OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard - kapitola 29 - Reginus?

10.04.2015 (13:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 9× • zobrazeno 1096×

Tak a príjemné chvíle sú za nami – tak trocha spoiler. :D

Kapitolu venujem mime33, Violet, izzie22, Habine, Týne, Trishe, Diable, Ivet, Dreamcatcher, FILADE, Nightmare a valhalinke.

Kapitola 29

Vošli sme do vyľudnenej chrabromilskej klubovne. No vyľudnenej ako vyľudnenej. Pri krbe sa črtala štvorica postáv. Všetky k nám otočili unavené pohľady a keď ma uvideli, priplietla sa do nich aj úľava. James ma zovrel v náručí skôr, ako som stihla čokoľvek povedať a začal sa mi ospravedlňovať. Nedostala som príležitosť mu odpovedať a keď sa odtiahol, plnou silou som mu vrazila do brucha.

Nečakal to. Zalapal po dychu. Počkala som, kým ho znova chytí a potom som ho chytila za golier.

„Počúvaj veľmi dobre!“ zavrčala som „Ešte raz sa mi skúsiš zalepiť hubu a prisahám, že celý týždeň budeš po hrade poskakovať ako nadmieru nechutná žaba!“ vyhrážala som sa, ale on ma poznal pridobre.

Usmial sa a opäť ma zovrel  v medveďom objatí. Tento krát som mu ho opätovala.

„Som debil...“ zatiahol.

„To si,“ potvrdila som.

„Už to nespravím! Sľubujem!“

„Nespravíš,“ súhlasila som, keď v tom sa za ním ozval príjemný dievčenský hlas.

„Ja...“ zajachtala Lily. „Aj ja sa ti chcem ospravedlniť. Je to moja vina... ja, keby som Sevovi...“ Pustila som Jamesa a obrátila svoju pozornosť na Lily.

Bola o čosi nižšia ako ja a preto mi nerobilo moc veľký problém postrapatiť jej vlasy.

„Zabudni na to!“ vyzvala som ju. „Čo bolo, to bolo... Len, prosím, neodkopni tuto Paroháča, lebo potom to budem ja, kto bude musieť počúvať jeho výlevy...“

„Ja neplačem!“ zháčil sa James a ja som sa naňho šibalsky usmiala.

„... na tému „Ó, prečo si, ty svete, taký nespravodlivý! Ó, prečo ma tá Lily zas odkopla...“ Vyhla som sa letiacemu vankúšu skôr, ako ma stihol zasiahnuť a s hlasným smiechom sa zosunula na miesto vedľa Siriusa.

Nebola som jediná, kto sa smial. Lilyna tvár nadobudla nadpozemský stupeň éterickej krásy a Jamesovi div nevypadli oči. Spokojne som si vyložila nohy na culiaceho sa Siriusa a ten ma nechal bezplatne využiť jeho telo ako podnožku.

No jo, toto je môj svet. Svet, ktorý tak moc milujem!

Na moje obrovské prekvapenie (a že som nebola sama), Lily pristúpila k Jamesovi a vtisla mu krátky, ale jasne zreteľný bozk na pery.

Sirius vedľa mňa hlasno pískol a šibalsky vyhlásil: „Bacha, kamoško, aby si neskončil pod papučou.“

Tento krát ma vankúš zasiahol – a to ani nebol určený mne!

Čas nezadržateľne plynul. Sneh na rokfortských pozemkoch sa pomaly roztápal. Opadával z vysokých stromov, ako aj bridlicovej strechy. Keď sme mali prejsť do skleníkov, div sme sa v toľkom bahne neutopili. Otepľovalo sa a z niektorých menších závejov vystrkovali zvedavé hlavy prvé kvety.

Prišiel február a rovnako rýchlo aj odišiel. Marec svetu naokolo zavládol zeleno-bielou farbou a mokrom. Jarné dažde prišli o čosi skôr ako po minulé roky, ale v nociach vytrvalo mrzlo. Bolo zábavné sledovať boj jari so zimou... ale to bolo asi to jediné, čo sa v týchto mesiacoch dalo považovať za zábavu.

Denný prorok konečne zhodil okovy ministerstva a naplno sa rozpísal o všetkých vraždách a že ich nebolo málo. Takmer každý deň prinášal nové a nové správy o obetiach fanatikov. Takmer každý ďalší deň znamenal smrť pre niekoho iného. Bolo mi z toho na grcku. Rozbroje medzi fakultami sa vyostrili a najhoršie to bolo medzi Chrabromilom a Slizolinom.

Ako mama pred dlhými mesiacmi predpovedala, začali verbovať aj na škole a moja korešpondencia s ňou sa závratne znásobila. Každý týždeň som jej posielala nové mená. Bolo hrozné sledovať, ako svojimi sladkými rečičkami o vyvolenosti motajú sprosté hlavy! Ale ani my sme nazaháľali. Bránili sme verbovačom, ako sa len dalo... ale bolo to ako bojovať proti mlynským kolesám. Ešte šťastie, že väčšina deciek mala hlavu a srdce na správnom mieste.

Vojna sa, za hranicami rokfortských pozemkov, rozbehla na plný výkon.

A ja?

Ja som nerobila nič užitočné. V tichosti som sedela pri chrabromilskom stole a čítala záznamy mŕtvych. Neprešiel týždeň, aby sa pri niektorom zo stolov nerozoznel šialený a srdcervúci nárek, pri ktorom som chcela vyskočiť na nohy a roztrhať tých smrťožrútskych hajzlov!

Alebo aspoň decká na opačnej strane sály, ktoré sa spokojne a chladne usmievali. V tých chvíľach som kŕčovito zvierala príbor a v duchu si predstavovala, ako ho do nich zapichávam.  Nebola som sama. Zúrivé, frustrované tváre sa mihali všade okolo mňa. Chceli pomstiť svojich priateľov, ale aj neznámych, ktorých plač sa niesol nad našimi hlavami. Vždy, keď sme mali príležitosť, pomstili sme padlých a obete.

Je strašné, čo dokáže spraviť jeden zvrátený bastard a skupinka zakomplexovaných idiotov. Zabíjať sa kvôli krvi? Obyčajnej tekutine, ktorú aj tak máme všetci rovnakú? Nikto z nás ju nemá o nič čistejšiu ako niekto iný! Bolo mi z toho na grcku. V hlave mi dunelo vždy, keď som si na tú absurditu spomenula. Bolo to choré. Bolo to ZVRÁTENÉ!

Prečo tí ľudia museli umrieť? Prečo museli deti prísť o rodičov? Prečo... len kvôli obyčajnej predstave a sfanatizovaným, tupým mozgom, ktoré sa rozhodli veriť v bludy len preto, aby v sebe zadusili pocit menejcennosti... aby si pripadali niečím dôležitejší ako iní? Lepší?

A v čom sú lepší? V chladnokrvnom zabíjaní? Cs!

S Malfoyom sme sa nebavili. Vlastne vždy, keď som okolo neho prešla, som ho vraždila pohľadom. On by to mohol zastaviť. V Slizoline ho uznávajú! Mohol by skrotiť živly, ktoré si myslia, že krv je dôležitejšia ako život! Ale neurobil to. Zbabelo držal hubu a krok!

Kráčala som po chodbe. Sama. Potrebovala som sa nadýchať čerstvého vzduchu. Vo Veľkej sieni opäť niekto objavil meno svojich príbuzných na čiernej listine Denného Proroka. Tak to tu teraz chodilo. Buď ste si ho prečítali v novinách alebo vás z vyučovania odviedol niektorý z profesorov.

Smutné, pochmúrne podmienky.

Cestou som míňala Zloducha. Dokonca ani on nemal náladu na vtípky.

„Príjemný deň,“ zasalutovala som nezainteresovane náš najnovší pozdrav.

„Príjemný,“ odvetil smutne a hlasno si odkašľal.

Pozrela som sa naň a uvidela ako ukazuje na dielo za sebou. Bolo krvavo červené a v tejto krvavo červenej stálo niekoľko obrysov. Jednoduché, no výstižné. Pod ním bolo napísané: My zlí ani zďaleka nie sme tí najhorší.

Chápala som tomu. My zlí – tí, čo radi tropíme šibalstvá, tí na ktorých vždy nadávajú – ani zďaleka nie sme takí hrozní ako oni – Smrťožrúti!

„Dobrá práca,“ pochválila som ho a on trhano prikývol.

Pokračovala som v ceste. O pár chodieb ďalej som narazila na Nyneve, ako upokojuje ďalšieho prváka tým, že jedného dňa, keď budú dosť silný, sa pomstia. Pichlo ma pri srdci, keď som to videla. Toto sa nesmie diať!

Prešla som ďalších pár metrov, keď vtom ma, do jednej z nepoužívaných učební, stiahli silné ruky. Pred očami mi preblesla ľadovo zelená a platinová blond. Vytrhla som sa Malfoyovi, ale ten to nebral na vedomie.

Zavrel za sebou dvere a vzápätí ma prirazil k stene. Vášnivo a tak trocha zúfalo ma pobozkal. Prekvapená toľkými citmi v jedinom bozku – od neho – som sa nechala unášať slastnou vlnou. Odtiahol sa, ale vzápätí sa ešte raz sklonil a  svoje pery jemne obtrel o moje. Nechápala som tomu. Posledné týždne sme sa navzájom ignorovali a teraz toto? Prečo?

Malfoy ma uväznil. Ruky položil povedľa mojej hlavy a díval sa mi do očí. V tých jeho som videla... nezvyčajnú záplavu citov. U neho tak netypickú. Žiaden ľad, ale priam vulkán pocitov, emócii a... bolesti? A strachu, akoby sa niečoho bál!

Kruci, čoho sa len dokonalý princ Malfoy môže báť?

Ale nech je to čokoľvek, istotne to nebude nič dobré. Zaťal sánku a jeho päsť udrela do kameňa len pár centimetrov od môjho ucha. Naklonil sa a spojil naše čelá. Dýchal prerývane a plytko. Zavrel oči. 

Kruci, toto fakt nie je dobré! Čo sa stalo? Umrel mu niekto? Ale veď jeho rodina je na strane Smrťožrútov... žeby ich zabili aurori? Nie, o tom by som musela niečo počuť! Malfoyovci boli jedna z najváženejších, najbohatších a najstarších čistokrvných rodín na ostrove! Možno aj na celom kontinente. Mali moc a autoritu. O smrti niekoho z nich by som istotne niečo počula!

„Malfoy?“ oslovila som ho ticho. Ignoroval ma. Ani sa nepohol a ja som sa začala cítiť divne. „Malfoy!“ oslovila som ho znova. Nulová odozva. Začínala som sa báť. Uchýlila som sa k poslednej možnosti. „Reginus...“ šepla som jeho krstné meno a oči sa mu prudko otvorili.

Ruka zo steny sa mi presunula na tvár. Pohladil ma takým spôsobom, akoby potom už dávno túžil. Jemne, ale zároveň naliehavo. Zúfalo.

„Povedz ho ešte raz,“ šepol smutne.

„Čo?“ nechápala som.

„Moje meno...“ odvetil túžobne.

„Malfoy?“ Nadvihla som obočie.

Vedela som, čo po mne chce, ale potrebovala som odľahčiť atmosféru. Neodľahčila. Práve naopak. K tvári mi priložil aj druhú ruku. Tie moje mi dezorientovane viseli pozdĺž tela.

„Povedz moje krstné meno,“ naliehal a ja som sa uškrnula, ale môj úškrn nevyvolal žiadnu očakávanú reakciu. „Povedz ho!“ Naliehal a ja som mykla plecami.

Prečo nie? Je to len meno. Zhluk slabík.

„Reginus.“

Zhlboka sa nadýchol a opäť ma pobozkal. Tento krát som nato ale bola pripravená a konečne, po dlhej dobe, ho skutočne uhryzla. Na moje obrovské prekvapenie mi nenadával. Dokonca sa ani nehneval! Niečo musí byť sakramentsky zle!

Opäť ma pohladil a ustúpil asi tak meter odo mňa.

„Chcem, aby si vedela,“ začal, „že nech sa dopočuješ čokoľvek, ja som tým nemal nič spoločné.“ Jeho hlas bol naliehavý. Priam dychtil po tom, aby som mu verila.

„Čo?“ nechápala som. Nepáčilo sa mi to. Prudko pokrútil hlavou a dlhé, platinové vlasy sa pri tom pohybe zavlnili.

„Musíš mi veriť!“ naliehal. „Ja som s tým nemal nič! Nevedel som o tom a ani som tomu nemohol zabrániť!" trval na svojom, ale skôr ako som sa stihla opýtať, čo tým myslí a kam tým miery, sa otočil na odchod.

Natiahla som ruku a chytila ho za zápästie. Obrátil sa ku mne, ale nehľadel na mňa. Jeho oči sa upierali do prázdna.

„Malfoy, čo sa stalo!?“ zavrčala som.

„Čoskoro zistíš,“ šepol a vytrhol sa mi.

Opäť som sa za ním natiahla, ale neskoro. Otvoril dvere a vyšiel von. Vybehla som za ním. Kráčal po chodbe a oproti nemu sa mihali malé postavy Nyneve a toho druhého prváka. Prekvapene na nás hľadeli, ale mne to bolo jedno. Ignorovala som to. Musela som dostať odpoveď!

„Stoj!“ skríkla som po ňom. „Nemôžeš niečo také povedať a potom odísť!“ Ignoroval ma. „No tak, ksakru, stoj!“ zrevala som a chytila ho za rameno. Neodpovedal mi, ale urobil niečo oveľa horšie.

Prudko sa otočil a prirazil ma k stene. Tak prudko a surovo, že mi takmer vyrazil dych a ak to nedocielil ten nárazom, tak potom bozkom áno!

Ten slizký magor ma pobozkal pred deckami! Čo si, dočerta, myslí? Rýchlo som ho od seba odsotila, ale bolo príliš neskoro. Škoda sa stala. Venovala som rýchly pohľad ich prekvapeným tváram a podráždene zasyčala.

„Čo si to, kurva, o sebe myslíš!?“

Neodpovedal. Vlastne ma ani nepočúval. Dávno mieril preč a mňa tam nechával s dvoma malými zasranmi, ktorí mi zo života môžu spraviť peklo! Zúrivo som sa k nim otočila a prepálila ich nevraživým pohľadom.

„Nič ste nevideli!“ štekla som na nich, ale oni boli nemí ako ryby. „ROZUMELI STE!“ zrevala som a neznámy prvák bojazlivo prikývol.

S Nyneve to bolo náročnejšie. Pozerala sa na mňa prekvapene, ale v hĺbke jej očí som videla rodiace sa znechutenie. Prižmúrila som oči a ona mi pohľad tvrdo opätovala.

„Nikomu nič nepovieš, jasné!?“ zavrčala som na ňu a potom zmierlivejšie dodala. „Je v tom viac, ako si myslíš.“

Po tomto vyhlásení  sa jej odpor trochu stiahol. Možno si myslela, že je za tým nejaký tajný plán na zničenie Slizolinčanov alebo čo. Má príliš bujnú fantáziu, ale v tejto chvíli mi to prišlo vhod. Váhavo prikývla a mne to stačilo. Vydala som sa na opačnú stranu, akou pred chvíľou odišiel Malfoy.

V duchu som zúrila.

Chcela som ho zabiť za jeho sprosté, neuvážené správanie a v hlave mi vírilo milión myšlienok. Čo tým myslel? Možno Smrťožrúti zabili niekoho – nejakého člena rodiny mojich priateľov? Zovrelo mi srdce. Bože len to nie. Nedokázala by som sa pozerať na Jamesa, Rema alebo Petra... nie, to by som nedokázala!

Prechádzala som chodbou a v diaľke uvidela povedomé hnedé uniformy. Aurori! Ich prítomnosť neveštila nič dobré, ale nebolo to nič nezvyčajné. Po škole sa už pár dní nesú fámy, že ministerstvo sem pridelilo celú jednotku.

Mávla som prútikom a vo vzduchu sa zjavila moja čierna taška s nápisom Nedrogoval som, nefajčil som, nepil som, až škola ma zmenila!, ktorú som dostala od Siriusa na Vianoce.

Ďalšiu hodinu som mala transfiguráciu, kde sme konečne robili aj niečo zaujímavé – to v preklade znamená, vytváranie chimér. Vezmete dve zvieratá a máte za úlohu skrížiť ich tak, aby každé malo vlastné vedomie a podobne. Ale je to veľmi zložitý a v konečnom dôsledku aj bolestivý proces – pre zvieratá – a preto sa venujeme len teoretickým záležitostiam.

„Tali!“ začula som za sebou a automaticky sa otočila. Lily si to ku mne trielila nadpozemskou rýchlosťou.

„Áno?“ spýtala som sa. Zastavila sa a prehla dopredu. Potrebovala chytiť dych.

„Ja...“ vysúkala zo seba. „Ja musím...“

„Áno?“

„Ja... musím sa ťa spýtať. James má narodeniny – veď vieš – a ja stále neviem, čo mu mám dať,“ posťažovala sa a ja som sa musela usmiať.

Lily – vždy rozhodná a odhodlaná – si odo mňa pýta radu? Vystrela sa a uprela na mňa svoje smaragdovo zelené oči. Je až hriešne nespravodlivé, že niekto má tak pekné oči!

„No...“ zatiahla som a rozmýšľala.

„Pozrela som si všetky jeho knihy a má všetky o metlobale,“ zatiahla zničene.

„A skúsila si aj niečo iné ako knihy?“ spýtala som sa, začo ma prepálila zlostným pohľadom.

„Jasné, že skúšala. Oblečenie? To by nebolo dosť osobné a navyše sa ťažko vyberá. Hudba? Má všetky CDčká od jeho obľúbených skupín... ja fakt neviem, Tali. Ty si jeho najlepšia kamoška! Prosím, poraď mi!“ Jej zúfalstvo bolo až zábavné.

„Pokoj, Lily. Tak mu jednoducho kúp to, čo sa páči tebe. Nejakú drobnosť. Možno prívesok na kapsu? Alebo jednu z tých hovadín, čo vyrábajú pre páry. Šálky, čo spievajú meno vašej polovičky. Obojstanné zrkadlá...“ No to asi nie. Také už má so Siriusom. „... alebo len jednoduchý prívesok. Kúp mu niečo, čo ťa vystihuje a bude mu ťa pripomínať zakaždým, keď sa na to pozrie,“ navrhla som, ale Lily sa netvárila moc nadšene. Asi som jej moc nepomohla a preto som dodala. „Prepáč, ja nemám moc skúseností s darčekmi pre partnerov,“ priznala som a ona sa spiklenecky uškrnula.

„Ale Elden Lamond by bol rád, keby si si to na ňom vyskúšala.“

„Jasné,“ mávla som nad tým rukou.

Lamond a ja? Kedysi som si myslela, že to má budúcnosť, ale teraz? Nemyslím. Prečo sa to zmenilo? Ani poriadne neviem.

„Nie, fakt, Tali. Mala by si mu dať šancu. Je do teba celý blázon.“

 „Ale prosím ťa. Chalan ako on má istotne húfy...“

„Ale chce teba,“ skočila mi do reči a s rýchlym pozdravom sa dala porúčať. Neveriacky som sledovala jej vzďaľujúcu sa postavu. To dievča je živel! Pokrútila som hlavou a pokračovala vo svojej ceste na transfiguráciu.

V triede to ako vždy žilo. Nič na tom nezmenil ani fakt, že už dávno nie sme prváci. Decká sú raz len decká a čím sú staršie, tým sú sprostejšie! Odveká pravda.

Zasadla som do lavice pred chalanov a v tichosti vykladala učebnice. Stále mi v hlave vírili Malfoyove slová. Čo také sa, kruci, mohlo stať?

S tichým zavrčaním som vystrelila na nohy, keď sa mi do vlasou zaplietla žuvačka.

„Ty trolský idiot!“ zaštekala som na jedného z biflomorčanov pár lavíc predo mnou. To od neho priletela!

„Jaj...“ zatiahol a tvár mal červenú. Buď od rozpakov, alebo od toľkého smiechu, ktorý sa k nám rinul od ich lavice. „Ja... prepáč,“ jachtal.

Mávol prútikom a žuvačka zmizla. Mal šťastie, ak by bola začarovaná, bolo by po ňom! A že by som si vymyslela extra špeciálny spôsob, ako ho potrestať. V mysli sa mi vynoril obrázok obzvlášť veľkej žaby.

U Veľkého Merlina, čo ja mám furt s tými žabami?!

Dvere za nami sa otvorili. Hodina začala a my sme v momente sedeli na zadkoch, ale niečo bolo inak. McGonagallová nevstúpila dnu a ani nám nevynadala za naše detinské správanie. Všetci sme sa otočili k nej.

Stála vo dverách. Vlasy mala sčesané do prísneho drdolu, ale to bolo asi tak všetko, čo na naj pôsobilo prísne. V očiach mala vpísanú ľútosť. Vedeli sme, čo bude nasledovať a v tej chvíli by ste počuli spadnúť aj špendlík, čo nám tu zanechali prváci. Nikto sa nesmial. Nikto ani nedýchal a potom sa jej lesklý pohľad otočil na mňa.

„Thalia Shepardová,“ zatiahla chrapľavo.

V tom momente sa mi rozpadol celý svet...

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard - kapitola 29 - Reginus?: