OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Vládcovia 9. kapitola

05.05.2012 (15:00) • IKa4 • Povídky • komentováno 0× • zobrazeno 490×

EDIT: Článek neprošel slovenskou korekturou.

Elizabeth

Videla som ho. Ruky sa mi triasli .Uložila som si ich blízko tela tak, aby nič nezbadal. Nemôže si nič všimnúť. Nemôžem mu ublížiť, len kvôli sebe. Pre moje dobro nemôže trpieť on.

„Ahoj,“  s úsmevom ma pozdravil a daroval mi bozk na pery.

Nič. Nezbadal to. V duchu som si vydýchla.

„Ahoj.“ Pokúsila som sa o úsmev.

„Aký si mala deň?“

Mykla so plecom. „V pohode a čo ty?“

„Fajn, neprídeš dnes k nám?“ Končekmi prstov mi odhrnul vlasy z tváre. Blížil sa k mojim perám. Otočila som hlavu k dverám, aj takto som zbadala jeho začudovaný výraz.

„Neviem no,“ snažila som sa čo najrýchlejšie si vymyslieť nejakú dobrú výhovorku.

„Eli, je ti niečo? V poslednej dobe sa správaš čudne.“

„Nič, ja len,“ trochu som sa odmlčala. „Snažím sa nájsť svoje priority.“

Hľadel mi do tváre, no ja som sa napriek tomu nedokázala otočiť a pozrieť sa mu do očí. Videla by som v nich to všetko dobro, lásku a nehu. Nemohla som, ak by som to videla , aj dýka do srdca by bola pre mňa malým pokarhaním zato, čo som urobila.

„Uvažuješ či medzi ne patrím aj ja?“

„Nie!“ musela som sa mu pozrieť do očí, inak by mi neuveril. „Veď vieš, že ťa ľúbim.“

„Ľúbiš? Iba ľúbiš? Myslel som, že medzi nami je niečo viac, vieš,“ skrčil obočie.

Cítil som ako sa moje svedomie rozpadá. Som ako ta najhroznejšie špina na dne mora. Zradca bez štipky hanbi.

„Matúš, prosím ťa, nerob mi to ťažšie.“

„Čo ti robím ťažšie?“ V jeho tvári som zbadala bolesť. „Dobre, dáme si pauzu a ak sa rozhodneš, čo je tvoja priorita ozvy sa mi. Vieš, že ja tu budem vždy pre teba. Ako somár,“ smutne sa usmial a postavil sa.

„Matúš, prosím ťa. Kam ideš?“

„Nájsť niekoho kto si sadne k tebe. Aby som ti nezavadzal.“

Na to som mu už nedokázala povedať nič. Len som sa dívala ako sa zhovára s Erikou a tá cela natešená poskočila. Bolo mi to ľúto, no nedokázala som mu protirečiť.

***

Nakoniec si ku mne predsa len sadla Erika. Matúša som pozorovala len z diaľky, nemala som odvahu priblížiť sa k nemu.

„Počula si, že vraj sa Veronika stratila?“

„Aká Veronika?“ Myšlienkami som bola niekde úplne inde.

„Tá čo jej o ročník nad nami, taká ticha osôbka.“

„Ako to, že sa stratila?“ Snažila som sa tváriť, že to, čo hovorí ma naozaj zaujíma.

„Vraj sa poobede vyparila z domu, povedala, že sa ide prevetrať do lesa a  už sa nevrátila.“

Zarazila som sa, niečo v mojom vnútri ma pálilo. „Kedy to bolo?“

„No včera.“

Na koži sa mi zježili chĺpky. „Myslíš tú Veroniku, čo býva na tej istej ulici ako ja?“

„No.“

Asi by mi to nemalo napadnúť, no predsa napadlo. Predstavila som si Raphaela, ako sa po našom bozku plný zlosti vybral smerom k lesu. Bolo to okolo obeda. Vybral sa do toho istého lesa, do ktorého sa vybrala aj Veronika. Široko ďaleko nebolo viac stromov. Nie, určite by jej nijako neublížil. Bude to len zhoda okolnosti. Áno, on by ju nedokázal zabiť. Nie je ako ostatný Brinhiti.

Ešteže viem oklamať aspoň samú seba.

***

Domov som prišla už s trocha optimistickejším myslením. To by však nesmel byť doma môj zlatý Kaktusík, aby mi celá nálada neklesla pod bod mrazu.

„Nejako už nechodíš k Matúšovi. Hovoril som ti, aby si schudla ak chceš, aby ťa ešte chcel.“

„Buď ticho.“ Nezmohla som sa na viac a vybrala som sa pochodoch. Celou silou som za sebou zabuchla dvere do izby. Netrvalo dlho a zbadala som ako ich Dávid pomalými pohybmi otvára. Sadol si na kraj mojej postele a sledoval ma. Stála som pri okne a ani očkom nemihla. Dívala som sa na záhradu a pozorovala svieže kvety.

„Stalo sa niečo?“ Vždy vie presne vytušiť, čo sa deje v mojom vnútri. A ja mu pre zmenu nedokážem klamať.

Povzdychla som si: „Čo si myslíš o Brinhitoch?“

V okne som zbadala jeho flegmatický výraz. „Žijem s nimi, či bez nich. Ak mám zomrieť zomriem, ak nie budem žiť.“

Usmiala som sa. „Chcela by som mať tvoju optimistickú náladu.“

„Sranduješ? Ja a optimista?“ Zasmial sa. „Len sa nebojím smrti, to je všetko. Každý jedného dňa zomrie. Prečo sa pýtaš na Brinhitov?“

„Čo ak by som ti povedala, že som jedného stretla?“ Odstúpila som od okna a sadla si k nemu. Pritiahol si ma bližšie tak aby sme sa bokmi o seba opierali.

„Čo ak by som ti povedal, že som ho aj videl. Poznám ťa dosť dobre nato, aby som z teba vedel čítať ako z mapy,“ na chvíľu sa odmlčal a potom potichu dodal : „Odkedy letíš na ryšavcov?“

Rozosmiala som sa. „Ale on nie je ryšavý! To je blond s bronzovým odleskom.“

„Ako myslíš,“ daroval mi frčku do nosa. „Nemyslíš, že je to nebezpečné?“

„Ja viem. Myslím, že som ho naštvala dostatočne nato, aby som ho už nikdy nevidela.“

„Nato máš talent. Aspoň sa ho nebudem musieť zbaviť ja.“

„Prestaň.“ Štuchla som ho.

„Mám ťa prestať ochraňovať? To nikdy, kto by ma potom podpichoval ak by som ťa nemal? Nudil by som sa.“ Pritiahol si ma k seba a objal ma.

„Mám ťa rada.“

„Kto by ma nemal rád.“

Spoločne sme sa zasmiali. „A čo Matúš?“

„Povedzme, že mi dal stopku. Máme pauzu.“ Z očí mi opadli malé slané kvapky. Dávidove končeky prstov mi ich s ľahkosťou zotreli.

„Mám mu rozbiť hubu?“

„Čo tak mne?“

„Si moja sestrička, to nemôžem,“ povzdychol si a ja som sa začudovala jeho oddanosti. „Ale už vstavaj, zvalcuješ ma.“

S úsmevom som sa od neho odtiahla a potom sa celou silou na neho prevalila až sme skončili obidvaja poobíjaný na zemi. „Budem mať roh,“ prehlásil a ja som sa rozosmiala pri pohľade na jeho hrču v strede čela. Bude mať roh. Ako posledný jednorožec. 

Autor: IKa4, v rubrice: Povídky

Sdílet

Diskuse pro článek Vládcovia 9. kapitola: