OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Spáry minulosti (20)

22.06.2013 (10:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 14× • zobrazeno 2888×

20.

„Všetko, čo nás stretne, je výsledkom našich predchádzajúcich rozhodnutí.“

- ľudová múdrosť

Držal som ho medzi dvoma prstami, akoby mi mohol ublížiť, akoby ma mohol popáliť.

Ale keď sa nad tým zamyslím, tak on mi vlastne ublížil. Po tom, čo som ho použil sa všetko pokazilo a celý svet sa obrátil naruby. Dobre, ak sa na to pozrieme z reálneho hľadiska, som na vine len ja a nik iný. Vlastne... na vine by mohol byť aj človek, ktorý tú pekelnú vec vyrobil, pretože ak by neexistovala, nikdy by som nešiel späť v čase a nikdy by sa nestalo nič z toho, čo sa stalo.

„Nad čím uvažuješ?“ ozval sa Dumbledore po chvíli ticha, ktorá ale mne pripadala ako celá večnosť.

Mal som už plné zuby tejto reality a nič na svete som si neželal viac, ako vrátiť to všetko späť. Ale čo ak sa znova niečo pokazí? Existuje nejaká záruka, že ak sa pokúsim to napraviť, tak sa toto celé nezopakuje, iba v inom slede? Čo ak moja snaha nikomu nepomôže, akurát mnohým ľuďom ublíži zas a znova?

„Ja...“ začal som a časovrat som odhodil kúsok odo mňa. „Ja nemôžem,“ povedal som a pokrútil som hlavou.

Dumbledore si niečo zašomral, no nerozumel som tomu, čo. Pomaly sa prechádzal okolo mňa a ruky mal založené za chrbtom. Zdravou rukou si pridŕžal tú sčernetú a nad niečím dumal.

„Máš strach?“ opýtal sa po chvíli bez toho, že by na mňa čo i len pozrel.

Preglgol som a zahĺbil som sa späť do svojich myšlienok. Mal som strach? Jasné, že áno! Už som pokazil celý svet a teraz by som ho mal pokaziť znova? Bolo by to správne? „Mám,“ odvetil som napokon jednoznačne a na dôvažok som ešte pokýval hlavou.

Dumbledore si sám pre seba prikývol a chvíľu ma nechal na pokoji. Ďalej sa prechádzal a stále si niečo sám pre seba rozprával. Ani ma veľmi nezaujímalo nad čím ten starý blázon dumá. Vedel som si predstaviť, že má naplnenú hlavu miliónom vecí a pravdepodobne mu z toho šibe, inak sa nedá vysvetliť jeho podivné chovanie.

„Prečo ste neprišiel?“ vyhŕkol som odrazu, čím som Dumbledora donútil sa na mňa pozrieť.

Tváril sa prekvapene, ale z jeho pohľadu som vyčítal, že vie na čo narážam.

„Ale ja som prišiel!“ protestoval pokojne.

Povzdychol som si a pokúšal som sa upokojiť svoje nervy, ktoré už viseli len na veľmi tenučkom vlásku. „Nie!“ zahriakol som ho možno ostrejšie, než som plánoval. „Pansy mi povedala, že ste na ceste! Ale vy ste tam neprišiel a všetci sú mŕtvi. Pansy, moji rodičia, dokonca aj váš milovaný Potter!“ Ani som si neuvedomil, kedy môj hlas prešiel z normálneho tónu do kriku.

„A tebe chýbajú tvoji rodičia?“ spýtal sa a jeho pohľad zišiel z mojich očí o čosi nižšie.

Vedel som, že ho zaujala moja jazva. Možno by mi chýbať nemali, ale je to tak. Mama bola síce svojská a oddaná čiernej mágii, ale otec ma zachránil. Stále môžem pred očami mať jeho obraz, keď mŕtvy padal na zem. Zomrel kvôli mne.

„Áno, chýbajú!“ prikývol som jednoznačne. „Neboli to najideálnejší rodičia na svete, ale svojim spôsobom ma mali radi!“

Dumbledore si sám pre seba prikývol a znova sa svojimi modrými očami zabodol do mojich strieborných. „A čo ak by si mohol mať skutočných rodičov?“ vyriekol po chvíli otázku, ktorou ma úplne odrovnal.

Skutočných? Rodičov, ktorí by ma milovali a ktorí by sa o mňa starali? Aj o mňa, nie len o seba? Ale ako? Moji rodičia sú mŕtvi a už nikdy sa nevrátia späť. A aj keby som sa rozhodol cestovať časom, nemôžem zmeniť všetko od základu aj s mojimi rodičmi. Sú akí sú, teda boli, a určite neexistuje nič, čo by mohlo zmeniť ich zmýšľanie.

„Ako to, že toho toľko viete?“ nevydržal som a musel som sa spýtať.

Dumbledore sa akoby uškrnul a posadil sa do trávy vedľa mňa. „Nie si jediný, kto fušuje do času, Draco!“ odpovedal pokojne a mne takmer zabehli vlastné sliny.

Vyvalil som oči a civel na Rokfortského riaditeľa. „Celkom vám nerozumiem!“ vybľabotal som nervózne.

Dumbledore si tieňovou mágiou privolal k sebe časovrat a prevracal ho z ruky do ruky. „Občas si zájdem na kávu s mojimi budúcimi ja,“ povedal tak pokojne, akoby mi len rozprával, aké počasie má byť zajtra. „Keď som ťa našiel v minulosti, ako si šiel vymazať slečne Greengrassovej pamäť, bol som upovedomený o tom, čo sa stane. Vedel som presne aké následky to bude mať, ale musel som ťa nechať, aby si to urobil,“ povedal a zmĺkol.

Už som si začínal myslieť, že nebude pokračovať, keď sa nadýchol a hovoril ďalej: „Toto bolo dôležité obdobie tvojho života. Harry je možno vyvolený, ale úprimne, ty veríš, že by niekedy mohol zvíťaziť nad toľkou temnotou? Je to len pubertiak, ktorý vyrastal bez rodičov a fakticky sa musel vychovať sám. Proti Voldemortovi by som si netrúfol ani ja a to ma väčšina ľudí považuje za najmocnejšieho kúzelníka sveta,“ povedal a sarkasticky sa zasmial. „Ach, kam len tento svet speje?“ zašomral akoby pre seba a mädlil si ruky.

„Takže, vy mi chcete povedať,“ začal som opatrne a dôkladne si Dumbledora obzeral, „že ak sa teraz vrátim, mohol by som všetko napraviť?“ spýtal som sa s badateľnou nádejou.

„Draco, z Manoru som ťa zachránil preto, lebo ty si jediný, kto to môže napraviť!“ povedal mi veľavýznamne a napriahol ku mne ruku s časovratom.

Chvíľu som si ho len obzeral, ale neodvážil som sa ho dotknúť. Napokon som však napriahol ruku a časovrat si od riaditeľa vzal.

„Ale prečo ja?“ nechápal som. „Predsa Potter je vyvolený!“ namietal som jednoznačne.

„Harryho proroctvo znie: Ani jeden nemôže žiť, kým je ten druhý nažive,“ odvetil Dumbledore. „Celé znenie proroctva nik nepozná, keďže bolo zničené predtým, než si ho Harry, alebo Voldemort stihli vypočuť. O tom vyvolenom sa dá polemizovať. Svet potreboval nádej a toto bol jediný spôsob, ako im ju dať,“ dodal na ujasnenie.

Chvíli som uvažoval o tom, čo mi povedal a v ušiach mi stále rezonovali dve slová, ktoré vyšli z jeho úst: Harryho proroctvo.

„A...“ začal som nervózne a poťahoval sa za rukáv pulóvra, „... a aj ja mám nejaké proroctvo?“ odvážil som sa napokon spýtať a Dumbledore ako inak mojou otázkou vôbec nebol zaskočený.

„Áno,“ prikývol len. „Ale nikdy som ho nepočul. Jediné, čo viem je, že sa týka času,“ povedal a poklopkal po časovrate v mojej ruke.

„Nič viac?“ uistil som sa.

Dumbledore len pomykal hlavou a vstal. Oprášil si habit a potom sa otočil na mňa. „Nebudem ťa nútiť, Draco. Ak chceš tento svet nechať ako je, je to tvoja voľba.“

S posledným slovom, ktoré opustilo riaditeľove ústa sa okolo mňa zvíril prah a Albus Dumbledore zmizol.

Ja som osamel na čistine, alebo kde sme to boli a civel na lesklú vecičku v mojej ruke. Ak som niekedy bol zmätený, tak to bolo určite teraz. Zahrávať sa s časom je zakázané a Dumbledore to očividne robí, aj keď do neho možno nezasahuje. Tým sa vysvetľuje, že je taký vševed. Ale ja nie som dostatočne múdry na to, aby som zvládol takúto úlohu a nič pri tom nepokazil. Ako to mám urobiť? Čo presne mám v minulosti zmeniť, aby bol svet normálny?
Normálny... to slovo je tak veľmi vzdialené. Na tomto svete nebude nikdy nič normálne, kým po nej bude kráčať Voldemort. Môžem sa snažiť koľko chcem, ale neexistuje žiadna nádej. Jedine ak by...

Vyskočil som na nohy a začal sa prechádzať sem a tam. Dumbledore povedal, že som sa preniesol do zlého času. Takže tu je možnosť, že ak zvolím iné miesto a iný čas, mohol by som urobiť niečo zásadné a vyviesť tak svet z čierňavy.

Ale zasa tu nemám žiadnu istotu, čo sa potom zmení. Čo ak už nebudem existovať? Povedal by mi Dumbledore, ak by to malo znamenať, že sa nikdy nenarodím? Ak by som len vedel, ako sa spoznali moji rodičia. Ak sa zoznámili vďaka Temnému pánovi... nie!

„Stačí!“ zahriakol som sám seba a navliekol si retiazku na krk.

Nebudem srab a rozhodne neobetujem dobro sveta pre moje vlastné. Čo sa má stať, nech sa stane.

Točil som časovratom a pri tom si rátal roky. V duchu som sa ešte stihol modliť k Salazarovi, aby stál pri mne a aby mi hlavne pomohol. Toto môže dopadnúť všelijako, aj dobre aj zle.

Radšej by som bol, ak by sme sa priklonili k tej prvej možnosti.

Keď som dotočil kolieskom, svet okolo mňa sa rozvíril a ja som sa cítil, akoby ma vtiahlo do nejakého tornáda. Tento krát to trvalo o mnoho dlhšie ako minule, ale asi to bolo tým, že som šiel tak veľmi ďaleko.

Keď som napokon dopadol na zem a obzrel sa dookola, vedel som, že som v dobrom čase. Ľudia tu chodili tak smiešne, pre mňa staromódne oblečení a dokonca som zazrel aj kone. Vedel som, že ich kedysi používali ako dopravný prostriedok.

Vyštveral som sa na nohy a snažil sa prísť na to, kde som, keď mi zrak dopadol na detský sirotinec.

P. S.: Ospravedňujem sa, že to toľko trvalo. Vedela som, ako má kapitola vyzerať, ale akosi to zo mňa nechcelo vyliezť. Ale tak hádam ste spokojné. :) Do konca nás čakajú ešte asi tri kapitoly. :)

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Spáry minulosti (20):