Rozparovač - 5. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Kto uniesol Allie? A dostane sa odtiaľ vôbec? To sa dozviete v tejto časti. :)

29.10.2012 (15:00) • Allie • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 4× • zobrazeno 1323×

Než som otvorila oči, na chvíľu som sa započúvala do zvukov okolo seba. Dokonalé ticho nerušilo nič, až na tikajúce hodiny kdesi v inej miestnosti. Cez viečka mi presvitalo červené svetlo. Z toho som pochopila, že som bola mimo celú noc. Vzduch nebol nijako zatuchnutý ani nesmrdel tak, ako som čakala.

Myslela som si, že budem v nejakej pivnici a budú ma držať hrubé laná napustené železníkom. Toto ma prekvapilo. Posteľ, na ktorej som ležala, bola priveľmi pohodlná na to, že ma v podstate uniesli. Dokonca som mala pod hlavou vankúše.

Otvorila som oči a posadila sa. Nemýlila som sa – naozaj som nebola v pivnici. Táto miestnosť bola veľká, na policiach boli knihy a na zemi hrubé koberce. Neveriacky som sa poobzerala po izbe a oči sa mi celkom určite rozšírili z toho šoku. Akoby som sem len prišla na návštevu prespať.

Asi som sa mala báť, ale vtedy ma viac ovládalo prekvapenie ako strach či hnev. Každá aspoň trochu normálna bytosť by sa veľmi bála. Ja som bola ohromená. Všetko okolo vyzeralo byť také drahé a staré, až som sa bála dotknúť sa niečoho. Ale zvedavosť vyhrala.

Nohy som zložila na zem a postavila sa. Na hrubom koberci moje kroky takmer celkom zanikli. Prišla som až k policiam a začala som si opatrne prezerať staré knihy. Tak som sa do kníh zahĺbila, až som si takmer nevšimla tiché sŕkanie za mojím chrbtom. Prudko som sa otočila a uvidela som za sebou takmer určite toho, kto ma uniesol. V zadnom vrecku mal starostlivo odloženú železníkovú injekciu. Zvedavo ma pozoroval hnedými očami. Pohľadom som preskočila na krv, ktorú mal v ruke. Bola som celkom hladná. Usmial sa, ale určite nie milo.

„Nemala byť moja, ale ja som si nemohol pomôcť. Komu na tom záleží? Dáš si?“ ponúkol mi poloprázdne vrecko s krvou. Všimla som si jeho výrazný prízvuk, ktorý som nevedela zaradiť inak ako anglický. Mykla som hlavou. Pokrčil plecami a znova začal piť. Knihu som položila späť na poličku a obrátila sa k nemu. Ešte stále som nemala ani potuchy, kto by to mohol byť. Nikdy predtým som ho nevidela a ani sa mi nezdal povedomý.

„Kto si a prečo som tu?“ opýtala som sa. Nezaujato zodvihol pohľad od krvi a pozrel sa na mňa. Ešte chvíľu ma pozoroval, akoby sa nad niečím zamýšľal a opýtal sa:

„Naozaj si nedáš?“

„Kto si a prečo som tu?“ opýtala som sa znovu. Zasmial sa. Akoby sme boli starí priatelia. Akoby som tu nebola nedobrovoľne.

„Môj brat. Na niečo ťa... potrebuje? Áno, potrebuje.“

„A čo ak chcem odísť?“ opýtala som sa a čakala, čo mi odpovie. Na chvíľu sa zamyslel, až potom odpovedal:

„To nie. Musel by som ťa zabiť,“ pokrčil plecami.

Bolo mi jasné, že keď ma už raz uniesol a s ľahkosťou prehodil cez plece, dokáže to znova. Nechcela som nič pokúšať, aspoň zatiaľ nie. Už sa mi raz stalo čosi podobné. Bolo to pred pár rokmi v zime. Na ulici ma niekto stretol a vzápätí do mňa strelil. Doteraz neviem, o čo mu išlo, aj keď si myslím, že to bol lovec upírov. Našťastie trafil len nohu, takže som mu mohla celkom ľahko zlomiť väzy.

Aj keď myslím, že u tohto tu by sa mi to nepodarilo. Už dva dni som nejedla a k tomu je určite oveľa starší.

„A to sme sa nemohli prosto stretnúť a porozprávať sa tam?“ opýtala som prudko a zamračila sa naňho.

Pokrútil hlavou. „Neprišla by si,“ pokrčil plecami.

Otočila som sa k nemu chrbtom a znova si začala prezerať staré knihy na policiach. Odzadu sa ozvalo odfrknutie.

„To ťa to naozaj zaujíma?“ opýtal sa znechutene. „Preboha, prečo to vôbec čítaš?"

Aby som to do teba mohla hodiť, napadlo ma hneď. Ale nahlas som radšej nepovedala nič. Veľmi živo som si vedela predstaviť, ako krúti hlavou a prevracia očami. Napadlo mi, že ešte stále mi neodpovedal na otázku.

„Tak kto vlastne si?“ opýtala som sa znovu. Prevrátil očami a zašomral čosi čo znelo ako neodbytná.

„Volám sa Kol. Teší ma,“ povedal, usmial sa a sklonil hlavu ako na poklonu. Prikývla som. V živote som o ňom nepočula. Snažila som sa sústrediť na knihu, čo som mala položenú v rukách, ale na chrbte som cítila jeho pohľad. Akoby nemal čo robiť len postávať tu za mnou a dívať sa. Povzdychla som si a obrátila sa mu tvárou. Stál rovnako ako predtým, ani sa nepohol.

„A kedy by sa tu chcel ten tvoj brat ukázať?“ spýtala som sa a knihu vrátila späť poza chrbát. S tichým buchnutím dopadla späť na miesto.

Pokrčil plecami.

„To netuším. Mám ťa strážiť. Až kým sa nevráti.“ Znova pokrčil plecami a uškrnul sa. Do tej arogantnej tváre som sa už nemohla ani pozrieť. Keby som to vedela poriadne, napľula by som mu do nej. Už len pohľad naňho ma vytáčal. Akoby to vytušil, prekrížil si ruky na hrudi a nadvihol bradu.

Normálne by som niekam odišla, ale keďže som to tu nepoznala a v ceste mi stál on, nebolo to možné. Nahnevane som si sadla na posteľ a oprela sa chrbtom o stenu. Nechcela som vidieť čo urobí, preto som sklonila oči dolu a hrala sa s prstami. Veľmi dlho mi to nevydržalo a chrbát mi medzitým stuhol.

Bola som zvedavá a zároveň trochu vystrašená. Nevedela som, čo by odo mňa mohol niekto chcieť. A prišla som sem len pred pár dňami, ako si ma tu mohol niekto všimnúť?

Pozrela som sa von oknom a zistila, že už tu trčím celý deň a stmieva sa. Vystrela som sa až mi zapraskal chrbát a ľahla si na brucho. S prikrývkou som sa neobťažovala, topánky som mala stále obuté. Jednoducho sa mi nechcelo vyzuť si ich. Tvár som si zaborila do vankúša a zavrela oči. Bola som celkom unavená, aj keď som dnes nič nerobila.

Na stolíku vedľa mňa niečo buchlo. Pozrela som sa tam a zbadala pohár s čerstvou krvou. Jej vôňu som cítila aj na posteli. Obzrela som sa. Izba bola znovu prázdna. Nechcela som sa napiť, hlavne preto, že bola od Kola. Ale jej vôňa ma naplnila, takže o chvíľu bol pohár znovu na stole, ale tentoraz prázdny. Oči sa mi od únavy začali zatvárať.

Keď som sa zobudila, už začínalo svitať. Posadila som sa a pozrela sa na ďalší pohár s krvou na stolíku. Lačne som ju chytila do rúk a hneď ju aj vypila. Bolo mi jedno, od koho je.

Chuť krvi vo mne prebudila túžbu po ďalšej. Vstala som s tým, že okamžite odídem s tohto domu. Prudko som otvorila dvere izby a prešla po krátkej chodbe ku schodom. Rýchlo som po nich zbehla a ocitla sa nejakej menšej miestnosti. Nevidela som východ, preto som cestu len tipovala.

Nasledovala ďalšia krátka chodba a na jej konci boli dvere, ktoré celkom určite smerovali von. Už len pár krokov a bola by som sa dostala von. Ale to by ma nesmeli pod krkom zovrieť silné prsty.

„Kam si sa to rozhodla ísť?“ opýtal sa s úsmevom, ale v očiach mu blčal hnev. Prsty pod mojím krkom vôbec nepovoľovali, práve naopak, zdalo sa mi, že ho držali ešte silnejšie. Zahrkal mnou, čakal na odpoveď. Nič som mu nepovedala, z časti preto, že ma držal pod krkom tak, že som nemohla rozprávať a aj preto, lebo som nevedela čo povedať.

Pomaly sa ku mne priblížil. Keď bol od mojej tváre už len niekoľko centimetrov, uhol doľava a začal mi šepkať do ucha: „Toto už nikdy neurob. Zabijem ťa. A je mi jedno, na čo ťa Klaus potrebuje. Proste ťa...“

Železníková injekcia sa mu zabodla do chrbta. Zvyšok vety už nedopovedal. Kolená sa mu začali podlamovať, takže mi visel na ramene. Snažil sa ešte niečo urobiť, ale nemal dosť sily.

Vzala som ho za ruky a odtiahla ho do kuchyne. Oprela som ho o stenu.

To, že mal v zadnom vrecku injekciu, som si ani nevšimla. Spomenula som si na včerajšok, keď ju mal zasunutú hlboko vo vrecku. Našťastie nie je veľmi všímavý.

Vybehla som z kuchyne smerom k východu. Zabuchla som za sebou dvere a rozbehla sa čo najďalej od toho domu.

Následující díl »

Autor: Allie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction