OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Ofélia - XII. kapitola (8. mája)

08.03.2015 (16:00) • Myerel • Povídky • komentováno 2× • zobrazeno 562×

Nespala som. Vlastne moja posteľ ostala celú noc perfektne zastlatá. Nepopriala som dobrú noc ani jednému členovi tejto domácnosti a vošla do kúpeľne. Napustila som si vaňu, pridala príjemnú penu a celá som sa namočila dnu. To vaňa sa stala mojou posteľou. Oddychovala som v nej skoro do štvrtej ráno a stihla z vody nabrať energiu ako za plnohodnotný, osemhodinový spánok.

Keď som vyšla na sucho, postrehla som zaujímavý fakt. Moja pokožka bola dokonalá. Čistá, hydratovaná a vláčna. Žiadne pokrčené podušky prstov. Žiadne mokvavé miesta. S maličkou spokojnosťou som siahla po uteráku a vysušila si telo. Len vlasy nie. Cítila som sa lepšie, keď boli mokré. Vnímala som pulzujúcu silu intenzívnejšie, zmysli mi prišli bystrejšie a moja duša sa cítila pohodlnejšie.

Obliekla som si jednoduchú nočnú košeľu siahajúcu niekde na kolená. Bosky som vyšla von, až na chodbu. Dub hneď zvedavo zdvihol hlavu a uprel na mňa svoje ostražité oči. Automaticky som ho poškrabkala medzi ušami a šla priamo na náš zadný dvor. Strážca ma svedomito nasledoval.

Fúkal opatrný vietor. Bol prekvapivo príjemný. Nechladil. Hladil ma po odhalených ramenách a nohách. Užívala som si to, keďže v mojej blízkosti sa veľmi zriedka objavoval príjemný vetrík. Pomalými krôčikmi som smerovala do stredu okrasnej záhrady. Pod bosými nohami som cítila jemne vlhkú pôdu a poddajnú trávu.

Spoza rohu k nám vybehol Buk. Musela som ho tlmene okríknuť, inak by divokým štekotom zobudil otca aj Korvína. Ten smutne stiahol uši, ale len do okamžiku, keď zbadala Duba. Nadšene k nemu dobehol, pár krát okolo neho poskočil a začal mu intenzívne olizovať tvár. Dub to trpiteľský znášal a len vrčal.

Zastavila som neďaleko od jahôd. Už som videla prvé biele kvietky. Boli zatvorené a čakali na ešte vzdialené slnko. Zapozerala som sa na netypicky čistú oblohu. Hviezdy prekrásne žiarili, mesiac lenivo visel medzi nimi a sem tam zablikala družica. Aj tak tu nádheru zakryli tmavé mraky. Rozpažila som ruky do strán a nechala na seba padnúť prvé kvapky dažďa.

Áno, bola to moja práca. Proste som chcela dážď a on prišiel. Počasie sa vôbec nebránilo a splnilo moje tlmené želanie. A ani ma to prekvapivo nepripravilo o veľa energie. Vždy som z takého úkonu bola nesmierne unavená a zničená. Len nie dnes. Až mi to vyčarilo úsmev na perách.

Buk prestal otravovať Duba a nadšene naháňal padajúce kvapky niekam až na predný dvor. Dub trucovito zabručal a pomalým rokom došiel na terasu. Ľahol si na suché drevo pri dverách a odtiaľ ma v suchu sledoval.

Až keď som bola mokrá do poslednej nitky a moje telo sa začalo chvieť pod náporom chladu dažďa, som stiahla ruky k telu a zhlboka sa nadýchla. Zapozerala som sa na maličké bodky klesajúce k zemi. Snažila som sa ich vnímať aj za mnou. Cítila som ich. A keď som dosiahla pocitu, že dokážem mysľou zachytiť každú jednu v mojej blízkosti, som ich jedinou myšlienkou zmenila na jednoduché ľadové ihlice. Nechávala som ich zapichovať sa do pôdy. Rovno okolo mňa.

O pár minút som stála uprostred dokonalého kruhu z ľadových útvarov. A nemohla som povedať, že by moja energia extrémne klesla. Áno, bolo jej menej a brneli mi končatiny, lenže do postele ma to rozhodne neťahalo. Prekvapená novým zdrojom energie som zdvihla všetky studené ihlice do vzduchu. Vznášali sa okolo mňa, jemne húpali do strán. Postavila som sa do stabilnejšej polohy a natiahla ruku dozadu. Ostria sa jemne naklonili dozadu. Jedným švihnutím som ich poslala k oblohe.

Nebola som hlúpa, aby som ich nechala v rukách osudu. Nechcela som mať na svedomí zničené autá, strechy, alebo nebodaj nejakú zranenú bytosť. Nechala som ich roztopiť naspäť, do ich prvotnej formy a spokojne splynuli s okolitými kvapkami.

„Pekné predstavenie.“

Trhla som sebou a pozrela za hlasom. Presne medzi ružami s čerstvými pukmi stála nádherná žena so zložitým vrkočom plný rôznych lúčnych kvietkov. Mali dokorán otvorené hlavičky a svietili uprostred tmavej spiacej záhrady. Návštevníčka mala na sebe jednoduchý romantický odev so starším kvetinovým vzorom, typické sekáčové šaty. A aj tak v nich vyzerala dokonalo. Čo iné by sa dalo čakať od Paní lesa?

„Oh, Han-...Paní lesa,“ opravila som sa a vrátila do normálnej pózy.

„Volaj ma Hana, prosím,“ usmiala sa, „je mi trocha nepohodlné, keď dcéra pravého Pána lesa ma oslovuje týmto titulom. Som len dočasná náhradníčka.“ Jej tvár stále nestrácala istú strnulosť, aj keď vytiahla kútiky úst dohora. Zjavne bola zvyknutá si držať odstup.

„Hana,“ opravila som sa, „čo tu robíte? A o takejto dobe?“

„Pre nás je čas nepodstatný. Až na ovládanie životného cyklu rastlín.“ Rukou prešla po nepatrných lístkoch kríku a ten sa nepatrne zachvel. „Obzvlášť pre lesné víly. Nepoznajú spánok, nepoznajú raňajky, obedy, večere, nepoznajú utekanie do školy a taktiež nepoznajú starnutie. Totiž ako jedna z mála bytostí vznikáme v prírode. S každým novým stromom vznikne nová duša lesnej víly.“

„Dryády,“ vyhŕkla som.

„Áno, tak by nás nazývali na juhu, ale tu sme v strednej Európe, dieťa, tu nesieme iné mená.“ Ruku stiahla a znova uprela na mňa svoje veľké zelené oči mandľového tvaru.

„To stále nevysvetľuje dôvod váš ho príchodu. Mala by som vás... pozvať dnu?“ naznačila som hlavou smerom na náš domov. Pocítila som nervozitu. Ako som sa mala správať v jej prítomnosti?

„Nie je treba, Ofélia. Vieš, ľudia, ktorí kedysi boli deťmi prírody, sa nezbavili úplne svojej podstaty. Kus mágie stále ostáva v nich, ale aj samotný inštinkt im káže nepoužívať ho. A to preto, že by si brala tu najväčšiu daň. Ty, Ofélia, berieš energiu z vody. Ba aj zo vzduchu, aj tam sa nachádza vlhkosť. Ja, ako lesná víla, zo zeme,“ naznačila na svoje bosé nohy. „ale ľudia tento zdroj životnej energie nemajú. Preto, ak sa človek pokúsi použiť mágiu, oberie sa o kus života.“

„Nikdy som nevidela môjho otca používať nejakú mágiu.“

„Ja tiež nie, až do tejto stredy,“ posmutnela. Zalovila som v pamäti po strede a spomenula si na jeho zničenú tvár s výraznejšími vráskami a zrazu svietiacimi šedinami. Popadli ma nehorázne výčitky svedomia. Zbledla som. Bola som tak zaujatá Dubom a zmenami, že som nestihla na neho vôbec reagovať. Ba som si to ani neuvedomila. Oh, cítila som sa tak ignorantsky. Ako som mohla byť tak slepá?

„Ochranný štít okolo Myjavského lesa patrí k najsilnejším na Slovensku. A to hlavne preto, že ho vytvoril Lesovík, jedna z najsilnejších bytosti. Kedysi ťahal od Tatier až k Dunaju, ale to boli staré časy. Po jeho odchode ju nemal kto kontrolovať a vpády Tieňov ostali silnejšie. Za tie roky sa ju snažilo udržovať mnoho bytostí, ale nikto nedokáže napodobiť mágiu tvojho otca. Tak sa len zmenšovala a zmenšovala. Až dosiahla svojho vrcholu, čosi bohužiaľ zažila.“ Bohužiaľ. „Tvoj otec sa o tom samozrejme dozvedel, chodil za mnou a snažil sa nájsť spôsob, ako ju obnoviť bez použitia jeho moci. Až do toho útoku. So slovami, že nemieni strácať čas, proste obnovil bariéru aspoň okolo toho Myjavského lesa. A zarovno si vzal minimálne desať rokov života,“ skrčila ruky do päste. Zjavne ju to štvalo. A mňa zabolelo.

„Prečo si mu v tom nezabránila?“ V hlase sa mi objavila nečakaná výčitka. A Hanina tvár sa utrápene skrčila.

„Na jednej strane som mala priateľa. Priateľa, ktorý mi dal do rúk to, o čo sa staral možno tisíce rokov, kus Slovenského lesa. Osobu, ktorá má pred sebou už len pár desaťročí. Na druhej strane som mala jeho dar, mnoho bytosti, stovky, možno tisíce. Pokúšala si sa spočítať všetky stromy? V každom jednom žije lesná víla, možno sa neukazuje fyzicky ako ja, ale je tam. Bytosti, ktoré majú pred sebou existenciu bez plánovaného konca. Nemohla som nechať ohroziť toľko životov. On nemohol nechať ohroziť toľko životov.“

Zaťala som ruky do pästí, ale mlčala. Vlastne som ju chápala.

„A presne preto som tu, dieťa. Stále mi záleží na tvojom otcovi a nechcem, aby sa pripravil o viac rokov, ako by chcel. Či už to robí kvôli tebe, alebo kvôli lesu, to neviem. Možno obom. Úprimne, ľudské pocity a zmýšľanie mi je často cudzie. Ale to nemení nič na tom, že bohužiaľ vnímam, ako sa mi rýchlo stráca pred očami. Prosím, Ofélia, drž ho od diania v lese ďalej.“

„Ako?“

„Ak už sa stane čokoľvek, pre neho bude všetko v poriadku. Chápeš?“ Jej oči sa až prekvapivo rýchlo naplnili varovaním.

„Chápem.“

„Daj na seba pozor, Ofélia. Blíži sa vrchol mágie Tieňov. A po vrchole vždy nasleduje pád.“ Zmizla rovnako rýchlo, ako sa objavila.

Rozhodla som sa. Otcovi o matke nepoviem.

Cvičila som ďalej a hľadala v ľade nový a nový potenciál. Dokázala som ho tvarovať do rôznych ostrých predmetov. Od nepatrných dýk až po ťažké meče, ktoré som mala problém udržať. Sekala som s nimi do priestoru. Snažila sa nájsť čosi, čo by mi vyhovovalo najviac. Okrem ľadových ihlíc. Fantázia hranice nekládla. A ja som ju využívala v plnej miere.

Ako posledné som skúšala čosi, čo sa podobalo na katary z východných krajín. Kus vody som nechala zamrznúť na mojich vlastných rukách a vytvarovala ich do ostria. Ale príliš chladili moje ruky na to, aby sa dali považovať za užitočné. Aj tak som nimi pár krát švihla vo vzduchu.

Ucítila som pohyb Korvína. Hneď som prestala mučiť imaginárneho nepriateľa a obzrela sa do okna. Závesy sa odhrnuli, okno otvorilo a von sa vystrčila strapatá a ospalá hlava Korvína. Pozdvihol spýtavo obočie a zapozeral sa na moje ruky. Ľadové katary som nechala pomaličky roztápať.

„Odkedy si hore?“ ozval sa ako prvý.

„Dnes som nespala. Len kúpala,“ mykla som ramenami.

„A cvičila,“ doplnil ma, „ako dlho?“

„Dosť dlho, aby som ti nakopala zadok.“ Ani neviem kde sa to vo mne zobralo. Ale jemu to vyčarilo úškrn na perách.

„Poď dnu, spravím čaj. Ten mi hádam neprihorí,“ zmizol. Zjavne sa mu nepáčilo, že celá som mokrá a bosá stála uprostred záhrady. S ľadom. Na rukách. A vlastne mi aj zima bola. Ale nevnímala som ju.

Korvín spravil harmančekový čaj. Mal na sebe len bermudy a nejaké zošedivene tmavé tielko. Pôsobil tak domácky. Jeho ospalé oči sa mračili a prekvapivo často si prehraboval strapaté vlasy. Neustále mu padali do tváre a kryli výhľad.

„Ty si vedel, že otec obnovil bariéru?“ spýtala som sa, keď predo mňa postavil hrnček.

„Áno,“ zamrmlal a posadil sa oproti mne.

„Prečo si mi to nepovedal?“ chytila som lyžičku a zamiešala jantárovú tekutinu.

„Bolo toho na teba veľa. A vôbec, ako si sa o tom dozvedela?“

Trhla som sebou. „Tu výhovorku som už počula dosť krát. Už mi nič netaj. Obzvlášť tak dôležité informácie!“ Nepekne som sa zamračila. „A nemusíš byť mojím jediným zdrojom informácií len ty, nie?“

Zmĺkol. Nad niečím sa zamyslel a sledoval svoj čaj. Nechala som ho tak a popíjala spokojne teplý nápoj. Nad hlavou som počula kroky. Otec sa zobudil.

„Dnes večer je u mňa doma večierok,“ oslovila našu skupinu Martina. Nervózne prehadzovala váhu z jednej nohy na druhu. Všetky dievčatá sme sa na ňu prekvapene pozreli. Veď sa snami skoro tri vyučovacie hodiny nerozprávala a tvárila sa, že neexistujeme. A vôbec, odkedy Martina organizuje večierky?

„Rodičia nebudú doma, tak prečo si to neužiť?“ mykla ramenami a nervozita okolo nej ešte viac stúpla. Zhlboka som sa nadýchla a na moje prekvapenie som ucítila pach, ktorý donútil môj žalúdok urobiť kotrmelec. Hniloba. Pohľadom som hľadala Sarah, Viktora, alebo nejaké netypické čierne zviera. Nič.

„Prečo nie,“ odpovedala za nás Anna, keďže sme ostatné mlčali.

„Tak... teda o siedmej večer. U mňa doma,“ vrátila sa k sebe do lavice.

„Možno nám chce vynahradiť svoje správanie,“ vyhŕkla naivne Anna a pozrela na náš všetkých. Erika pochybovačne nadvihla obočie a Lenka si len ignorujúco popravovala sponky vo vlasoch.

„Martina rada slávi, ale nikdy nie u seba doma,“ zamrmlala som a zavrtela hlavou, „príde mi to divné.“

„Nebuď labuť, Ofélia! Zabavíme sa možno sa dozvieme čo ju tak žralo.“

„A stále žerie,“ dodala Lenka len tak a skontrolovala svoj účes v odraze mobilu. Potom sa konečne pozrela na nás. „So mnou nepočítajte, dnes pracujem v Tescu a potrebujem teraz každý cent.“

Nikoho z nás to neudivilo. Typická Lenka.

Pred školou si ma odchytil Korvín. Obzrela som sa na baby a zamávala som troška nervózne rukou: „Dobehnem vás!“

Anna sa na mňa veľavýznamne usmiala, Erika nejak špeciálne nereagovala a Lenka si Korvína poriadne obzrela. V jej očiach som zbadala zaujatie a ja som pocítila nepatrnú žiarlivosť. Keď sa nám stretli pohľady tak len ospravedlňujúco mykla ramenami a pokračovala s babami ďalej.

„Potreboval som sa s tebou porozprávať ešte predtým, ako pôjdeš na obed,“ vysvetlil mi. Rozhodne vyzeral inak ako ráno. Učesané vlasy, čierne tričko bez rukávov a tmavé kapsáče zapravené do ťažkých topánok. Prsty mi doslovne brneli. Tak moc som sa ho chcela dotknúť. Zarovno som si spomenula na náš včerajší sedačkový tanec a túžbu nahradilo zahanbenie.

„A o čom?“

„V tej jedálni jedáva aj tá nová horská víla, toto je ona,“ vytiahol z vačku malú fotku ako z pasu či iného dokladu. Bola na nej dievčina s orechovými vlasmi zostrihanými do mikáda a s okuliarmi s hrubým rámom. Pôsobila pekne. A nevinne.

„Mám prísť za ňou, zdvihnúť jej džús nad hlavu a povedať, že je horská víla?“ pozdvihla som obočie.

Korvín sa uškrnul. „Nie. Je tu nová, takže to môžeme využiť v náš prospech. Skús sa k nej posadiť a prehodiť pár slov. Možno aj dohodnúť nejaké stretnutie. Musíme ju dostať do hôr. Najlepšie rovno ku nejakému kovladovi.“

„Čo je to vlastne horská víla? A akým spôsobom sa z nej stane to, čo má byť?“

„No, na Slovensku moc známe nie sú a myslím, že je tu momentálne jediná. Oni pochádzajú z Balkánu. Majú podobné schopnosti ako kovladi. Ale taktiež dávajú pozor na zasnežené vrchy a môžu veľmi ľahko spustiť lavínu. Ich hlavnou úlohou je strážiť horu a všetko čo je aj na nej, nie len v nej, ako to je pri kovladovi. Myslíš aká smrť dokáže z nej spraviť to, čo je?“ Na chvíľu zmĺkol. „Lavína, pád z úbočia... všetko spoločné s horou.“

„Oh.“ To bude ťažké.

„Budem ťa čakať pred jedálňou,“ položil ruku na moje vlasy. Nepostrapatil ma. Len zľahka pohladil. A ja s lepším pocitom som utekala za dievčatami.

Bola tam. Sedela sama u jedného stola a prehrabávala sa neprítomne v jedle. Pokožku mala tmavšiu. Zjavne prišla z južných teplých krajín. Ucítila môj pohľad, lebo nadvihla hlavu a naše pohľady sa stretli. Len prekvapene zažmurkala, sklopila naspäť hlavu a ďalej týrala obsah misky vidličkou.

„Zanesiete to za mňa dievčatá? Musím... čosi vybaviť,“ postavila som sa a nechala poloprázdne taniere. Strava v jedálni nikdy nebola výhrou. Ale dneska to bola skôr nočná mora. Jedla som len z čistého hladu.

 „Niečo s tým fešákom?“ uškrnula sa Anna, „bež, bež! Zanesieme to za teba.“

„Nie tak úplne. Ďakujem!“ nechala som im tácku na stole a už kráčala rovno k dievčine. Ostala som nervózna. Veď som sa šla pokúsiť spriateliť dievčaťom, ktoré potom budeme musieť zabiť. Tá myšlienka mi moc nepomohla. Nesvoja som sa posadila oproti nej. Jej oči na mňa prekvapene pozreli.

„Ahoj,“ vytlačila som zo seba ťažkopádnym spôsobom, „ty si tu nová, však?“

„Áno,“ odpovedala šeptom. Mala silný južanský prízvuk. Hlavu stiahla medzi ramená. Jej defenzívny postoj ma prekvapil. Bála sa ma?

„Na akú školu chodíš?“

„Na Odbornú, na obchod a podnikanie,“ odpovedala ďalej. Zjavne sa necítila príliš pohodlne.

„Ja chodím na gymnázium,“ usmiala som sa čo najprívetivejšie.

Ticho. Zjavne mi to moc dobre nešlo. Nechcela som sklamať Korvína, alebo nebodaj zbytok lesa. Nadýchla som sa a nabrala ďalšiu dávku odhodlania.

„Inak, ja sa volám Ofélia,“ predstavila som sa.

„Ema.“

Čo robil Korvín? Flirtoval. Nie, nemienila som filtrovať. A rozhodne nie s rovnakým pohlavím.

„Často s kamarátmi chodievam na turistiku. A radi medzi nami spoznáme nejaké nové tváre. Takže ak by si chcela, môžeš sa pridať.“

Zatvárila sa ešte prekvapenejšie. Príjemne prekvapenejšie. Trafila som? Má rada turistiky? Ako väčšia lesných bytostí? Veď má byť horská bytosť, musí milovať hory.

„Vyzeráš ako niekto, kto zbožňuje hory,“ usmiala som sa s novou dávkou odvahy. V očiach sa jej čosi zalesklo, možno nejaký ohníček nadšenia, alebo nedočkavosti.

„Rada... chodím do prírody,“ zašeptala. Konečne mi pozerala priamo do očí skrz sklá okuliarov.

„To znie super. Môžem vedieť tvoje telefóne číslo? Keď sa niekam budeme chystať, tak sa ti ozvem,“ vytiahla som svoj nový mobil a vymenili sme si čísla.

„Rada som ťa poznala,“ postavila som sa na nohy a venovala jej ešte jeden úsmev, „a daj si pozor na vegetariánske utorky. Vtedy ti na tanier hodia všetko, čo sa tvári ako zelenina.“

Prikývla a ústa jej tiež mykali v jenom úsmeve. Rozhodne vyzerala lepšie ako pred pár minútami. Vtedy bola ako plachá myš čakajúca na prudký pohyb, aby mohla zdrhnúť. Teraz sa jej zjavne v hlave motala predstava hôr a turistiky.

Zakývala som jej a šla rovno von. Dievčatá už boli preč. Náš stôl zíval prázdnotou. Vonku stál Korvín. Opieral sa o auto a pozeral niekam do diaľky. Keď ma ucítil, tak sa na mňa obzrel.

„Tak čo?“ spýtal sa, keď nás nedelil ani meter.

„Mám jej telefóne číslo. Pozvala som ju na spoločnú turistiku. Že keby chcela, môže sa k nám pridať. Prekvapivo súhlasila.“ Na dôkaz mojich slov som nalistovala v kontaktoch jej číslo a ukázala mu ho.

„To šlo rýchlo. Až prekvapivo rýchlo a dobre. Mala si šťastie.“

Nadula som sa. A nemohla by som to proste zvládnuť kvôli mojím schopnostiam? Nemala som náladu na konflikt, tak som len zatrpknuto ostala mlčať.

„Nastúp,“ rozkázal a vošiel do auta. Vrhla som po ňom jeden z nepríjemných pohľadov a usadila sa na miesto spolujazdca. Upokojovalo ma to. Akoby to bolo znamenie, že sa to medzi nami vrátilo k normálu. K lepšiemu. Zaprela som sa spokojne do mäkkého operadla a započúvala do priadenia motoru. Korvín pustil hudbu a v príjemnom tichu sme vyrazili domov.

Zamyslela som sa nad večerom. Mala by som Korvínovi povedať o tej oslave? Sľúbili sme si čosi. Pozrela som na jeho profil s kamenným výrazom. Sledoval cestu pred sebou a vlasy sa mu pomaly zošmykovali z ramien na hruď.

„Martina ma pozvala na oslavu k nej domov. Chcem tam ísť,“ prehovorila som. Korvín stíšil rádio, ale neodpovedal hneď. Nad niečím sa zamýšľal.

„Ja tento večer musím do práce, ak nechcem aby ma vyhodili. Budeš sa musieť dohodnúť s otcom. Ak ťa tam zavezie, tak myslím, že nebude problém. Ale ani jeden z nás ťa nepustí do Myjavy samú.“

Oddýchla som si. Korvín zjavne nevedel, že Sarah je jej sesternica. Potom som sa zarazila. Nežila náhodou Sarah v detskom domove? Ako by mohla byť Martinina sesternica. Už len fakt, že som o nej do tohto roka nevedela bol divný. Zamračila som sa nad vlastnými myšlienkami. Niečo tam smrdelo. A otec ju nepozná. Možno tam ani nebude. Možno mala Anna pravdu. A možno som len naivná.

Práve som dorábala poslednú nerovnicu v zošite matematiky, keď mi ktosi zaklopal na dvere. Korvín. Cítila som ho tak jasne, akoby bol presne oproti mne.

„Ďalej.“

Vošiel dnu. Mal na sebe pracovnú uniformu a vlasy stiahnuté do chvosta. Pozrel na mňa: „Už odchádzam. Daj na seba pozor, Ofélia. Keď tu nie som, tak je bariéra okolo domu výraznejšie slabšia.“

„Aj ty na seba daj pozor,“ odpovedala som mu a usmiala sa. Keby len vedel, že možno dobrovoľne leziem do jamy levovej. Hrudník mi stiahla nepatrná úzkosť. Klamala som mu? Nie. Len som mu nepovedala všetky informácie. A to klamstvo nie je. Alebo?

„Les ťa potrebuje,“ spravil ku mne len pár krokov a prekvapivo rýchlo si vzal do dlaní moju tvár. Jeho kobaltové oči sa do mňa zaryli ako dve ľadové dýky.

„Ja ťa potrebujem, Ofélia,“ dodal o čosi tichšie. Najprv sa vo mne objavil malý protest. Chcela som sa spýtať: „Koľkým dievčatám si toto povedal?“ Ale zahryzla som sa do jazyka a rozhodla vstrebať každý dúšok jeho výnimočnej náklonnosti. Spokojne som zavrela oči a zaprela hlavu do jeho dlaní. Naklonil sa ku mne a len zľahka ochutnal moje pery. Bol to rýchly a intenzívny dotyk. Odtiahol sa ťažkopádne a ja som nespokojne otvorila oči. Tváril sa rovnako zmučene ako ja. Najradšej by som ho chytila za tu čiernu košeľu s vyšitím SBS a stiahla ho naspäť k sebe.

Otočil sa a vytratil von. S horiacou tvárou som sa nehla z miesta a spracovávala jeho dotyk. Bolo to prekvapivo rýchlo a vrúcne. Iné. Každý iný bozk trval dlhšie a často sa zmenil na čosi horúce a intenzívne. Bez ostychu prejavil svoju perverznú stránku a pohral sa s mojimi neskúsenými pocitmi. Užíval si, keď mi mohol ukazovať nový svet. A ja tiež. Len dnes to bol čistý bozk bez akéhokoľvek dotyku erotiky. Čosi nové, čo by som možno ani na Korvína nepovedala.

Spamätala som sa a šla do kúpeľne. Za tri hodiny ma mal viesť otec na oslavu a ja som mienila nazbierať toľko energie, koľko sa len dalo. Volala som mu do práce a prekvapivo súhlasil. Pod jednou podmienkou. Vezmem so sebou Duba. Vraj sa skryje v blízkych kríkoch a dá na mňa pozor. Oh a ešte jedno pravidlo. Do polnoci doma. Otec mi nikdy neobmedzoval čas vonku, ak som na ďalší deň nemusela do školy. Ale dnes som ho chápala a rozhodla sa bez reptania poslúchnuť. Aj tak to všetko prekvapivo pekne vychádzalo.

Otec bol celý nesvoj. Stále mi opakoval, ako mám na seba dávať pozor, čo sledovať, čo naopak ignorovať a skoro pravidelne ma chytal za rameno. Upokojujúco som ho poťapkala po stehne a prikázala, nech radšej sleduje cestu pred sebou. Súhlasne zamrmlal a kŕčovito madžgal volant. Dub kňučal. Krčil sa na podlahe a jeho orieškové oči pozerali hore, do okna. Nepáčilo sa mu to. Bolo mi ho ľúto.

Najprv sme zastavili jeden blok pred Martininým domom. Otvorila som Dubovi dvere a ten nadšene vybehol von. Obehli sme blok a zastavili pred domom Martiny. Až von bola počuť moderná roková hudba a každé okno na dome svietilo. Všade sa hýbalo množstvo osôb a hlasov. Tak toto rozhodne nevyzerá typ oslavy, ktoré by Martina vyhľadávala. Nikdy sa príliš neangažovala v alkohole, aj keď sa jej raz podarilo opiť na mojej narodeninovej oslave a celý večer nariekala, že nedostala najlepšiu časť torty. Respektíve tu, kde bolo najviac marcipánu.

„No, uži si to,“ prehovoril otec a tiež sa nespokojne obzrel na dom mojej kamarátky.

„Ďakujem. O polnoci teda tu,“ usmiala som sa a vybehla von. Duba som nikde nevidela. Rozhodne sa dokázal dobre skryť. Ešte raz som sa obzrela na otca, zakývala mu a zazvonila Martine. Do nosa mi udrel nepríjemný hnilobný pach a ja som vedela, že tu nie je len jeden. Tieň. Ale omnoho väčšie množstvo.

Dvere sa rozlepili a v nich stála Erika. Bolo divné ju vidieť takú vysmiatu od ucha k uchu. Ona zväčša bola sarkastická a zatrpknutá. V ruke držala plastový pohár nejakej jantárovej tekutiny. Zjavne pivo. Nadšene ma voľnou rukou chytila za zápästia a strhla dnu. „Prišla si práve včas! Nejaký nabúchaný chalan vyzval Andreja z našej triedy na súboj!“

„Aký súboj?“ Šokovane som sa nechala ťahať.

„Predsa alkoholická ruleta!“ vyhŕkla. O alkoholickej rulete som počula len od spolužiakov. Šlo o ruletu, ale namiesto žetónov sa na čísla rozmiestnili poháriky s rôzne silným alkoholom. Hráč si každé svoje kolo zatočí ruletou a ktoré číslo padne, to musí vypiť. Ak náhodou padne vypité, tak nepije nič. Ten, kto vydrží celú hru a nepozavracia sa, vyhráva.

„Kde je Martina?“ zahúkala som jej do ucha. Hudba tu bola naozaj hlasitá. Nos mi stále dráždil hnilobný pach, ale nedokázala som ich nikomu priradiť. Bolo tu až príliš veľké množstvo ľudí. Ľudí, ktorých som väčšinu ani nepoznala.

„Kto vie, možno sa niekde zapatrošila s tým svojím fešákom,“ mykla ramenami. Viktor. Och, nie. Aj on tu je? Na moment som zbledla. Viktora som sa z nejakého dôvodu bála viac, ako samotnej Sarah.

Zastavili sme pri kuchynskom stole, okolo ktorého sa zgrupovalo obrovské množstvo ľudí. Erika síce bola drobná, ale obe nás prepchala do prednej línie. U stolu stáli dvaja chalani. Andreja so strapatými blonďavými vlasmi som spoznala hneď. Stál oproti nejakému nabúchanému športovcovi, ktorý v ruke držal guličku od rulety. Sebavedomo sa usmieval. „Myslíš, že to tvoje vychudnuté telo vydrží čo i len jeden pohárik, krpec?“

„Už po tretom poháriku sa budeš prehýbať ty nabúchaná kopa steroidov!“ vybuchol Andrej a divoko zamával na ruletu. Už chcel, aby začal točiť. Klamal. Poznala som Andreja a na školskom výlete sa ožral ako prvý. Stačil mu jeden pohárik tvrdého. Slabá nátura.

Svalovec roztočil ruletu a padla mu dvadsať-trojka.

„Vodka!“ vyhŕkla zborovo celá skupina. Hodil ju do seba ako nič. Andrej roztočil ruletu čo najrýchlejšie a všetci napäto sledovali guličku. Dvojka.

„Fernet!“

Andrej chytil pohárik, zamračil sa a hodil ho do sa. Skrivil tvár a striaslo ho. Všetci povzbudivo húkali.

„Mám ti doniesť kýbeľ, škvŕňa?“ zazubil sa na Andreja a ten mu odpovedal zavrčaním.

„Idem nájsť Martinu,“ vytrhla som na Eriku. Tá ma ignorovala a povzbudzovala spolužiaka. Vytlačila som sa von a za chrbtom sa mi ozvalo množstvo nadávok. Ignorovala som ich. Ľudia sa tu hmýrili ako mravce. Skupinkovali sa, vymieňali informácie, poháre, pohľady či dotyky. Česala som všetkých pohľadom, hľadala Martinu a žalúdok sa mi pomaly skrúcal pod náporom hniloby. Bolo jej fakt moc.

Narazila som do nejakého chlapa. Hniloba z neho doslovne tiahla. Pozrela som mu do očí. Boli matné s opitým výrazom. Zakmásal sa a vynadal mi do tých najhorších nadávok. Už som skoro nepekne reagovala, keď ho zrazu stiahol iný chalan a ospravedlňujúco sa na mňa pozrel. S povzdychnutím som to nechala tak a pokračovala v hľadaní.

V obývačke sa hlavne tancovalo. Nábytok bol odsunutý ku stranám a v strede sa hýbal hluk rôznych tiel. Nakláňala som sa do strán, hľadala svoju kamarátku, ale postrehla jedine jedného sfetovaného jedinca, ktorý dookola tancoval jeden pohyb.

„Pridaj sa, dievčatko!“ Zrazu ma schmatol ktosi za boky a stiahol do tancujúceho davu. Bol to nejaký holohlavý chalan so sebavedomím úsmevom. Aspoň nesmrdel hnilobou. Len pivom. Tlačil ma k sebe do náruče a ja som sa mu snažila vykrútiť. Bez úspechu. Zahľadela som sa na pohár dievčaťa neďaleko. Vlnilo sa medzi nejakou partiou s nápojom nad hlavou. Sústredila som sa na jeho obsah a donútila celý vyprsknúť na mužovu hlavu. Vyžiadalo si to celkom dosť energie, predsa len som mala suché vlasy, ale s úspechom.

Muž ma hneď pustil a zúrivo sa obzrel: „Ktorý idiot to na mňa vylial?“

Využila som chvíľku jeho nepozornosti a zdrhla na druhé poschodie. Tam sa v kúte tlačil nejaký párik. Prešla som rovno k jej izbe a otvorila ju dokorán. Bola tam. Teda aspoň fyzicky. Ležala roztiahnutá na svojej veľkej posteli so zatvorenými očami. Zjavne v hlbokom spánku. Nad ňou sa skláňal Viktor, ich tváre delilo len pár centimetrov. Pomaličky otočil hlavu mojím smerom a usmial sa.

„Zmizni od nej!“ vyhŕkla som. Všimla som si u postele pár pohárov a nejaké fľašky rôzneho alkoholu.

„Len som ju uspal,“ zdvihol ruky na obranu a pomaly zliezol z postele, „radšej nech nevidí, čo sa tu bude diať.“

„Čo sa tu bude diať?“ zamračila som sa. Za mnou sa zrazu objavila Sarah, zatvorila dvere, prešla okolo a dokráčala k Viktorovi. Kúsok oka sa nezaujato pozrela na Martinu a potom na mňa.

„Konečne sa pridáš Osloboditeľom, zlatko,“ uškrnul sa Viktor.

„Nikdy sa k Tieňom nepridám,“ vyhúkla som.

„Martina sa oslobodila skoro dobrovoľne. Potrebovala to všetko dostať von,“ pohladil ju po nohe. Mala som chuť mu tie pracky utrhnúť. Preto som cítila v škole tu hnilobu. Preto tá náhla zmena povahy. Martinu požieral Tieň! Prečo som si to neuvedomila skôr? Prečo som si to nedala dokopy? Zasa som čosi odignorovala! Rovnako ako u otca. Mala som na seba obrovský hnev.

„Bolo jednoduché jej strčiť do hlavy myšlienku, že Sarah je jej sesternica a že ja sa jej venujem skoro nonstop. Je tak hladná po mužskej náklonnosti, že s tým ani troška nebojovala! So Sarah to bolo troška ťažšie, ale aj to sa prehrýzalo. Dokonalá návnada!“

„Prečo?“ precedila som pomedzi zuby.

„Je tu viac dôvodov. Ďalšie nové vtáča, to je snáď jasné, nie? Výborná energia, čosi, čo pochopím len ja. A zarovno dokonalá návnada na teba, Ofélia. V skutočnosti sme najprv chceli, aby si sa k nim pridala dobrovoľne. Nebolo by to bolestivé a rozhodne by sme mali lepší vzťah. Ale aj cez pravdu ohľadne Korvína si sa nezlomila. Bola si rozhodne tvrdý oriešok. Tak som sa rozhodol túto kvetinku použiť troška viac,“ pohladil ju až na koleno.

„Urobili ste z nej cholerika a naplnili ju absurdnou paranojou, to nie je sloboda!“ zaťala som ruky do päste.

„To je jej pravé ja, Ofélia. Len k tomu pomohli troška zmenené myšlienky. Ale pokojne ti ju vrátim. Zbavím ju blokov, ktorých som vytvoril. A uvidíš, či si Osloboditeľa nechá, alebo s ním bude bojovať.“ Konečne stiahol svoju ruku k sebe.

„Určite ho dostane von, Martina by nikdy neprepadla negatívnym myšlienkam. Nikdy!“

Sarah sa pohŕdavo usmiala, ale Viktor na to nereagoval. Spravil ku mne pár krokov a natiahol ku mne ruku. Uhla som jeho prstom. Tváril sa pobavene, ale nenaháňal ma ďalej. „Tak čo Ofélia? Ukážem Martine, že náš vzťah bolo jedno veľké klamstvo a Sarah bude zrazu pre ňu len absolútna cudzinka.“

„Sprav to hneď!“ rozkázala som.

„Niečo za niečo, dievčatko. Hádam som to chúďatko netrýznil pre nič za nič. Preukáž tu česť a príjmy slobodu, Ofélia. Nebudeš sa musieť vracať do jazera, nebudeš musieť si mokriť vlasy, nebudeš musieť sa kúpať pre energiu. Nebudeš musieť jesť, piť ani spať a stále budeš plná energie! To je sloboda, dievčatko, to je pravá sloboda!“

Zbledla som. Mám prijať Tieň? A až potom dá Martininu myseľ do poriadku? Skoro som vyhŕkla na súhlas. Zastavila som sa v čas. Musela som to premyslieť. Určite tu je spôsob ako to obísť. Ako oslobodiť Martinu od údajných Osloboditeľov a vyhnúť sa tým nechutným tvorom.

„Najprv ona, potom ja,“ zamračila som sa. Začala som skenovať pohľadom celú miestnosť. Jediný zdroj vody boli nedopité alkoholické nápoje, ďalšia bola Martinina kúpeľňa, len pár krokov odo mňa. Vonku bolo zatiahnuté. To som mohla využiť. Naplniť oblaky vodou. Čakať na správnu chvíľu. Ale to je ktorá? Veď ani neviem ako prebieha prijímanie Tieňa. Nedá sa to nejako nafingovať?

„Ako myslíš,“ mykol ramenami, „ja nemám problém ich vrátiť späť.“ Otočil sa na päte, podišiel k mojej kamarátke a prehrabol jej vlasy. Najprv pohľadom skĺzol na jej hrudník. Priliehavé tričko malo až príliš veľký výstrih na to, aby videl viac ako dosť. Až potom pritisol svoje pery na jeho a viditeľne vdýchol čosi do jej úst. Na obloky začali dopadať kvapky vody. Martina najprv sebou trhla a potom ďalej prekvapivo spala.

Oplatila sa mi ta vizualizácia na miestach, kde nedovidím. Stačilo si predstaviť, ako sa kvapky pod oknom menia na tenké, ale ostré cencúle. Nedokázala som ich spraviť veľa, veď ma to úplne zaživa vyciciavalo! Pri piatom som sa cítila ako prázdna nádoba. Potrebovala som získať čas. „Ako... to prebieha?“

„Vlastne celkom jednoducho. Osloboditeľ vládne hmotnej aj duchovnej sfére. Stačí pohltiť trocha hmotnej časti a o ten ostatok sa postará sám!“ podišiel ku stolu, vzal vreckový nožík a otvoril ho. Ostrou stranou si prešiel po prste a hneď mu začala stekať dole čierna tekutina. Nekvapkala dole. Šla presne naopak, do dlane. Hromadila sa po maličkých kvapkách do jednej guľky. Keď mala priemer asi 5 milimetrov, tak ju chytil medzi prsty a natiahol ku mne.

Váhavo som na ňu pozrela. To je všetko. Fakt všetko? Také jednoduché? Vzala som si ju do dlane. Bola horká a lepkavá. Nepríjemná. Popadla ma panika. Toľko krát som otcovi sľúbila, že tým nechutným bytostiam neprepadnem. Dokonca aj Korvínovi.

Zvraštila som obočie. Stačilo trocha tlaku. Rozprskla sa na množstvo čiernych bodiek. Presne v ten moment som zdvihla do výšky ľadové oštepy a vrhla ich do okien. Sklo sa roztrieštilo na množstvo črepov. Jeden z ľadových oštepov zasiahli Sarah presne do ramena. Zvrieskla bolesťou a chytila sa zaň. Viktor bol svižný. Uhol v čas. Vlastne to nebolo ťažké, nasmerovala som ich mimo spiacej Martiny, takže priestoru bolo dosť.

Dvoma obrovskými krokmi som vtrhla do kúpeľne. V záchvate adrenalínu sa mi podarilo prasknúť vodovodné potrubie. Voda striekala prúdom. Neviem kde sa vo mne zobrala energie na čosi také. S novou dávkou odvahy som sa postavila priamo tvárou tvár k Viktorovi. Vošiel do kúpeľne práve v momente, keď som bola mokrá do poslednej nitky.

Prúd vody som nasmerovala na neho a on ho poľahky odklonil. Položila som dlane na mokrú zem a všetku najbližšiu vodu zhrnula priamo na ruky. Nechala som ju zamrznúť do skúšaných katar. Potrebovala som čosi, čo mi nemôže vypadnúť z rúk. Bola som rozhodnutá ten chlad pretrpieť. Nejako už ku mne patril.

Jeho neutrálny výraz sa vytratil veľmi rýchlo, keď som mu švihla po krku. Odskočil len tak tak. Kto by povedal, že budem schopná zraniť? Ale ja som pred sebou nevidela človeka. Nie, pre mňa to bolo monštrum s čiernou krvou a ľudskou tvárou. Keby ma videl Korvín. Keby mohol práve teraz prečítať moje myšlienky. Hneď by zmenil názor na to, aby som sa držala ďalej.

Vrhol po mne vodnú vlnu. Podarilo sa mi ju aspoň trocha spomaliť. Bol príliš rýchla a náraz bol stále nepríjemný. Narazila do mňa ako kus betónu a strhla pár metrov dozadu.

„Si samé prekvapenie, dievčatko,“ priznal, „rozhodne si tvrdohlavá ako tvoja matka.“

To ma nazúrilo. „Nemáte právo brať moju matku do úst! Zabili ste ju!“

„Je pravda, že nechcela spolupracovať,“ pohodil ledabolo ramenami, „ale ona spáchala nakoniec samovraždu. Ani sme si nemuseli špiniť ruky.“

„Nenávidím vás. Vás aj tých falošných osloboditeľov,“ vyštekla som zúfalo. Rozbehla som sa proti nemu, ale s rovnakou taktikou ma znova od seba odtiahol. Donútila som celý povrch zeme zamrznúť. Najprv sa len troška pošmykol.

„Rovnakým trikom ma znovu nedostaneš, diev-.“ Ani to nedopovedal a už som znova útočila. Nie, nechcela som mu primraziť nohy k zemi. Chcela som rýchlejší pohyb. Ako napríklad šmýkanie na ľade. Šlo mi to ľahko, cítila som sa ako vo vlastnom živly.

„Odíďte a už sa k Martine nepribližujte!“

„Keď budeme mať teba, tak nás Martina zaujímať nebude, Ofélia,“ držal okolo seba prúd vody, obtáčal sa okolo neho ako mokrý úhor.

Katary mi prišli nečakane ťažké. Ruky mi ťahali k zemi a necítila som si prsty. Musela som ich nechať rozpadnúť sa a jednotlivé ryhy zdvihla do vzduchu. Tvarovala som ich do ostrých a dlhých cencúľov, preťahovala som ich, tie najväčšie lámala na polovicu.

„Je zaujímavé vidieť rusalku bojovať telo na telo. Každá rusalka, ktorú som poznal, využívala svoj jedinečnú mágiu. Spev. Dokonca aj tvoja matka. Bola obrovský talent. Musím uznať, že jej bola škoda!“ provokoval. Zachvela som sa. Chcela som ho znova varovať, nech ju nespomína. Ale zarovno ma popadla obrovská úzkosť. Nik ma nemal učiť mágií spevu. V lese som jediná rusalka. Celkovo, v obrovskom okolí som vraj jediná rusalka. A tá, čo by ma to mala učiť, čo by sa mala o mňa starať, je mŕtva. Kvôli nemu.

„Ty to nevieš, však? Nevieš využívať svoju najväčšiu moc. Aké smutné!“ pohŕdavo sa zazubil.

„Zmĺkni!“ vrhla som na neho jednotlivé kusy ľadu. Zastavil to jednou, jedinou vlnou. Tak prostý pohyb. Štvalo ma to. Ani jeden z nás nebol zranený, len ja som bola udýchaná. On snáď sršal energiou, spokojne stál na neistej ľadovej zemi kúpeľne, pod nami dunela hudba.

„Ešte máš šancu, Ofélia. Prijmi slobodu dobrovoľne. Nenechaj nám ju ukázať ti ju násilím,“ natiahol ruku k môjmu zúfalému ja. Bez zaváhania som strhla celé vodné potrubie zo steny a vrhla ho na neho. Prúd vody sa zosilnel. Voda bola všade. Nečakal to, trafila som ho priamo do tváre. Zatackal dozadu. Nohy sa mu šmykli na ľade. Prúdom vody som ho vypudila von z kúpeľne, rovno do mokrej izby.

„Ani sa nehni!“ zajačala Sarah. Nezranenou rukou držala ľadovú ryhu pri Martininom krku. Zasekla som sa. Viktor sa práve štveral na nohy. Nechala som ryhu roztopiť a Sarah mala prázdne ruky. Vypleštila oči, telo sa jej roztriaslo.

„Zjavne už nemáme šancu,“ povzdychol Viktor a začal na sebe upravovať mokré oblečenie, „upokoj sa Sarah. Skôr sa snaž byť užitočná.“ To s ňou pohlo. Jej plavé vlasy sa zdvihli. Upriamila na mňa vypleštený pohľad a zamračila sa. Nemusela ani otvárať ústa, aby som cítila to množstvo nadávok, ktoré chcela vypustiť.

Známe ticho. Zdesila som sa. Nie. Nie. Nie. Už nie. Spanikárila som, vrhala pred seba prúdy vody a kusy ľadu. Bolo to rýchle, naslepo a chaotické. Stiahlo mi krk. Všetko, čo som doteraz mala v moci, zrazu zmizlo. Dusila som sa. Držala som sa vedomia ako poslednej slamky a snažila sa zúrivo vyhrabať z tej krutej bubliny.

Viktor sa naklonil nad moju hlavu. Najprv si ma pozorne obzrel. Následne sa mu v rukách objavil nožík a bez mihnutia oka si zarezal do zápästia. Chytil ma drsne za vlasy a k perám pritisol jeho zranené zápästie. Čierna tekutina mi oblapila ústa a drzo stekala do krku. Plnila mi ústa, pretekala von a hľadala ďalšie otvorí. Zrazu bola všade. V nose, v ušiach dokonca aj v očiach. Chcela som kričať.

„Vieš čo je škoda, Ofélia?“ začula som Viktorov hlas. Takže ma už nedusí ona, ale tá čierna vec.

„Že, ak sa Osloboditeľom spieraš, tak si pre nich neužitočná. A vieš čo sa deje neužitočným veciam? Vyhadzujú sa. Alebo umierajú vo vašom prípade. Presne ako pri tvojej matke. Radšej by som si prial, aby tvoja kamarátka Osloboditeľa prijala. Inak je to jej koniec. Absolútny.“

Myslím, že som ležala na zemi. Točila som sa do klbka, celé telo mi zmietali nečakané kŕče. Cítila som, ako sa nasilu vlieva do každej bunky môjho tela. Ako parazit, alebo vírus, ktorý chcel pohltiť celé vaše telo. Nechcela som ho tam. Už som sa nedokázala brániť. Bez prísunu kyslíka som slabla. Mohla som sa snažiť vytlačiť to koľko som len chcela. Nedokázala som to.

Krik. Celým bytom sa ozýval cudzí krik ľudí. Nad hlavou sa mi ozvalo zvieracie vrčanie. Dub. Spoznala by som ho kdekoľvek, zrazu som ani oči nepotrebovala. Ďalšie a ďalšie. K ušiam mi doliehalo tlmené čľapkanie labiek vo vode. Veď sú tu celá svorka! Jeden z nich došiel ku mne a kňučavo ma začal olizovať. Nie, zlizovať Tieň. Aj tak bolo neskoro.

Asi som na chvíľu stratila vedomie, lebo hluk boja nečakane vymenilo ticho a nervózne zavíjanie vlkov. Ťažkopádne som otvorila oči. Ležala som na mokrej zemi a k telu sa mi tisli tri vlčie telá. Prišli neskoro. Príliš neskoro. Do hrude sa mi nahrnula zlosť. Chcela som na nich skríknuť, nadať im, poslať ich kade ľahšie. Bola to ako hladná tma hltajúca všetko to pekné, čo som chcela vidieť.

„Choďte... radšej preč,“ zachraptila som a pomaličky sa posadila. Neposlúchli ma. Mali stiahnuté uši, vrteli chvostami a drgali do mňa mokrými ňufákmi. Chcelo sa mi plakať. Prečo sú stále so mnou? Veď sa vo mne usídlil Tieň!

Pozrela som sa na posteľ. Až ma desilo, ako Martina stále spala cez ten všetok boj a hluk. Chcela som sa jej dotknúť, uistiť sa, že je v poriadku. Prerušili ma sirény. Blížili sa sem policajti aj prvá pomoc. Strhla som sa do strany a vlci nastražili uši.

„Musíme ujsť!“ zhúkla som a vyštverala na slabé nohy. Zamotalo sa mi v hlave. Nie, dolom som nemohla ísť. To by ma chytili. Jediná možnosť tu ostávali rozbité okná. Dotiahla som sa k ním a preliezla na parapet. Kúsok skla ma porezal pod kolenami a na dlaniach. Zošuchla som sa k okraju a pozrela na blízku striešku terasy. Vlci nervózne pobehovali blízko mňa. Zdržovala som ich.

Zhlboka som sa nadýchla a skočila k terase. Zvýskla som a dopadla na tvrdú strechu. Zošmykla som sa na okraj a ostala visieť vo vzduchu. Držala som sa trčiacich obkladačiek. Vlci skákali za mnou. Dvaja z nich ma chytili za ramienka trička a nemotorne vytiahli na strechu. Zašomrala som čosi na poďakovanie a doplazila sa na najnižší kraj. Tam som pomocou stĺpu bezpečne zoskočila na kraj bránky a odtiaľ do trávy. Rozbehli sme sa medzi domy.

Nasledovala som vlky. Poznali úzke cestičky, kde nás nikto nevidí, bežali sme miestami, kde normálna noha nepáchla. Až sme po niekoľkých minútach dosiahli les. Predierali sme sa ním asi desať minút, keď som už zrazu nevládala a sekla sebou o zem. Chrbát si oprela o drevo a lapala po dychu.

Všetci zastavili pri mne. Napočítala som ich štyroch. Kde je piaty. Kde je Dub?! Nevidela som ho ani po prebratí. Už bol preč. Och nie. On šiel pre otca. Alebo Korvína. Nie, nie, nie! Zadrapla som sa do stromu. Nesmú ma vidieť takto. Som plná hniloby a zvrátenosti. Nenávidela som ho. Nenávidela som celú momentálnu situáciu. Nenávidela som Viktora, Sarah a všetkých tých hnilobných ľudí na oslave. Nenávidela som Martinu za to, že sa nechala tak ľahko zneužiť. Nenávidela som Strážcov, že prišli tak neskoro. Nenávidela som Korvína, že ma dnes nechal samú.

„Nie!“ zvýskla som a zúfalo zaryla ruky do vlasov. Nechcela som ich nenávidieť. Nemienila som ich nenávidieť. Ich kožuchy sa mi obtierali o nohy.

„Vypadnite!“ Museli odísť skôr, ako poviem čosi, čo by som potom ľutovala. Ale oni ma nepočúvali. Len sa intenzívnejšie ku mne pritisli a jeden z nich hlasito zavil. Volal Duba? Blížil sa? S Korvínom alebo otcom? Nikde som Korvína necítila. Necítila som vôbec. Spojenie zmizlo. Och bože, tak to musí cítiť aj on. Už od prvého momentu vedel, že ma napadli.

Naplo ma. Prehla som sa v páse a zo žalúdka mi vybehol obed spojený s čiernou tekutinou. Vlci sa hneď po nej vrhli a začali ho požierať. Z toho ma naplo znova a z úst som vypustila ďalšiu dávku Tieňa. Patrí to k premene? Alebo ho moje telo neprijímalo? Citeľne som chradla.

„Ofélia!“ Otec.

Napla som celé telo a donútila ho k rokom. Snažila som sa rozbehnúť, utekať preč. Nesmel sa ku mne priblížiť. Rukou som si utrela z úst zbytky tmavej hmoty. K ušiam mi doľahlo prudké zavytie. Vlci vbehli predo mňa. Jeden z nich skočil a stiahol ma k zem. Vyhŕkla som. Netvárili sa nadšene, len plnili rozkazy. Zavalili ma svojimi telami. Jeden z nich ma ospravedlňujúco olizol. Až sa mi chcelo plakať z toho, akí sú na mňa prívetiví. A to som ich chcela nenávidieť.

Pri mojej hlave som zbadala jeden pár topánok a mohutných láb. Slabo som obrátila hlavu dohora. Ako prvé mi do oka padol Dub vo svojej dvojnohej podobe. Jeho vlčie oči boli plné smútku. Vedľa neho bol otec. Ten bol na tom horšie. Triasol sa a pozoroval ma ako už mŕtvu dcéru. Sklamala som ich.

Rozostúpili sa a odhalili Korvína. Z neho sa nedalo prečítať nič. Chladný ako vždy. V duchu som ho prosila aspoň o jeden úškrn. Kľakol si ku mne a upevnil hlavu medzi jeho rukami. Presne, ako keď sme sa dnes poobede riešili. Vedela som čo nasleduje. Presne to, čo mŕtvolám na titulkoch novín. Bola som rada aspoň za jednu vec. Urobí to on.

Tak som aspoň zatvorila oči a poddala sa jeho perám. Pár sekundový bozk vystriedal jeho prudký nádych a moje upadnutie do ničoty.

Tma.

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky

Sdílet

Diskuse pro článek Ofélia - XII. kapitola (8. mája):