OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard - kapitola 30 - Slzy



Thalia Shepard - kapitola 30 - SlzyStrata a odmietanie pravdy.

Tak... myslím, že táto kapitola je bezkonkurenčne najpochmúrnejšia a... no veď uvidíte.

Venovanie má pre mimu33, Violet, Habinu, Nathy, Ivet, izzie22, Nightmare, Trishu valhalinku.

Sisa118


 

Kapitola 30

Neprítomne som sa postavila na nohy. V hlave mi zaznievala jediná otázka: Kto? Nič iné ma v tej chvíli nezaujímalo, len „Kto?“.

Kto?

Kto?!

Kto??!!

Tak, krucinál, kto!!!

Chcela som kričať, ale namiesto toho som len ticho vyšla za McGonagallovou na chodbu. Uprela na mňa ľútostivý pohľad, ale ja som na jej ľútosť kašlala! Bola mi ukradnutá! Chcela som, aby mi povedala, že som si to len nesprávne vysvetlila alebo že sa pomýlila, že nechcela povedať moje meno!

Ale ona nič z toho neurobila. Nie... ona sa otočila a vydala sa chodbou preč. Nevnímala som kam. Bolo mi to jedno. Ale niekde v podvedomí na mňa doľahol tlmený pocit bolesti a poznanie, že osud prichádza. V krku sa vytvoril obrovský knedlík potláčaných pocitov, ktoré som odmietala vypustiť.

Nie, ono to istotne nie je pravda! nahovárala som si v duchu. Ona ma len vedie k riaditeľovi! Istotne som niečo spravila - je jedno, že netuším čo - a tá ľútosť v jej očiach je tam preto, že ma konečne vyrazia... istotne! Tak to bude! Nemohol predsa niekto... Nie, to istotne nie, osud by nebol taký krutý... ale ja na osud neverím... tak potom, toto nemohol byť koniec. Nie, istotne nie... Nemôže byť! utešovala som sa v duchu.

Začala ma bolieť hlava. Dunelo mi v nej. Triasla som sa. Vzopäla som ruky, aby som utlmila ich triašku, ale tá sa ako rakovina rozniesla do celého tela.

V tichosti som kráčala za ňou. Neplakala som. Nevydala som ani jediné pípnutie... ak by som tak spravila, bolo by to definitívne... a to, čo si myslím, že sa stalo, sa v skutočnosti nestalo. Presne tak.

Došli sme pred kamenného chrliča, ktorý strážil riaditeľa. McGonagallová mi položila ruku na plece a jemne ho stisla. Uprela som pohľad do jej mokrých očí, z ktorých vyhŕklo niekoľko sĺz. Chcela som sa jej spýtať: „Pani profesorka, prečo plačete?“ Ale nenašla som v sebe odvahu. A navyše som mala dojem, že ak by som prehovorila, tak by som sa rozpadla ako sklenený pohár, ktorý hodíte o stenu.

„Je mi to ľúto...“ šepla a ja som pokrútila hlavou.

Čo je vám ľúto? Veď sa predsa nič nestalo. Aj tak ste sa mi už dávno vyhrážali, že zariadite moje vylúčenie... či nie? prebehlo mi hlavou.

„Thalia, poďte,“ šepla a ukázala, aby som nastúpila na pohybujúce sa schody. Urobila som tak a ona sa postavila za mňa, akoby sa bála, že utečiem.

Je vôbec kam utiecť?

Zaklopala na vysoké, tmavé dvere a tie sa po chvíli samé od seba otvorili. Vstúpili sme dnu a privítalo nás hrobové ticho. V miestnosti sedeli dve postavy.

Obzrela som sa po okolí a hľadala tretiu. Nikde som ju nevidela. Dych sa mi zarazil v hrudi. Nemohla som dýchať. Raňajky sa mi prevrátili v žalúdku. Oceľová ruka mi zovrela krk. Rozkašľala som sa.

Nebyť  McGonagallovej, ktorá ma chytila za rameno, zviezla by som sa k zemi. V krku ma škriabalo, akoby mi tadiaľ prechádzal obzvlášť sadistický kombajn a hrotmi sekal tkanivo. Obrazy úctivo mlčali. Dokonca aj Phineas Nigellus Black držal svoju zbastardenú hubu zavretú! Zrovna teraz! Zrovna teraz?! Keď som chcela, aby niečo povedal!

McGonagallová mi pomohla sadnúť si do čalúneného kresla pred Dumbledorovým stolom. Jeho majiteľ sa na mňa pozeral skrz polmesiačikové okuliare a v očiach mu chýbali povedomé iskričky. Otočila som hlavu a zadívala sa do ďalšieho páru – tento krát tmavohnedých – mojich očí. Hľadala som v nich útechu. Hľadala som v nich pravdu. Hľadala som v nich klamstvo... a nebola som si istá, čo chcem vlastne počuť.

„Tali...“ povedala iba a ja som od nej odvrátila pohľad. Roztriasla sa mi brada.

Nie...

Moja mama mala v očiach slzy...

Nie...

Nie!!!

Mala som pocit, že sa mi rozskočí hlava. Nemohla som dýchať. Začali ma bolieť ramená. Po tvári mi stiekli prvé slzy. Boli teplé, slané a konečné.

Ideály padli, osud prichádza, koniec je blízko... ozvali sa mi v hlave slová mojej obľúbenej pesničky.

Zahryzla som si do pery, dúfajúc, že telesná bolesť prekoná tú psychickú. Pred očami sa mi zahmlievalo, a to ešte nič nepovedali... len moje meno.

„Je mi to ľúto,“ šepol Dumbledore.

„Seriem vám na ľútosť!“ zachrapčala som. Zaťala som päste. Nevedela som to prijať. „Nemáte ma prečo ľutovať!“ zavrčala som! Dumbledore moje slová pochopil skôr, ako dve ženy po bokoch.

„To, že odmietneš prijať pravdu ti nepomôže,“ prihováral sa mi a mne jeho ľútostivý tón liezol neskutočne na nervy. 

Čo mám prijať?! Akú pravdu!?

„Žiadna pravda nie je!“ zavrčala som a pozrela sa naň. Mierne sa odo mňa odklonil. Čo v nich asi tak videl?

Bolesť? Strach? Alebo zúrivosť, nenávisť a šialenstvo? Živočíšnu túžbu? Po čom? To ešte neviem, ale zistím to!

Mama pochopila podstatu nášho rozhovoru. Položila mi ruku na plece, ale ja som ju striasla.

„Tali,“ šepla a ja som to viac nevydržala.

Vyskočila som na nohy tak rýchlo, až sa stolička za mnou prepadla dozadu a tichú miestnosť zaplnil nepríjemný zvuk. Nepríjemný? Vážne? Mne práve on pripadal ako rajská hudba.

„Čo je mama?“ zavrčala som na ňu rovnako ako pred chvíľou na Dumbledora. „Nič nie je pravda!“

„Tali...“ nevedela, ako ďalej.

Akoby aj mohla? Ona sa o mňa nikdy nezaujímala! Ona na mňa vždy srala! Vždy som stála až na samom konci jej priorít! Vždy som...

Zakolísala som sa a McGonagallová ma opäť podoprela. Neprijala som jej pomoc. Vytrhla som sa jej a sťažka dýchala.

„Thalia,“ oslovil ma mierne Dumbledore, „Prosím, sadni si. Upokoj sa.“

„Nepotrebujem si sadnúť! Nepotrebujem sa upokojiť! Ja som pokojná!“ skríkla som. Obrazy za mnou ticho zašuchorili.

„Thalia, porozprávajme sa o tom,“ navrhol.

„Nemáme sa o čom rozprávať!“ zajačala som a začala ustupovať.

„Thalia, máme,“ protirečil mi.

Vystrel sa v kresle a napravil si okuliare. Hľadeli sme si do očí a ja som ho v duchu preklínal. Prečo mi to robí? Prečo ma nenechá žiť?! 

„Viem, ako sa cítiš,“ šepol.

„Vy nič nevite!“ zavrčala som ako besný pes.

„Viem, aj ja som o niekoho prišiel...“

„Ale ja som neprišla o nikoho!“ skríkla som frustrovane a on mi to vyvrátil tým najtvrdším spôsobom.

„Nie, Thalia. Prišla si o otca...“

Bolo to ako rozbuška. Vrhla som sa k dverám, ale ten skurvený kus dreva sa nedal otvoriť! Len tam tak nehybne stál, zatiaľ čo na mňa sa upierali tri zničené pohľady. Srala som na nich. Trhla som dvermi, ale bez úspechu. Obrátila som sa k nim.

„Pustite ma!“ štekla som plačlivo. Po lícach mi stekal horúci vodopád.

„Nie,“ zaznelo od mojej mami. „Nie, dokým si nevypočuješ všetko.“

„Je mi to jedno! Chcem odtiaľto preč!“

„Neutečieš pred tým!“

„Pred všetkým sa dá ujsť!“ oponovala som jej a z hrdla sa mi drali naliehavé vzlyky.

On nemôže... To by mi nespravil... Sľúbil mi, že bude naveky pri mne! Že ma nikdy neopustí! Že som jeho poklad a od pokladov sa neuteká! Ľudia si ich strážia starostlivejšie ako vlastné životy! Nie, on by ma neoklamal! On nie! Neznášal klamstvá! On nikdy neklamal!!

Môj otec nikdy neklame! skríkla som v duchu, ale ich pohľady mi hovorili niečo iné.

Od preliatych sĺz ma štípala tvár.

Mama sa nekompromisne postavila a zopäla ruky za chrbtom – tvrdý aurorský postoj. Niečo, čo som na nej vždy obdivovala, ale teraz som to z duše nenávidela.

„Zomrel minulý týždeň v piatok,“ začala chladným, vyrovnaným tónom.

Ani v jej očiach nič nebolo, len tvrdý, nekompromisný, vojenský chlad. Ale predsa. Prezradili ju práve oči. Bol v nich šialený odlesk. Ten istý, ktorý práve prebýval v mojich! Zalapala som dychu. Tak o toto jej ide? Aby som žiaľ prekonala šokovou terapiou? Ale ja nie som ona! Ja sa nedokážem tak rýchlo otrepať a pohnúť ďalej! Jej to bolo jedno.

Pokračovala. „Za jeho smrť je zodpovedná dvojica Smrťožrútov - Achaius Bhraghrad a Elayne Gillecrosd. Achaius Bhraghrad je šesťdesiatštyri hodín po smrti,“ dodala a ja som nepotrebovala bližší výklad, aby som pochopila, že to ona bola jeho smrť.

Dúfam, že pri tom poriadne trpel... a ako sa tak na ňu pozerám, tak to, čo s ním stvárala, by bolo priveľa aj na Pána Temnôt! Moja mama je bezcharakterná sviňa, keď dôjde na lámanie chleba.

Jeden z príbehov o legende Shepardovej vraví, ako sa musela rozhodnúť medzi malým čarodejníckym dieťaťom, ktoré uviezlo v doloch a muklom, ktorý ako jediný z dospelých zosuv prežil. Vybrala si mukla. A jej odpoveď? Mal rodinu, ktorá naňho doma čakala, zatiaľ čo dieťa prišlo pri zosuve o oboch rodičov. On mohol zabezpečiť svoju rodinu, zatiaľ čo dieťa by na svete ostalo úplne samo.

Netvrdím, že si vybrala nesprávne. To nie. Ale tvrdím, že len bezcharakterná sviňa sa v takejto situácii dokáže tak pohotovo rozhodnúť! A teraz tu svoju bezcharakternosť skúšala na mňa! Nenávidela som ju za to!

„Pohreb sa bude konať pozajtra – čo znamená v piatok o tretej hodine popoludní. Dovtedy ostaneš tu!“ prikázala mi a ja som ju za to mala chuť zabiť.

„Prečo?“ zalapala som po dychu. Musela som vedieť prečo musel odísť! Jej tvár o pár stupňov rozmrzla.

„To neviem,“ odvetila mi.

Jej chlad som prekusla rýchlo. Vychovávala ma. Vedela som, čo od nej môžem očakávať - ale nedokázala som sa zmieriť s tým, že jeho už nikdy neuvidím! Nešlo to! Bolelo to! Ničilo ma to!

Pracovňu ovládlo ticho prerývané len mojimi vzlykmi.

Nedokázala som si predstaviť, že ho už nikdy neuvidím, že mu už nikdy nepoviem „ahoj“ ani „ľúbim ťa, oci“! Bože, ono to nešlo! Nedokázala som to! V hlave sa mi všetko šrotovalo. Cítila som sa, akoby po mne prešiel parný valec. Všetko ma bolelo.

Uvedomila som si jednu podstatnú vec. Musím odtiaľto preč! Musím zmiznúť! Musím sa... ja neviem. Na malú sekundu ma napadlo, že sa zabijem. Nedokázala som si predstaviť, ako budem bez neho žiť!

Ja... som... nechcela... žiť...

Nie bez neho!

Srdcervúco som zavzlykala a opäť trhla kľučkou. Nepohla sa a preto som sa obrátila na Dumbledora.

„Pustite ma!“ zapišťala som nezvyčajne vysokým hlasom... a vlastne som bola rada, že som to nejakým zázračným spôsobom vôbec vyslovila. Plač ma trhal z vnútra.

Niečo vo dverách puklo a ja som nimi trhla. Povolil. Vybehla som von. Schody som brala po dvoch – troch. Bežala som tak rýchlo, ako som vládala. Ignorovala som prekvapené pohľady rokfortských obrazov. Ignorovala som všetko.

Nohy ma niesli nezávisle na otupenom, rozdrásanom mozgu. Namiesto srdca som mala obrovskú dieru. Skutočnú mučivú, prázdnu dieru!

Dopadla som na zábradlie. Podo mnou sa rozprestierala výška Astronomickej veže. Predo mnou ležal nekonečný zalesnený obzor.

Zrevala som. Skutočne, živočíšne a divoko som revala. Nahla som sa nad zábradlie a nechala moju bolesť cez šialený rev plynúť do sveta. Vtáky hniezdiace neďaleko mňa poľakane vzlietli k nebu a nechali ma samú s mojou bolesťou. Revala som na svet, jačala som a slzy mi nezastaviteľne tiekli po tvári.

Neviem, ako dlho som tam stála a kričala. Neviem, koľko životov som na tom balkóne strávila, ale stíchla som až vtedy, keď som jačať nemohla. Keď mi nezávisle na mojom rozhodnutí vypovedal has. Ale aj vtedy som v nemom výkriku otvárala ústa a snažila sa zo seba dostať bolesť preč. Neodchádzala!

Dokonca sa mi ani troška neuľavilo! Práve naopak. Bolel ma krk. Pred očami sa mi rozleteli hviezdičky a moje srdce prestávalo byť. Prestávalo? A nebolo by to pre mňa vykúpenie?

V tom sa odniekiaľ spoza mňa vynorili ruky. Stiahli ma do bezpečnej vzdialenosti od okraja a silno pritiahli k sebe.

„Chceš sa zabiť!“ zavrčal mi do ucha tichý, mrazivý hlas, v ktorom sa odrážala panika.

Pritisol si ma k hrudi a jediné, čo ma v tej chvíli držalo na nohách, boli jeho ruky. O pár chvíľ sa so mnou zviezol k zemi. Plakala som trhano a v boku ma pichalo. Nedokázala som prestať. Držal ma. Hladil ma po vlasoch. Slzami som mu premočila habit. Rukami ho krkvala do nepoužiteľnej podoby, ale on to ignoroval. Objímal ma. Držal moje vnútornosti pokope.

„Bolí to!“ zajačala som a jeho zovretie povolilo - aj keď to tak vôbec nebolo myslené. „Strašne to bolí!“

Pochopil a opäť ma naplno objal. Vtisol mi naliehavý bozk do vlasov.

„Ja viem...“ šepol, ale nemal ani páru o tom, ako to bolí! „Ja viem a je mi to ľúto... ty si nemala trpieť,“ chlácholil ma. Začal sa pohutovať. Neviem, ako dlho sme takto sedeli, keď v tom sa odo dverí ozval mne povedomý hlas.

„Pusti ju!“ zasyčal na môjho ochrancu.

„Vypadni, Lupin!“ zavrčal hlas nado mnou.

„Nevypadnem, Malfoy, ale ty by si mal! Prichádzajú a keď ťa tu nájdu, roztrhajú ťa!“ varoval ho a osoba pri mne sa prekvapene napla.

„Ty o tom vieš?“ zavrčal a od Rema sa k nám doniesol slabý, neveselý, priam žalostne smutný smiech.

„Jasné, že viem! Neskrýval si to moc starostlivo a po tom, čo sa stalo v lese, som si bol na istom.“

„Prečo si nič nepovedal?“

„Mohol by som? Ona je svojprávna. Ona vie, čo robí a ak by som jej aj niečo chcel zakázať, nemalo by to žiaden účinok! Je tvrdohlavá,“ vyhlásil smutne. „Ale teraz fakt musíš vypadnúť!“

„Nikam nejdem!“

„Je mi jedno, čo sa stane s tebou, Malfoy, ale s ňou nie! Čo myslíš? Ako asi zareagujú chalani? Nemyslíš, že je toho teraz na ňu dosť aj bez toho, aby jej čistili žalúdok kvôli tebe? Doriti, Malfoy! Prekusni aspoň raz svoju hrdosť a sprav niečo, čo je dobré aj pre niekoho iného ako len pre teba!“

Postava, ktorá ma držala, sa napla.

„Poď sem,“ zavelil nekompromisne a Remus počúvol.

Jeho objatie zoslablo a chvíľu zápasil s mojimi tvrdohlavými prstami, než ich prinútil pustiť jeho premáčaný habit.

„Chyť ju.“

Moje objatie sa prenieslo na Rema. Voňal inak. Voňal ako lesná tráva... nie, voňal ako les. Prirodzene. Čisto. Malfoy voňal po drahej látke, jemnej kolínskej a vode po holení. Boli tak rozdielni! Ale moje slzy padali na oboch rovnako.

„Daj na ňu pozor!“ zavelil slizolinský princ a Rem prikývol.

Počula som vzďaľujúce sa kroky, keď v tom Rem zvolal: „Ak jej ublížiš, zabijem ťa!“

Malfoy neodpovedal.

Bol preč, ale o pár minút sem vtrhli ďalšie kroky.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard - kapitola 30 - Slzy:

11. Habina
14.04.2015 [0:45]

Fííííha...
Vím, že je tahle kapitola pro příběh asi nezbytná, ale máš pravdu s tím, že je doposud nejsmutnější.. ( a z toho samozřejmě vyplívý, že jsem měla oči jako želva :( :( )
Jinak povídka je to ta nejlpšíí na FF HP a já se už těším na pokračování!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

10. FILADA
13.04.2015 [21:32]

FILADANeeeeeeee Emoticon čekala jsem že umře spíš její otec, protože je na něho vázaná, smutná ale krásná kapitolka Emoticon

9. valhalinka
13.04.2015 [20:54]

jooj toto bola silná kapitolka. veľmi smutné :(

13.04.2015 [18:30]

Nightmare Nevím proč, ale ani se mi to moc depresivní nezdá, to spíše náznaky v předchozích kapitolách. Možná to je tím, že jsem zrovna dočetla něco mnohem temnějšího, ale pravděpodobnější je, že jsem prostě divná. Nicméně to na tom, že je to skvělé nic nemnění.
Malfoy, Tali, Rem a astronomická věž... k tomu snad ani není co dodat.

7. Týna
12.04.2015 [22:28]

Nééé Emoticon Emoticon
Nic lepšího ze mě nedostaneš, jdu brečet dál Emoticon

6. izzie22
12.04.2015 [20:13]

Celý čas som to čakala, len som nevedela ktorý z nich to bude. Emoticon

Chúďa Tali... No a Malfoy. Aspoň, že ho Remus upozornil, že sa blížia tie dve tornáda. Emoticon

5. Violet přispěvatel
12.04.2015 [18:40]

Violet Emoticon Emoticon jej otec mi bude chýbať Emoticon Emoticon Emoticon

4. Nathy
12.04.2015 [16:28]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. Ivet
12.04.2015 [13:05]

Určitě zatím nejsmutnější kapitola, a doufám, že to tak zůstane. Chápu, že jsi zvolila zrovna tátu, to on se o ni od dětství staral a byl milujícím rodičem. Proto je to větší ztráta, než kdyby přišla o matku. Jsem zvědavá, jak se to vyvine dál. Konec se mi líbil, je fajn, že dokáží odsunout neshody dopozadí, když se starají o stejnou osobu. Emoticon Emoticon

2. Trisha přispěvatel
12.04.2015 [12:32]

TrishaCakala som ze jej rodic umrie ale tiez som si myslela ze to hude jej matka mozno na nekom zasahu alebi tak nejak
Kazdopadne plakala som a scena s malfoyom sa mi pacila. Ked dppminal ze o tom nevedel mzslela som ze vrahom bol niekto z jgho rodiny. Som rada ze ho neobvinuje ale radsej sa netesim predcasne. Remus je euper a som zvedava co budr dalej. Emoticon Emoticon Emoticon

 1 2   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!