôzou uvedomila, že má pravdu. Zradila som všetko, a to len pre chalana, ktorý sa nakoniec aj tak postavil proti mne!

Ja... nie, tým sa teraz nebudem zaoberať. Nie teraz. Najskôr musíme zabrániť tomu, čo sa chystá v Rokville!

„Nikoho som nezradila!“ zaklamala som.

Sama som tomu neverila, ale radšej sa pod zem prepadnem, aby som sa priznala! Nie teraz! Nie, keď tu na mňa ziape a dáva mi kázania, akoby som bola sopľavý fagan!

„Behala si za ním ako háravá suka!“ zreval a ja som mu jednu vrazila. Vyblokoval úder a moja päsť ostala uväznená v jeho ruke. Mohla som ho udrieť znova. Mohla, ale neurobila som to.

„Ak som ja háravá suka, tak ty si potom ten najväčší egocentrický bastard pod slnkom!“ zhučala som po ňom. „Koľko si ich mal ty!? Koľko?! Ja len jedného. Ty nemáš právo súdiť ma!“

„Záleží aj na tom jednom...“

„Drž hubu, Sirius, inak ti ju rozbijem!“

„Vidíš? Jeho spôsoby...“

„Mýliš sa! Keď sa vyhráža on, nikdy nie takto. On používa pekné, chladné slovíčka zabalené do diplomatických drístov a až keď to budeš najmenej čakať, tak ti vrazí dýku do chrbta!“ Moje vlastné slová ma boleli.

Presne to isté spravil aj mne. Siriusov hnev o čosi opadol. Videl bolesť v mojich očiach? Nie, nevidel len bolesť. Videl aj číre slzy, ktoré sa mi usadili v kútikoch a aj keď z nich nikdy nevypadli, mali naňho rovnaký účinok, akoby som skutočne plakala.

Na tvári sa mu usadila bolestivá maska a skôr, než som stihla čokoľvek povedať, akokoľvek namietať, si ma k sebe pritiahol. Ocitla som sa v jeho horúcom náručí. Jeho ruky ma pevne objali a ja som si konečne pripadala v bezpečí. Zaborila som tvár do jeho holej kože porastenej jemnými, tmavými chĺpkami a vdychovala jeho vôňu. Jednu ruku mi položil na vlasy.

„Čo ti ten hajzel spravil?“ spýtal sa a v hlase mu znela vražda. Chcel ho zabiť.

Neodpovedala som ihneď. Najskôr som mu ruky obtočila okolo hrude a prsty zaryla do svalov na chrbte. Trochu sa striasol. Mala som ľadové ruky.

 Okolo nás sa niesol šuchot perín a vrzgot postelí. Poslednýkrát som sa zhlboka nadýchla a potom sa od neho odtiahla.

„Nespravil nič, čo by som od neho – ako Slizolinčana – nečakala,  len ma to... ja neviem...“

„Zaskočilo,“ dopovedal namiesto mňa Remus. „Nahovárala si si, že keď bude s tebou, zmení sa. Možno prejde na našu stranu.“

„To nie!“ zajachtala som, ale pravda bola taká, že... Rem mal pravdu.

Skutočne som si nahovárala, že sa zmení. Že sa postaví na našu stranu, ale on sa zachoval ako pravý Smrťožrút! Bola som sprostá a naivná! Zaslúžila som si to. Zaslúžila som si toto kruté prefackanie od života... a možno je to takto lepšie.

Rem poznal pravdu. Niekedy mi jeho empatia fakt liezla na nervy!

„Foxi, ale čo sa stalo?!“ nabádal ma James a na moje obrovské prekvapenie ma nijako neodsudzoval, práve naopak.

Ľutoval ma. Všetci ma ľutovali! Oni vedeli, že sa to stane! Vedeli to! Koľkokrát sa mi to snažili ukázať, povedať, dohovoriť mi? A ja som ich zakaždým ignorovala. Nebrala som ich slová vážne! Vykašlala som sa na názor svojich priateľov!

Bože... toto nie som ja! Ja som sa na nich nikdy nevykašlala! Nikdy pre mňa nebolo nič dôležitejšie ako oni! Tak prečo? Z hrdla sa mi vydrali tiché vrčanie. Za to všetko môže on! Je to jeho chyba! To on ma od nich odvliekol a potom ma zradil! Toto sa nemalo stať...

Potriasla som hlavou. Musela som tieto myšlienky dostať preč. Teraz sa musím sústrediť! Byť v strehu a pripravená! Niečo sa chystá! Teraz nie je najlepší čas na nervové zrútenie!

„Peter,“ oslovila som veľkého macka na najvzdialenejšej posteli.

„Áno?“

„Choď pre Evansovú. Toto musí počuť aj ona,“ vyzvala som ho a on bez reptania poslúchol.

Pichlo ma pri srdci. Neznášam, keď ho musím takto vyšachovať, ale pre jeho vlastné dobro, je to takto lepšie. Keď sa vráti, dostane len upravenú verziu. Niečo, čo nebude môcť jeho prostoreká povaha vyzradiť. O pár sekúnd sa za ním zavreli dvere a ja som sa zničene zviezla na Siriusovu posteľ. Jej majiteľ si sadol vedľa mňa a jeho ruka si ma pritiahla k sebe. V duchu som mu ďakovala za oporu.

„Si ľadová!“ káral ma a ja som nad tým len mykla plecami.

Všetko to na mňa začínalo doliehať, ale ja som sa odmietala podvoliť! Nedovolím, aby ma to zdeptalo. Kurva! Veď som to vedela odjakživa! Vedela som, že to takto skončí, tak prečo to tak bolí?! Išlo len o sex. Nebol pre mňa nič viac – len sexuálna hračka. Niečo, čo mi pomohlo uspokojiť moje túžby... či? 

Opäť som potriasla hlavou a pustila sa do rozprávania. Netrvalo to dlho. Koniec koncov, nemala som času nazvyš. Povedala som im o chodbe, o McGonagallovej a aj o tom, že sa s ním mám dnes stretnúť. Spomenula som list pre mamu a v krátkosti sa rozčuľovala nad Dumbledorovou neprítomnosťou.

„Nikdy nie je tam, kde má byť!“ uzavrela som túto tému.

„To nie je,“ potvrdil Sirius, „ale teraz je dôležitejšie, čo spravíme?“

Zodvihla som k nemu pohľad a ťažko si povzdychla. „To je predsa jasné, nie?“

„Hm?“ nechápal.

„Pôjdem za ním...“ Táto krátka veta rozpútala peklo.

„To teda nie!“ zavrčal môj veľký, pekný ochranca a ja som zaťala sánku.

„Tali, to je nezodpovedné!“ zapojil sa Rem.

„Čo nezodpovedné!“ zaštekal James. „Je to kravina! Nebezpečná kravina! Tali, nepustíme ťa späť k tomu psychopatovi!“ zúril a ja som sa v duchu smutne usmiala.

Malfoy je všetko, ale psychopat rozhodne nie. Ak by ho podľa mňa dokázalo vystihnúť nejaké slovo, tak potom biznismen. Obchoduje so všetkým. Je mu jedno, koho tým zničí, podstatný je zisk. A to isté platí aj pri jeho konaní. Krutosť podporuje len vtedy, ak z nej niečo vzíde – niečo, čo mu pomôže lepšie sa „zabezpečiť“.

Krutosť konaná len pre zábavu, je podľa neho zbytočná a neužitočná. Ale pokiaľ z nej bude mať prínos, tak prečo nie? Nebojí sa spôsobovať utrpenie! Neznášam jeho filozofiu! Celá je postavená na odpornej ekonomickej rovnici! Postráda city, emócie a porozumenie!

„Nemáme na výber,“ povzdychla som si. „Ak by som nešla, mohol by získať podozrenie, a to sa nesmie stať! Mama, McGonagallová, istotne budú mať plán... a my musíme urobiť všetko preto, aby sa podaril!“

„Ale ako vieš, čo je to za plán? Čo ak žiadny mať nebudú? Čo ak by bolo lepšie, keby to prasklo?“

„McGonagallová mi jasne povedala, aby sme to udržali v tajnosti!“ prízvukovala som im.

„A čo urobíš, až s ním budeš?“ zavrčal Tichošľap. „Čo? Budeš s ním príjemne konverzovať? Vyspíš sa s ním, len aby to bolo vierohodné?“

Vedela som, čo spravím. Už dávno som mala vymyslený plán a Tichošľapove provokovanie na tom nič nezmení.

„Áno, aj nie,“ odvetila som tajomne a obrátila sa na Rema. „Máš protijed na uspávacie elixíry?“ spýtala som sa a jemu nebezpečne zaplápolalo v očiach.

„Mám... ale myslím, tebe sa bude hodiť niečo silnejšie,“ zatiahol a prešiel ku skrini, odkiaľ vytiahol asi pol metra veľkú truhlu. Musela byť ťažká.

Položil ju na posteľ a otvoril, čím nám odhalil jej tajomstvá. Bola plná elixírov od výmyslu sveta. Zapĺňali ju rôzne veľkosti, tvary, farby, niektoré čarovne svietili, iné blikali a zopár sa trblietalo ako diamant na slnku. Siahol dnu a vytiahol štvorcovú fľaštičku s ponožkovo sivým obsahom. Á kruci, prečo to pre zmenu nemôže byť niečo chutné?

Pozrel sa na mňa a vzápätí mi ju hodil. Chytila som ju bez najmenších problémov.

„Čo je v nej?“ chcela som vedieť. Usmial sa.

„Venenum Defensione,“ odvetil hrdo a ja som nemala ani najmenšieho tušáka, čo to je.

„Čo?“

„Obrana jedu,“ preložil do nášho. „Je to starý, rímsky jed. Taliani sú preslávení úchylkou tráviť svojich nepriateľov a s tým ruka v ruke ide aj ochrana proti jedom. Venenum Defensione je najsilnejšia protilátka proti väčšine známych jedov. Dokáže zabrániť aj Bozku smrti v tom, aby obeti roztavil vnútornosti. Uspávací elixír preň nebude problém. Za jej zázračné účinky môže konská dávka bezoáru a liečivých rastlín Stredomoria a blízkeho východu...“

„Fajn, ďakujeme za pútavú prednášku, profesor Lupin, ale ona nikam nejde!“ zapojil sa do rozhovoru Sirius.

Obrátila som sa k nemu a navzájom sme sa začali prepaľovať pohľadmi.

„Sirius, idem!“

„Nejdeš! Nedovolím ti...“

„Ja viem, čo robím!“

„Tak ako si to vedela posledné mesiace? Prosím ťa, Tali...“ zahriakol ma.

„Budem v poriadku!“

„Nebudeš! Bože, Tali, nechaj to na dospelých!“ dohováral mi.

„Ja som dospelá!“ štekla som.

„Správaš sa ako decko!“

„To ty sa správaš ako umrnčaný prvák! Ja sa snažím byť zodpovedná! Urobiť niečo, čo by...“ nedopovedala som, lebo nasledovné slová by zneli „odčinilo moju zradu“, a to som pred ním odmietala priznať! Potriasla som hlavou a obrátila sa k Removi.

„Koľko toho mám vypiť?“

„Celý. Táto dávka...“ hodil rukou k sivej gebuzine. „...by mala pôsobiť takmer dvadsaťštyri hodín. Pokiaľ ti dá niečo silné, možno na pár minút skutočne zaspíš, ale ak nie, tak to budeš musieť zahrať,“ varoval ma a ja som prikývla.

„Kedy sa s ním máš stretnúť a kde?“ chcel vedieť James a Sirius za mnou si zúrivo odfrkol.

„To ste sa všetci zbláznili! Ona nesmie... Bože, veď súhlasíte s tým, aby dobrovoľne išla za Malfoyom aj keď vieme, že niečo chystá!“

Rem si ťažko povzdychol a James sa zatváril dotknuto.

„Sirius. Všetci veľmi dobre vieme, že by tam išla aj tak. Takto jej aspoň môžeme pomôcť,“ vysvetľoval Rem, ale pán dokonalý to odmietal prijať.

„Môžeme ju zviazať a nadávkovať uspávacím elixírom!“ štekol, ale veštci sme veľmi dobre vedeli, že blafuje... teda aspoň s tým elixírom.

„Sirius,“ oslovila som ho a snažila sa udržať pokojný tón – čo bolo prekvapivo ťažké. „Buď mi pomôž, alebo sa mi nepleť do cesty,“ vyzvala som ho. „Tak čo?“

Zaťal sánku a skrížil ruky na prsiach. Svaly na ramenách sa napli. Prepaľovali sme sa pohľadmi, ale ja som bola odhodlanejšia. Vyhrala som. Sklopil zrak a porazenecky zavrčal.

„Fajn! Ale chcem Záškodnícku mapu!“

Odľahlo mi, rovnako ako zvyšku osadenstva.

„Ďakujem,“ šepla som a môj pekný priateľ len stroho prikývol. Obrátila som sa k Jamesovi a odpovedala na jeho predchádzajúcu otázku. „Kedy? Po obede. Kde? V Komnate najvyššej potreby.“

„Tak to máme ešte čas,“ poznamenal a ja som sa zničene vybrala k dverám a ešte predtým, ako som ich otvorila, mu hodila mapu.

„Kam ideš?“ spýtal sa Sirius a plynulým pohybom zachytil kus pieskového pergamenu.

„Pripraviť sa. Prezliecť...“ A zrekrutovať zbrane. Neviem, či ich budem potrebovať, ale radšej budem pripravená, ako nemylo prekvapená. „James, povedz Evansovej, čo sa stalo... a Petra z toho radšej vynechajte. Nechcem, aby sa do toho zbytočne plietol...“ Nechcem, aby sa mu niečo nepekné stalo.

OPČM posledné dva roky nemal a aj na VČÚ prešiel s odretými ušami a všetkými časťami, ktoré ľudské telo má. Chalani prikývli a ja som vyšla von.

Schádzala som po opustenom schodisku. Ľudia ešte spali... teda skoro všetci. V klubovni som narazila na malú skupinku tretiakov a prvákov pod vedením Roba a Nyneve. Všetci na mňa prekvapene pozreli. V očiach im svitlo svetielko nádeje, a to len preto, že som vyšla z chlapčenských spálni.

„Skončila si s ním?“ spýtal sa ma s nádejou Rob.

Nadvihla som obočie.

„Prečo?“ chcela som vedieť.

„Ideš od chalanov – a oni by sa s tebou nebavili, ak by si ho nenechala!“ nádejal sa.

Ťažko som si povzdychla. „Rob...“ zatiahla som. Nechcela som mu rúcať jeho nádeje, ale ešte som s ním neskončila – nie verejne. „Veci sú oveľa zložitejšie, ako sa zdajú,“ zatiahla som.

Na tvári sa mu usadila kamenná maska. „Stojí ti za to, aby si zradila Chrabromil?!“ štekol a mňa pichlo pri srdci.

Aj on to povedal. Odkedy som si začala s Malfoyom, opovrhoval mnou. Predtým bol ako môj chvostík. Kde som bola ja, bol aj on. Narážala som naňho na každom kroku... možno by som bola dokonca ochotná uznať, že sa tento malý živel do mňa zamiloval – ako mi často tvrdil Remus a nezabudol dodať, že by som mladým mala ísť príkladom... jasné.

Čo som mu mala povedať? Hľadela som do jeho nevinných, hnedých, detských očí. Mohla som mu klamať? Mala by som, ale niečo vo mne sa proti tej predstave búrilo. Rozhodla som sa pre pravdu. Alebo aspoň čiastočnú.

„Nikdy by som Chrabromil nezradila a ak som tak aj niekedy spravila, moje svedomie ma za to dostatočne trestá...“ Nechápal, ale mne to stačilo. Moje svedomie sa s takouto odpoveďou dokázalo zmieriť.

Cs, teraz sa bude ozývať! Kde bolo vtedy, keď som si začala s Malfoyom?!

Rob možno nechápal a bol zmetený, ale v sivých očiach malého, hnedovlasého anjela Nyneve prebleslo pochopenie, nasledované zvláštnou zmeskou znechutenia, uznania a smútku.

Bolo mi to jedno.

To posledné, čo ma zaujímalo, bolo uznanie od jedenásťročného decka!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard - kapitola 38 - Plán: